Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 23, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109010434
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109010434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Danice

Veselovskej a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej W. A., pre trestný čin sprenevery podľa §
248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I z 08.06.2015 sp. zn. 3T/59/2009, na verejnom zasadnutí konanom 23. marca 2016
takto

r o z h o d o l :

Podľa§321ods.1písm.b/,písm.d/,písm.e/Tr.por. zrušujesanapadnutýrozsudokvcelomrozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa

obžalovaná W. A., rod. D., nar. XX.XX.XXXX v S. K., bytom I., M. XX, na slobode,

uznáva za vinnú, že

v I. na X. ulici č. 6, v sídle E. s poliklinikou X. (teraz Q. nemocnica I.), ako vedúca mzdového oddelenia
uvádzala nepravdivé údaje do platobných príkazov, ktoré vypisovala a predkladala na schválenie

svojimnadriadeným,pričomjejnadriadenínáslednesvojimpodpisompotvrdzovalisprávnosťplatobných
príkazov,nazákladektorýchbolirealizovanépríkazynavykonaniebankovýchoperáciízbankovéhoúčtu
E. s poliklinikou X. s tým, že jednotlivé prevody finančných prostriedkov z bankového účtu nemocnice
účtovne vykazovala ako odvody do zdravotných poisťovní a týmto konaním svojim nadriadeným
predstierala iné okolnosti, než boli v skutočnosti, keďže finančné prostriedky boli reálne prevedené z
bankového účtu nemocnice na rôzne jej osobné bankové účty, vedené na jej meno a týmto spôsobom v
období od dňa XX.XX.XXXX do dňa XX.XX.XXXX došlo postupne k prevodom finančných prostriedkov
z bankového účtu nemocnice na osobné bankové účty obžalovanej v rôznych bankách v súhrnnej výške

X.XXX.XXX,- Sk (164.387,07 euro), čím obžalovaná Univerzitnej nemocnici Bratislava spôsobila škodu
v celkovej výške 164.387,07 euro (4.952.325,- Sk),

teda

na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom
majetku škodu veľkého rozsahu,

čím spáchala

trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.08.1999.

Za to sa

odsudzujepodľa § 250 ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.08.1999 s použitím § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31.08.1999 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.08.1999 sa výkon uloženého trestu
odňatia slobody podmienečne odkladá a určuje sa skúšobná doba v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.08.1999 súčasne sa zrušuje výrok o treste trestného rozkazu
Okresného súdu Bratislava V z 02.05.2013 sp. zn. 2T/37/2013, právoplatný 05.09.2013, ako aj všetky

ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovaná W. A. je povinná zaplatiť poškodenej Univerzitnej nemocnici
Bratislava, Pažítková 4, 821 01 Bratislava, IČO: 31 813 861, peňažnú čiastku vo výške 164.387,07 euro,
ako náhradu škody spôsobenú trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduBratislavaIz08.06.2015sp.zn.3T/59/2009bolaobžalovanáW.A.uznaná
za vinnú pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, na tom
skutkovom základe, že

v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v I. na X. ul. Č. X v sídle Fakultnej nemocnice s poliklinikou
Ružinov, ako vedúca mzdového oddelenia z bežného bankového účtu NsP Ružinov číslo XXX-XXX/
XXXX, vedeného vo VÚB, postupne, po rôznych finančných čiastkach neoprávnene poukázala na svoju
osobné účty vedené na jej meno v Tatra banke na čísla účtov XXXXXXXXXX/XXXX celkovej sumu
71.478,- Sk a číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX celkove sumu 1.906.613,- Sk, v Hypo-Bank Slovakia na

číslo účtu XXXXXXXXX/XXXX celkovo sumu 962.553,- Sk, v HVB Bank, na číslo účtu XXXXXXXXXX/
XXXX celkovo sumu 862.553,- Sk, predtým vedeného v Bank Austria pod č. XXXXXXXXXX/XXXX,
na ktorých odviedla celkovo sumu 521.108,- Sk, pričom v účtovníctve FNsP Bratislava jednotlivé
platby obžalovaná vykazovala ako odvody do zdravotných poisťovní a to do Prvej východoslovenskej
ZP, ZP Mediapharma, ZP Sidéria, ZP Istota, ZP Sidéria - Istota, hoci v skutočnosti tieto paty neboli

realizované, čím pre poškodenú FNsP Bratislava spôsobila škodu v celkovej výške najmenej 4.952.325,-
Sk (164.387,07 €).

Za uvedený trestný čin bol obžalovanej podľa § 248 ods. 4 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 s použitím
§ 38 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia slobody vo

výmere 8 (osem) rokov.

Podľa§48ods.2písm.a/Tr.zák.bolaobžalovanáprevýkonuloženéhotrestuodňatiaslobodyzaradená
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. okresný súd zároveň zrušil výrok o treste uloženom obžalovanej skorším
trestnýmrozkazomOkresnéhosúduBratislavaVsp.zn.2T/37/2013zodňa02.05.2013,ktorýnadobudol
právoplatnosť dňa 05.09.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.

Podľa§287ods.1Tr.por.súdobžalovanúzaviazalknáhradeškodypoškodenejUniverzitnejnemocnice
Bratislava, Pažítková 4, 821 01 Bratislava vo výške 164.387,07 euro.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná W. A. v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1
Tr. por. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por..

