Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 9, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/218/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612210950
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612210950.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej vo veci žalobcu W.. I. Y. - A., W.M.:
XXXXXXXX, C. G. D., C. X, zast. JUDr. Ivetou Hrebenárovou, advokátkou, so sídlom Prešov, Grešova
7, proti žalovanej W.. D. K., J. D. L. E., E.Y. XXX/XX, zast. JUDr. Ivanom Hricom, advokátom, so sídlom
Spišská Nová Ves, Ing. Kožucha 8, o zaplatenie 6.525,42 € s prísl., o odvolaniach žalobcu a žalovanej

proti rozsudku č.k. 5C 61/2012-203 z 28.11.2013 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch o trovách konania a trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 3 557,34 € s úrokom
z omeškania vo výške 5,5% z tejto sumy od 29.10.2013, konanie v časti 2 441,56 € zastavil a v
prevyšujúcej časti žalobcu zamietol. Ďalšími výrokmi rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania a žalobcovi aj žalovanej uložil povinnosť na nahradiť trovy štátu po 91,48 € na účet

Okresného súdu Spišská Nová Ves do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 6 525,42 € s
9 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2012 až do zaplatenia, titulom vyplatenia celkovej odmeny za
vykonanie diela (dodávka a montáž vykurovania v rodinnom dome na E.). Zmluva o dielo bola dohodnutá
ústne, žalovaná na jej základe vyplatila žalobcovi zálohu na dielo vo výške 8 000 € a po dokončení diela

žalobca vyfakturoval faktúrou č. 098/12/11 z 12.12.2011 sumu 14 525,42 €, v ktorej zohľadnil vyplatenú
zálohu, preto žalovaná bola povinná doplatiť sumu 6 525,42 €. Žalovaná s tým nesúhlasila, faktúru
považovala za nadhodnotenú a vrátila ju žalobcovi, ktorý ju položkovite preveril a opätovne ju zaslal
žalovanej a vyzval ju na platenie. Žalovaná si túto zásielku neprevzala. Pri osobnom stretnutí došlo
medzi účastníkmi k dohode, že ak žalovaná uhradí faktúru do 13.4.2012, má uhradiť len 5 960 € a zvyšná
časť jej bude odpustená. Žalovaná faktúru v tejto dobe neuhradila. Žalobca následne pred podaním

žaloby vyzýval žalovanú k úhrade, ale ona nereagovala. Žalovaná v odpore proti vydanému platobnému
rozkazu 5Ro 209/2012-30 z 26.7.2012 potvrdila, že zmluva o dielo nebola uzavretá písomne, že zaplatila
zálohu 8 000 €, pričom žalobca na jej požiadanie predložil rozpočtový list so súpisom materiálu na 8 500
€, žalobca cenu práce stanovil odhadom na 1 500 € a celková cena zákazky mala byť 10 000 €. Dielo
žalobca dokončil po dlhých týždňoch, žalovaná mala k jeho pracovným postupom veľké výhrady, má za
to, že dielo nevykonal riadne, v dohodnutom čase a za dojednanú cenu, bez písomného upozornenia

zvýšil cenu diela a neodovzdal jej dielo riadne, protokolárne so záručným listom k dielu. Doplatok k
dielu požadovaný žalobcom je neprimeraný, bezdôvodne a bez predchádzajúcej informácie navýšenýa nezodpovedá súpisu prác. Po právnom posúdení veci podľa § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, ods. 4
písm. h/, j/, § 631, § 632, § 634 ods. 1, § 636 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej „OZ“) súd uzavrel,
že medzi účastníkmi boli uzavreté dve spotrebiteľské ústne zmluvy o dielo. K uzavretiu prvej zmluvy

došlo skutočným plnením, vykonávaním prác v období od 1.7.2011 do 23.9.2011, kedy sa žalobca riadil
pokynmi žalovanej, resp. jej manžela, druhá zmluva v období od 24.9.2011 do 31.10.2011 sa týkala
kotolne, s prevedením ostatných prác súvisiacich s spustením kotolne a vykurovacieho systému, aj keď
práce neboli protokolárne neboli odovzdané s potrebnou dokumentáciou, pričom pri druhej zmluve bola
cena dohodnutá v rozpätí 10 - 11 000 €. Práce za obdobie 1.7. - 23.9.2011 znalkyňa ohodnotila na sumu

