Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/208/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244399
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
K. G., J.. XX.XX.XXXX, K. XX, G., zast. FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 1.375,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. novembra 2014, č.k. 18C 205/2012-263, a proti
uzneseniu tohto súdu zo dňa 25. novembra 2014, č.k. 18C 205/2012-309, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d

z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 18C 205/2012-309 zo dňa 25.11.2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal
zaplatenia 1.375,08 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na
prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu vo veci samej odôvodnil právne ust. § 3
ods. 1, § 4, § 9 ods. 1, § 15, a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a vecne tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
namietaný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, ani vznik škody, a tým ani príčinnú

súvislosť medzi ním tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom. O trovách konania rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože mu
žiadne trovy nevznikli.
Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície,
pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.04.2003 o
schválenie jeho dodatku, a to spolu so zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa

09.01.2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt
družstiev, pričom Úrad pre finančný trh v upozornení zo dňa 13.05.2003 oboznámil Družstvo o splnení
podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť
alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných údajovvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z
dôvodu, že vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo

spolupracovalo od roku 2000 so spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 36020095, od roku
2002 so spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 35828749, pričom uvedený obchodník s
cennými papiermi od 13.05.2003 (kedy nadobudlo právoplatnosť prvostupňové rozhodnutie Úradu pre
finančný trh č. GRUFT-22/2003/OCP zo dňa 22.4.2003 vydané pre obchodníka s cennými papiermi)
nemal povolenie na poskytovanie investičnej služby riadenie portfólia podľa § 6 ods. 2 písm. d) Zákona

o cenných papieroch, a to do 22.04.2008, z uvedeného vyplýva, že nešlo o kontinuálnu činnosť
pri riadení portfólia Družstva obchodníkom s cennými papiermi. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo
s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO:
35828749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník
s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade
so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom

klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz, a obchodník s cennými
papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750-3/2007,

uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo dňa
20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške
300.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z.. Rozhodnutím
č. OPK-2744-5/2007-PLP zo dňa 22.04.2008 zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z.z., s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších
služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po
obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia požiadalo Družstvo

listom zo dňa 15.04.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné,
a listom zo dňa 23.04.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v
činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,

spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.07.2010, č.
ODT-8305/2010podľa§25ods.1písm.a)zák.č.747/2004Z.z.uložilaobchodníkoviscennýmipapiermi
povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu
Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia najmä Družstva vzniklo dôvodné podozrenie

z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi, a rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska (rozhodnutím zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011), odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v
spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z.. Rozhodnutím

zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie
dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dostatočnej lehoty na odstránenie
nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej
banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 07.12.2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30.05.2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Národná banka Slovenska Družstvu,

ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou
skutočnostíuvedenýchvProspekteinvestícieDružstvotentoProspektnedodržiavalo,aneurobiložiadne
kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investície. Národná banka
Slovenska podala dňa 27.07.2010 trestné oznámenie na neznámeho páchateľa po tom, čo pri výkone
dohľadu na diaľku zistila skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu skutku, ktorý by mohol naplniť znaky

skutkovej podstaty trestného činu. Mal tiež za preukázané, že Národná banka Slovenska podľa zápisu z
prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.08.2007 zistila, že majetok vložený do investičných
nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom
zmenkamiemitentaCIHOLDING,akciováspoločnosť,aženakoľkovzmysleprijatejinvestičnejstratégiev Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na
celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť
na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný.

Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné v aktívach družstva umiestniť finančné nástroje
aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia
investičného rizika, a odporučila zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa schváleného Prospektu
investície najneskôr do 31.12.2007. Splnomocnený zástupca Družstva na to v liste zo dňa 10.10.2007
uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k porušeniu zákona ani Prospektu investície, nakoľko jeho znenie

umožňovalo rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné
nástroje jedného eminenta. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, aké skutočnosti zistil z listinných dokladov,
týkajúce sa najmä postupu Družstva vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi.
Poukázal tiež na to, že Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 3K 95/2010-21 zo dňa 11.04.2011,
právoplatným dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, pričom konkurz nie
je právoplatne skončený, a je zameraný na speňažovanie majetku. Z predložených listinných dôkazov