V písomných dôvodoch podaného odvolania, ktoré bolo doručené na Krajský súd v Bratislave dňa
24.02.2016, obžalovaná prostredníctvom zvoleného obhajcu sa domáhala, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol spôsobom, že ju spod obžaloby oslobodí.
Alternatívne navrhla, aby krajský súd po zrušení napadnutého rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na

opätovné prejednanie. Odvolateľka spochybňovala závery okresného súdu, ktorý vo svojom rozhodnutíkonštatoval, že neuveril jej obhajobe v tom, že vkladné knižky, na ktoré boli zaslané predmetné finančné
čiastky síce boli vytvorené na jej vlastné meno, ale s týmito peniazmi disponoval U.. M., ktorý tieto
peniaze používal v prospech nemocnice. Rovnako podľa názoru okresného súdu, samotná samovražda

U.. M. a jeho rozlúčkový list potvrdzovali, že to bola výslovne obžalovaná, kto peniaze poškodenej
nemocnice posielal na vlastné účty. K týmto záverom súdu obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu
zdôraznila, že samovražda Ing. M., ako aj jeho list na rozlúčku nemôžu byť použité ako dôkaz v jej
neprospech. Tento list na rozlúčku môže znamenať aj očistenie mena rodiny a samovraždu treba skôr
spájať s ťarchou svedomia Ing. M.. Odvolateľka sa nestotožnila ani s tvrdením okresného súdu, že

ju z trestnej činnosti usvedčovali aj výpovede svedkov, ktorí popisovali spôsob fungovania oddelenia,
ktorého vedúcou bola ona, pričom súd zdôraznil fakt, že ani jej priama nadriadená Ing. D. nemala
dosah na jej činnosť a prípadnú kontrolu, keďže ona (obžalovaná), bola v priateľskom vzťahu s vedením
nemocnice. Aj v tomto prípade je na zváženie, či svedeckými výpoveďami bola priamo preukázaná
jej vina. Obžalovaná ďalej uviedla, že prístup k úhradám mala výlučne ona, avšak na pokyn svojho
nadriadeného otvorila iné účty a na tieto posielala finančné prostriedky podľa pokynov Ing. M.. Ani

jedna z výpovedí svedkov však nevyvracia jej tvrdenia. Ona sama konala v dobrej viere, že postupuje
v zmysle intencií svojho nadriadeného. Domnievala sa, že koná správne a určite nie v úmysle porušiť
záujemchránenýzákonom.Ojejdobrejvieresvedčíajto,žesažiadnyspôsobomnesnažilaschovávaťa
dostavovala sa na hlavné pojednávanie. Pre prípad, že by disponovala tak vysokou finančnou čiastkou,
zrejme by sa po odhalení jej konania pokúsila utiecť. Ona miesto toho má záujem preukázať svoju

nevinu. Ďalej dodala, že v súčasnej dobe žije v sociálnej ubytovni a zarába príležitostnými brigádami.
Toto určite nie je správanie sa milionára. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, skutok ako taký sa
stal a vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak odvolateľka zastáva názor, že otázka jej
viny, ako aj otázka skutočného páchateľa predmetného skutku je s ohľadom na výsledky dokazovania
značne sporná. Vyslovila ďalej názor, že je tu množstvo dôvodných pochybení, aby mohol byť vyslovený

jednoznačný záver o jej vine. Pokiaľ nie je jej vina riadne preukázaná, musí súd rozhodnúť v prospech
obžalovaného a oslobodiť ho, čo vyplýva aj zo zásady „in dubio pro reo“.

V ďalších písomných dôvodoch podaného odvolania, ktoré bolo doručené na okresný súd dňa
29.10.2015, obžalovaná prostredníctvom náhradného obhajcu navrhla, aby odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok a sám rozhodol vo veci tak, že vec vráti súdu prvého stupňa na nové prejednanie a
rozhodnutie, resp. alternatívne spod obžaloby ju oslobodí. Odvolateľka vyslovila, že čo sa týka konania,
ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, ostali tu sporné závery znaleckého posudku.
Znalec totiž pri svojom výsluchu zo dňa 17.04.2007 uviedol, že upravená výška škody je 3.290.274,- Sk.
Vzhľadom na takto ustálenú výšku škody, malo byť trestné stíhanie zastavené. V tomto smere poukázala

na svoju argumentáciu, ktorú uviedla prostredníctvom zvoleného obhajcu v návrhu na zastavenie
trestného stíhania z dôvodu premlčania. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k záveru, že nedošlo
k premlčaniu trestného stíhania, potom treba ustáliť, že sú tu pochybnosti, že sa vôbec mohla reálne
dopustiť spáchania žalovaného trestného činu, nakoľko podpisové právo k účtovným operáciám vo
vzťahu k poisťovniam mal nebohý Ing. M.. Jej obrana, že síce ona založila vkladné knižky, ale tak konala

na pokyn Ing. M., nebola ničím vyvrátená a taktiež nebola vyvrátená jej obrana v tej časti, v ktorej hovorí,
že ona nedisponovala prostriedkami na vkladných knižkách, ale s nimi disponovala iná osoba (buď Ing.
M. alebo niekto iný). Obžalovaná prostredníctvom náhradného obhajcu vyslovila, že ak by odvolací súd
tieto jej argumenty neakceptoval a rovnako by ustálil jej vinu ako súd I. stupňa, potom by mal pri úvahách
o druhu trestu a jeho výmery vziať do úvahy dĺžku konania, nakoľko skutok je z rokov 1997 až 1999 a

ako vyplýva z ustálenej judikatúry (R 10/2011), mal by použiť zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 1, ods.
3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a uložiť jej trest odňatia slobody spojený s podmienečným odkladom
jeho výkonu. Záverom obžalovaná prostredníctvom náhradného obhajcu dala do pozornosti krajskému
súdu, že okresný súd pochybil keď „zmiešal“ použitie skoršieho a neskoršieho Trestného zákona, o čom
svedčí formulácia uvedená vo výroku o treste napadnutého rozsudku.