2 782,31 € a za obdobie od 24.9.2011 do 31.10.2011 na sumu 11 216,59 €. Znalkyňa zistila, že žalobca
vyfakturoval aj neprevedené práce v sume 192,96 €. Súd konštatoval, že v prípade druhej ústnej zmluvy
bola dohodnutá cena 10 - 11 000 € a rozsah prác bol v sume 11 216,59 €, ale vzhľadom na to, že
nešlo o podstatné prekročenie ceny, má žalobca právo na úhradu celej sumy, od ktorej súd odpočítal
zaplatenú zálohu 8 000 €, sumu 2 248,60 €, ktorú žalovaná uhradila dňa 11.4.2013 a napokon sumu
192,96 € (cenu neprevedených prác). V časti 2 248,60 € a 192,96 € súd konanie zastavil po tom, čo

žalobca vzal späť svoj návrh o tieto sumy. Úroky z omeškania v zákonnej výške 5,5 % priznal súd z
dlžnej sumy, ktorú ustálil na sumu 3 557,34 € od 29.10.2013, t.j. odo dňa, kedy žalovaná mala možnosť
zistiť výšku svojho nedoplatku, teda nasledujúci deň po tom, ako jej bol doručený znalecký posudok.
Súd ďalej konštatoval, že zo strany žalobcu došlo k splneniu dodávky až v priebehu konania, kedy jej
dodal doklady potrebné ku kolaudácii. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol súd podľa § 142

ods. 3 O.s.p. a účastníkom trovy nepriznal s odôvodnením, že výška plnenia závisela od znaleckého
posudku a o trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a účastníkov zaviazal zaplatiť po 91,48
€ na trovách znaleckého dokazovania.

Rozsudok vo výrokoch, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a o povinnosti

uhradiť trovy štátu, napadol z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. včas podaným
odvolaním žalobca a žiadal ich zmeniť tak, že sa mu prizná plná náhrada trov konania a žalovanej sa
uloží povinnosť nahradiť v plnej výške trovy štátu v súvislosti so znaleckým dokazovaním alebo aby sa
rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátila na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Rozsudok v celom rozsahu napadla včas podaným odvolaním žalovaná, lebo má za to, že súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Žalobca s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 3/2012 z
28.5.2013, 2 Obdo 39/2010 z 8.12.2010, 3 M Cdo 14/2009 z 5.8.2011 dôvodil, že vo veci mal neúspech

v pomerne nepatrnej časti 11 % uplatneného nároku, preto pri aplikácii § 142 ods. 3 O.s.p. súd nemôže
žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Preto má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto
výroku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo žalobca má s poukazom na § 142 ods.
3 O.s.p. právo na plnú náhradu trov konania. Ďalej namietal, že nie je mu zrejmé, akými úvahami sa súd
prvého stupňa riadil, keď síce poukazoval na § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov

konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil (v danom prípade mala trovy štátu
vzniknuté v súvislosti so zaplatením odmeny ustanovenej znalkyni nahradiť žalovaná), napriek tomu súd
súd rozhodol tak, že žalobca, hoci bol v konaní neúspešný len v nepatrnej časti, v konečnom dôsledku
musí štátu nahradiť o 250 € viac, ako žalovaná, ktorá mala vo veci neúspech. Žalobca totiž na základe
uznesenia súdu z 31.5.2013 zaplatil preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 250 €, ktorý

by mu mala v rámci náhrady trov konania zaplatiť žalovaná, a takisto zostávajúcu sumu 182,96 € by
mala štátu nahradiť žalovaná.

Žalovaná v odvolaní poukazuje na argumenty predložené v rámci dokazovania na súde prvého stupňa.
Uviedla, že nevydanie potvrdenia o prevzatí objednávky, ktorej podstatnou náležitosťou je aj cena

za vykonanie diela, je jednou z primárnych príčin tohto súdneho sporu a ide jednoznačne na ťarchu
žalobcu. Žalovaná v dobrej viere na stretnutí v júni 2011 informovala žalobcu, čo má byť predmetom
zmluvy o dielo. Vo vzťahu k cene žalobca nezaujal žiadne stanovisko, poukázal na nevyhnutnosť vidieť
miesto rekonštrukcie. Obe zmluvné strany pracovali s predpokladanou cenou stanovenou odhadom na
mieste samom vo výške 10 000 až 11000 €. Túto skutočnosť potvrdil aj žalobca a svedkovia. Žalovaná

