Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, September 20, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010880
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114010880.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudcov

JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovaného G. M. pre prečin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 2T 57/2014 zo dňa 25.09.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. septembra
2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sa obžalovanému

G. M., Q.. XX.XX.XXXX T. U., W. U. U.,
J.. O.. Y. XX

u k l a d á

podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/, § 38 ods. 3, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona

peňažný trest vo výmere 400,-(štyristo)€.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd obžalovanému ustanovuje pre prípad, že by bol výkon peňažného
trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3(tri) mesiace.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T 57/2014 zo dňa 25.09.2015 bol obžalovaný G. M.
uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že
20.04.2014 v čase okolo 23,45 hod. v U. na Q. A. S. pred budovou F. železničnej stanice na stanovišti

taxíkov súc pod vplyvom alkoholu počas toho, ako poškodený H. Y. ako vodič taxislužby čakal vo
svojom osobnom motorovom vozidle zn. N. W., červenej farby, P.: GA XXXCO, na svojich zákazníkov,
obvinený k nemu pristúpil a poškodeného fyzicky napadol opakovane ho udierajúc do oblasti hlavy a
tváre, pričom počas toho, ako sa poškodený Y. snažil dlaňami kryť pred ďalšími údermi hovoriac pritom
obvinenému, že to musí byť omyl, tento sa k nemu naklonil a nadával mu do cigáňov vulgárnymi výrazmi
apoškodenéhoopäťfyzickynapadolkopajúchodooblastihlavyahrudníka,následkomčohopoškodený
H. Y. utrpel bolesti hlavy, bolesti hrudníka vľavo a bolesti ruky.

Za to bol obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3, §
56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výmere 750,-(sedemstopäťdesiat)€.Podľa § 57 ods. 2 Tr. zákona bolo rozhodnuté, že suma peňažného trestu pripadá štátu.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd obžalovanému ustanovil pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu

úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4(štyri) mesiace.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie
obžalovaný G. M., pričom odvolanie bolo odôvodnené samostatným podaním prostredníctvom obhajcu
obžalovaného. Smeruje proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku.

Obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania uvádza, že napádaný rozsudok a konanie ktoré mu
predchádzalo, absolútne v zmysle § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. poriadku nezakladajú dôvod na uznanie
obžalovaného za vinného, keďže absentuje preukázanie všetkých obligatórnych znakov žalovaného
prečinu. Súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentmi obhajoby v konaní, ktoré spochybňovali dôvody
na uznanie obžalovaného zo žalovaného prečinu.

Skutok uvádzaný vo výrokovej vete napádaného rozsudku nie je úplne pravdivý, a najmä konanie
obžalovaného nevykazuje znaky trestného činu. Napádaný rozsudok v rozpore s § 168 ods. 1 Tr.
poriadku neobsahuje dostatočné odôvodnenie, pretože súd stručne neuviedol, ktoré skutočnosti vzal za
dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia nie je dostatočne zrejmé, ako sa
súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny a trestu. Obhajoba navrhovala vykonať dôkaz vypočutia obvineného pred polygrafom k
predmetnému skutku, ktorého použitie § 119 ods. 2 Tr. poriadku nevylučuje, keďže toto ustanovenie len

enumeratívne vymenúva dôkazné prostriedky, avšak súd ho vykonať odmietol - odvolací dôvod podľa
§ 321 ods. 1 písm. c). b) Tr. poriadku.

U obžalovaného absentuje nielen subjektívna stránka, ale aj ostatné znaky (objekt, objektívna stránka
a hlavne subjekt). Skutočnosti ustálené v skutkovej vete napádaného rozsudku sú nie totožné s tými,

ktoré naozaj nastali. Obvinený ľudsky od začiatku, teda nie pod tlakom dôkazov, úprimne oľutoval svoje
správanie, dva razy (vždy pri konfrontácií s poškodeným - raz v prípravnom konaní a raz v konaní pred
súdom) sa poškodenému pred svedkami ospravedlnil za svoje konanie. Jeho konanie však nevykazuje
znaky trestného činu.

