Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 22, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/531/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714200587
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2714200587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek

senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej:
X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, Q., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej: Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO:
42 362 962, zastúpený advokátom: JUDr: Bohdan Jakubis, so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o
zaplatenie1.210,36euraspríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduSkalica

č.k. 5C/40/2014-62 zo dňa 31. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej, zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania
žalovanej p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej
neprijateľnosti r u š í .

III. Rozsudok súd prvej inštancie sa v časti o náhrade trov konania združenia Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov m e n í tak, že združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov sa náhrada trov konania
nepriznáva.

IV. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

V. Združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z
n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku návrh zamietol, druhým odsekom
výroku žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Tretím odsekom výroku uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej trovy právneho zastúpenia v sume 139,60 eura. Štvrtým odsekom výroku súd určil,
že v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou
dňa 11.11.2008, sú neprijateľné podmienky uvedené v bode 14.1. v znení: V prípade omeškania dlžníka
(spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) so splnením akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto zmluvy o RU

je veriteľ oprávnený požadovať zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z výšky splátky za každý deň omeškania,
a v bode 14.2. v znení: V prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou splátky
úveru alebo jej časti o viac ako a) 15 (pätnásť) dní po termíne splatnosti, je veriteľ oprávnený požadovať
nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14, ods.14.1. tejto zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej pokuty vovýške 5 % z výšky dlžnej splátky a ďalej b) 30 (tridsať) dní po termíne splatnosti je veriteľ oprávnený
požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14, ods. 14.1. a 14.2. písm. a) tejto zmluvy o
RÚ úhradu zmluvnej pokuty vo výške 10 % z výšky dlžnej splátky, a v bode 14.3. v znení: V prípade

akéhokoľvek porušenia tejto zmluvy o RÚ špecifikovaného v čl. 13, ods. 13.1. je veriteľ oprávnený
požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v ods.14.1. a 14.2. úhradu zmluvnej pokuty vo výške
50 % zo sumy určenej ako súčet poskytnutej výšky úveru a zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru.
Tieto zmluvné podmienky sú neplatné.

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil po právnej stránke použitím § 497 Obchodného zákonníka, §
52 ods. 1 a 2, § 53a, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 1
až 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Vecne argumentoval tým,
že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 14.11.2008 k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, žalovanej
boli poskytnuté 2 klasické úvery (teda nie revolvingový úver ako je úver označený v zmluve), najskôr bol
úver poskytnutý jednorazovo v sume 630,68 eura (19.000 Sk), ktorý jej bol zaslaný na jej účet v banke

dňa 14.11.2008, následne jej bola vyplatená suma vo výške 289,82 eura prevodom na bankový účet
dňa 28.12.2010. Predmetná zmluva o úvere je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, kde na jednej
strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba
- dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Uvedená

zmluva je zároveň aj spotrebiteľským úverom podľa z .č. 258/2001 Z. z. Súd posúdil obsah zmluvy a
Všeobecnépodmienkyamázato,žezmluvamedziúčastníkmibolaplatneuzavretá.Žalobcasazaviazal
poskytnúť žalovanej spotrebiteľský úver a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
v 48. mesačných splátkach po 635,52 eura mesačne, v zmluve bola dohodnutá RPMN 79,94 %,
priemernáhodnotaRPMN61,36%aročnáúrokovásadzba82,04%.Súdpreskúmalzmluvuoposkytnutí

spotrebiteľského úveru z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 4 ods. 2 citovaného
zákona a zistil, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva
obsahuje len údaj o počet splátok 48, výšku splátky 35,52 eura a to, že splátka má byť uhradená do
24. dňa v mesiaci. Z toho ale potom nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť

na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Tieto údaje neobsahujú ani zmluvné
dojednania žalobcu, ktoré patria k zmluve a žiadny splátkový kalendár žalobca nepredložil. Primárnemu
účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho
ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) z. č. 258/2001 Z.z., ktorý
každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom
dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Termín a výšku
splátky úroku a istiny by mal obsahovať splátkový kalendár, ktorý však žalobca ako dôkaz nepredložil.
To, že z predpísanej splátky vo výške 35,52 eura pripadá na istinu suma 12,79 eura a na úrok suma
22,73 eura uviedol len vo svojom vyjadrení zo dňa 26.3.2014, pričom však táto skutočnosť zo zmluvy o

