Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 7C/159/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115209098
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115209098.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: Ľ. Y., V.. XX.X.XXXX,

P. E. XX, zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, so sídlom Stará Ľubovňa, Garbiarska 20 p r o t i
žalovanej: SR-Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava Štúrova 2, IČO: 00166481, o náhradu
škody takto

r o z h o d o l :

Z a s t a v u j e konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 16.4.2015 do 13.9.2015.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2.653,60 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne od
14.9.2015 do zaplatenia a trovy konania vo výške 824,15 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, z toho

trovy právneho zastúpenia vo výške 804,15 Eur, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou zo dňa 16.4.2015 sa domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
z dôvodu, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky,
ktoré bolo začaté vznesením obvinenia, proti ktorému podal sťažnosť, ktorú však prokurátor zamietol.
Následne bola podaná na neho obžaloba a rozsudkom Okresného súdu v Prešove bol uznaný vinným z
daného prečinu a až rozsudkom Krajského súdu v Prešove bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že
skutok nie je trestným činom. Žalobou si uplatnil náhradu škody predstavujúcu zaplatené trovy obhajoby
vo výške 2.653,60 Eur. V žalobe označil dva ústredné orgány oprávňujúce konať za štát a to Ministerstvo

vnútra SR a Generálnu prokuratúru SR. Tieto orgány, ale aj Ministerstvo spravodlivosti SR požiadal
listami zo dňa 11.3.2015 o predbežné prerokovanie jeho nároku, ale bezúspešne. Žiadal priznať aj úroky
z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 5,05% ročne od 16.4.2015 do zaplatenia. V priebehu konania
však v tejto časti žalobu o úroky z omeškania za obdobie od 16.4.2015 do 13.9.2015 zobral späť, s čím
súhlasil aj žalovaný.

Generálna prokuratúra SR aj Ministerstvo vnútra SR nesúhlasili s tým, že by boli oprávnení v tejto

veci konať za štát. Generálna prokuratúra poukázala na to, že uznesenie o vznesení obvinenia je
účinné už jeho vydaním a preto prokurátor nemôže zabrániť jeho účinkom. Zamietnutie sťažnosti a
podanie obžaloby nezakladá príslušnosť prokuratúry podľa zákona. Žiadne z rozhodnutí, ktoré bolo
vydané v rámci trestného konania nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Uznesenie o vznesení
obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len preto, že v čase vydania existovala
pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu, avšak táto neskôr sa nepotvrdila. Aj keď judikatúra ustálila,
že oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, tento

záver nemožno prijímať bezvýhradne, pretože vždy treba prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu.
Prokurátor po skončení vyšetrovania nemá inú možnosť než podať obžalobu, pokiaľ z vykonaného
dokazovania má za to, že skutok sa stal a napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. V
danom prípade súd obžalobu prijal a teda považoval ju za dôvodne podanú. V konkrétnom prípadesúdy nemali pochybnosti o tom, že žalobca viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, pričom
znalec ozrejmil, že mal v krvi minimálne 0,97‰ a maximálne 1,27‰ etylalkoholu. V takejto situácii by
priznanie nároku bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcu už nemožno stíhať ani v priestupkovom

konaní vzhľadom na uplynutie dvojročnej lehoty na prejednanie priestupku.

Ministerstvo vnútra SR vo svojom vyjadrení poukázalo na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a zdôraznilo, že ide o procesnoprávne ustanovenie, v zmysle
ktorého vzhľadom na skutočnosť, že prokurátor zamietol sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia

a podal obžalobu, je orgánom oprávneným konať za štát Generálna prokuratúra SR.