zistil, že navrhovateľ bol členom Družstva 30.03.2009, kedy do Družstva vložil aj peňažné prostriedky.
Podľa navrhovateľa zodpovedala škoda v uplatňovanej výške finančným prostriedkom, ním vloženým
do Družstva formou členského vkladu, ktoré mu neboli vyplatené v dôsledku nedostatočného výkonu
dohľadu Národnej banky Slovenska nad povinne dohliadanými subjektami. Navrhovateľ si formou
prihlášky uplatnil svoju pohľadávku voči Družstvu vo výške finančných prostriedkov investovaných

do Družstva v konkurznom konaní, vedenom voči Družstvu ako úpadcovi pod sp. zn. 3K 95/2010.
Navrhovateľ mal za to, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
pri výkone dohľadu nad povinne dohliadanými subjektami finančného trhu, teda nad Družstvom, ktorého
bol členom, a nad obchodníkom s cennými papiermi, a požiadal Národnú banku Slovenska o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ale jeho nárok nebol uspokojený. Odporca nesúhlasil, keď mal

za to, že postupoval v súlade so zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade a so zákonom č. 566/2001 Z.z.,
a jeho konanie preto nemohlo mať bezprostredný a priamy vplyv na vznik škody navrhovateľa.
Súd prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy

vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal
namietaný neprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, keďže opísaná činnosť banky nemohla
založiť jej nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jej právomoci vymedzenej zákonom.
Poukázal na to, že Družstvo je spoločenstvo neuzavretého počtu osôb, ktoré sa združili, aby spoločnou

činnosťou zabezpečovali uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich potrieb svojich členov a
účelne hospodárili s majetkom družstva, je to teda podnikateľský subjekt založený podľa Obchodného
zákonníka, ktorý je nositeľom podnikateľského profitu, ale aj podnikateľského rizika. Družstvu bolo
umožnené ako podnikateľovi vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním predmetných
zmlúv, a navrhovateľ v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov

právnych vzťahov dobrovoľne vstúpil do záväzkového vzťahu s Družstvom, a teda na základe
individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v
družstve v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva,
voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej
oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Uviedol, že štát

nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých
má Družstvo autonómne postavenie a jeho vnútorné vzťahy sa spravujú princípmi členskej samosprávy
v družstve v zmysle jeho stanov a ustanovení Obchodného zákonníka. Pokiaľ by Národná banka
Slovenska zakázala činnosť spočívajúcu v uzatváraní vyššie uvedených vzťahov s členmi Družstva
a Družstvom, zasiahla by tým do obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov

súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods.
1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzila resp. zmarila ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a
realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených zmlúv.
Skonštatoval, že Úrad pre finančný trh, ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 01.01.2006
na Národnú banku Slovenska, schválil pre Družstvo dňa 21.03.2002 Prospekt investície podľa § 127

ods. 2 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené
ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov, pričom za
pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt. Obsahom Prospektu investície je iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbytvýrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje,
čo je povinná náležitosť prospektu podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných. Vyhodnotil, že zákon č. 566/2001 Z.z. nepožadoval, aby boli pri schvaľovaní Prospektu

predložené samotné zmluvy (požadoval len ich zoznam), a schválený predmetný Prospekt investície
tieto samotné zmluvy nikdy neobsahoval. Schválenie prospektu neznamenalo schválenie zmluvy, a
jeho schválením nevznikol medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi zmluvný vzťah.
Povinnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo uzatvoriť s obchodníkom s
cennýmipapiermizmluvu,ktorábyobsahovalazásadysprávyportfóliauvedenévprospekte,kontrolovať