K odvolaniu obžalovanej W. A. sa písomne vyjadril aj prokurátor krajskej prokuratúry. V písomnom
podaní, ktoré bolo doručené na Okresný súd Bratislava I dňa 04.01.2016 konštatoval, že predmetné
odvolanie obžalovanej považuje za nedôvodné. Súd I. stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal so
všetkými skutkovými okolnosťami, ktoré náležite právne posúdil a dospel k objektívnymi záverom, čo sa

týka výrokov ohľadom viny, výšky trestu, ako aj náhradu škody. Na strane druhej prokurátor zdôraznil,
že okresný súd pri ukladaní trestu použil ustanovenia „nového“, ako aj „starého“ Trestného zákona,
pričomžalovanýskutokbolprávnekvalifikovanýpodľa„starého“Trestnéhozákona,nakoľkotentobolpre
obžalovanú priaznivejší. Uvedenú nesprávnosť je však možné odstrániť aj v rámci odvolacieho konania.Na základe uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol sám rozsudkom tak, že obžalovanú
uzná za vinnú v zmysle obžaloby a za použitia príslušných ustanovení Trestného zákona účinného v
časespáchaniaskutku,uložíobžalovanejrovnakýtrestodňatiaslobodyvovýmere8rokovsozaradením

do I. nápravnovýchovnej skupiny a rovnako rozhodne aj o náhrade škody.

Z ďalšieho písomného vyjadrenia prokurátora krajskej prokuratúry, ktoré bolo doručené krajskému
súdu dňa 29.02.2016 vyplynulo, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia
zo dňa 04.01.2016, ktorým vlastne reagoval na odôvodnenie odvolania obžalovanej, ktoré podala

prostredníctvom náhradného obhajcu. Čo sa týka dôvodov odvolania obžalovanej, ktoré bolo zaslané
krajskému súdu prostredníctvom zvoleného obhajcu, k tomu prokurátor uviedol, že toto odvolanie
neprináša žiadne prevratné skutočnosti, ani potrebu vykonania takých dôkazov, ktoré by mohli viesť
k inému rozhodnutiu, ako dospel okresný súd. Obrana obžalovanej je vystavená na spochybňovaní
zákonne vykonaných dôkazov, pričom neprináša nič, s čím by sa okresný súd pri svojom meritórnom
rozhodnutí riadne nevysporiadal. Prokurátor ďalej vyslovil, že je až zarážajúce, že obžalovaná chce

participovať na smrti Ing. M. a preniesť svoju trestnú zodpovednosť na osobu, ktorá sa už nemôže
brániť. Prokurátor tiež poznamenal, že obžalovaná bola uznaná vinnou zo žalovaného skutku na základe
jednotlivých do spisového materiálu zabezpečených dôkazov a nie na základe listu, ktorý nechal po
sebe Ing. M., ako sa to snaží prezentovať v odvolaní obžalovaná. Prokurátor ďalej uviedol, že zásadu
„in dubio pro reo“ nemožno uplatňovať absolútne a už vôbec nie v prípadoch, kde existujú nezvratné

dôkazy svedčiace o vine obžalovaného, ako je tomu v predmetnej trestnej veci. S poukazom na uvedené
navrhol, aby odvolací súd rozhodol sám rozsudkom tak, že uzná vinu skutkovo i právne, ako je to
uvedené v napadnutom rozsudku a za použitia príslušných ustanovení Trestného zákona účinného v
čase spáchania skutku uloží obžalovanej rovnaký trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so zaradením
do I. nápravnovýchovnej skupiny a rovnako rozhodne o náhrade škody.

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadrila aj zástupkyňa poškodenej organizácie Univerzitnej nemocnici
BratislavaJUDr.J.S..Odvolanieobžalovanejoznačilaakonedôvodnéaúčelovésabsenciourelevantnej
argumentácie. Konštatovala, že poškodená organizácia si riadne a včas uplatnila svoj nárok na náhradu
škody, ten konkretizovala na základe výsledkov dokazovania, hlavne na základe znaleckého posudku,

pričom aj prvostupňový súd v napadnutom rozsudku ustálil, že obžalovaná spôsobila Univerzitnej
nemocnici Bratislava škodu vo výške 164.387,07 euro. Zástupkyňa poškodenej organizácie záverom
zdôraznila, že okresný súd na základe dostatočne zisteného skutkového a právneho stavu vyniesol
spravodlivý rozsudok, vrátane výroku o náhrade škody.

Odvolací súd podľa § 293 ods. 7 Tr. por. vykonal verejné zasadnutie bez prítomnosti obžalovanej W. A.,
nakoľko táto písomným podaním, ktoré bolo doručené prostredníctvom zvoleného obhajcu na krajský
súd dňa 23.03.2016 požiadala, aby sa verejné zasadnutie vykonalo bez jej prítomnosti.

Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedol, že podľa jeho názoru

výška škody ustálená v napadnutom rozsudku zostala sporná. Poukázal v tomto smere na rozpory
medzi vypracovaným znaleckým posudkom a výpoveďou znalca k tomuto posudku. V posudzovanej
veci je potrené vychádzať práve z nižšej škody, ktorú znalec ustálil pri ústnom podaní znaleckého
posudku. Obhajca tiež vyslovil, že v danej trestnej veci malo byť trestné stíhanie zastavené a to z dôvodu
premlčania. Pre prípad, keby odvolací súd tieto argumenty neakceptoval, obhajca obžalovanej poukázal

na prieťahy v konaní, zdravotný stav a vek obžalovanej, pričom tieto okolnosti by mal súd premietnuť aj
do výroku o treste. Konečné rozhodnutie však ponecháva na úvahu odvolacieho súdu.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že výrok o vine napadnutého rozsudku
je správny a zodpovedná výsledkom vykonaného dokazovania. Čo sa týka výroku o treste, okresný súd

pochybil, keď v tomto výroku „zmiešal“ skorší a neskorší zákon. Toto pochybenie však môže napraviť
odvolací súd spôsobom, že zruší prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a sám obžalovanej uloží
trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Prokurátor
napokon dodal, že výrok o náhrade škody napadnutého rozsudku je správny a nemožno mu nič vytknúť.