Na výzvu súdu Generálna prokuratúra SR dňa 4.12.2015 po preštudovaní spisu 3T/35/2013 oznámila,
že nemá námietky k vyčísleniu trov obhajoby predstavujúcich predmet tejto žaloby.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 23.10.2012,

sťažnosťou žalobcu, uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 11.12.2012, obžalobou zo dňa
29.5.2013, trestným rozkazom Okresného súdu v Prešove č.k. 3T/35/2013-42, odporom žalobcu
voči trestnému rozkazu zo dňa 28.6.2013, rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 3T/35/2013-134,
odvolaním žalobcu zo dňa 16.5.2014, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 4To/22/2014-158,
vyčíslením trov konania zo dňa 31.10.2014 s prílohami, hotovostným vkladom zo dňa 6.3.2015,

žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 11.3.2015, oznámeniami Ministerstva vnútra SR,
Generálnej prokuratúry SR, Ministerstva spravodlivosti SR, písomnými vyjadreniami účastníkov, spisom
tohto súdu 3T/35/2013, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Dňa 23.10.2012 vydal príslušník Okresného dopravného inšpektorátu v Prešove pod ČVS:ORP-260/

DI-PO-2012 uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona za ten skutok, že dňa 23.6.2012 viedol osobné motorové
vozidlo Honda s EČ T. XXX D. po ulici J. L. K., kde sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla, následkom
čoho niekoľkokrát zišiel z cesty a poškodil si vozidlo, pričom dychová skúška dopadla s pozitívnym
výsledkom 1,11 mg/liter.

Žalobca voči tomuto uzneseniu podal dňa 17.11.2012 sťažnosť, tú však Okresný prokurátor v Prešove
pod sp. zn. 3Pv 847/2012 dňa 11.12.2012 zamietol. Následne dňa 29.5.2013 bola podaná na Okresný
súd Prešov obžaloba, o ktorej rozhodol Okresný súd v Prešove trestným rozkazom č.k. 3T/35/2013-42
zo dňa 17.6.2013. Žalobca bol ním uznaný vinným z daného prečinu a bol mu uložený podmienečný

trest odňatia slobody ako aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá.

Voči tomuto trestnému rozkazu podal žalobca podaním zo dňa 28.6.2013 odpor. Následne vo veci boli
nariadené viaceré pojednávania a dňa 27.3.2014 bol vyhlásený rozsudok pod č.k. 3T/35/2013-134,
ktorýmopäťbolžalovanýuznanývinnýmzospomínanéhoprečinuzatenskutok,žedňa23.6.2012viedol

spomínané motorové vozidlo s hladinou najmenej 1,27‰ etylalkoholu v krvi. Bol mu uložený totožný
trest ako v trestnom rozkaze.

Žalobcasaajvočitomutorozsudkuodvolalpodanímzodňa16.5.2014anásledneKrajskýsúdvPrešove
rozsudkom 4To/22/2014-158 zo dňa 2.10.2014 žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok

nie je trestným činom. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 2.10.2014.

Je potrebné uviesť, že žalobca počas celého trestného konania sa bránil tým, že svoje motorové
vozidlo neriadil a riadila ho iná osoba. Prvostupňový súd však vyhodnotil všetky vykonané dôkazy
predovšetkým výpovede svedkov a dospel k záveru, že žalobca sa predmetného skutku dopustil. K

záveru o tom, že žalobca skutočne riadil motorové vozidlo a nie iná osoba, dospel aj odvolací súd.
Napriek tomu žalobcu spod obžaloby oslobodil a to z dôvodu, že nebolo preukázané, aby v čase
vedenia motorového vozidla žalobca mal v krvi najmenej 1‰ alkoholu, čo podľa ustálenej súdnej praxe
predstavuje kvalifikačný moment pre prijatie záveru o spáchaní trestného činu v zmysle § 289 ods. 1
Trestného zákona. Vychádzal však z vykonaného znaleckého dokazovania, z ktorého vyplynul záver, že