plnenie zmluvy, a v prípade jej neplnenia vymáhať súdnou cestou splnenie zmluvných záväzkov
vyplývajúcich na prospech členov družstva. Družstvo (predstavenstvo a tiež kontrolná komisia) boli
povinné vykonávať svoju činnosť tak, aby si splnilo všetky záväzky voči svojim členom, pričom členovia
Družstva, teda aj navrhovateľ majú práva a povinnosti spojené s členstvom v Družstve, okrem iného
aj schvaľovať ročnú účtovnú závierku a voliť a odvolávať členov predstavenstva a kontrolnej komisie.
Zdôraznil, že Národná banka Slovenska vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch len v zákonom vymedzenom
limitovanom rozsahu, a to dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt ustanovených v cit. zákone. Zdôraznil, že až od 01.06.2010, teda od účinnosti novelizovaného
ustanovenia § 129 ods. 3 Zákona o cenných papieroch podľa zákona č. 129/2010 Z.z., malo Družstvo
zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a až odvtedy mohla Národná

banka Slovenska kontrolovať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície (teda či si plní
povinnosť uloženú zákonom od 01.06.2010), pričom za prípadné nedodržiavanie tejto povinnosti bolo
možné Družstvo sankcionovať v období po 01.06.2010. Dovtedy nemohla Národná banka Slovenska
Družstvu nič prikazovať a nariaďovať, a už vôbec nemohla určovať, či a do akých konkrétnych
cenných papierov má Družstvo investovať. Národná banka Slovenska teda nevykonávala a ani nemohla

vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. Družstvo bolo podľa zákona
č. 566/2001 Z.z. povinné predkladať Národnej banke Slovenska polročné a ročné správy o svojom
hospodárení, čo aj pravidelne predkladalo, pričom z hospodárskych výsledkov, uvedených v týchto
správach, nevyplývali indície ani informácie o zhoršenej finančnej situácii Družstva, ktorá by ohrozila

vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom. Národná banka Slovenska po
podaní podnetu Družstvom a oboznámení sa s informáciami uvedenými v podnete vykonala ihneď v
období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. Obchodník
s cennými papiermi neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia v zmysle zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v rámci dohľadu na mieste nepredložil Národnej banke Slovenska žiadnu dokumentáciu, ktorá
by preukazovala, že Obchodník obhospodaroval portfóliá tých družstiev, s ktorými uzavrel Zmluvu o
riadení portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek z
činností uvedených v čl. I bode 2 zmlúv o riadení portfólia, nepredložil žiadne pokyny manažéra portfólia,
konfirmácie obstaraných obchodov pre družstvá, nepredložil zmluvy o kúpe alebo predaji cenných

papierov obstaraných pre družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce
úschovu a správu cenných papierov.
Mal za to, že odporca nezodpovedá za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva, ani za plnenie
Prospektu investície Družstva. Za plnenie Prospektu investície Družstva zodpovedá predstavenstvo
družstva ako štatutárny orgán Družstva. Uviedol, že podľa ustanovení § 251 ods. 2 a § 243a ods.

4 Obch. zák. možno podať žalobný návrh v mene družstva proti členom predstavenstva družstva o
náhradu škody spôsobenej porušením povinností pri výkone ich funkcie, a podľa ustanovení § 244
ods. 8 v spojení s § 243a ods. 4 Obch. zák. proti členom kontrolnej komisie družstva. Poukázal na
to, že Družstvo podnikalo na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle jeho platných
právnych noriem vstupovalo do vyššie špecifikovaných zmluvných vzťahov s fyzickými osobami (teda aj

navrhovateľom)asprávnickýmiosobami(obchodníkomscennýmipapiermi).Vyhodnotil,ženavrhovateľ
ani v návrhu na začatie konania ani počas konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých
by bolo možné vyvodiť, že Národná banka Slovenska si neplnila povinnosti jej dané zákonom. Vyjadril
názor, že navrhovateľ v snahe dosiahnuť vyššie výnosy z vložených peňazí si musel byť vedomý, že
uzavretie právnych úkonov s Družstvom môže byť spojené adekvátnym rizikom. Zdôraznil, že Národná

banka Slovenska vykonáva dohľad nad Družstvom ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt len v zákonom limitovanom rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o cenných papieroch
a investičných službách, a pri výkone dohľadu môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Skonštatoval, že Národná banka Slovenska vydalarelevantné rozhodnutia, a nezistil ani prieťahy v jej konaní, postupovala teda v súlade so zákonom
o cenných papieroch a v súlade so zákonom o dohľade. Uzavrel, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno o svojich tvrdeniach a nepreukázal, že by odporca nesprávne úradne postupoval.

