Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/656/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813209465
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7813209465.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Annny Slovinskej v právnej veci žalobcu Ing. Petra Mikuša - investície, služby,
obchod, cestovný ruch, so sídlom v Sklabini na Mierovej č. 207, zastúpeného JUDr. Petrom Škerlíkom,
advokátom AK so sídlom v Dolnom Kubíne na ul. J. Ťatliaka 2051/8, proti žalovanému N. H., bývajúcemu
na V. Č.. XX v Z., zastúpenému JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom Advokátskej kancelárie so
sídlom na Štúrovej 20 v Košiciach, o zaplatenie 11.949,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave č.k. 9C/466/2013-889 zo dňa 18.2.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Z a v ä z u j e žalobcu nahradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 245,38 € do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku advokátovi žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu o zaplatenie 7.592,29 Eur s 13 % úrokom z omeškania od 18.
02. 2003 do zaplatenia zamietol. Zaviazal žalobcu uhradiť žalovanému trovy konania 937,29 Eur, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet advokáta žalovaného.

Rozsudok odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou domáhal zaplatenia 360.000,- Sk s príslušenstvom

od žalovaného z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal prijatím zálohy na
kúpnu cenu nehnuteľností vedených na LV č. XXX pre k. ú. U. P. X., keďže k uzavretiu kúpnej zmluvy
nakoniec nedošlo. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, potvrdil prevzatie sumy 360.000,-Sk - zálohy na
kúpnu cenu nehnuteľností od žalovaného, namietal však premlčanie celého žalobcom uplatňovaného
nároku a uviedol, že pokiaľ by sa súd nestotožnil s touto námietkou premlčania navrhuje, aby do výšky
žalobcom uplatneného nároku súd započítal nárok žalovaného z titulu dlžného nájomného uplatňovaný
voči žalobcovi. Tento dlh na nájomnom vyčíslil za prenajaté nebytové priestory sumou 501.072,- Sk

za nájom sociálnej budovy - kancelárie a sumou 141.167,- Sk za nájom skladu obilia za obdobie od 01.
09. 1999 až do 28. 02. 2003. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní zistil, že medzi účastníkmi
bola uzavretá bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve zo dňa 01. 08. 2000, predmetom ktorej bolo
dojednanieúčastníkovkonania,že do31.05.2000 uzavrúkúpnuzmluvu,podľaktorejžalovanýodpredá
žalobcovi nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX, parc.číslo 500/102-zastavané plochy vo výmere 416 m2
a sociálne zariadenie na uvedenej parcele za 600.000,-Sk. Žalobca zaplatil žalovanému dňa 21.2.2001
sumu 300.000,- Sk na úhradu budúcej kúpnej ceny a sumu 60.000,-Sk účastníci konania na základe

vzájomnej dohody zo dňa 31.5.2000 považovali za zaplatenú žalobcom, ešte pred uzavretím budúcej
zmluvy. Išlo o sumu 60.000,-Sk, ktorá bola v hotovosti žalovanému zaplatená 28.6.1999 spoločnosťou
Minesk Trading, s.r.o., ktorej konateľom okrem iných bol žalobca.Premlčacej námietke žalovaného súd prvého stupňa nevyhovel, pretože o tom, že ide o bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného sa žalobca dozvedel až 1.1.2001, ktorým dňom došlo k uplynutiu
dohodnutej lehoty na uzavretie kúpnej zmluvy a ktorý deň je potrebné považovať za začiatok plynutia

premlčacej doby v zmysle § 107 OZ a žaloba bola podaná 8.11.2002.

V dôsledku neuzavretia kúpnej zmluvy vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v sume
360.000,-Sk. V priebehu konania 28.2.2003 vzniesol žalovaný započítaciu námietku spočívajúcu v tom,
že žalovaný užíval nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom predaja už od 1.9.1999 a neuhradil za

užívanie týchto nehnuteľností nájom v dohodnutej výške nájomného podľa nájomných zmlúv uzavretých
medzi žalobcom a žalovaným dňa 4.9.2001. Podľa prvej nájomnej zmluvy bola predmetom nájmu hala
- sklad obilia na parcele č. 500/11 o výmere 385 m2 zastavanej plochy. Výška nájomného za užívanie
nehnuteľností mesačne za 1m2 á 16,60,-Sk predstavovala spolu 6.417,-Sk a ročný nájom za 1 m2
bol 200,-Sk spolu 77.000,-Sk. V bode 4 tejto zmluvy je uvedené, že akékoľvek opravy skladu obilia
užívateľ vykoná na vlastné náklady. Podľa bodu 11 táto zmluva nadobúda účinnosť podpísaním všetkými