Túto okolnosť oľutovania svojho činu od úplného počiatku súd vôbec v jeho prospech nevyhodnotil -
v rozpore so zásadami na ukladanie trestov podľa § 34 Tr. zákona, dokonca v napádanom rozsudku
uložil obvinenému prísnejší trest ako v trestnom rozkaze. Uloženie prísnejšieho trestu jeden a pol roka
po skutku, je v rozpore s prevenčnou, výchovnou a represívnou, vykazuje nadhodnotený znak prvku
represie.

V ďalšej časti odvolania obžalovaný sumarizuje priebeh skutku, okolnosti, ktoré mu predchádzali a ktoré
ho vlastne vyvolali.

Trvá na tom, že nikdy nekopol poškodeného ani do hlavy, ani do hrudníka. Neexistencia kopancov do

hlavy a hrudníka je daná tým, že keď bol obžalovaný zohnutý hlavou v aute taxikára, nemohol súčasne
taxikára Y. aj kopať do hlavy a hrudníka. Tieto kopance neboli hodnoverne preukázané ani výsluchom
zasahujúcich policajtov. Po krátkej chvíli ho spacifikovala policajná hliadka tým spôsobom, že policajti
chytiliobžalovanéhozarukysvýzvou,abyprestalsnadávanímaútočenímnataxikára,načoobžalovaný
túto výzvu okamžite poslúchol a prestal nadávať a útočiť na taxikára.

Preto nie pravdivé tvrdenie svedka E. (zasahujúceho policajta), že by obžalovaný na viaceré výzvy
policajnej hliadky na upustenie od protiprávneho konania pri napádaní taxikára nereagoval (čím
odvodňovali použitie hmatov a chvatov). Obžalovaný teda okamžite ako pocítil chytenie rúk policajtmi,
keďže ich dovtedy nepočul ani nevidel, upustil od svojho správania voči taxikárovi. Vypočúvaní policajti

E. a W. si pamätali pozoruhodne na viac skutkových detailov jeden a pol roka po skutku na výsluchu
pred súdom, ako pol roka po skutku pri výsluchu v prípravnom konaní, čo znižuje hodnovernosť ich
výpovedí, aj keď vypovedali pod prísahou.Obžalovanýmázato,žeskutoknevykazujeznakyprečinuvýtržníctva,alenanajvýšlenznakypriestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, čo vyplýva z
posúdenia okolností a od použitia § 10 ods. 2 Tr. zákona. Y. nebezpečnosti činu pre spoločnosť možno

v konkrétnom prípade zodpovedne určiť až po zhodnotení všetkých hľadísk uvedených v § 3 ods. 4
TZ (teraz § 10 ods. 2 TZ). Nemožno preto niektoré z týchto hľadísk posudzovať izolovane mimo rámec
stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť (teraz závažnosť prečinu).

Nesprávna právna kvalifikácia skutku ako prečinu výtržníctva potvrdzuje v kontexte ustálenej súdnej

praxe aj skutočnosť, že intenzita útoku bola malá, črty a priebeh útoku nenasvedčovali naplneniu prečinu
výtržníctva, okolnosti spáchania činu nasvedčujú skôr právne kvalifikovanie skutku ako priestupku.
Navyše osoba obžalovaného, jeho doterajší spôsob života, povahové vlastnosti, nulová kriminálna
minulosť nasvedčujú tomu, že tento čin možno nanajvýš právne kvalifikovať iba ako priestupok voči
občianskemu spolunažívaniu. Taxikárovi nebola spôsobená výraznejšia ujma na zdraví (absencia
narušenia kože, absencia krvácania, absencia bolestivých zranení), spôsob prevedenia útoku nepôsobil

vôbec brutálne, skutočná ujma na zdraví je nulová.