opakovane uviedla, že na základe rozpisu predloženého žalobcom dňa 23.9.2012 zaplatila zálohu 8 000
€, že na základe informácie žalobcu mala za to, že celkové náklady vrátane všetkých prác a materiálov
budú v rozsahu 10 - 11 000 €, že si nebola vedomá že práce vykonané do 23.09.2011 budú účtované
samostatne, a okrem toho bude kotol a jeho inštalácia stáť 10000 - 11.000 €, pretože ak by bolažalobcom informovaná, že doteraz vykonané práce nie sú súčasťou celkovej ceny (od 1.7.2011 do
23.09.2011), ale budú vyfaktúrované samostatne, nesúhlasila by s inštaláciou kotla, ktorý sám o sebe
stál cez 5 000 €. Trvala na tom, že cena diela bola stanovená odhadom na 10 - 11 000 €, zvýšenie ceny

žalobcom jej nebolo oznámené, preto žalobca nemá nárok na rozdiel medzi doposiaľ uhradenou sumou
10 248,60 € s DPH a sumou vo výške 13 998,90 € stanovenou znaleckým posudkom. Zdôraznila, že
v rámci zmluvného vzťahu, ktorý je predmetom súdneho konania, vystupuje ako spotrebiteľ zo zmluvy
o dielo. Pre zmluvný vzťah medzi dodávateľom vystupujúcim v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a spotrebiteľom, zákon stanovuje rad zákonných povinností v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Neprijateľné podmienky v zmluve o dielo spočívajú v nasledovnom: nebolo jej vydané
potvrdenie o prevzatí objednávky, nebola informovaná o cene diela riadne a úplne, žalobca nevydal
záručné listy resp. vydal ich v priebehu súdneho konania na intervenciu súdu, žalobca žiadal podaním
žaloby na súd úhradu za zhotovenie diela, ktoré nebolo riadne ukončené - nebola vykonaná tlaková a
vykurovaciaskúška,nehnuteľnosťporekonštrukciiniejekvôlitomudodnešnéhodňaskolaudovaná(ust.
§ 53 ods. 1 písm. h/ OZ). Žalobca ďalej zmenil zmluvné podmienky bez jej vedomia, čiže dodal najdrahší

kotolnatrhu,ktorýprekračovalvopredstanovenýrozpočetžalovanejnavykonanierekonštrukciekúrenia
(ust. § 53 ods. 1 písm. i/ OZ) a v neposlednom rade žalobca určil cenu až v čase plnenia, kedy rovno
vystavil žalovanej faktúre na sumu vo výške 14 525,42 €, namiesto žalovanou očakávanú sumu 10 000
- 11 000 €. Zdôraznila, že žalobca žaluje uhradenie faktúry za dielo, ktoré riadne neukončil. Žalobcovi
pritom prináleží cena za vykonané dielo v zmysle ust. § 634 ods. 2 OZ len za predpokladu, že dielo

bolo skončené riadne a včas. Za riadne ukončené dielo je potrebné považovať len také dielo, ktoré
je v stave, ktorý zodpovedá ustanoveniam zmluvy, resp. v stave, ktorý vyhovuje dohodnutému alebo
obvyklému účelu. Ak nezodpovedá určenému výsledku, resp. nespĺňa technické a bezpečnostné normy,
tak riadne skončené nie je. V danom prípade až rok po vystavení faktúry jej odovzdal žalobcom poverený
technik záručné listy a vykonal prehliadku a skúšky na kotli. Nevykonanie vykurovacej skúšky a tlakovej

skúšky bez vedomia žalovane, ide jednoznačne na ťarchu žalobcu a ide o vážne opomenutie platných
právnych predpisov. Žalobca doklady žalovanej vydal dňa 15.11.2012, preto tento deň pokladá za deň
riadneho ukončenia diela. K riadnemu ukončeniu diela došlo až po vystavení faktúry a po podaní žaloby
na súd, preto má žalovaná za to, že faktúra z 12.12.2011 nie je spôsobilým titulom zaväzovať žalovanú k
úhrade dlžnej sumy. Nepriznanie trov konania žalobcovi pokladá za spravodlivé rozhodnutie, pretože za

zistených skutkových okolností nemôže mať žalobca nárok na priznanie trov konania. Domnieva sa, že
práve ona má nárok na úhradu trov konania, keďže nedala svojím konaním dôvod na začatie súdneho
konania. Trvala na tom, že žalobca nemá nárok na priznanie žalovanej sumy v zostávajúcej časti, preto
má za to, , že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec (§ 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a žiadala,
aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zamietne návrh žalobcu v zostávajúcej