zmluvnými stranami. Zmluvu okrem ods. 1a, ods. 3 čl. 5, kde bola upravená doba nájmu, podpísal
žalobca aj žalovaný. Ďalšia nájomná zmluva podpísaná v ten istý deň upravovala nájom nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXX, parc. č. XXX/XXX - zastavaná plocha o výmere 416 m2 - sociálna budova
a kancelária. V tejto zmluve bolo dohodnuté nájomné za užívanie nehnuteľnosti o výmere 416 m2
mesačne za 1 m2 á 37,5 Sk, spolu 15.600,- Sk a ročný nájom za 1 m2 á 450,- Sk, spolu 187.200,- Sk.

Podľabodu6tejtozmluvyakékoľvekopravysociálnehozariadenia,kanceláriíužívateľvykonánavlastné
náklady. Podľa bodu 9 zmluvy nájomca je povinný po skončení nájomného vzťahu vrátiť prenajímateľovi
predmetnájmuvstave,vakomhoprevzal.Tátozmluvabolapodpísanáobomastranamitiežsvýhradou,
okrem ods. 1/a, ods. 3 čl. 5, v ktorých bol upravený počiatok užívania a nájomné za obdobie od 31. 07.
1999 do 15. 09.2001. Po preskúmaní uvedených zmlúv súd dospel k záveru, že podpisom týchto zmlúv

oboma účastníkmi došlo k uzavretiu nájomných zmlúv do budúcna, od podpísania zmlúv účastníkmi, v
ktorých sú presne popísané nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom nájmu, ich výmera a je dohodnutá aj
výška nájmu za m2 a rok. Cena nájmu bola dohodnutá a rešpektovaná oboma účastníkmi. Preukazuje
to tá skutočnosť, že žalobca uhradil nájomné za mesiace september a október 2001, podľa uvedených
zmlúv. Pre počiatok užívania nehnuteľností žalobcom súd považoval za rozhodujúci skutočný vstup

do užívania od 01. 08. 2000, pretože do tej doby mala právo užívať nehnuteľnosti spoločnosť D.
X. H..Z..A.. a nie žalobca ako fyzická osoba. Vychádzajúc z tohto zistenia podľa súdu prvého stupňa
žalobca užíval sklad obilia od 01.08.2000 do 12.10.2001. Žalovaný v kompenzačnej námietke uplatnil
len nárok na nájom do 30. 06. 2001, teda za 11 mesiacov, preto mal plniť nájomné za toto obdobie
vo výške 11 x 6.414,10 Sk, čo predstavuje 70.555,- Sk. Sociálnu budovu užíval žalobca od 01.

08. 2000 do 02. 09. 2002, keď táto nehnuteľnosť bola prevedená na G. H.. Žalobca od 01. 08.
2000 do 31. 07. 2001 užíval celú nehnuteľnosť v rozsahu 416 m2, čo predstavuje mesačne 15.600,-
Sk a za 12 mesiacov potom 187.200,- Sk. Od 01. 08. 2001 do 02. 09. 2002 užíval už len 184 m2,
pretože druhú časť tejto nehnuteľnosti užíval M.. E. na základe zmluvy so žalovaným. Potom 184 m2
x 37,50 Sk predstavuje 6.900,- Sk x 13 mesiacov je 89.700,- Sk a 2 dni k tomu predstavujú 230,-

Sk, čiže celkove nájomné predstavovalo 89.930,- Sk. Žalobca uhradil za užívanie nehnuteľností za
mesiac september a október 2001 spolu podľa nájomných zmlúv 44.028,- Sk, preto túto sumu bolo
potrebné odpočítať z celkového súčtu nájomného, ktorý vznikol spočítaním nájmu za sklad obilia vo
výške 70.555,- Sk a sumy 89.930,- Sk a 187.200,- Sk, spolu 347.683,-Sk a takto vzniklo na strane
žalobcu bezdôvodné obohatenie v sume 303.657,- Sk. Táto pohľadávka žalovaného bola spôsobilá