Záverom obžalovaný poukazuje na skutočnosť, ktorá je nesporná vo vyšetrovaní, že obvinený bol v
čase činu v značnom štádiu opitosti, preto jeho vtedajšia zmenšená príčetnosť musí byt vzatá do úvahy
pri hodnotení stupňa spoločenskej nebezpečnosti trestného činu, čo potvrdzuje aj ustálená súdna prax

najvyššieho súdu.

Obžalovaný navrhol krajskému súdu po zrušení napadnutého rozsudku rozhodnúť o jeho oslobodení
podľa§285písm.b/,resp.písm.a/Tr.poriadku,alternatívneopostúpenívecinaprejednaniepriestupku.
Ako poslednú možnosť navrhol rozsudok zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, e/ Tr. poriadku a vec

vrátiť súdu prvého stupňa.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval v celom rozsahu na dôvodoch
podaného odvolania, ako aj na návrhoch pokiaľ ide o spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Pozornosť
odvolacieho súdu upriamil na to, že obžalovaný sa od začiatku za svoje správanie ospravedlňoval,

oľutoval ho a poškodenému osobne ponúkal satisfakciu. Zdôraznil tiež, že jeho klient popiera kopance,
pretože k týmto v rámci napádania vôbec nedošlo.

Čo sa týka priestupkov, za ktoré bol obžalovaný postihnutý, tieto súviseli s rušením nočného kľudu, ku
ktorému došlo v reštauračných zariadeniach a obžalovaný zastával pozíciu zodpovednej osoby v rámci

svojej podnikateľskej činnosti. Išlo teda o konanie zákazníkov, za ktoré bol postihnutý on sám. Dopravné
priestupky tiež súviseli s podnikateľskou činnosťou, konkrétne zásobovaním prevádzok v uliciach, kde
je veľký problém s parkovaním.

Odvolaciemu súdu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodiť spod obžaloby,

prípadne postúpiť vec na prejednanie priestupku. Ako poslednú alternatívu navrhol zrušenie rozsudku
a vrátenie veci na opätovné prejednanie.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry označila skutkový stav za správne ustálený a odvolala sa najmä na
výpovede policajtov, ktorí obaja potvrdili, že videli okrem úderov aj kopance. Obžalovaný nereagoval

na ich výzvy, neupustil od svojho konania a musel byť spacifikovaný. Skutok podľa názoru prokuratúry
vykazuje znaky žalovaného trestného činu, nejde iba o priestupok a preto navrhla odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný G. M. konštatoval, že z ľudského hľadiska svoje konanie ľutuje, ale nepovažuje ho za

trestné.

Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za

predpokladu, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazyobstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo
na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané,
ak zákon neustanovuje inak.

Plnením revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní
súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako
to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd potreboval aj pre svoje rozhodnutie.
Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych

závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých
by došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu.

Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel
k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Dokazovanie bolo vykonané

v dostatočnom rozsahu tak, aby umožnilo súdu prvého stupňa prijať jednoznačné závery. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 168 ods. 1 Tr. poriadku, nakoľko
okresný súd v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov.

V súvislosti s výrokom o vine krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani nedostatky, ktoré by bolo
potrebné napraviť v odvolacom konaní, odlišná situácia však bola zistená pri preskúmaní výroku o treste,
nakoľko odvolací súd vyhodnotil tento ako neprimeraný. Toto zistenie bolo dôvodom na čiastočnú zmenu
prvostupňového rozhodnutia.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia, súd prvého stupňa sa správne opiera o výpovede svedkov H. Y., N. X.,
G. E., S. W. a tiež dôkazy listinného charakteru.