úveru ani zo zmluvných dojednaní nevyplýva. Zmluva ďalej neobsahovala ani konečnú splatnosť úveru
ako náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g) z. č. 258/2001 Z. z. Konečná splatnosť (konkrétny dátum
splatnosti poslednej splátky) v zmluve nie je uvedená a bez pochybností sa nedá ani určiť odkazom na
dohodnutýtermínsplatnostijednotlivýchsplátok.Žalovanámalapodľazmluvyzaplatiť48splátok,pričom
začiatok splácania nebol v zmluve jednoznačne určený, z toho potom súd vyvodil, že konečná splatnosť

úveru nie je v spotrebiteľskej zmluve určená jasne a zrozumiteľne, čo má za dôsledok, že nie je určená
konečnásplatnosťúveru.Dátumposlednejsplátkydňa24.11.2012obsahovalolenOznámenieveriteľao
schválení úveru dlžníkovi zo dňa 14.11.2008, čo však nemožno považovať za zmluvu o úvere. Vzhľadom
na tieto chýbajúce náležitosti zmluvy súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platnú, ak však
neobsahuje uvedené náležitosti poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal

v predmetnej veci preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver v celkovej výške 920,50 eura, ktorý je
bezúročný a bez poplatkov. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 26.3.2014 ako aj z výpisu z účtu žalobcu mal
súd preukázané, že dňa 28.12.2010 bola žalovanej na účet zaslaná suma vo výške 289,82 eura a teda
nie suma vo výške 852,48 eura ako je uvedené v návrhu na začatie konanie. Uvedené bolo spôsobené
tým, že žalobca si započítal pri vyplatení sumy úveru odplatu vo výške 562,66 eura za možnosť odkladu

splátok úveru a to už vopred. Žalobca však bližšie neuviedol, akým spôsobom došlo k dohode o odklade
splátok a o výške odplaty za túto službu a zmluva ani zmluvné dojednania k zmluve takúto dohodu
neobsahujú. Žalobca si odplatu vyúčtoval už v čase vyplatenia sumy revolvingu bez ohľadu na to,
či žalovaná bude mať o takúto „službu“ záujem alebo nie. Súd považuje dohodu o poskytnutí služby- ,,odmena za odklad splátok úveru“ vo výške 562,66 eura za neplatnú. Z dohodnutých 852,42 eura bolo
žalovanej reálne poskytnutých len 289,82 eura, po odrátaní odmeny za odklad splátok. Takáto zmluvná
odmena je neprimerane vysoká, keďže jej suma dvojnásobne presahuje výšku poskytnutého revolvingu

289,82 eura. Z výpisu z karty klienta mal súd preukázané, že ku dňu 24.4.2012 žalovaná uhradila
sumu 1.347,08 eura. Súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti návrh žalobcu zamietol, keďže
žalovaná svoj dlh splatila, a teda nie je žalobcovi nič dlžná.

3. Súd posúdil čl. 14, ods. 14.1., 14.2. a 14.3 zmluvných dojednaní ako neprijateľné zmluvné podmienky.

Pri porovnaní citovaných ustanovení je zrejmé, že sankcie stanovené v článku 14 odseky 1 až 3 sa
mohli kumulovať a tak za jedno a to isté omeškanie dlžníka s úhradou splátky úveru, veriteľ mohol
požadovať jednak zmluvnú pokutu 0,2 % z výšky splátky za každý deň omeškania, potom ďalšiu
zmluvnú pokutu vo výške 5 % z výšky dlžnej splátky po 15. dňoch omeškania, po 30. dňoch omeškania
mohol požadovať ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 10 % z výšky dlžnej splátky a nakoniec v prípade
omeškania viac ako 35 dní mohol požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške až 50 % z nominálnej

výšky úveru. Takúto kumuláciu sankcií, aj keď je zmluvná pokuta zabezpečovacím inštitútom v zmysle
§ 544 a nasledujúcich OZ, za omeškanie dlžníka trvajúce viac ako 35 dní, ktoré môže byť navyše
sankcionované vzhľadom na ustanovenie článku 13 zmluvných dojednaní a je možnosťou veriteľa
odstúpiť od zmluvy a stanoviť predčasnú splatnosť úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, najmä, ak takéto porušenie povinností

splácať úver riadne a včas môže byť sankcionované ešte aj uplatnením zákonného úroku z omeškania.
Takéto vymedzenie zmluvných pokút, ktoré majú nielen zabezpečovací ale aj sankčný charakter, súd
považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v súčasnosti vymedzená v ust. § 53 ods. 4 písm.
k) OZ, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia,ktorépožadujúodspotrebiteľa,ktorýnesplnísvojzáväzok,abyzaplatilneprimeranevysokú

sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Pre dohodu o zmluvnej pokute zákon vyžaduje
písomnú formu. V danom prípade žalovaná nepodpísala žiadnu dohodu o zmluvnej pokute, ktorá v
texte nad jej podpisom sa nenachádza, keďže zmluvná pokuta je upravená iba v Článku 14 zmluvných
dojednaní, a tým nemožno dospieť k záveru o písomnej dohode účastníkov ohľadom zmluvnej pokuty.
Pokiaľ teda žalobca jednotlivé a navyše základné zmluvné podmienky (vrátane zmluvnej pokuty) „ukryl“

dozmluvnýchdojednaní,postupovalvrozporesozásadoupoctivéhoobchodnéhostyku,ktorújepovinný
dodržiavať. Súd pri určení zo sporu týkajúceho sa spotrebiteľskej zmluvy, vo veci účastníkov zmluvy o
úvere, vyslovil aj bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve sú podmienkami neprijateľnými, v
dôsledku čoho nebolo žalobcovi priznané plnenie a bolo potrebné podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. aj bez
návrhu výslovne uviesť takéto zmluvné podmienky vo výroku súdneho rozhodnutia.

4. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v
konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal, keďže si trovy neuplatnila ani nevyčíslila a ani zo spisu
jejžiadnetrovynevyplývajú.Keďževdanomkonanínastranežalovanejvystupovalakovedľajšíúčastník
občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, súd rozhodoval aj o náhrade trov tohto

vedľajšieho účastníka, ktoré mu v konaní vznikli a ktoré boli účelne vynaložené, aplikujúc ust. § 93 ods. 2
a 4, § 18, § 24, § 25 ods. 1 O.s.p. Aj vedľajší účastník, ktorý je právnickou osobou založenou na ochranu
právspotrebiteľov,máprávonechaťsavkonanízastupovať,atoajadvokátskoukanceláriou.(uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. augusta 2012, sp. zn. 15Co/169/2012. Vedľajší účastník má
(rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné

ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho
konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym
zástupcom, advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia §
137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Súd zaviazal
žalobcu, ktorý bol v konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej

trovy konania v celkovej sume 139,60 eura ako odmeny právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie vo veci zo dňa 16.3.2015) vo
výške po 61,41 eura za úkon (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), z
režijného paušálu za dva úkony právnej služby vo výške po 8,39 eura za úkon. Uvedené trovy právneho
zastúpenia považoval za účelne vynaložené, nakoľko vedľajší účastník sa vecne vyjadroval jednak k

premlčaniu nároku žalobcu, k nedostatkom zmluvy o úvere, neprijateľnosti zmluvných podmienok ako
aj poukazoval na nekalé obchodné praktiky žalobcu, pred ktorými má byť spotrebiteľ chránený.5. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej
inštancie. Odvolateľ si zároveň uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania v sume 83,76 eura.

Ako odvolacie dôvody označil dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a
h) O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Argumentoval tým, že záver súdu o tom, že zmluva
neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, nie je správny, poskytnutý úver nemožno považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Žalobca namieta správnosť záverov súdu, podľa ktorého by zmluva mala
obsahovať určenie počtu splátok, dátum ich splatnosti ako aj ich výšku. Zmluva obsahuje stanovenie

počtu splátok, ich výšku a termíny splatnosti. Požiadavku na samostatné rozpisovanie výšky, počtu a
termínov splatnosti splátok úrokov, istiny je potrebné posudzovať s ohľadom na praktický význam a
reálnu využiteľnosť daných údajov. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania obsahuje výšku splátky,
termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi konania nevyžaduje, aby boli sumy istiny, úroku a iných
poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a

praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch
splatnosti,vrôznychpočtochsplátokapodobne.Tovšakniejeprípadzmluvyuzavretejmedziúčastníkmi
konania. Údaj o konečnej splatnosti úveru predstavuje informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, nie je z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu rozhodujúca. Z materiálnej stránky
ide o údaj obsahovo zhodný s údajom o dátume splatnosti poslednej splátky, vychádzajúc aj z čl. 4,

ods. 4.5 zmluvných dojednaní, z čoho je aj priemernému spotrebiteľovi zrejmý deň konečnej splatnosti.
Závery súdu o chýbajúcich náležitostiach v zmluve vychádzajú z nesprávnych skutkových zistení a úver
poskytnutý žalovanej súd nesprávne posúdil ako bezúročný a bez poplatkov. Odvolateľ ďalej namietal
rozhodnutie v časti o určení zmluvných podmienok za neprijateľné, toto považuje za nepreskúmateľné,
vecne nesprávne, bez reálneho zhodnotenia všetkých relevantných skutočností. Súd nebol oprávnený