žalobca mal v krvi najmenej 0,97‰ alkoholu, a teda nebolo preukázané, že by táto hladina bola vyššia
nad požadované 1‰. Preto žalobcu spod obžaloby oslobodil, pretože skutok, ktorý mu bol kladený za
vinu, nie je trestným činom.V celom trestnom konaní bol žalobca zastúpený advokátom, ktorý je jeho právnym zástupcom aj v tomto
spore. Podaním zo dňa 31.10.2014 vyčíslil advokát žalobcovi ako svojmu klientovi trovy obhajoby vo
veci 3T/35/2013 v celkovej výške 2.653,60 Eur. Generálna prokuratúra nemala voči tomuto vyčísleniu

žiadne pripomienky, trovy považovala za účelné, preto s poukazom na § 120 ods. 3 O.s.p. toto vyčíslenie
súd nepreskúmaval. Žalobca uvedené trovy advokátovi uhradil dňa 6.3.2015 hotovostným vkladom na
jeho účet (č.l. 42).

Listami zo dňa 11.3.2015 žalobca vyzval Ministerstvo vnútra SR, Generálnu prokuratúru SR a

Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie tohto nároku na náhradu škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z.

Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 16.3.2015 oznámilo žalobcovi postúpenie žiadosti Generálnej
prokuratúre SR ako oprávnenému orgánu.

Generálna prokuratúra SR dňa 20.3.2015 postúpila žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR a to isté a
dokonca v ten istý deň urobilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, keď túto žiadosť postúpilo Generálnej
prokuratúra SR.

Uplatnený nárok súd posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci v znení účinnom od 1.1.2013.

Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

b)Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru,
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora,

f)Prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v
občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie

nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorýmbola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov

konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré
zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.
Podľa ustálenej judikatúry oslobodzujúci rozsudok má podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Pre správnu
interpretáciu § 6 ods. 1, v zmysle ktorého základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena rozhodnutia, ktorým bola spôsobená
škoda pre nezákonnosť príslušným orgánom, nestačí vychádzať len z doslovného gramatického
výkladu, ale je potrebné uplatniť aj logický výklad. Nemožno preto lipnúť na formálnom zrušení či zmene

tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Ak
má byť štát považovaný za materiálny právny štát (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým zasiahli do základných práv jednotlivca. V takejto
situácii nie je totiž rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
čisaichpodozrenievtrestnomkonanípotvrdilo.Nároknanáhraduškodyspôsobenejzačatímavedením

trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie nemalo byť
proti nemu začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (napr. rozsudok NS SR 4MCdo 15/2009
zo dňa 18.8.2010 alebo 4Cdo 183/2009 zo dňa 30.11.2009).

Odhliadnuc od toho, že súdy v tomto konkrétnom prípade si neosvojili obranu žalobcu spočívajúcu v tom,
že motorové vozidlo neriadil on, nič nebránilo orgánom činným v trestnom konaní vykonať dokazovanie
na nepochybné množstvo alkoholu v krvi žalobcu za účelom ustálenia, či skutočne žalobca sa dopustiltrestného činu kladeného mu za vinu. Súd ani v tomto prípade nevidí dôvod na odklon od doterajšej
judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR 4MCdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010).

Je potrebné si uvedomiť, že je irelevantné, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní nedošlo
k porušeniu ustanovení Trestného poriadku. Nie je totiž podmienkou zodpovednosti štátu za škodu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. porušenie právnej povinnosti orgánov štátu, ale rozhodujúca je
skutočnosť, že žalobca bol trestne stíhaný za skutok, ktorý nebol trestným činom. Neposudzuje sa teda
správnosť postupu orgánu činných v trestnom konaní pri začatí a vedení trestného stíhania, rozhodujúci

je výsledok trestného stíhania. Pri oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že skutok, za ktorý bol žalobca
stíhaný, nie je trestným činom, je bezvýhradne daná zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu, pričom ide
o zodpovednosť objektívnu (napr. rozsudok NS ČR 25Cdo 1388/04 zo dňa 26.1.2005, 25Cdo 539/02 zo
dňa 29.5.2002). Prípadom, keď proti poškodenému bolo vedené trestné stíhanie, pričom prvostupňový
súd ho uznal vinným z trestného činu a druhostupňový oslobodil spod obžaloby taktiež z dôvodu, že
skutok nebol trestným činom, sa zaoberal aj Ústavný súd ČR v náleze I.ÚS 367/99 zo dňa 6.2.2001.