Obžalovaný G. M. incident medzi ním a poškodeným v zásade nepoprel, avšak podľa jeho názoru

fyzickénapadnutiespočívaloibavtom,žedalpoškodenémudvefacky.Vylúčil,žebypoškodenéhokopal
nohami. Poškodeného napadol z toho dôvodu, že sa predtým on ku nemu ako k zákazníkovi správal
neslušne, čo ho veľmi nahnevalo. Odmietol ho zobrať do taxíka spolu s kamarátmi a z auta ich vykázal
so slovami „vypadni z auta a zavri dvere“. Po nejakom čase sa z podniku na M. ulici vrátil na hlavnú
stanicu a išiel za taxikárom, ktorého chcel konfrontovať. Počas toho prišli zozadu dvaja muži, policajti,

ktorí ho oslovili a povedali mu, aby prestal. Poslúchol ich, oni ho vyzvali, aby išiel s nimi, dali mu putá
a bol predvedený na políciu.

Odlišne popisuje konflikt poškodený H. Y., ktorý ako dôvod odmietnutia obžalovaného a jeho kamarátov
uvádza to, že bol až tretí v poradí. Vie, že týchto mužov odmietol aj kolega vpredu a jednoznačne trval

na tom, že zákazníci boli celá pratia opití. Podľa poškodeného fyzickému útoku nepredchádzal žiaden
verbálny útok voči poškodenému. Keď k nemu neskôr obžalovaný pristúpil, sedel v aute a na sedadle
spolujazdca mal prenosný televízor. Cez otvorené okno dostal úder niekde v oblasti ucha alebo na líce.
Hneď na to sa otvorili dvere a dostal ďalšie údery. Snažil sa odsunúť preč na sedadlo spolujazdca a keď
ho nedočiahol obžalovaný rukami, začal ho kopať nohami. Celé to trvalo asi dve minúty a útok skončil

príchodom polície.

Svedkovia W. U. a H. U., ktorí spoločne s obžalovaným pricestovali z U. potvrdili, že si chceli zobrať
na stanici taxík. Prvý ich slušne odmietol, že má objednávku. Druhý keď zistil, že idú na M. ulicu, ich ztaxíka vulgárne vykázal, pričom niečo pozeral na tablete. Zobral ich až tretí taxík v poradí. U taxikára,
ktorý ich vulgárne odmietol, jednoznačne cítili arogantný prístup.

Fyzické napadnutie zo strany obžalovaného zaregistroval v spätnom zrkadle svojho vozidla svedok N.
X., ktorý stál v rade pred kolegom H. Y.. R. mužovi najskôr nevenoval pozornosť, podobal sa veľmi na
ich kolegu, preto sa mu nezdalo nič divné. Možno po minúte však začul nejaký výkrik a trúbenie a všimol
si, že muž sa nakláňa do auta a útočí na Y.. Vystúpil preto z auta, prišiel k Y. autu a muža okríkol, aby
prestal. Q. na neho a stále útočil. O. ho zozadu okolo ramien a snažil sa ho odtiahnuť, pričom následne

on sám pocítil nejaké potiahnutie zozadu a to už boli policajti.

Konflikt medzi obžalovaným a poškodeným videli aj svedkovia G. E. a S. W., ktorí ako policajti vykonávali
hliadkovú činnosť pred hlavnou stanicou. Všimli si, že na stanovišti taxíkov nejaká osoba bije a kope
taxikára a preto tam okamžite išli. Spočiatku videli, že muž bol časťou tela v aute, ale potom sa aj vysunul
a uštedril taxikárovi pár kopancov. Už z diaľky slovne vyzývali útočníka, aby prestal, on však na to vôbec

nereagoval. Použili proti nemu hmaty a chvaty, čím mu zabránili v ďalšom napádaní taxikára. Osobu,
ktorá útočila na taxikára, potom predviedli na oddelenie. Pri predvádzaní sa správal tak, že bol chvíľu
normálny a chvíľu agresívny a meraním u neho zistili vyššiu hladinu alkoholu v krvi.

Spáchanie skutku je nepriamo preukázané aj lekárskou správou spísanou dňa 21.04.2014 lekárom I.

nemocnice U., Q. Y. J., I. chirurgická klinika.