časti istiny 4 083,86 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. odo dňa 1.1.2012 do dňa 11.04.2013
zo sumy 6.332,46 € a s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 4.083,86 € odo dňa 12.04.2013
do zaplatenia a zaviaže žalobcu nahradiť jej trovy prvostupňového konania vo výške 1 742,48 € ako aj
trovy odvolacieho konania.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná poukázala na celú argumentáciu uvedenú vo
svojom odvolaní z 20.12.2013.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za účelové,
zopakoval, že spor zavinila svojím správaním žalovaná, zdôraznil povinnosť plniť podľa uzavretej
zmluvy, poukázal na svoje tvrdenie pred súdom prvého stupňa, že doklady o tlakovej a vykurovacej

skúške zadržal u seba preto, že žalovaná mu odmietla zaplatiť. Rozsudok súdu prvého stupňa, okrem
výrokov, ktoré napadol odvolaním, považuje za správny.

Odvolací súd prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 3.3.2016 v súlade s § 211

ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej uhradiť žalobcovi 3 557,34
€ s prísl. podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, odvolanie žalovanej proti výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti odmietol, a po zistení, že nie sú podmienky na potvrdenie
rozsudku (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zmenu v napadnutých výrokoch o trovách konania a trovách štátu (§

220 O.s.p.), podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. rozsudok v tejto časti zrušil a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Žalovaná v úvodnom texte odvolania uviedla, že „podáva voči rozsudku odvolanie v celom rozsahu“, čo
by znamenalo, že okrem výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 3 557,34 € s prísl. aj
protivýrokuozastaveníkonaniavsume2441,56€,ozamietnutížalobyvprevyšujúcejčastiavýrokocho

trovách konania účastníkov a trovách štátu. V závere odvolania však žiada „návrh žalobcu v zostávajúcej
časti 4 083,86 € istiny s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. odo dňa 1.1.2012 do 11.4.2013 zo sumy 6
332,46€asúrokomzomeškaniavovýške9%p.a.zosumy4083,86€ododňa12.4.2013dozaplatenia“
zamietnuť. Odvolací súd v súvislosti s takto formulovaným odvolacím návrhom žalovanej poukazuje na
to, že pokiaľ sa žalovaná domáha zamietnutia žaloby v časti 4 083,86 € (pôvodný nárok 6 525,42 €

mínus 2 441,56 €, v ktorej časti bolo konanie zastavené) smeruje vlastne jej odvolanie aj proti výroku
súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (v sume 526,52 €). Odvolanie v tejto časti
je preto podané neoprávnenou osobou, lebo žalovanej týmto výrokom rozhodnutia nebola spôsobená
žiadna ujma na jej právach, ani sa jej postavenie v dôsledku uvedeného rozhodnutia nijak nezhoršilo,
preto z procesného hľadiska žalovaná nemôže mať záujem na tom, aby rozsudok v uvedenom výroku
bol odvolacím súdom zmenený alebo zrušený. V tejto časti preto odvolací súd odvolanie žalovanej

odmietol.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého výroku rozsudku o povinnosti
žalovanej uhradiť žalobcovi sumu 3 557,34 € s prísl.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci vykonaním účastníkmi navrhnutých a potrebných
dôkazov, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom, správne a úplne ich vyhodnotil podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti v súlade s ust. § 132 O.s.p.,
pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky rozhodujúce (právne významné) skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, a pri svojej konečnej úvahe o tom, či a v akej výške
je žalovaná povinná plniť žalobcovi, neopomenul žiadnu z preukázaných rozhodujúcich skutočností.
Uplatnený nárok súd správne posúdil podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, a dospel k

správnym skutkovým i právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Po preskúmaní napadnutého výroku rozsudku z hľadiska žalovanou uplatneného odvolacieho dôvodu
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je
opodstatnené a odvolateľkou uplatnený odvolací dôvod v prejednávanej veci nie je daný.

