Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/374/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201928
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201928.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinová 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 4C/121/2013-25 zo dňa 05.12.2014 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňaI.výrokomžalobuzamietol.II.výrokomvyslovil,žežalovanej

náhradu trov konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2 § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ust. § 238 ods. 1, 2, § 44 ods. 6 účinný do 31.08.2005 a § 44 ods. 7 účinný od
01.09.2005 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Žalobou podanou na Okresný súd Poprad 27. 9. 2012 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady majetkovej škody 175 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy
221,28 eur a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesením z 22. 10. 2012 sp. zn.: 13NcC 39/2012 Krajský súd v Prešove vyhovel námietke zaujatosti
sudcov Okresného súdu Poprad vznesenej žalobkyňou, z prejednania a rozhodovania veci vylúčil
všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a vec prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu Kežmarok.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. 2. 2013.

Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci dôvodila nárokom na majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako exekučného súdu
spočívajúcim v nerozhodnutí tohto exekučného súdu o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonnej lehote 30 dní od doručenia návrhu a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní tohto návrhu
v dĺžke viac ako 145 dní, opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Petitom žaloby žalobkyňa
žiadala, aby súd o základe žaloby rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná
za škodu, a následne konečným rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu zaplatiť.V danej veci teda v čase začatia predmetného exekučného konania Exekučný poriadok ešte
neupravoval lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora. Podľa citovaného prechodného
ustanovenia § 238 Exekučného poriadku aj po zmene ust. § 44 Exekučného poriadku účinnej k 1. 9.

2005 vykonanej zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorý zaviedol 30 dňovú zákonnú lehotu na rozhodnutie o
návrhu na zmenu exekútora, bolo povinnosťou exekučného súdu pokračovať v predmetnom exekučnom
konaní podľa práva platného do 31. 8. 2005.

Za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu

v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne
známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky exekučných konaní v typovo
obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňa len v roku 2010, tzn. v čase
podania predmetného návrhu na zmenu exekútora, podala na tento súd 344 návrhov na zmenu súdneho
exekútora v prebiehajúcich exekučných konaniach. Tu súd prvého stupňa v celom rozsahu poukázal na
Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7. 2013 vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej

žalobkyňou ako sťažovateľkou.

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom jeho rozhodovanie o návrhu
na zmenu exekútora trvalo cca 4 a pol mesiaca, počas ktorých súd nebol nečinný, v celom rozsahu
poukazujúc na argumentáciu ÚS SR v uvedenom náleze súd v danej veci prijal záver, že exekučný súd

v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie so
zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Ďalej súd prvého stupňa dodal, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte

nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pôjde iba vtedy, ak by mal takýto nesprávny úradný
postup dopad do majetkovej sféry účastníka.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd prvého stupňa

predovšetkým dodal, že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže
premlčať.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd len dodáva, že v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom

žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila
23. 4. 2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej „O.s.p.“). Žalovanej, ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala,

prislúcha právo na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva. Keďže žalovaná trovy tohto
konania v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy
konania nevyplývajú (§ 151 ods. 2), súd žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie tak, že došlo

k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Namietal, že postupom súdu bola mu odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.), zároveň,
že súd prvého stupňa vec nesprávne právne, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.).
Zároveň, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností (ust.§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p.) a napokon, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p.).Žalobca namietal, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s použitím inšpirácie novou právnou
úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom štáte a osobitne
v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase

vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany
základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v

konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o

prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a

vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 16.06.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil

správnyprávnyzáver.Anivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniach
nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s
touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z.
z. s účinnosťou od 01.01.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy
vzniknuté od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v
konaní pohyboval v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí

IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne

akceptovateľné.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase pred vyhlásením rozsudku
doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy nezohľadnili ním
namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť

k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec prejednával iný súd
než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

K odvolacej námietke žalobcu, že ako dôkaz vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý

vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku a súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že

znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje, by mal
v konaní význam iba vtedy, ak by žalobca preukázal existenciu základných podmienok na priznanie
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, tak ako to uvádza v
dôvodoch rozsudku, že je pre rozhodnutie súdu relevantný a ako dôkaz bezcenný. Preto sa odvolací
súd odvolacími námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku nezaoberal.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na
priznanie mu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa ust.§ 219 ods.1

O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,

ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.