Zástupkyňa poškodenej organizácie JUDr. W. A. na verejnom zasadnutí navrhla, aby krajský súd
ponechal výrok o náhrade škody napadnutého rozsudku v platnosti, nakoľko je správny a zákonný.KrajskýsúdvBratislavenapodkladepodanéhoodvolaniaoprávnenouosoboupreskúmalvzmysle§317
ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a tiež aj správnosť postupu
konania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadol pritom i na chyby, ktoré by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej W. A.
je iba čiastočne dôvodné.

Kotázkevinyobžalovanejkrajskýsúdpoukazujenavýsledkyvykonanéhodokazovaniatakvprípravnom
konaní, ako aj na hlavom pojednávaní. Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní

vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10
Tr. por.. Na strane druhej okresný súd pochybil, keď výsledky vykonaného dokazovania nepremietol do
tzv. skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku. Tento nedostatok konvalidoval odvolací súd v rámci svojho
postupu tak, že po zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu, obžalovanú W. A. na rozdiel od
podanej obžaloby uznal za vinnú z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného
do 31.08.1999 na tom skutkovom základe, že

v Bratislave na Ružinovskej ulici č. 6, v sídle Nemocnice s poliklinikou Ružinov (teraz Univerzitná
nemocnica Bratislava), ako vedúca mzdového oddelenia uvádzala nepravdivé údaje do platobných
príkazov, ktoré vypisovala a predkladala na schválenie svojim nadriadeným, pričom jej nadriadení
následne svojim podpisom potvrdzovali správnosť platobných príkazov, na základe ktorých boli

realizované príkazy na vykonanie bankových operácií z bankového účtu Nemocnice s poliklinikou
Ružinov s tým, že jednotlivé prevody finančných prostriedkov z bankového účtu nemocnice účtovne
vykazovala ako odvody do zdravotných poisťovní a týmto konaním svojim nadriadeným predstierala iné
okolnosti, než boli v skutočnosti, keďže finančné prostriedky boli reálne prevedené z bankového účtu
nemocnice na rôzne jej osobné bankové účty, vedené na jej meno a týmto spôsobom v období od dňa

10.01.1997 do dňa 30.06.1999 došlo postupne k prevodom finančných prostriedkov z bankového účtu
nemocnice na osobné bankové účty obžalovanej v rôznych bankách v súhrnnej výške 4.952.325,- Sk
(164.387,07 euro), čím obžalovaná Univerzitnej nemocnici Bratislava spôsobila škodu v celkovej výške
164.387,07 euro (4.952.325,- Sk).

Požiadavka vyslovená v § 278 ods. 1 Tr. por., aby súd rozhodoval len o skutku, ktorý je uvedený v
obžalobnom návrhu neznamená, že musí ísť o úplnú zhodnosť tzv. skutkovej vety obžalobného návrhu a
rozsudku; niektoré skutočnosti uvedené v obžalobe môžu odpadnúť, niektoré zase pribudnúť, nesmie sa
však zmeniť podstata konania. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto
konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Súd musí na jednej strane skutok

uvedený v obžalobe prejednať v celom rozsahu, na strane druhej má právo, dokonca povinnosť do
rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne uvedené v obžalobe modifikujú
alebo aj negujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku.

Obžalovanú z vyššie ustáleného skutku usvedčujú nielen výpovede svedkov W. K., U.. J. B., O. P.,

U.. D. D., K. S. a A. A., ale predovšetkým znalecké dokazovanie - znalecký posudok znalca z odporu
ekonomika a podnikanie, účtovníctvo O.. U.. K. L. (zväzok II., č.l. 1-79), vrátane jeho dodatku (zväzok
II., č.l. 210-361), ako aj rozsiahla zabezpečená dokumentácia, pochádzajúca z Nemocnice s poliklinikou
Ružinov, z ktorej vychádzal menovaný znalec pri ustálení výšky škody v súvislosti s finančnými
operáciami obžalovanej W. A.. Táto predložená dokumentácia bola tvorená predovšetkým bankovými

výpismi z bežného účtu Nemocnice s poliklinikou Ružinov vedeného vo VÚB pod číslom XXXXXX/
XXXX, bankovými výpismi z vkladnej knižky na doručiteľa majiteľky W. A. pod číslom XXXXXXXXXX/
XXXX vedeného v Tatra Banke, bankovými výpismi z bežného účtu majiteľky W. A. pod číslom
XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Hypo-Bank Slovankia, a. s., bankovými výpismi z vkladnej knižky
majiteľky W. A. v súčasnosti pod číslom účtu XXXXXXXXX/XXXX vedeného v HVB Bank, predtým pod

