Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/262/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223396
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112223396.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová, v právnej veci žalobcu: V. C., narodený
X.X.XXXX, naposledy bytom v D., N. XX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária GEREG
& MESSINGEROVÁ, s.r.o., IČO: 47253011, so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná 4, za
ktorú koná advokát JUDr. Ján Gereg, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu
škody v sume 33.000,- € a o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- €, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. januára 2015, č. k. 11C/143/2012-151, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 26. januára 2015, č. k.
11C/143/2012-151, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 26. januára 2015, č. k. 11C/143/2012-151, rozhodol tak, že
žalobu zamieta a žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.7.2012,

doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 20.7.2012, domáhal od žalovaného náhrady škody v sume
33.000,- € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- € titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení
obvinenia, nezákonného rozhodnutia o väzbe a nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.
514/2003 Z.z.); uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že uznesením Okresného riaditeľstva
Policajnéhozboru,Úradujustičnejakriminálnejpolície,OdborjustičnejpolícieNitra,č.ORP-143/2-OVK-

NR-2009 zo dňa 3.2.2009 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods.
1 Trestného zákona a zločin podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods.
1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona. Následne bol rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie
sp. zn. 3Tp/18/2009 zo dňa 6.2.2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/
Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť dňom 3.2.2009. Z väzby bol prepustený dňa 26.11.2010
príkazom sudcu v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4T/149/2009; väzba trvala 21
mesiacov a 23 dní. V konečnom dôsledku bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu

Nitra sp. zn. 4T/149/2009 zo dňa 26.11.2010. Odvolanie okresného prokurátora v Nitre proti citovanému
rozsudku Krajský súd v Nitre zamietol uznesením sp. zn. 3To/9/2011 zo dňa 8.3.2011. Preto sa stalo
uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným. Za nezákonný a nesprávny úradný postup označil postup
týkajúci sa trvania jeho väzby, ktorá trvala 21 mesiacov a 23 dní, a bližšie nešpecifikované prieťahy vkonaní. Uviedol, že mu z týchto dôvodov vznikla škoda aj nemajetková ujma. Žalobca vyčíslil majetkovú
ujmu na sumu 33.000,- €, z toho 3.000,- € predstavuje zmluvná odmena jeho obhajcu M.. Š. O., ktorý
ho obhajoval v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4T/149/2009, suma 30.000,-

€ má zodpovedať príjmu, ktorý dosiahla spoločnosť V. V., Z..F..P.., v ktorej bol v čase výkonu väzby
jediným spoločníkom, za predchádzajúce obdobie, ktoré bližšie nešpecifikoval. Nemajetkovú ujmu v
sume 50.000,- € odôvodnil zásahom do jeho života spôsobeným obmedzením osobnej slobody v trvaní
21 mesiacov a 23 dní. V tom čase žil v spoločnej domácnosti s družkou U. Š., s ktorou
má dcéru U. C., narodenú 16.10.2008, ktorá mala v inkriminovanom čase len štyri mesiace. V dôsledku

dlhotrvajúcej väzby sa ich spolužitie rozpadlo. Po návrate z väzby našiel spustnutú firmu (rozkradnutú),
nedošlo k obnoveniu spolužitia s matkou jeho dcéry. Celou situáciou trpelo aj jeho okolie, najmä jeho
sestra O.. S. W., ktorá bola konateľkou spoločnosti V. V., Z..F..P.., stresové situácie jej privodili rakovinu
a zomrela v čase, keď bol vo väzbe. Všetky tieto okolnosti nepriaznivo vplývali na jeho psychický stav
a situáciu, v ktorej sa nachádzal a ktorá veľmi výrazne zasiahla do jeho osobného života. Podľa názoru
žalobcu samotné konštatovanie porušenia jeho práva nie je dostatočným zadosťučinením, preto žiada

aj náhradu nemajetkovej ujmy. Žiadnymi priamymi ani nepriamymi dôkazmi vykonanými v
prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní nebola preukázaná jeho vina, ani objektívna stránka
skutkovej podstaty trestného činu vydierania ani trestného činu podvodu. Ujmu, ktorá mu vznikla,
nemožno napraviť. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že
základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle

§ 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu
tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska teleologického
výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona

ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene)
tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž

prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa

ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.6.2004. Súdna judikatúra dôvodila,

že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť

začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 1 Cz 6/90 zo dňa 23.2.1990 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.6.1993 sp. zn. 1
Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník

1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Z ustálenej súdnej judikatúry teda vyplýva, že ten, proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadné právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (napríklad R 35/1991). Takéto právo

nemá ten, kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo
že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7 Cdo 145/2011 zo dňa 12.12.2012). Inými slovami, predpoklady vzniku nárokuna náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z. z. vymedzené tak
pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na
náhradu škody je naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č.