Dospel tiež k záveru, že navrhovateľovi môže škoda vzniknúť jedine v dôsledku neschopnosti Družstva
splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie, pričom navrhovateľ
žalobu voči Družstvu nepodal. Skonštatoval, že si svoju pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní.
V tejto súvislosti s poukazom na ust. § 415 a 441 Obč. zák. uviedol, že navrhovateľ vložila svoje
finančné prostriedky do Družstva s plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stal

členom podnikateľského subjektu (Družstva), pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti,
ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku družstva. Zdôraznil, že za činnosť Družstva
zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán družstva, ktorý riadi činnosť
družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami alebo
rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva, pričom poukázal na povinnosti členov
predstavenstva a ich zodpovednosť za škodu, ktorú svojím konaním Družstvu spôsobili (v zmysle Obch.

zákonníka). Uviedol, že navrhovateľ ako člen družstva a ako investor vedel, že s jeho investíciou je
spojené aj riziko a doterajší resp. propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch), pričom prostredníctvom členskej schôdze
mohol uplatniť svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolovať činnosť družstva a jeho orgánov v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a čl. 33 Stanov Družstva. Podľa jeho názoru to bol samotný

navrhovateľ, ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť, uloženú mu Obchodným zákonníkom ako členovi
družstva, a preto musí následky s tým spojené znášať sám. Mal totiž postupovať v spolupráci s ďalšími
členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať,
a zvážiť možnú mieru rizika. Poukázal na to, že navrhovateľ nepodal žalobu o náhradu škody proti
Družstvu, proti členovi predstavenstva Družstva ani proti členovi kontrolnej komisie Družstva, hoci ako

člen družstva bol na to oprávnený. Mohol sa tiež a mal povinnosť sa presvedčiť o skutočnostiach
uvádzanýchDružstvom,aaktívne,sdostatočnoustarostlivosťousariadneavčaszaujímaťosvojepráva
voči družstvu, a ich podcenením a zanedbaním sa sám pričinil o znehodnotenie príp. nevymožiteľnosť
svojich majetkových práv súvisiacich s Družstvom. Nakoľko navrhovateľ vložil svoje finančné prostriedky
do Družstva ako svoj členský vklad, a bol alebo je v právnom vzťahu s Družstvom, dospel k záveru,

že iba Družstvu vznikla povinnosť vrátiť mu finančné prostriedky v žalovanej výške. S poukazom na
skutočnosť, že konkurzné konanie nie je ukončené, zdôraznil, že len v prípade, ak by sa navrhovateľ
nedomohol svojich pohľadávok proti Družstvu, by bolo zrejmé, či mu vznikla alebo nevznikla škoda, a
ak vznikla, v akej výške.
Nestotožnil sa ani s tvrdením navrhovateľa, že medzi ním označenou škodou, ktorá sa má rovnať

hodnote investovanej sumy (vkladu) do Družstva a tvrdeným nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska, spočívajúcom v údajnej nečinnosti, je daná príčinná súvislosť, ani s jeho tvrdením,
že keby banka včas zakročila a pozastavila činnosť Družstva a obchodníka s cennými papiermi, nebol
by Družstvu zveril svoje peniaze. V tejto súvislosti vyjadril názor, že uzavretím právneho úkonu s
Družstvom navrhovateľovi ako jeho členovi ním označená škoda ešte nevznikla, keďže mu vznikla

voči Družstvu vymožiteľná pohľadávka. Zopakoval, že škoda navrhovateľovi prípadne vznikne až
v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči Družstvu, pričom táto skutočnosť teda prípadná
nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v údajnej nečinnosti Národnej banky Slovenska, ale vo
finančnom hospodárení Družstva v rozsahu jeho predmetu podnikania. Zdôraznil, že navrhovateľ si svoj
nárok uplatnil v konkurznom konaní, ktoré nie je skončené, preto nie je možné ani zistiť, či mu škoda