Vyslovil pritom záver, že sťažovateľ (pôvodne obžalovaný) má nárok na náhradu škody, keď uviedol
nasledovné: „Ak došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku, je primerané, aby štát chápal nutné náklady
na právne zastúpenie osoby neprávom odsúdenej ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu
samého“. Od týchto právnych záverov súd nevidí dôvod odkloniť sa ani s poukazom na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 163/13, na ktorý poukázal žalovaný. Ústavným súdom posudzovaný prípad nebol

skutkovo totožný s touto vecou, keďže išlo o prípad, kedy vyšetrovateľ na základe sťažnosti obvineného
zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Predmetom posudzovania však bola
otázka premlčania nároku na náhradu škody voči štátu, konkrétne plynutie objektívnej premlčacej lehoty.
Ústavný súd len okrajovo (na strane 24) v jednom odseku uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, ak neskôr sa pravdepodobnosť o spáchaní určitého

skutku nepotvrdila. Ústavný súd následne poukázal na to, že legálnym prostriedkom obvineného ako
rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu. Súd
pripomína, že v prípade riešenom na ústavnom súde obvinený podal sťažnosť proti vzneseniu obvinenia
a následne bolo jeho trestné stíhanie zastavené. V tomto prípade však sťažnosť žalobcu bola zamietnutá
a pokračovalo sa v jeho trestnom stíhaní a preto nejde o identické prípady.

Napriek tomu, že súdy v trestnom konaní uzavreli, že žalobca riadil motorové vozidlo pod vplyvom
alkoholu, nič to nemení na závere, že nemal byť trestne stíhaný tak, ako to vyplynulo z vykonaného
dokazovania. Žalobca v priebehu celého trestného stíhania, či už vo svojej prvej výpovedi alebo aj
sťažnosti proti vzneseniu obvinenia poukazoval na to, že po riadení motorového vozidla a po jeho havárii

požil ďalšie alkoholické nápoje. Možno uzavrieť, že žalobca sa síce dopustil protispoločenskej činnosti,
keďriadilmotorovévozidlopodvplyvomalkoholu,alejepotrebnévychádzaťzoskutočnosti,žetentojeho
skutok nebol trestným činom a že žalobca nemal byť trestne stíhaný. Súd preto dospel k záveru, že štát
zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi jeho trestným stíhaním, ktoré bolo ukončené oslobodzujúcim
rozsudkom. Škodu pritom predstavujú trovy obhajoby vo výške 2.653,60 Eur, ktoré súd považoval za

účelnevynaložené.Keďžebolasplnenáajpodmienkapredbežnéhoprerokovanianároku,súdpovažoval
za dôvodné žalobe vyhovieť.

Pri posúdení toho, ktorý orgán je oprávnený konať za štát je potrebné uviesť, že ustanovenie § 4 rozlišuje
viaceré prípady škôd orgánmi verejnej moci a v nadväznosti na to aj viacero orgánov konajúcich v mene

štátu. Môže nastať situácia, že do úvahy by prichádzali viaceré orgány v zmysle citovaného ustanovenia,
ale keďže žalovaným subjektom je stále štát, je logické, že v jednom spore o náhradu škody nemôžu
vystupovať za štát viaceré orgány podľa § 4 citovaného zákona. Z toho dôvodu zákon rieši danú situáciu
ustanovením § 4 ods. 1 písm. m/, podľa ktorého oprávneným orgánom je ten, na ktorom bola podaná
žiadosť o predbežné prerokovanie a ak bola žiadosť podaná na viacerých príslušných orgánoch, je ním

orgán, ktorý začal konať vo veci ako prvý.