číslom XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Bank Austria (jedná sa o totožnú vkladnú knižku, k zmene účtu
došlo pri prečíslovaní všetkých vkladných knižiek po fúzii bánk), ďalej písomnými podkladmi odvodov do
zdravotnej poisťovne Medipharma, Sideria a Prvá východoslovenská zdravotná poisťovňa za obdobie
roku 1997 (išlo o konkrétne hromadné príkazy, výpisy z bežného účtu Nemocnice s poliklinikou Ružinou,
platobné poukazy, mesačné výkazy zamestnávateľa o výške poistného, sumár zostavy zo mzdového

programu VEMA), písomnými podkladmi k odvodom do zdravotnej poisťovne Sideria za rok 1999
(hromadné príkazy na úhradu, výpisy z bežného účtu Nemocnice s poliklinikou Ružinov, platobné
príkazy, mesačné výkazy zamestnávateľa o výške poistného), písomnými podkladmi k odvodom do
zdravotných poisťovní za rok 1998 (mesačné výkazy zamestnávateľa o výške poistného do Sideriea Medipharmy, platobné príkazy, atď.) a mnohými ďalšími listinami a dokladmi. V neposlednom rade
treba poukázať aj na správu Nemocnice s poliklinikou Ružinov z 27.04.2000 z ktorej vyplynulo, že
výkon bankových operácii sa realizoval len na základe dokladov overených a podpísaných oprávnenými

zamestnancami za jednotlivé oblasti. Napokon treba zvýrazniť, že v doloženej pracovnej náplni
obžalovanej ako vedúcej mzdového oddelenia je okrem iného v popise činnosti uvedené, že obžalovaná
zodpovedá za spracovanie podkladov pre včasné odovzdávanie dane zo závislej činnosti a odvodov
do jednotlivých fondov a poistní, hmotne zodpovedá za správnosť mesačných vyplatených miezd a
všetkých druhov zrážok. Z vyššie uvedeného spisového materiálu vyplynulo, že finančné prostriedky

obžalovaná neoprávnene poukazovala z účtu Nemocnice s poliklinikou Ružinov na svoje osobné účty
(vkladné knižky). Platby obžalovaná vykazovala hlavne ako platby pre zdravotné poisťovne, pričom
v skutočnosti tieto platby neboli realizované. Obžalovaná W. A. ako vedúca mzdového oddelenia
výlučne sama spracovávala komplexne mzdy, spolu s odvodmi do jednotlivých zdravotných poisťovní
a na základe takto ňou zostavenej databázy boli tieto údaje spracované do mzdového účtovníctva.
Obžalovaná teda v týchto písomných podkladoch uvádzala nepravdivé údaje, ktoré predkladala na

schválenie svojim nadriadeným, pričom jej nadriadení následne svojim podpisom potvrdzovali správnosť
týchto podkladov, na základe ktorých boli realizované príkazy na vykonanie bankových operácii v
neprospech Nemocnice s poliklinikou Ružinov. Týmto podvodným konaním obžalovanej, ktoré trvalo
v období od 10.01.1997 do 30.06.1999 (t. j. skoro tri roky), došlo postupne k prevodom finančných
prostriedkov z bankového účtu nemocnice na osobné bankové účty (vkladné knižky) obžalovanej v

rôznych bankách v súhrnnej výške 4.952.325,- Sk (164.387,07 euro).

Pokiaľ obžalovaná aj v odvolacom konaní svoju obhajobnú argumentáciu založila na tom, že síce
vkladné knižky zriadila ona sama, dokonca na tieto vkladné knižky poukazovala finančné prostriedky z
účtu nemocnice, ale pritom vždy konala na príkaz Ing. X. M., ktorý s týmito prostriedkami disponoval

a používal ich v prospech nemocnice, tak ani krajský súd týmto obhajobným tvrdeniam neuveril
a považoval ich za nelogické, nepresvedčivé a neudržateľné. Z vykonaného dokazovania sa totiž
nepreukázalo, že by na tomto podvodnom konaní obžalovanej sa podieľali aj iné osoby, vrátane Ing. X.
M.. Výpoveď obžalovanej z hlavného pojednávania preto ostala izolovaná, bez priamej alebo nepriamej
podpory ďalších produkovaných dôkazov. Na základe uvedeného, ani krajskému súdu neostalo nič iné,

ako túto výpoveď vyhodnotiť za účelovú, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

K ďalším odvolacím námietkam obžalovanej treba konštatovať, že výška spôsobenej škody ustálená
na sumu 164.387,07 euro (4.952.325,- Sk) je správna a rovnako zodpovedá výsledkom vykonaného
dokazovania, hlavne záverom znaleckého posudku (č. 02/2005 zo dňa 21.02.2005) znalca JUDr. U.. K.

L. a jeho dodatku (č. 09/2008 zo dňa 22.07.2008). Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pokiaľ
obžalovaná aj v rámci odvolacieho konania spochybňovala závery písomne vypracovaného znaleckého
posudku i jeho dodatku a odvolávala sa na výsluch znalca zo dňa 17.04.2007 a tým sa domáhala,
aby bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu premlčania, tak treba dodať, že nejde o novú doteraz
neuplatnenú obhajobu obžalovanej, ale len o opakované tvrdenie z predchádzajúcich štádií trestného

konania,sktorýmisadôslednevsúladesostavomveciazákonomvysporiadalsúdI.stupňaodôvodnení
svojho rozhodnutia. Túto argumentáciu okresného súdu si osvojil aj odvolací súd a nepovažuje za
potrebné ju znovu opakovať alebo podrobnejšie rozvádzať. Pre úplnosť treba ešte vysloviť, že s touto
obhajobou obžalovanej sa podrobne zaoberala už prokurátorka krajskej prokuratúry v odôvodnení
podanej obžaloby. Napokon aj znalec počas svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní sa odvolával na

svoje závery v písomne vyhotovenom znaleckom posudku i jeho doplnku a rovnako poukazoval na ním
vyhotovené tabuľky v ktorých uvádzal tie finančné čiastky, ktoré obžalovaná neoprávnene odviedla z
bežného účtu nemocnice na svoje súkromné účty.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou obžalovanej, že súd I. stupňa mal u nej aplikovať zásadu