vôbec vznikla, a či nebude uspokojená v rámci konkurzného konania.
Návrh navrhovateľa potom zamietol z dôvodu, že nepreukázal nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska, pričom odporca v konaní preukázal, že Národná banka Slovenska dohľad nad
dohliadaným subjektom, Družstvom, nezanedbala, keďže Družstvo bolo dohliadaným subjektom len
v obmedzenom rozsahu v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. V súlade s

uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval
len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), teda posudzoval, či obsahuje všetky
údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte
investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca podľa jeho názoru tiež preukázal, že nebolo
v právomoci banky schvaľovať zmluvu o riadení alebo správe portfólia. Prospekt investície mal podľa

zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods.
1 písm. a/ bodu 10 ZoCP). Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Až od 01.06.2010bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený
Prospekt investície. Návrh navrhovateľa zamietol tiež z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči
štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Navrhovateľ si nárok uplatnil v konkurznom konaní,
vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi, Družstvu, ktorého
bol členom, z čoho vyvodil, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľa ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až
odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude jeho nárok na základe

právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Skutočnosť, že pohľadávka navrhovateľa
bola správcom konkurznej podstaty popretá, neznamená, že nebude v incidenčnom konaní úspešný.
Dospel k záveru, že nakoľko konkurz nie je ukončený, nie je možné ani ustáliť výšku škody, ktorá
navrhovateľovi vznikla, a preto jeho návrh na náhradu škody od štátu považoval za predčasne podaný.
Predčasnosť podania návrhu navrhovateľa videl tiež v tom, že ako bývalý člen Družstva, ktorý sa
stal v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom jeho veriteľom, si svoje nároky na

náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243a ods. 4 Obch. zák. za splnenia podmienok vzniku
škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. § 244 Obch.
zák., keďže Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje,
že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi
predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, a že každý veriteľ

družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti
členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku družstva, a tiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz,
nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva
môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorý ak

porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú
tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody voči vyššie uvedeným
subjektom Družstva potom vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľ domáhal náhrady škody voči štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal, že by sa bez svojej viny
bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva. Dospel potom k záveru, že skutočnou

škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke navrhovateľa ako veriteľa voči subjektom
Družstva, táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za
škoduažokamihom,keďsajehoprávoveriteľanaplnenievočidlžníkovistanefaktickynevymáhateľným.
Keďže navrhovateľ poukazoval i na to, že škoda mu vznikla aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním
dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi, uviedol,

že v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom banky nad
dohliadaným subjektom obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva,
a nie na strane navrhovateľa, preto považoval prípadný nesprávny úradný postup banky vyplývajúci z
dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, v danom prípade za irelevantný. Mal za to, že k vzniku
prípadnej škody navrhovateľa nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným

postupom banky spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na obchodníkom s cennými papiermi, preto sa
takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Uzavrel, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a
preto jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na začatie

prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie odôvodnil tým, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou
EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie, ktorej sa
navrhovateľ odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti,

medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala
v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011 o
správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES
a nariadením (ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Mal potom za to, že rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom
odporcu, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na náhradu škody s príslušenstvom, anavrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť, a jeho návrhu vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu
prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu
trov konania. Súdu prvého stupňa vytkol, že nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala

v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej
moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu, a nemohol

predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp.,žetakýtojejehoobsahpodľavýkladuodporcu,pretožezákonodohľadetakýmtospôsobomobsah
dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval, a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný
v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
Národnej banky Slovenska, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie

dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto
zúženom dohľade orgánu vedomosť, a nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska,
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť
nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci

zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že
jemu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s
cennýmipapiermi,ktorýmimoholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocennýchpapieroch,resp.sankciami
k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť.