na započítanie v zmysle § 580 Obč.zákonníka, preto pri započítaní tejto pohľadávky proti žalobcom
uplatnenej sume 360.000,- Sk vznikol rozdiel 56.343,- Sk, čo predstavuje 1.870,25 € k zaplateniu
ktorej sumy bol žalovaný zaviazaný už rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.6.2010 a
rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Ide o rozdiel medzi sumou vyplatenou žalovanému
titulom zálohy na kúpnu cenu a neuhradeným nájomným. Súd pri rozhodovaní o predmete konania

nezohľadnil žalobcom vynaložené investície do nehnuteľnosti na to, aby boli užívania schopné, pretože
v oboch zmluvách o nájme je uvedené, že akékoľvek opravy užívateľ vykoná na vlastné náklady. Po
uvedenom rozsudku krajského súdu ostala predmetom konania suma 7.592,29 € s príslušenstvom z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia získaného prijatím zálohy na kúpnu cenu nehnuteľnosti zo
strany žalovaného, o tejto konal a rozhodol súd prvého stupňa tak, že žalobu zamietol, vychádzajúc z

právneho názoru vysloveného rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3.6.2010 a uznesením
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/30/2011 25.4.2012, že vznesením započítacej námietky zo strany
žalovaného došlo k zániku vzájomne sa kryjúcich splatných pohľadávok účastníkov konania spôsobilých
na započítanie. Ide o pohľadávky žalovaného v celkovej výške 10.079,65 € (303.657,-Sk), ktorá sumapozostávala zo sumy za užívanie skladu obilia žalobcom za obdobie od 1.8.2000 do 30.6.2001 a zo
sumy za užívanie sociálnej budovy za obdobie od 1.8.2000 do 2.9.2002.

Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a určil mieru úspechu žalobcu
na 16 % k celku a žalovaného na 84 % k celku, preto po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu
žalovaného v konaní, má žalovaný právo na pomernú náhradu trov konania vo výške 68 % celkových
trov konania vzniknutých na jeho strane. Tieto súd prvého stupňa vyčíslil sumou 6.590,42 €. Z nich
potom trovy vzniknuté na strane žalovaného vo výške 68 % činia 4.481,48 €. Žalobca v priebehu konania

vyplatil žalovanému prisúdenú náhradu trov konania uznesením zo dňa 14.2.2011 vo výške 3.544,19 €,
preto zo sumy 4.481,48 € odpočítal súd prvého stupňa sumu 3.544,19 € a žalobcu zaviazal k zaplateniu
zostávajúcej časti pomernej náhrady trov konania vo výške 937,29 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. V dôvodoch odvolania namietal predovšetkým zaujatosť

voči senátu, ktorému predsedá JUDr. Oto Jurčo a žiadal vec prideliť na rozhodnutie inému senátu. Má
za to, že opätovným prejednávaním veci senátom JUDr. Jurča, ktorý okrem iného bez zmeny dôkaznej
situácie tie isté nájomné zmluvy raz vyhodnotil ako platné a raz ako neplatné, by bolo porušením jeho
práva na spravodlivé súdne konania v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy, o čom svedčí aj Nález Ústavného
súdu SR I. ÚS/65/05. Potom namietal nesprávne právne posúdenie nájomných zmlúv uzavretých

medzi ním a žalovaným 24.8.2001 ako platných, hoci tieto sú od počiatku neplatné a takýto názor
zastávali aj súdy až do štvrtého rozhodnutia krajského súdu. Vychádzal z toho, že krajský súd v treťom
rozhodnutí uviedol, že po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa sa predovšetkým dôsledne
zaoberať kompenzačnou námietkou odporcu a nepochybne zistiť aká bola výška nájmu v mieste a čase
obvyklá za administratívnu budovu a osobitne za sklad obilia v čase, keď ich užíval navrhovateľ, ale

predovšetkým nepochybne zistiť v ktorom období boli tieto nehnuteľnosti navrhovateľom užívané. Preto
podľa odvolateľa ak by bol mal krajský súd za to, že nájomné zmluvy sú platné, určite by nebol ukladal
skúmať súdu obvyklú výšku nájmu za obdobné priestory ani zisťovať v ktorom období boli nehnuteľnosti
užívané. Nie je preto podľa názoru odvolateľa možné riadiť sa výškou nájmu dohodnutého v neplatných
nájomných zmluvách a to nie iba preto, že sú neplatné, ale najmä preto, že výška nájmu bola dohodnutá

vzhľadom na to, že nehnuteľnosti chcel odkúpiť, čo bolo zohľadnené vo výške nájomného. Tiež,
ale najmä preto, že obvyklá výška nájmov za obdobné nehnuteľnosti v danej lokalite ako vyplýva z
vykonaného dokazovania je iná, podstatne nižšia. Vychádzal z toho, že správne konštatoval v treťom
rozsudku okresný súd, že výhrady k návrhu zmluvy je potrebné považovať v zmysle ust. § 44 OZ za nový
návrh zmluvy a v čase, kedy tento nový návrh došiel žalovanému, už tento mal podpísanú zmluvu s Ing.