„in dubio pro reo“ a to z dôvodu, že spáchanie skutku poprela a jej obrana, že mala konať na príkaz
nadriadeného Ing. X. M. a z celej záležitosti vôbec finančne neprofitovala, nebola vyvrátená žiadnou
svedeckou výpoveďou. Uplatnenie tejto zásady je totiž namieste len v prípadoch, ak súd po vyhodnotení
všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť
k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí, alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže

zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral, resp. kto bol páchateľom trestného činu. V
posudzovanej veci takáto dôkazná situácia nenastala, čím k naplneniu podmienok na uplatnenie zásady
„in dubio pro reo“ nedošlo, pretože súd pochybnosti nemá.Súd II. stupňa po preskúmaní obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis a jeho
prílohy,dospelkjednoznačnémuzáveru,ževýrokovineobžalovanejW.A.jezaloženýnapresvedčivých
dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú inú alternatívu skutkového deja, než ktorý bol na

základe týchto dôkazov ustálený. Rovnako tu nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že by skutok spáchala
celkom iná osoba, než výlučne obžalovaná W. A..

V ďalšom rade krajský súd konštatuje, že okresný súd pochybil, keď konanie obžalovanej W. A. právne
kvalifikoval ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 01.01.2006. Súd

I. stupňa zrejme prehliadol, že „cudzou vecou“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu sprenevery
podľa § 248 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku sa rozumeli hnuteľné a nehnuteľné veci,
ovládateľné prírodné sily a cenné papiere, ktoré nepatrili páchateľovi buď vôbec, alebo nepatrili len jemu
(§ 89 ods. 15 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku). Takýmito cudzími vecami mohli byť i peniaze v
hotovosti. Neboli nimi však vklady na účtoch a vkladných knižkách, preto ich nebolo možné spreneveriť
v zmysle § 248 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku.

Pre úplnosť treba dodať, že súčasné znenie Trestného zákona (novela č. 397/2015 Z. z. účinná od
01.01.2016) v ustanovení § 130 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. definuje „ vec“ už aj ako peňažný prostriedok na
účte. Je však vylúčené, aby sa táto zmenená právna úprava aplikovala na posudzovanú trestnú vec
(skutok sa stal v období od 10.01.1997 do 30.06.1999), nakoľko tomu bráni časová pôsobnosť Trestného

zákona, ktorá je vyjadrená zásadou o neprípustnosti spätnej účinnosti Trestného zákona. Preto bolo
možné aplikovať len ten Trestný zákon, ktorý bol účinný v čase spáchanie trestného činu. Podľa
neskoršieho zákona by sa trestnosť posudzovala iba vtedy, ak by to bolo pre páchateľa priaznivejšie,
čo v posudzovanom prípade nenastalo.

Aj tento vytýkaný hmotnoprávny nedostatok okresného súdu korigoval odvolací súd v rámci svojho
postupu tak, že protiprávne konanie obžalovanej W. A. právne kvalifikoval ako trestný čin podvodu podľa
§ 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.08.1999.

Pokiaľ ide o formu zavinenia, obžalovaná konala v priamom úmysle v zmysle § 4 písm. a/ Tr. zák.

účinného v čase spáchania skutku. Úmyselným zavinením obžalovanej boli pokryté všetky znaky
skutkovej podstaty podvodu, t. j. konanie (uvedenie iného do omylu), následok (škoda na cudzom
majetku a obohatenie obžalovanej), ako aj príčinný vzťah medzi konaním a spôsobeným následkom.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01.01.2006 trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ako už bolo konštatované, ak v čase medzi spáchaním
činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa
ukladá podľa zákona, ktorý je páchateľa priaznivejší.

S poukazom na vyššie citované ustanovenie, krajský súd posúdil trestnosť činu obžalovanej W. A. podľa

zákona účinného v čase spáchania skutku, nakoľko tento skorší zákon (účinný do 31.08.1999) bol pre
obžalovanú priaznivejší, ako súčasne platný Trestný zákon.

Nakoľko odvolací súd na základe podaného odvolania obžalovanej zrušil výrok o vine (§ 321 ods. 1 Tr.
por.), musel obligatórne zrušiť aj celý výrok o treste, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku

o vine svoj podklad (výrok o náhrade škody). Navyše krajský súd zistil aj ďalšie pochybenie okresného
súdu vo výroku o treste, čo zakladalo ďalší dôvod na zrušenie tohto výroku (§ 321 ods. 1 písm. d/, písm.
e/ Tr. por.).

Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti totiž zistil, že prvostupňový súd sa náležite nevysporiadal

s otázkou trestu uloženého obžalovanej W. A.. Pri ukladaní trestu jednak nesprávne aplikoval
príslušné ustanovenia Trestného zákona (bolo neprípustné aplikovať tzv. asperačnú zásadu pri ukladaní
súhrnného trestu a rovnako nebolo možné súčasne použiť ustanovenia skoršieho a neskoršieho
zákona), jednak vzhľadom na neprimeranú dĺžku trestného konania v dôsledku jeho prieťahov,
predovšetkým zo strany orgánov činných v trestnom konaní, mal súd I. stupňa kompenzovať porušenie

práva na primeranú dĺžku konania práve zmiernením trestu obžalovanej (mal voliť postup podľa § 40
ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.08.1999).Čo sa týka použitia tzv. asperačnej zásady pri ukladaní súhrnného trestu, prvostupňový súd zrejme
prehliadol, že podľa prechodného a záverečného ustanovenia § 299a ods. 3 Tr. zák. v znení zákona č.
171/2003 Z. z., zmenené ustanovenia § 35 ods. 2 a 3 sa od 1. septembra 2003 použijú len vtedy, ak sú

dotknuté trestné činy, spáchané do 1. septembra 2003.