Po vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov musí krajský súd konštatovať, že súd prvého stupňa
postupoval správne, keď po vykonaní dokazovania pred súdom uznal obžalovaného vinným z prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. X písm. a/ Tr. zákona. Oproti vymedzeniu skutku tak, ako je uvedený

v obžalobe došlo k čiastočnej zmene, ktorá má oporu vo vykonanom dokazovaní, avšak táto zmena
nemala zásadný vplyv na priebeh skutku a postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu zásady
zachovania totožnosti skutku. Súd prvého stupňa vypustil zo skutkovej vety formuláciu „udierajúc
dlaňami zovretými v päsť“ a formuláciu „povedal mu, ty vyjebaný cigán“ a nahradil ich slovami „udierajúc
rukami“ a v druhom prípade „nadával mu do cigánov vulgárnymi výrazmi“. Svedkovia, ktorí konflikt medzi

poškodeným a obžalovaným videli a počuli, sa nie celkom jednoznačne vyjadrili pokiaľ ide o popis, akým
spôsobom obžalovaný poškodeného udieral, teda nebolo jednoznačne preukázané, že mal ruku zovretú
v päsť a takisto sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že bola voči poškodenému použitá
formulácia „ty vyjebaný cigán“. Z uvedených dôvodov došlo k preto k úprave skutkovej vety spôsobom,
ktorý je vyššie citovaný.

Uvedená zmena však zásadným spôsobom neovplyvnila dôkaznú situáciu a je potrebné zdieľať názor
okresného súdu, že obžalovaný je zo spáchania skutku usvedčovaný predovšetkým výpoveďami
zasahujúcich policajtov, ako aj svedka N. X., ktorých výpovede sú takmer zhodné a ide o troch priamych
svedkov udalosti, ktorí mali na miesto konfliktu dostatočný výhľad a nachádzali sa v blízkosti vozidla

poškodeného. Všetci zhodne potvrdili, že bez akejkoľvek predchádzajúcej komunikácie, obžalovaný
pristúpil k poškodenému, ktorý sedel vo vozidle na mieste vodiča a ihneď ho začal napádať tak, že
ho udieral rukami a potom čo sa mu poškodený zrejme snažil vzdialiť a vyhnúť jeho úderom, ho
obžalovaný kopal. Týmito svedeckými výpoveďami je bez akýchkoľvek pochybností vyvrátená obrana
obžalovaného, ktorý pripúšťa iba údery rukami.

Aj za predpokladu, že by sme pripustili neadekvátnu reakciu taxikára, ktorý obžalovaného a jeho dvoch
kamarátov odmietol odviezť so svojím vozidlom, bola následná reakcia obžalovaného neprimeraná,
prehnaná, pričom jeho konanie napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Je totiž nepochybne preukázané, že obžalovaný fyzicky

poškodeného napadol, urobil tak na mieste verejnosti prístupnom a jeho konanie bolo prerušené až
zásahom polície, ktorá voči obžalovanému použila donucovacie prostriedky. Paradoxne vyznieva v
tomto prípade motív obžalovaného, ktorý sa na miesto vrátil z dôvodu, že chcel riešiť s poškodeným
jeho neprimeranú reakciu pri odmietnutí zákazníkov, avšak svojím impulzívnym agresívnym prejavom
dosiahol presný opak a práve on predviedol spôsob, ktorým sa akékoľvek vzájomné nezhody riešiť

nemajú. Vzhľadom na intenzitu svojho útoku a spôsob ktorý zvolil, naplnilo jeho konanie znaky
úmyselného prečinu.Odvolací súd po starostlivom zhodnotení okolností ktoré bezprostredne skutku predchádzali a
vyhodnotení spôsobu vykonania činu a jeho následkov, nezdieľa názor obhajoby, že konanie
obžalovaného, najmä s prihliadnutím na § 10 ods. 2 Tr. zákona, nespĺňa kritériá vyššej ako nepatrnej

závažnosti. U obžalovaného takisto nebol daný žiadny predpoklad na úvahy o konaní v stave zmenšenej
príčetnosti, nakoľko konanie obžalovaného bolo vopred premyslené, naplánované, obžalovaný bol
kompletne zorientovaný, poškodeného jednoznačne opoznal ako taxikára, ktorý ho predtým odmietol a
chcel si s ním predchádzajúci odmietavý prístup vydiskutovať a vyriešiť. Z tohto pohľadu malo konanie
obžalovaného jednoznačne racionálny podklad a na tomto tvrdení nič nemení ani fakt, že bol značne

pod vplyvom alkoholu.