V tomto prípade oprávneným orgánom je Generálna prokuratúra SR. Ministerstvo vnútra SR rozhodne
ním nie je, keďže jeho oprávnenie by bolo dané len vtedy, ak by prokurátor sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia nezamietol a ak by nepodal obžalobu (§ 4 ods. 1 písm. b/ bod 1) čo nesporne

splnené nebolo.

Čiastočne škoda bola spôsobená aj rozhodnutím súdu prvého stupňa, čo by viedlo k príslušnosti
Ministerstva spravodlivosti SR, avšak žaloba voči nemu nebola podaná, preto ako prvý oprávnený orgánzačala konať vo veci Generálna prokuratúra SR, ktorá sa tým stala orgánom konajúcim v mene štátu
podľa § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z..

O čiastočnom zastavení konania bolo rozhodnuté podľa § 96 ods. 1, 2 O.s.p.

Úspešnému žalobcovi bola priznaná aj náhrada trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Tieto predstavujú
zaplatený súdny poplatok zo žaloby vo výške 20 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 804,15
Eur. Súd priznal odmenu za tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

žaloby, písomné vyjadrenie zo dňa 8.7.2015, účasť na meritórnom pojednávaní dňa 9.3.2016 a účasť
na pojednávaní, na ktorom došlo len k vyhláseniu rozsudku dňa 30.3.2016, súd nepriznal odmenu za
uplatnený úkon právnej služby spočívajúci v písomnom vyjadrení zo dňa 25.5.2015, ktoré je len reakciou
na uznesenie súdu obsahujúce poučenie o procesných právach a povinnostiach a teda nie je možné
ho považovať za vyjadrenie vo veci samej. Tarifná odmena za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vychádzajúc z hodnoty sporu 2653,60 Eur je 101,25 Eur. Odmena za účasť

na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku je s poukazom na § 13a ods. 4 vyhlášky len
v rozsahu polovičnej odmeny a teda predstavuje 50,63 Eur. Úhrnne tak priznaná odmena je vo výške
455,63Eur(4x101,25+50,63).Kodmenebolpripočítanýajrežijnýpaušálvzmysle§16ods.3vyhlášky,
a to 3 x 8,39 Eur + 2 x 8,58 Eur. Priznané boli aj hotové výdavky vo výške cestovného za použitie
osobného motorového vozidla právneho zástupcu žalobcu na pojednávania konané dňa 9.3.2016 a

30.3.2016 zo Starej Ľubovne do Prešova a späť. Spotreba vozidla je 5,6 liter/100km, takže za cestu
vykonanú dňa 9.3.2016 cestovné v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. predstavuje 29.35 Eur (124 x 0,959
x 5,6):100 + (0,183 x 124) a za cestu zo dňa 30.3.2016 cestovné činí 29,22 Eur (124 x 0,94 x 5,6):100 +
(0,183x124).Úhrnnetakcestovnépredstavuje58,57Eur.Napokonsúdpriznalajnáhraduzastratučasu
v súvislosti s účasťou právneho zástupcu žalobcu na spomínané dve pojednávania a to s poukazom na

17 ods. 1 citovanej vyhlášky. Náhrada za stratu času prináleží za 4 polhodiny za každú zo spomínaných
ciest a za každú polhodinu súd priznal sumu 14,30 Eur, takže za každú spomínanú cestu náhrada
za stratu času predstavuje 57,20 Eur, úhrnne činí 114,40 Eur. Priznaná odmena s režijným paušálom,
cestovnými výdavkami a náhradou za stratu času predstavuje 670,13 Eur (497,96 + 58,57 + 114,4) a
napokon k tejto sume bolo pripočítané 20% DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 134 Eur. Preto

priznaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 804,15 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.