514/2003 Z. z., t. j. že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola
spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však len o prvý predpoklad
vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z.
z., je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých
nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v

prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003
Z. z. [napr. (i) zavinenie väzby, (ii) zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže
stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený,
alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná], nárok na náhradu
škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.

(napríklad nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 444/2010 zo dňa 3.10.2012). Žalobca sa domáhal
voči žalovanému náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. titulom
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby a nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v ním tvrdených prieťahoch, ktoré vznikli počas trestného konania. Súd prvej inštancie
mal za preukázané, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie pre

zločin podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/,
písm. c/ Trestného zákona a pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru justičnej polície
v Nitre, č. ORP-143/2-OVK-NR-2009 zo dňa 3.2.2009. Následne bol žalobca uznesením sudcu pre
prípravné konanie Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Tp/18/2009 zo dňa 6.2.2009 vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku; väzba sa začala dňom 3.2.2009 o 11.40
hod. Ani proti jednému z uvedených uznesení žalobca nepodal riadny opravný prostriedok (sťažnosť),
napriek tomu, že bol o tejto možnosti poučený. Súd prvej inštancie mal rovnako za preukázané, že
žalobca bol oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora v Nitre č. 1 Pv 71/2009 zo dňa 17.9.2009
a č. 1 Pv 79/2009 z toho istého dňa rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 4T/149/2009 zo dňa

26.11.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 3To/9/2011-968 zo dňa 8.3.2011 za skutky,
pre ktoré bolo voči nemu vznesené obvinenie (zločin podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona a zločin vydierania podľa §
189 ods. 1 Trestného zákona). Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Nitra nadobudol právoplatnosť
v spojení s citovaným uznesením Krajského súdu v Nitre dňa 8.3.2011. Predsedníčka senátu

Okresného súdu Nitra na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2010 vydala príkaz na okamžité prepustenie
žalobcu z väzby na slobodu, tento príkaz bol aj realizovaný; väzba žalobcu trvala celkovo 21 mesiacov
a 23 dní. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry citovanej vyššie v odôvodnení tohto rozsudku (napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Cz 6/90 zo dňa 23.2.1990 publikovaný pod č.
35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky ročník 1994) ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
V dôsledku oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 4T/149/2009 zo dňa 26.11.2010 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 3To/9/2011-968 zo dňa 8.3.2011 sa rozhodnutie
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odbor justičnej polície
Nitra, o vznesení obvinenia č. ORP-142/2-OVK-NR-2009 zo dňa 3.2.2009 ako aj uznesenie sudcu

pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Tp/18/2009 zo dňa 6.2.2009 stali nezákonnými,
pretože výsledok trestného stíhania nepreukázal priamymi ani nepriamymi dôkazmi vinu žalobcu zo
spáchania uvedených skutkov; okresný súd konštatoval, že skutky nie sú trestným činom. Prvotným
nezákonným rozhodnutím je však uznesenie o vznesení obvinenia, od ktorého nezákonnosti sa odvíja
nezákonnosť aj ďalších rozhodnutí vydaných v trestnom konaní obmedzujúcich osobnú

slobodu žalobcu (teda aj uznesenia o vzatí žalobcu do väzby). Oslobodzujúci rozsudok predstavuje
spôsob zrušenia rozhodnutia o vznesení obvinenia a o vzatí žalobcu do väzby sui generis, preto
lipnúť na podaní sťažnosti voči týmto nezákonným rozhodnutiam vzhľadom na osobitný spôsob ich
zrušenia predstavuje prílišný formalizmus. Na základe toho možno konštatovať, že je splnený pozitívnypredpoklad vzniku nároku na náhrad škody podľa § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z.
Súd prvej inštancie sa zároveň zaoberal predpokladmi vylučujúcimi vznik nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe zakotvenými v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., konkrétne či si