Odvolateľka v podanom odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť
správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, a neumožňujú ani
záver, že by v konaní bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. že konanie bolo
postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie. Odvolateľka neuviedla žiadne

také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu ako žalovanú privodili priaznivé rozhodnutie.
Dôvody, ktoré uviedla v odvolaní, uvádzala už aj v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa
tento dôsledne vysporiadal. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že účastníci
uzavreli podľa § 631 a nasl. OZ dve zmluvy o dielo ústnou formou. Zmluva o dielo je zmluva, ktorou
sa jedna strana (zhotoviteľ) zaväzuje druhej strane (objednávateľovi), že pre ňu vykoná určité dielo

na svoje nebezpečenstvo za odmenu. Zmluva o dielo je uzavretá, len čo sa zhotoviteľ a objednávateľ
dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy, a to o predmete diela, o tom, že dielo bude vykonané
na nebezpečenstvo zhotoviteľa a o tom, že zhotovenie diela bude odplatné, výška ceny (odmeny)
za zhotovenie diela môže byť dohodnutá až po vykonaní diela. K platnosti tejto zmluvy nepredpisuje
zákon zvláštnu formu. Pokiaľ nedôjde k zhotoveniu diela na počkanie, zákon v záujme právnej istoty

ukladá zhotoviteľovi diela povinnosť vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prijatí objednávky.
Nevydanie potvrdenia má poriadkový charakter. Objednávateľ má právo domáhať sa jeho vydania.
Nesplnenie tejto povinnosti však nič nemení na povinnosti zmluvných strán plniť podľa uzavretej zmluvy
(pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 5/2007 z 23.5.2008).
Splatnosť ceny diela nastáva až po skončení diela, teda súčasne s odovzdaním a prevzatím diela, ak

nie je medzi zmluvnými stranami dohodnuté inak. Ak sa teda predmet diela nachádza u zhotoviteľa,
vzniká objednávateľovi povinnosť zaplatiť cenu diela v čase, kedy mu je zhotovené dielo odovzdané.
Na splatnosť ceny riadne prevzatého diela nemá vplyv skutočnosť, že dielo v čase prevzatia veci
objednávateľom vykazuje vady. Zhotoviteľ má teda právo na zaplatenie ceny diela nielen v prípade,že dielo bolo vykonané v zmysle zmluvy riadne (bez vád) a v dohodnutom čase, ale aj v prípade, ak
objednávateľ prevzal dielo, ktoré v čase plnenia vykazovalo vady. Dielo bolo žalobcom riadne ukončené,
o čom svedčí spustenie do prevádzky vykonané servisným technikom spoločnosti Viessmann, pánom

Salajom, ktorý vykonal odbornú prehliadku diela, tlakovú skúšku plynu, vody a vykurovaciu skúšku a
dielo uviedol do prevádzky. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa vo veci (§ 154 ods. 1 O.s.p.)
bolo teda dielo riadne odovzdané, žalovanou prevzaté, preto mala povinnosť za dielo zaplatiť (pozri
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 242/2010 z 22.8.2012). Pretože medzi
účastníkmi konania bol sporný rozsah a cena dohodnutých prác (suma za prevedené a vyfakturované

práce)súdsprávnenariadilznaleckédokazovanie,zktoréhozistilhodnotuzhotovenéhodielaanásledne
zaviazal žalovanú na plnenie. Keďže táto bola s plnením v omeškaní, žalobcom vzniklo právo aj na úroky
z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ), ktoré súd správne priznal odo dňa, kedy žalovaná mala možnosť zistiť
výšku svojho nedoplatku zo znaleckého posudku.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku o veci samej

je vecne správny, preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Dôvodynapadnutéhovýrokurozsudkusúpodrobné,zodpovedajúzákonu,pretosaodvolacísúdstýmito
v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Žalobca napadol odvolaním rozsudok vo výrokoch o trovách konania a povinnosti zaplatiť trovy štátu.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo (§ 142 ods. 2 O.s.p.)

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého

posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia (§ 142 ods. 3 O.s.p.).