takto rozhodnúť, nakoľko predmetom konania nebol nárok na určenie neplatnosti bodu 14.1, 14.2 a
14.3 zmluvných dojednaní, žiadny nárok na zaplatenie plnenia podľa uvedených ustanovení a ani
žiadny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia plneného na ich základe. Odvolateľ ako posledné
namieta rozhodnutie v časti o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka, ktoré neobsahuje žiadne
odôvodnenie účelnosti jeho trov právneho zastúpenia, poukazujúc na osobitný charakter občianskeho

združenia na ochranu spotrebiteľov, takýto subjekt by mal byť odborne, personálne a materiálne
pripravený na vykonávanie svojej činnosti. Predložené podanie vedľajšieho účastníka je zhodné, ako
predkladá v iných veciach, môže ich preto predkladať sám vedľajší účastník, poukazujúc napr. na
paušálne formulovanú námietku premlčania. Odôvodnené právne zastupovanie môže byť na mieste len
v mimoriadne obtiažnych právnych veciach, v opačnom prípade ide o zneužívanie zákona, podporne

odkazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 MCdo 9/2013 a sp.zn. 6 MCdo 5/2013.

6. Žalovaná a ani vedľajší účastník na jej strane, ktorý vystupoval v konaní do 30.06.2016, odvolanie
nepodali a k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrili.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3

C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je v prevažnej časti dôvodné,
v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnej, zamietajúcej časti ako vecne
správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť, dôvodné ho však bolo zrušiť v časti určenia neprijateľnej

zmluvnej podmienky a zmeniť v časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahupotrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

11. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a

odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

12. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluvy o
revolvingovom úvere č. 8100014122, ktorú žalovaná podpísala v Holíči dňa 11.11.2008 a žalobca

v Bratislave dňa 14.11.2008 (ďalej len zmluva), žalobca schválil žalovanej revolvingový úver. Bod
5. zmluvy obsahuje údaje o požadovanom revolvingovom úvere a bod 6. zmluvy obsahuje údaje o
schválenom revolvingovom úvere, podľa ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 630,68 eura,
splatnosť úveru (počet splátok /splatnosť, deň v mesiaci) 48/24. Mesačná splátka bola dohodnutá
vo výške 35,52 eura a zmluvná odmena vo výške 1074,16 eura. V zmluve bola uvedená RPMN za

úver 79,94 %, ročná úroková sadzba úveru 82,04 %, priemerná hodnota RPMN 61,36 %. Ďalej boli v
zmluve uvedené údaje o poskytnutej čiastke revolvingu 289,82 eura, zmluvná odmena za poskytnutie
revolvingu 562,60 eura, predpokladaná PRMN úveru po poskytnutí revolvingu 73,49 % a ročná úroková
sadzba revolvingu 87,94 %. V zmysle bodu 8 zmluvy dlžník s veriteľom v ďalšom odkazujú na úpravu
obsiahnutú v zmluvných dojednaniach o revolvingovom úvere na zadnej strane žiadosti/zmluvy, ktoré

sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti/zmluvy s tým, že sa s nimi oboznámili a nemajú k ním
žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať. Podľa prehľadu účtu, karty klienta, označenej menom a
priezviskom žalovanej, jej rodným číslom, číslom OP a číslom zmluvy, nominálna výška úveru je 1704,84
eura, poskytnutá čiastka 630,68 eura, poskytnuté celkom 920,50 eura, vyplatená čiastka 630,68 eur,
vyplatené vrátane revolvingov 920,50 eura, splatené 1.347,08 eura a zostáva doplatiť 1.210,36 eura.

Z tejto karty vyplýva, že žalovaná uhradila celkom 1.347,80 eura teda 37 splátok po 35,52 eura a
jednu splátku vo výške 32,84 eura. Podľa tejto karty bola žalovanej dňa 28.12.2010 vyplatená čiastka
revolvingu vo výške 289,82 eura.

13. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že ide o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských
zmluvách.

14. V zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

15. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až
j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ods. 3 veta druhá).

16. Ustanovenie § 4 zákona 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť
predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž

neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať
do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť
ich bezprostredne splatiť v celej výške. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úversa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ods. 3 veta druhá). Jednou z povinných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2
písm. i) ). Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné,

ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a
zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo.

17. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky
podstatné náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru,

žepredmetnázmluvaneobsahujezákladnúobsahovúnáležitosťpodľa§4ods.2písm.i)zákona,pretov
zmysle § 4 ods. 3 zákona poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie
správne skonštatoval, že zmluva neobsahovala rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky
(§ 4 ods. 2 písm. i) zákona). Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže
byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplývala z vyššie citovaného ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom je potrebné dospieť k

záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť
pre spotrebiteľa a ochrana tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len
taký výklad cit. ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.

K uvedenej právnej úprave sa pristúpilo po predchádzajúcich skúsenostiach pri uplatňovaní nárokov
zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pri ktorých sa obvykle stávalo, že veriteľ si jednotlivé splátky
započítal najprv na úroky, poplatky, prípadne iné sankcie a až naposledy na istinu (čo nebolo v rozpore
s Obchodným zákonníkom), s poukazom na povahu záväzku ako absolútneho obchodu. V prípade, ak
zmluva obsahuje náležitosti § 4 ods. 2 písm. i) citovaného zákona, jednotlivé splátky sa započítajú aj

na istinu aj na príslušenstvo pohľadávky veriteľa.

18. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení
s § 4 ods. 3 veta druhá Zákona o spotrebiteľských úveroch, je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov, pričom podľa dokladov predložených žalobcom, žalovanej bola poskytnutá

istina vo výške 920,50 eura, doposiaľ uhradila sumu vo výške 1.347,08 eura, preto bolo dôvodné návrh
ako nedôvodný zamietnuť.

19. Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, ani tento nebol dôvodný, a to z dôvodu, že dojednanie o
zmluvnej pokute je absolútne neplatné.

20. Odvolací súd považuje predmetnú zmluvnú pokutu za dojednanú neplatne a neúčinne na základe
toho, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute nemožno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových
podmienok. Podľa zákonných ustanovení § 544 OZ zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť
písomnú formu. Už len z tohto vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má

byť osobitne dojednaná a to v zákonom predpísanej písomnej forme. Preto jej obsiahnutie v úverových
zmluvných podmienkach nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Dojednanie o
zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu obchodných podmienok, je zapracované medzi menej
podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto
je tak nedôležitá, takýto dojem vyvoláva aj veľkosť, resp. drobnosť písma, ktorým sú tieto podmienky

písané. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude
alebo nebude a v akej forme a podobe, určuje výlučne len žalobca ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky
formuluje. V podstate žalovaná ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak
chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu
a voľby podmienok. Naviac obchodné podmienky súčasťou ktorých majú byť aj dojednania o zmluvných

pokutách, nie sú podpísané žalobcom ani žalovaným, pričom § 544 OZ vyžaduje na platnosť zmluvy
o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie je s poukazom na § 40 ods. 1 OZ dôvodom jej
absolútnej neplatnosti. Na dôvod absolútnej neplatnosti musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj
keď sa toho nikto nedovolá. Vzhľadom na to, že neexistuje platné dojednanie o zmluvnej pokute, nemá
žalobca právo požadovať od žalovanej zaplatenie zmluvnej pokuty.

21. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného
súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej
ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnymdodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva,
a to formou obmedzení autonómie vôle [por. nález Ústavního soudu zo dňa 15.06.2009, sp. zn.

I.ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)]. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom
postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto
okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať
(prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo.
Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v

poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.
V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak
ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a
logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť
vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných

podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel
napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy
prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby
do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa

najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i
napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno
priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu
(podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných
podmienok, ale len samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, ktorú spotrebiteľ podpisuje).

22. Vzhľadom však na to, že súd prvej inštancie správne považoval dojednanie zmluvnej pokuty za
absolútne neplatné, neprichádzalo už do úvahy ďalej skúmať otázku neprijateľnosti tejto zmluvnej
podmienky obsiahnutej v čl. 14, bod 14.1, 14.2, 14,3 v zmysle § 53 ods. 1 a 4 OZ a preto aj
bolo nadbytočným vo výroku súdneho rozhodnutia určiť neplatnosť zmluvnej podmienky z dôvodu jej

neprijateľnosti v zmysle § 153 O.s.p..

23. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími, podľa súdu prvej inštancie
absentujúcimi, podstatnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere účastníkov, už nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

zamietajúcej časti, vrátane výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej, odvolaním osobitne
nenapadnutého, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

25. Zároveň bolo nevyhnutým, aby odvolací súd v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil, že v zmluvných
dojednaniach Zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 11.11.2008,

sú neprijateľné podmienky uvedené v bode 14.1, 14.2 a 14.3 a tieto sú z toho dôvodu neplatné,
napadnutý rozsudok z dôvodu nadbytočnosti výroku s použitím § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. v tejto časti
zrušil, bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu

trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v prevažnom rozsahu
úspešná (mala úspech vo veci samej, keď odvolací súd potvrdil výrok o zamietnutí návrhu voči nej,
naopak žalobca mal v odvolacom konaní úspech len v časti zrušenia výroku o určení neprijateľných
podmienokavzmenerozhodnutiaonáhradetrovkonaniavedľajšiehoúčastníka)anebolitudanéžiadnedôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať
(§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanej žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní
nevznikli, odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

27. Odvolací súd však považoval za dôvodné odvolanie žalobcu v časti náhrady trov konania vedľajšieho
účastníka, ktorý v konaní vystupoval do 30.06.2016.

28. V konaní do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovanej združenie Všeobecná

ochrana práv spotrebiteľov (ďalej len združenie), a to podľa § 93 ods. 2 O.s.p. Ako už bolo konštatované,
odvolacísúdvovecirozhodovalpodľaustanovenízákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Vzhľadom na to, že predošlý inštitút
vedľajšieho účastníctva upravený v O.s.p. bol nahradený inštitútom intervencie, ktorý je upravený v § 81

a nasl. C.s.p., pričom združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov už nespĺňa zákonné podmienky
na to, aby v konaní mohlo vystupovať ako intervenient, nakoľko na jeho strane nie je daný právny záujem
na výsledku konania, s účinnosťou od 01.07.2016 ex lege sa už predmetného konania nezúčastňuje, a
to bez toho, aby bolo potrebné o tom rozhodovať.

29. Bolo však potrebné rozhodnúť o trovách konania, ktoré združeniu vznikli do 30.06.2016, a to jednak o
trovách prvoinštančného konania na základe podaného odvolania žalobcu, ako aj o trovách odvolacieho
konania.
30.Odvolacísúdsavplnomrozsahustotožňujesodvolacounámietkoužalobcutýkajúcousapriznaných
trov konania vedľajšiemu účastníkovi, ktorý dôvodne namietal neúčelnosť trov právneho zastúpenia

vedľajšieho účastníka, ktorým bolo združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, poukazujúc na
osobitný charakter občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľov, takýto subjekt by mal byť odborne,
personálne a materiálne pripravený na vykonávanie svojej činnosti. Predložené podanie vedľajšieho
účastníka je zhodné, ako predkladá v iných veciach, môže ich preto predkladať sám vedľajší účastník,
poukazujúc napr. na paušálne formulovanú námietku premlčania. Odôvodnené právne zastupovanie

môže byť na mieste len v mimoriadne obtiažnych právnych veciach, v opačnom prípade ide o
zneužívanie zákona, podporne odkazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 MCdo 9/2013 a
sp.zn. 6 MCdo 5/2013. Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo
a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení
len o aktualizáciu a individualizáciu tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne)

vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.
júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013).
31. Odvolací súd preto v danom prípade vychádzal z toho, že združenie síce malo právo dať sa v
konaní zastúpiť advokátom, ak mu však v súvislosti s týmto zastúpením vznikli trovy, bolo by dôvodné
na ich zaplatenie zaviazať v konaní neúspešného žalobcu len za splnenia podmienky účelnosti týchto

trov. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo o notoricky sa opakujúcu spotrebiteľskú vec, v ktorej
je už pomerne ustálená rozhodovacia prax súdov, ktoré ex offo posudzujú splnenie náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ako aj otázku premlčania či neprijateľných zmluvných podmienok, nemajúc
žiadne znaky zvýšenej obťažnosti či výnimočnosti, pričom podania vedľajšieho účastníka mali len
opakujúci sa formulárový charakter, a teda vedľajší účastník mohol využiť podania z obdobných vecí,

ktoré už mal k dispozícii, odvolací súd nepovažoval za dôvodné priznať vedľajšiemu účastníkovi právo
na náhradu trov prvoinštančného konania.

32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o
náhrade trov konania vo vzťahu k združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov podľa § 388 C.s.p.

zmenil tak, že združeniu sa náhrada trov konania nepriznáva.

33. Rovnaký záver platí aj pre trovy odvolacieho konania, pričom však združeniu v odvolacom konaní
ani žiadne trovy nevznikli, preto bolo dôvodné mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznať podľa §
255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).