Problematiku časovej pôsobnosti Trestného zákona krajský súd už rozviedol pri úvahách o právnej
kvalifikácii predmetného skutku a nie je potrebné ju znovu opakovať a pripomínať aj v súvislosti s
ukladaním trestu, keďže tu platia rovnaké princípy. Treba iba prisvedčiť argumentom prokurátora (jeho

vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného), že pri ukladaní trestu je neprípustné, aby súd súčasne použil,
resp. kombinoval ustanovenia skoršieho a neskoršieho Trestného zákona.

K problematike neprimeranej dĺžky trestného konania treba zdôrazniť, že obžalovaná mala trestnú
činnosť spáchať v období od 10.01.1997 do 30.06.1999. Vyšetrovateľ PZ vydal uznesenie o začatí
trestného stíhania dňa 02.12.2002. Následne vyšetrovateľ PZ dňa 08.12.2004 (po dvoch rokoch od

začatia trestného stíhania vo veci) pribral do konania znalca z odboru ekonomika a podnikanie,
účtovníctvo. Znalec vypracoval znalecký posudok dňa 21.02.2005. Napokon vyšetrovateľ PZ uznesením
z 05.12.2005 vzniesol obvinenie W. A. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
účinného v čase spáchania skutku po viac ako šiestich rokoch od spáchania predmetného skutku
(trestná činnosť bola páchaná do júna 1999). Obžaloba bola podaná na Okresný súd Bratislava I dňa

13.05.2009, t. j. takmer po dobe desiatich rokoch od spáchania skutku. Navyše počas súdneho konania
došlo k zmene samosudcu, čo do istej miery ovplyvnilo dĺžku celkového trestného konania. Odsudzujúci
rozsudok súdu I. stupňa bol vyhlásený dňa 08.06.2015, t. j. šesť rokov od podania obžaloby a šestnásť
rokov od spáchania skutku.

Primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jeho trvania, ale je nutné
túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností veci. V tomto
kontexte treba pripomenúť, že kritériami podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného
konania sú charakter prejednávanej veci, najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť, či obtiažnosť
dokazovania, spôsob správania účastníkov v priebehu konania, prípadne zvláštne okolnosti, ktoré

môžu spôsobiť prieťahy v konaní. Pri uvážení vyššie uvedených kritérií má krajský súd za to, že vec
obžalovanej W. A. v primeranej lehote prejednaná nebola.

V danej súvislosti krajský súd uvádza, že trestnú činnosť obžalovanej je síce možné označiť za rozsiahlu,
aleniezaextrémnezložitú.Trestnéstíhaniesaviedlolenprejedenskutok,pričomišloočinspáchanýiba

obžalovanou. Zložitosť tohto prípadu teda neprekračuje rámec obdobných trestných vecí. Taktiež proces
dokazovania v posudzovanej veci nevykazuje rysy výnimočnosti, spôsobujúcu potrebu konať trestné
stíhanie po dobu dlhšiu než je obvyklé. Pri posudzovaní zložitosti dokazovania vo veci obžalovanej
je významné mať na zreteli aj skutočnosť, že obžalovaná v štádiu prípravného konania odmietla
vypovedať, neskôr v štádiu súdneho konania sa snažila preniesť svoju trestnú zodpovednosť na inú

osobu, ktorá medzičasom zomrela (spáchala samovraždu). Pokiaľ sa týka správania obžalovanej, táto v
štádiu prípravného konania vôbec neprispela k predĺženiu konania. Neskôr v úvodnom štádiu súdneho
konania v súvislosti s predbežným prejednaním obžaloby sa nezúčastňovala verejného zasadnutia zo
zdravotných dôvodov, čo bolo hlavnou príčinou odročovania tohto procesného úkonu, okrem neúčasti
jej obhajcu. Až znaleckým dokazovaním sa zistilo, že obžalovaná W. A. bola schopná priamej účasti na

procesných úkonoch. Jej zdravotný stav nemohol byť prekážkou osobnej účasti na jednotlivých úkonoch
trestného konania. Znalecká organizácia nezistila ani žiadne neúmerné zdravotné riziko, či negatívne
faktory, ktoré by vzhľadom k ochoreniam, na ktoré sa obžalovaná lieči, mohli viesť k náhlemu zhoršeniu
jej zdravotného stavu pri účasti alebo v príčinnej súvislosti s účasťou na procesných úkonoch trestného
konania. V konečnom dôsledku tejto obštrukcie obžalovanej nemali taký dosah na dĺžku trestného

konania, ako práve subjektívne prieťahy zo strany orgánov prípravného konania. Rovnako nie je bez
významu ani to, že na obžalovanú počas tohto súdneho konania bola uvalená väzba v inej súbežnej
trestnej veci (vedenej na Okresnom súde Bratislava V), čím jej účasť na hlavnom pojednávaní sa dala
zabezpečiť jej predvedením. Napriek tejto okolnosti, znovu dochádzalo k opakovanému odročovaniu
hlavného pojednávania z dôvodu neúčasti obhajcu a svedkov. Súd I. stupňa však nevyužíval dostatočne

a efektívne všetky inštitúty Trestného poriadku, resp. nevolil vhodné opatrenia, aby nedochádzalo k
odročovaniu hlavného pojednávania, čo možno označiť za nedostatky v jeho činnosti. Je teda možné
zhrnúť,žeprávesubjektívneprieťahypredovšetkýmorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,akoajčiastočnénedostatky v činnosti okresného súdu, zapríčinili predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu a
rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného konania.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj okresného
súdu, došlo k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené právo obžalovanej W. A. na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z toho pohľadu súd II. stupňa považoval za potrebné kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺžku
konania zmiernením trestu obžalovanej. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný
súd ktorý rozhodoval o treste ukladanom obžalovanej, pri svojich úvahách o spôsobe a rozsahu jej
potrestania, dĺžku jej trestného stíhania opomenul a nebral na to žiadny zreteľ.