žalobca vzatie do väzby zavinil sám. Podľa názoru súdu prvej inštancie si žalobca zavinil väzbu sám
tým, že ešte pred vzatím do väzby sa dopustil inej trestnej činnosti - pokračujúceho trestného činu
podvodu v spolupáchateľstve - za ktorú bol neskôr uznaný vinným, no súd upustil od uloženia súhrnného
trestu, pretože trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s
maximálnym stupňom stráženia uložený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/77/2012 zo dňa

12.10.2012 považoval na ochranu spoločnosti a nápravu žalobcu za dostatočný (rozsudok Okresného
súdu Nitra sp. zn. 5T/221/2004 zo dňa 16.1.2013). Ešte pred tým bol žalobca odsúdený za pomoc k
trestnému činu krádeže rozsudkom sp. zn. 2 T 90/1996 na podmienečný trest odňatia slobody v
trvaní dvoch rokov so skúšobnou dobou do 3.7.2006 (trest má už zahladený). Okrem toho mal súd prvej
inštancie z obsahu spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 4T/149/2009 preukázané, že žalobca pred
vzatím do väzby vplýval na svedkov L.. L. N. a M. Z., vyhrážal sa im "basou" a iným spôsobom, pričom

vyhrážky smerovali k tomu, aby proti nemu nikdy nesvedčili. Žalobca sa snažil týchto svedkov ovplyvniť
aj prostredníctvom ich príbuzných, ktorí boli so žalobcom v priateľskom kontakte. Vzhľadom na toto
správanie žalobcu pred vzatím do väzby existovala dôvodná obava, že ak by nebol vzatý do väzby, bude
naďalej pôsobiť na svedkov a tým mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, ktoré
v tom čase bolo v počiatočnom štádiu. Sudca pre prípravné konanie pri vzatí žalobcu do väzby vychádzal

aj z toho, že v trestnej veci sp. zn. 5T/221/2004 bola voči žalobcovi podaná obžaloba pre trestný čin
podvodu spolupáchateľstvom, čo preukazuje, že žalobca nadviazal na predošlý spôsob života. Takéto
konanie žalobcu spôsobilo aj jeho vzatie do väzby od 3.2.2009. Zo systematického a teleologického
výkladu ustanovení § 8 ods. 5 písm. b/ a § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že právo
na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe vznikne vtedy, ak bol žalobca oslobodený spod

obžaloby a zároveň vtedy, ak súčasne neexistuje žiaden dôvod vylučujúci vznik práva na náhradu
škody uvedený v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru súdu existuje okolnosť vylučujúca
právo žalobcu na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúca v jeho
zavinení väzby, preto právo žalobcu na náhradu škody nevzniklo vzhľadom na naplnenie negatívneho
predpokladu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca sa domáhal náhrady

škody a náhrady nemajetkovej ujmy aj titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom je porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). V zmysle

ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudky sp. zn. 5 Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010,
sp. zn. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31.5.2011, sp. zn. 4 Cdo 60/2003 publikované v časopise Zo súdnej
praxe č. 1/2004) nesprávnym úradným postupom sa rozumie aj postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou
nesúvisí. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého orgánu
verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu
verejnej moci smeruje. V prípade nesprávneho úradného postupu, ktorý žalobca len vo všeobecnosti
popísal ako prieťahy v trestnom konaní, súd prvej inštancie primárne konštatoval, že prieťahy v trestnom
konanínebolikonštatovanéaninadriadenýmprokurátorom,anipredsedompríslušnéhoprvostupňového

a druhostupňového súdu a ani Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti.
Navyše, uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia bolo vydané
3.2.2009, obžaloba bola vypracovaná dňa 17.9.2009, Okresný súd Nitra vykonával dokazovanie na
hlavných pojednávaniach, prvýkrát vo veci rozhodol odsudzujúcim rozsudkom zo dňa 9.6.2010, Krajský
súd v Nitre tento rozsudok zrušil uznesením zo dňa 22.9.2010. Okresný súd Nitra vo veci opäť rozhodol

- oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 26.11.2010 a Krajský súd v Nitre zamietol odvolanie okresného
prokurátora v Nitre proti oslobodzujúcemu rozsudku dňa 8.3.2011. Z uvedených skutočností vyplýva, že
orgány činné v trestnom konaní aj súdy konali plynule a bez zbytočných prieťahov. Z toho dôvodu súd
prvej inštancie dospel k záveru, že nie sú dané predpoklady pre úspešné domáhanie sa náhrady škody
ani titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Na základe

uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a ustálenej súdnej judikatúry súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v prípade žalobcu neexistujú zákonné predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti
za škodu voči štátu titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, pretože žalobca si zavinil väzbu svojím vlastným konaním (§ 8 ods.6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a v trestnom konaní neboli zistené a ani konštatované zbytočné
prieťahy (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. subsumuje aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy, tak ako to vyplýva zo systematického začlenenia

ustanovenia § 17 do zákona č. 514/2003 Z. z. s názvom skupiny ustanovení "Spôsob a rozsah náhrady
škody". Ak teda nebola splnená podmienka existencie zákonného predpokladu pre vznik nároku na
náhradu škody ako materiálnej ujmy, nemožno sa s úspechom domáhať ani náhrady nemateriálnej
ujmy. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol ako
nedôvodnú. Súd prvej inštancie na margo veci dodáva, že žalobca v konaní ani nepreukázal vznik

majetkovej a nemajetkovej ujmy. Nepreukázal, žeby sa zmenšil jeho majetok o 3.000,- €
vo forme trov obhajoby vyplatených M.. O. dňa 5.2.2009, pretože ich nezaplatil on, ale svedok O. C.,
ktorý na zaplatenie použil vlastné finančné prostriedky a od žalobcu nežiadal ich vrátenie. Zároveň
nepreukázal účtovníctvom spoločnosti V. V., Z..F..P.., žeby dosiahla pred jeho vzatím do väzby zisk v
sume 30.000,- €. Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním
vo veci sp. zn. 4T/149/2009, pretože sa voči nemu viedli už predtým dve trestné konania pod sp.

zn. 2T/90/1996 a sp. zn. 5T/221/2004, preto nie je možné jednoznačne ustáliť, či k zásahu do jeho
osobného života a k prípadnému ukončeniu vzťahu s U. Š. došlo výlučne v dôsledku trestného konania
vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4T/149/2009. Svedok O. C. uviedol, že U. Š.N. si možno
myslela, že zo vzťahu so žalobcom vyťaží, no keď zistila, že to tak nebude, rozišli sa. U. Š. mu po
rozchode umožňovala bezproblémovo stretávať sa s maloletou dcérou. Zároveň žalobca krátko pre

prepustení z väzby nadviazal známosť s inou ženou, čomu nebránila ani jeho väzba a trestné stíhanie.
Žalobca nepreukázal ani to, že jeho sestra zomrela v dôsledku jeho trestného stíhania vo veci sp. zn.
4T/149/2009. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože ich nežiadal.

3. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa
nestotožňujesprávnymizávermisúduprvejinštancie,ktorýzaujalnázor,ževäzbusizavinilsám,pretože
väzba je podmienená v zmysle platných ustanovení Trestného poriadku vznesením obvinenia proti
konkrétnejosobe,tedaprotinemu.Bezvznesenéhoobvinenianebolomožnéhozobraťdoväzby. Z
dôvodu, že žalobca bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby, sa stalo uznesenie o vznesení

obvinenia nezákonným. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že súdna judikatúra systematickým a logickým
extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu
spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan
čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Podľa žalobcu mu nepochybne bola uznesením o vznesení obvinenia,
vzatím do väzby a následným trestným stíhaním spôsobená škoda. V závere svojho odvolania
žalobca tvrdí, že trvá naďalej na všetkých nárokoch, ktoré boli uplatnené riadne a včas s tým, že
k jednotlivým dôkazom a námietkam sa nevyjadruje. Podľa žalobcu nemožno tieto nároky nepriznať

len preto, že malo dôjsť k akémusi takému jeho správaniu, že si väzbu zapríčinil sám. Nemožno
argumentovať iným konaním, pretože jednoducho uznesenie o vznesení obvinenia a v tejto nadväznosti
uvalená väzba boli nezákonné rozhodnutia. Zdôrazňuje, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak,
než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. V ostatnom žalobca odkazuje
na predchádzajúce prednesy právneho zástupcu a písomné podania, pričom sa domáha, aby odvolací

súd jeho žalobe v konečnom dôsledku vyhovel.

4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania
podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky

(nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje už len správnosť jeho

dôvodov(§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

6. Zo spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa žalobou podanou dňa 20.07.2012 na súde
prvej inštancie, domáhal nároku na náhradu škody v sume 33.000,- € a náhrady nemajetkovej ujmy vsume 50.000,- € titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, nezákonného rozhodnutia o
väzbe a nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, že
si väzbu zavinil sám, pretože bez vzneseného obvinenia nebolo možné ho zobrať do väzby.

7. Odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní vzniku nároku na náhradu škody treba prihliadať nie len na

pozitívne predpoklady pre vznik nároku, ale aj na predpoklady vylučujúce vznik nároku vyplývajúce z §
8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
konštatuje, že bol splnený pozitívny predpoklad pre vznik nároku. Žalobca, proti ktorému bolo vydané
uznesenie o vznesení obvinenia a neskôr uznesenie o vzatí do väzby bol v zmysle § 8 ods. 5 zákona
č. 514/2003 Z. z. oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 4T/149/2009. V
prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že ten, proti komu

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou
žiadosťou), podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia." (Rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Vzhľadom
na uvedené je potrebné, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a tiež dôvody, vychádzať z toho,

že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, a teda v rámci spoločnosti
utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Avšak tento právny nárok treba hľadať nielen
v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 vyššie uvedeného
zákona č. 514/2003 Z. z. Ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

Nemožno totiž prihliadnuť, že štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či

sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 M Cdo 15/2009).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania.

8. Čo sa týka na druhej strane predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.
právo na náhradu škody nevznikne: a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby
zavinila sama, b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej
milosti alebo amnestie prezidentom republiky, c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym
orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť,

hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z
dôvodu,žejetrest,kuktorémumôžestíhanieviesť,celkombezvýznamupopritreste,ktorýpreinýčinbol
obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo
už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským
úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu

trestného stíhania podľa osobitného predpisu, f) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné
stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla
trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone,
alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trest, h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní
do cudziny, to neplatí, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho
orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky. Vzhľadom na znenie §
8 ods. 6 zákona nie všetky prípady zastavenia trestného stíhania, resp. oslobodenia spod obžaloby
majú za následok zodpovednosť štátu za škodu. Ak sú inak splnené podmienky zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, ochranného opatrenia a o väzbe, neprislúcha právo na náhradu

škody v prípadoch uvedených v § 8 ods. 6 zákona. Ide o taxatívny výpočet prípadov, ktoré nemožno
rozširovať výkladom. Na prvom mieste zákon vylučuje náhradu škody osobe, ktorá si trestné stíhanie,
resp. uloženie trestu alebo ochranného opatrenia zavinila svojím konaním. Ustanovenie § 8 ods. 6 písm.
a) je vlastne analogické s ustanovením § 441 OZ, pravda, s tým, že zavinenie poškodeného je tu viazanéna špecifikované okolnosti. Ďalšie prípady, ktoré uvádza zákon v odseku 6, treba vykladať v nadväznosti
na ustanovenia zákonov, na ktoré sa toto ustanovenie odvoláva. Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad
osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup

a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z
týchto dôvodov je potrebné podporne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä spoločné
ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddieli Občianskeho zákonníka. Z úradnej moci je
potrebné zaoberať sa aj spoluúčasťou poškodeného žalobcu a jeho právneho zástupcu na vzniku škody
podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená

aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením,
znáša ju sám. Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy
nielen v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale v
prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973). V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, že žalobca si väzbu zavinil sám a to na základe jeho predchádzajúcej trestnej

činnosti, skutočnosti, že v čase vzatia do väzby vplýval na svedkov a bola obava, že na nich
bude vplývať aj naďalej, a aj samotným podaním obžaloby na jeho osobu, ktorým sa preukázalo jeho
nadviazanie na predošlý spôsob života. Vzhľadom na vyššie uvedené sa preto odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo z
dôvodu naplnenia negatívneho predpokladu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.

9. Čo sa týka ďalej náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v
prieťahoch v konaní, odvolací súd uvádza, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody
za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu
byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania,

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalobca uvedené dôkazy nepredložil a preto týmto
nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa § 9ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

10. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, a

to, že v danom prípade neexistujú zákonné predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti za škodu voči
štátu titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že žalobca
si väzbu zavinil sám v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a súčasne v trestnom
konaní neboli preukázané žiadne prieťahy v konaní. V súvislosti s uvedeným, ak nevznikol nárok na
náhradu majetkovej ujmy, nemožno priznať ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá však tiež v

konaní preukázaná nebola.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).