Argumentoval, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad
Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázal na to, že jej
povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom
podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,

Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne

pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,

teda aj jeho záujmov. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. L. Z., Csc., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,
ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo

malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenomsobchodníkomaDružstvom,aNárodnábankaSlovenskasapozisteníorizikovostiportfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100

% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek
tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že

obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní
tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle
zákona o cenných papieroch, a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi, alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v

roku 2010 do nedostupnosti ním do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,

potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že
Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa
18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície
s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo,
nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, keď ich

neaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,kedydošlovsídleNárodnejbankySlovenskadňa27.08.2007
k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a
problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné

strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva,
že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala.
Mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi,

ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní,
aakáno,vakomrozsahu,pričomsúdpritomtohodnotenídokoncanemáčakaťažnakonečnérozvrhové
uznesenie konkurzného súdu (rozsudok NS ČR zo dňa 11.04.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale

je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného
konkurzu. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu vyplýva,
že aktuálny stav konkurzu vylučuje možnosť, aby svoju pohľadávku uspokojil z konkurzu. Mal za to,
že súd prvého stupňa správu o stave konkurzu nezohľadnil, a že jeho rozhodnutie je preto založené
na nesprávnom právnom posúdení vzhľadom na zistený skutkový stav. Tvrdil, že škoda na jeho strane

v čase rozhodovania súdu existovala, a tiež, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania
pohľadávky v konkurznom konaní. Namietal tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého
stupňa vyplýva, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p.
(s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 11/2010 zo dňa

31.01.2012).
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za
účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny, a z
iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii všetky pre vec podstatné

a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných rozhodnutí vydaných bankou, z ktorých
je jej úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného
súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (pričom ani nešpecifikovala, na
ktoré otázky nedostala odpoveď), keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný
súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na

úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa,
a preto je jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio
iustitiae, účelové. Mal za to, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a zároveň sa snažívyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo,
pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázal na to, že navrhovateľ
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti

členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,
za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Ohľadom tvrdenia navrhovateľa v odvolaní, že Národná
banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, uviedol, že jej kompetencie pri
vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi, a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je
vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2
Ústavy SR. Zdôraznil, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy, a pri svojom postupe voči Družstvu
a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade a zákona o cenných papieroch. Mal tiež za to, že ak bol navrhovateľ neznalý právnych

predpisov, mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií
v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu však byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko,
a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Ohľadom navrhovateľom v odvolaní tvrdeného zanedbania povinností banky pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie

dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu
uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal
na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až
od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť

dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať,
či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na
základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008
Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície. Informácie a podklady, ktoré má Národná
banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na
skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, teda

ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná
banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v
súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o

verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov. Uviedol, že za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal

na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa v odvolaní s tým, že Národná banka
Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom, a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o
cenných papieroch, a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s
tvrdenímnavrhovateľa,ževovzťahukDružstvubolaNárodnábankaSlovenskanečinná,nakoľkovydala
relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej

oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.
VovzťahukrozsudkuNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,sp.zn.29Cdo4968/2009,naktorýnavrhovateľ
poukazoval tvrdiac, že jeho žaloba nebola podaná predčasne, odporca uviedol, že tento primárne riešiproblematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu, a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v
ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť
najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne
a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia

byť splnené súčasne. Zdôraznil, že navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda, a nemožno ani
odhadnúť, kedy a v akej výške mu v budúcnosti eventuálne škoda vznikne, pretože jej vznik a výška
závisí od výsledku konkurzného konania na majetok úpadcu (Družstva). Uviedol, že až následne, ak
pohľadávkanavrhovateľavočiDružstvunebudeuspokojenávrámcikonkurzu,môžemuvzniknúťškoda.
Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že súd prvého stupňa nezohľadnil správu správcu
konkurznej podstaty, z ktorej by malo vyplývať, že stav konkurzu objektívne vylučuje jeho možnosť ako

veriteľa uspokojiť sa z konkurzu. Mal za to, že správca konkurznej podstaty práve naopak uviedol, že
hlavné zdroje príjmov, ktoré by mal získať, spočívajú v nárokoch uplatnených súdnou cestou, pričom v
záujme úpadcu vedie cca 200 súdnych konaní, o ktorých nebolo právoplatne rozhodnuté. Z uvedeného
je preto zrejmé, že hodnota konkurznej podstaty sa bude ešte meniť, a preto nie je ani isté, koľko a kedy
bude vyplatené jednotlivým bývalým členom Družstva. Zdôraznil tiež, že správca konkurznej podstaty

vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.09.2011 konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu,
ktoré bolo vedené len do júla 2010, a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné
záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú, a veľká časť finančných operácii
úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky
neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého

hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom, a zároveň s tým spojenej nemožnosti preveriť skutočnú
existenciu pohľadávok. Zastával potom názor, že navrhovateľovi zatiaľ žiadna škoda nevznikla, keďže
mávočiDružstvuajehoorgánomvymáhateľnúpohľadávku,apretopovažovalzáversúduprvéhostupňa
o predčasnosti ním podanej žaloby za správny.
Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že listinné dôkazy údajne neboli vykonané spôsobom

upraveným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p.. V zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na
tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva,
že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil. Vyjadril
tiež názor, že súdu i zástupcom oboch účastníkov konania bol obsah všetkých listinných dôkazov a
vyjadrení známy z inej činnosti súdu prvého stupňa, nakoľko vzhľadom na cca 800 podaných žalôb sa

uskutočnili stovky pojednávaní v skutkovo a právne totožných veciach a s totožným dôkazmi. Zdôraznil,
že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2008, sp.
zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že „dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym

dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať“, pričom poukázal na to, že na
Okresnom súde Bratislava I je proti nemu vedených niekoľko sto sporov na rovnakom skutkovom a
právnom základe, a s totožnými listinnými dôkazmi, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.

bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie
aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil. S odôvodnením rozhodnutia súdom

prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
V procesnom postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia alebo
vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s námietkou
navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, pretože zo zápisnice o pojednávanízo dňa 04.11.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil čítaním obsah do spisu založených
listinných dôkazov, ktoré aj v zápisnici konkrétne špecifikoval, pričom zástupcovia účastníkov konania
k oboznámeným dôkazom uviedli, že pripomienky nemajú, a že obsah dôkazov im je známy. Tvrdenie

navrhovateľa o riadnom nevykonaní listinných dôkazov súdom prvého stupňa potom vyhodnotil ako
nepravdivé a nemajúce oporu v predloženom spise. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že i keby súd
prvého stupňa všetky listinné dôkazy podrobne nečítal, v zmysle ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. V posudzovanej veci je nepochybné,
že obsah listinných dôkazov je účastníkom konania a ich zástupcom známy, a súdu prvého stupňa (ako

i odvolaciemu súdu) je známy z jeho činnosti, nakoľko bývalí resp. súčasní členovia Družstva vedú pred
Okresným súdom Bratislava I (a konkrétne aj pred sudkyňou JUDr. Hausleitnerovou) stovky sporov voči
rovnakému odporcovi, na rovnakom skutkovom a právnom základe, v zastúpení rovnakým právnym
zástupcom, a poukazujúc na rovnaké listinné dôkazy, takže dokazovanie ich podrobným čítaním, ani
nebolo potrebné vykonať. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obo
283/2006 zo dňa 27.02.2008, a odvolací súd sa s ním stotožnil. Preto aj tvrdenie navrhovateľa o riadnom

nevykonaní listinných dôkazov súdom prvého stupňa vyhodnotil ako účelové.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a na námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza,
že z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ je členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 05.05.2011, a Družstvo mu nevrátilo žalovanú sumu 1.375,08 eur, ktorú vložil do
Družstva ako členský vklad. Svoje nároky si uplatnil voči Družstvu v konkurze na majetok Družstva,
ktorý nie je právoplatne skončený. Zaplatenia svojho nároku sa domáha aj v tomto konaní titulom
škodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenska.Zosúdomprvéhostupňa
vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé

nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investície, uschovávať a spravovať cenné papiere, nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť
mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že

po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo
dňa 30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust.