Vychádzajúc z § 142 O.s.p. platia o trovách konania dve základné zásady, t.j. hradia sa len trovy
potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a právo na náhradu trov konania sa riadi mierou

procesného úspechu (§ 142 ods. 1, 2 O.s.p.). Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. predstavuje výnimku
zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Účastníkovi konania súd v zmysle tohto
zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v
troch prípadoch: 1/ ak účastník mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, 2/ ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať len
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ
uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. z hľadiska rozhodovania o trovách
konania, neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla
o právne normy, v hypotéze ktorých je rozsah nároku upravený len vymedzením právne relevantných

kritérií a jeho určenie sa ponecháva na rozhodnutie s ohľadom na konkrétne okolnosti v danej veci.
Pre priznanie plnej náhrady trov nie je podstatné to, v akom rozsahu bol účastník (žalobca) vo veci
čiastočne úspešný (či bol úspešný len v nepatrnej časti alebo v prevažnej časti) a ani to, akú sumu v
pomere k súdom priznanej výške plnenia uplatňoval. Za neúspech sa totiž nepovažuje rozdiel medzi
požadovanou výškou nároku a výškou prisúdenou. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je

výlučne skutočnosť, že rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, resp. znaleckého posudku. Ak je tento
splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia (viď napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 M Cdo 9/2007, 4 M Cdo 20/2010).

Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nevychádzal dôsledne z uvedených zásad a aj keď

výrok o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p., otázku náhrady trov konania
neposudzoval podľa tohto ustanovenia, keď rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Takýto výrok nezodpovedá ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p. Bude preto povinnosťou súdu
prvého stupňa po náležitom posúdení veci z hľadiska trov konania, zosúladiť výrok o náhrade trovkonania s jeho právnym odôvodnením a rozhodnutie v tomto výroku riadne odôvodniť tak, aby bolo
preskúmateľné a umožňovalo odvolaciemu súdu v prípade podaného opravného prostriedku posúdiť
jeho vecnú správnosť, a aby sa súčasne vyporiadalo aj s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. (v znení novely vykonanej zákonom č. 388/2011 Z.z. účinnej od 1.1.2012)
štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u

niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto
účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Citované ustanovenie upravuje náhradu trov konania štátu, ktorý má podľa výsledku konania právo
na náhradu trov, ktoré platil. V tomto ustanovení, tak isto ako aj v iných ustanoveniach upravujúcich
náhradu trov konania, je obsiahnuté kritérium miery úspechu v konaní (porovnaj napr. III. ÚS 53/2006).

Pre rozhodnutie o náhrade trov štátu však treba okrem výsledku konania zobrať do úvahy aj ďalšie
rozhodujúce skutočnosti, a to či boli trovy vynaložené štátom, či nejde o trovy, ktoré je povinný znášať
štát (trovy súvisiace s tlmočným, a ďalšie), a či na strane neúspešného účastníka konania nie sú
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. V konaní, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi
konania prichádza do úvahy náhrada trov konania, má štát podľa citovaného ustanovenia právo na

náhradu trov konania len proti tomu účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania postihovala
povinnosť na náhradu trov konania druhému účastníkovi. Znamená to, že účastníkovi, u ktorého nie sú
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, možno uložiť povinnosť nahradiť trovy len v tom
prípade, keď v konaní nemal vo veci úspech alebo mal úspech len čiastočný.

V prejednávanej veci súd pri rozhodovaní o trovách štátu dospel k záveru, že v súlade s § 148 O.s.p.
boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uloženie povinnosti účastníkom konania nahradiť štátu
trovy konania, ktoré mu vznikli zaplatením trov súvisiacich s nariadeným znaleckým dokazovaním.
Súd však pri posudzovaní dôvodnosti tejto povinnosti sa vecou z hľadiska kritéria “výsledkov konania“
nezaoberal, navyše z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť, aké úvahy ho v otázke trov štátu

viedli k rozhodnutiu.

Súd prvého stupňa vychádzajúc z nesprávnej interpretácie § 148 ods. 1 O.s.p. nezabezpečením
všetkých okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov štátu podľa tohto zákonného
ustanovenia, rozhodol vo veci predčasne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku o povinnosti
nahradiť trovy štátu je dôvodné, preto zrušil napadnuté výroky rozsudku a vec vrátil súdu prvého stupňa.
Jeho úlohou v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania medzi účastníkmi, ako
aj o trovách štátu v súlade so zákonom.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1.5. 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.