Pochybenievpostupesúduprvéhostupňavšakbolozistenévovzťahukvýrokuotreste,čobolozároveň
jediným dôvodom čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku.

Okresný súd postupoval správne keď ustálil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť zmysle § 36 písm.

l/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaný spáchanie skutku priznal a oľutoval. Nie je teda pravdivé tvrdenie
obhajoby, že okolnosť oľutovania činu od úplného počiatku súd vôbec v jeho prospech nevyhodnotil.
U obžalovaného nebolo možné ustáliť žiadnu priťažujúcu okolnosť a preto okresný súd konštatoval
prevahu poľahčujúcich okolností u obžalovaného. Čo sa týka uloženia peňažného trestu, ktorý bol
uložený obžalovanému aj pôvodne v trestnom rozkaze, tento druh trestu bez akýchkoľvek výhrad

akceptuje aj odvolací súd a považuje ho za adekvátnu formu postihu. Zdôrazňuje pritom, že obžalovaný
sa doposiaľ nedopustil žiadnej trestnej činnosti a jeho doterajšie porušenia zákona zostali iba v rovine
priestupkov. Ide o osobu, ktorá má stabilný príjem, nakoľko dlhodobo vykonáva podnikateľskú činnosť a
je postihovaný za prečin nižšieho stupňa závažnosti. Na rozdiel od trestného rozkazu bola súdom prvého
stupňa výmera peňažného trestu zvýšená na 750,-€, z pôvodnej sumy 400,-€, proti čomu obžalovaný

vo svojom odvolaní vzniesol výhrady.

Napriek tomu, že ustanovenie § 355 ods. 3 Tr. poriadku jasne hovorí o tom, že po podaní odporu
proti trestnému rozkazu nie je samosudca pri prejednaní veci na hlavnom pojednávaní viazaný právnou
kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze, oproti stavu, ktorý bol

zistený v čase vydania trestného rozkazu, neboli dokazovaním na hlavnom pojednávaní ustálené
žiadne nové skutočnosti odôvodňujúce tak výraznú zmenu vo výmere peňažného trestu. Konanie po
podaní odporu nie je možné postaviť na úroveň konaniu o opravnom prostriedku v rámci odvolacieho
konania a uplatňovať v takomto prípade princíp zákazu reformatio in peius, avšak zmena v neprospech
obžalovaného musí byť logicky zdôvodniteľná a musí sa opierať o nové zistenia, ktoré vyšli najavo až v

priebehu hlavného pojednávania. Splnenie tejto podmienky však z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vôbec nevyplýva.

S prihliadnutím na okolnosti prípadu a následok, ktorý obžalovaný svojím konaním spôsobil, je výmera
peňažného trestu v prvostupňovom rozsudku neprimeraná a odvolacím súdom neakceptovateľná.

Výmera peňažného trestu uvedená v trestnom rozkaze skôr vystihuje závažnosť konania obžalovaného
a jeho následky. V tejto časti bolo teda odvolanie obžalovaného posúdené ako opodstatnené a boli
splnené podmienky pre zmenu prvostupňového rozsudku v časti výroku o treste.

Odvolací súd ponechal pôvodnú výmeru peňažného trestu vo výške 400,-€ a súčasne ako primeranú

akceptoval aj výmeru pôvodne uloženého náhradného trestu odňatia slobody vo výmere tri mesiace.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného G. M. tak, ako je to uvedené
vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.