§ 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s §
128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa
navrhovateľ návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 1.375,08 eur
s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal
spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície
Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h)
a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci

neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006, ďalej v prijatí nedostatočných opatrení zo
strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné
prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná

banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a tiež že Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia
obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojejinvestície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú
službu, ktorú mu poskytovať nemohol.
V posudzovanej veci sa teda navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch
podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.
Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnejsúvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).
Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v

peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s

ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.
Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska

v preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a
zistenie, že Národná banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci
mal nesprávny úradný postup odporcu spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene
zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietka
navrhovateľa, spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na

aktualizáciu Prospektu investície, neobstojí. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka
Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 01.06.2010, boli povinnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýProspektinvestície.
Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený
Prospekt investície. Pokiaľ potom Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície nemalo, nemohla Národná banka Slovenska takúto povinnosť

prostredníctvom výkonu dohľadu skúmať, keďže Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v
spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia

verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.
h) zák. č. 566/2001 Z.z.).
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt (teda ani Družstvu) žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli

do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný
striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom
stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za
postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcimdo základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ
vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či

predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia

Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,

disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, keď ide o riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne

domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba
poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko, a
že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b)
zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001

Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho
navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o
rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Navrhovateľ
ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval peňažné prostriedky do subjektu, na

činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú
činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov Družstva. Sám
navrhovateľ argumentoval tým, že peňažné prostriedky do Družstva vložil z dôvodu, že sa spoliehal
na to, že družstvo a aj obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad

Národná banka Slovenska, a tak že bude zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen
ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Jeho spoľahnutie
vychádzalo z toho, že družstvo malo ako jednu z činností (zapísaných v predmete činnosti podľa výpisu
z Obchodného registra) zhromažďovanie peňažných prostriedkov od svojich členov formou členských
vkladov a vykonávania činností na uspokojovanie potrieb svojich členov, spočívajúce v efektívnom

zhodnotení vložených finančných prostriedkov. Navrhovateľ vložila svoje finančné prostriedky do
Družstva s plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského
subjektu (Družstva), pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem
iného aj hospodárenia a majetku družstva. Bol to práve samotný navrhovateľ (v danom prípade sa jedná
o člena družstva a vzťah člena družstva k družstvu, a dodržiavanie stanovených povinností v tomto

vzťahu ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám), ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú
mu Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, a v zmysle ust. § 415 Obč. zák. mal postupovať
ako člen družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo
možné od neho spravodlivo požadovať, a zvážiť možnú mieru rizika. Mohol a mal sa presvedčiť ako člen
družstva o skutočnostiach uvádzaných Družstvom, mal sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou riadne

a včas zaujímať o svoje práva (a ich výkon) voči družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa
aj sám pričinil o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť investovaných prostriedkov.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka scennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur

(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sa

nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne

posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred

súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný postup banky v

konaní nepreukázal.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ je členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,

vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky v
žalovanej sume voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým je v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k
nemu v pozícii dlžníka povinného vydať mu získaný prospech v podobe investovaných prostriedkov.

Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nedosiahne uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu.
Je potom nepochybné, že mu škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej

ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu, a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa
31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné, resp. nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa
13.02.2013). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa, rozporujúce záver
súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.S poukazom na vyššie uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s

ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, čo znamená, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a ich

náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).
Napadnutým uznesením č.k. 18C 205/2012-309 zo dňa 25.11.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
proti rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie
súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného
do 30.09.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal uloženie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že predmetom konania je jeho

nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa
začalo do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex
lege, ktoré smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v
Sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku,
keďže sa vzťahuje na celé konanie. Mal za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave č.k. 4Co 128/2014-310 zo dňa 29.04.2014, v ktorom si odvolací súd jeho názor osvojil.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p.,
a po prehodnotení svojho pôvodného právneho názoru dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie

je dôvodné.
Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí

účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.
Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.
Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu
prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,

že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonomč. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po

30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku

poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje,
že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo
výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za
podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebola povinný zaplatiť poplatok za odvolanie
(i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal
pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 24.11.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie

sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak mu napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok
vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.

potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.