Odvolací súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov je pre obžalovanú
neprimeraný, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorý uplynul od spáchania posudzovanej trestnej činnosti
a tiež vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktoré nezavinením obžalovanej trvalo viac ako šestnásť
rokov.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.08.1999 ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho
trvania,môžeznížiťtrestodňatiaslobodypoddolnúhranicutrestnejsadzbyustanovenejtýmtozákonom.

Krajský súd mal pri ukladaní trestu odňatia slobody na zreteli ustálenú súdnu prax, podľa ktorej, pod
okolnosťami prípadu treba rozumieť nielen okolnosti činu, ale aj ďalšie okolnosti, ktoré nemajú súvislosť
len so samotným skutkom a jeho právnym posúdením, ale s jeho prerokovaním podľa ustanovení
Trestného poriadku.

V posudzovanej trestnej veci sa vyskytli také okolnosti spočívajúce v prieťahoch v konaní, ktoré neboli
zavinené obžalovanou, že by ukladanie trestu odňatia slobody v rámci základnej trestnej sadzby v
rozmedzí od piatich do dvanástich rokov bolo pre páchateľku neprimerane prísne, pričom účel trestu
možnodosiahnuťuloženímtrestukratšiehotrvaniaspodmienečnýmodkladomjehovýkonunaprísnejšiu
skúšobnú dobu.

Z pripojeného a oboznámeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T/37/2013
vyplýva, že obžalovanej W. A. bol trestným rozkazom z 02.05.2013 č. k. 2T/37/2013-84, ktorý nadobudol
právoplatnosť 05.09.2013, uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom
jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 roky, pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného

od 01.01.2006, na tom skutkovom základe, že

v mesiaci október 2006 so synom poškodeného A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. 9, E. A. nad K.,
sa ústne dohodla v kancelárii na prízemí vchodu obytného domu M. č. XX, I., že sprostredkuje kúpu
vozidla zn. ROVER model 75 za sumu 100.000,- Sk, ktoré sú zadržané Colnou správou a podmienkou

pri kúpe zadržaných vozidiel je, že kupujúci musí kúpiť súčasne tri vozidlá, pričom o vozidlá mal záujem
poškodený O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. 9, E. A. nad K., ktorý chcel zakúpiť dve vozidlá a
poškodený A. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. č. XX, I., ktorý chcel zakúpiť jedno vozidlo, preto
na tento účel odovzdal O. Hakárovi sumu vo výške XXX.XXX,- Sk, ktorý po ústnom upresnení dohody o
kúpe predmetných vozidiel dňa 12.10.2006 poukázal za tri vozidlá sumu 300.000,- Sk na účet obvinenej

č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Tatra banke a.s., účel platby kúpa auta, ktorými mala obvinená
zaplatiť na Ministerstve financií predmetné vozidlá, ktoré mala odovzdať poškodeným do troch týždňov
od prevzatia finančných prostriedkov, o čom vystavila obvinená písomné potvrdenie poškodenému, ale
obvinená nesprostredkovala kúpu predmetných vozidiel, nevrátila poškodeným finančné prostriedky,
ktoré jej poukázali na tento účel, nedodržala písomnú dohodu o zrušení dohody o kúpe vozidiel, v ktorej

sa obvinená zaviazala, že v prípade neuskutočnenia kúpy predmetných vozidiel, do dňa 09.02.2007
vráti celkovú sumu vo výške 300.000,- Sk na účet O. G. vedený v Slovenskej sporiteľni Nové Mesto nad
Váhom, preto z konania obvinenej vyplýva, že uviedla do omylu poškodených a uvedeným do omyluspôsobila poškodenému O. G. škodu vo výške 200.000,- Sk (6636,60 €) a poškodenému A. Z. škodu
vo výške 100.000,- Sk (3319,40 €).

Na základe uvedeného je zrejmé, že teraz posudzovaný trestný čin obžalovaná spáchala skôr, ako bol
súdom I. stupňa vyhlásený odsudzujúci trestný rozkaz za iný jej trestný čin.

S poukazom na tieto zistenia, odvolací súd s použitím zmierňovacieho ustanovenia (§ 40 ods. 1 Tr. zák.
účinného do 31.08.1999) uložil obžalovanej W. A. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a

výkon tohto trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd obžalovanej ukladal súhrnný trest, súčasne zrušil výrok o treste
trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava V z 02.05.2013 sp. zn. 2T/37/2013, právoplatný
05.09.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.

Napokon odvolací súd prevzal do svojho rozhodnutia aj výrok o náhrade škody prvostupňového
rozsudku, keďže tento zodpovedá stavu veci a zákonu. Poškodená organizácia Univerzitná nemocnica
Bratislava si uplatnila nárok na náhradu škody riadne a včas, pričom ide o nárok, ktorý je v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním obžalovanej W. Mosinovej.

S poukazom na všetky skutočnosti a právne závery obsiahnuté v odôvodnení tohto rozsudku, Krajský
súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené v jeho výrokovej časti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.