E., preto nemožno takúto zmluvu považovať za platnú aj preto, že na ten istý priestor nie je možné mať
uzavreté naraz dve nájomné zmluvy. Ďalej uviedol, že súd síce pred vydaním štvrtého rozsudku vykonal
ďalšie dokazovanie, toto ale neprinieslo v skutkovom stave žiadne zmeny, ktoré by sa týkali rozsahu
pohľadávky žalovaného smerujúceho k započítaniu. Toto dokazovanie smerovalo výlučne k zisteniam,
odkedy boli nehnuteľnosti, ktoré držal užívania schopné, resp., ktoré právne normy ich zakazovali užívať

do času, než na nich vykonal také opravy, ako vyžadovali právne a technické normy platné v tom čase
v SR. Predmetným dokazovaním sa pritom nepreukázalo nič iné ako to, čo konštatoval už správne
súd v treťom rozsudku. Z vykonaného dokazovania podľa odvolateľa vyplýva, že sklad obilia fakticky
pre svoje potreby neužíval vôbec. Dal ho len do užívania schopného stavu na tieto účely a potom
mu ho M.. E.Á., ako to sám potvrdil, znemožnil aj držať niekedy v júli v roku 2001. Administratívnu

budovu celú nemal možnosť užívať nikdy - nebola užívania schopná. Časť administratívnej budovy dve
miestnosti o výmere cca 45 m2 ako kancelárie začal užívať asi od augusta 2001, ďalších 184 m2 síce
len obmedzene, avšak predsa len mohol užívať najskôr od 14.12.2001, kedy boli ním vybudované nové
rozvody elektriky oživené a budova bola pripojená na elektrickú sieť. Súd započítal pohľadávku, ktorá
mala vzniknúť žalovanému voči žalobcovi ako bezdôvodné obohatenie. Žalovaný však nepreukázal

riadne ani v čom má spočívať bezdôvodné obohatenie, nie to ešte aby ho bol riadne kvalifikoval. Podľa
odvolateľa nie je možné sa obohatiť držbou ani investovaním do schátralých a užívania neschopných
budovzaobdobie,kedysananichvykonávarekonštrukcia,pretožesanažiadnyúčelužívaťnedajú.Bez
ohľadu na uvedené je stále toho názoru, že vec je po právnej stránke potrebné skúmať aj z pohľadu §
458 ods. 3 OZ, podľa ktorého ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu

potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil. Výkon práva, ktorým je obrana žalovaného kompenzačnou
námietkou by mal súd akceptovať len vtedy, ak takýto výkon práva nie je v rozpore s ust. § 3, najmä
preto, že sa držbou po krátku dobu aj užívaním predmetných nehnuteľností fakticky nijako neobohatil.
Naopak tým, že zhodnotil predmetné nehnuteľnosti sa obohatil žalovaný. Ďalej namietal, že krajskýsúd vydaním piateho rozhodnutia nerešpektoval uznesenie Najvyššieho súdu v konaní 7Cdo/300/2011,
pretožepreniesolpovinnostiuloženéNajvyššímsúdomnasúdprvéhostupňa.Ďalejuviedol,žerozsudok
okresného súdu nie je dostatočne odôvodnený, pretože súd sa nevyporiadal s jeho argumentáciou,

len sa odvolal na piate rozhodnutie krajského súdu, čím sa stal rozsudok nepreskúmateľný. Namietal
aj nesprávnosť rozhodnutia o náhrade trov konania, keď vychádzal z toho, že žalobca kompenzačnú
námietku nikdy presne nekvalifikoval, ale túto povinnosť za neho v podstate vždy vykonal súd, lebo
zásadným problémom pri rozhodovaní bola vždy najmä výška sumy, ktorá mala byť započítaná, čím
došlo k predĺženiu konania. Súd mal teda aplikovať ust. § 150 O.s.p.

Žalovaný navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a žalobcu zaviazať na náhradu trov
odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca namietal predpojatosť odvolacieho senátu,
ale jeho argumentácia sa týka postupu odvolacieho senátu, resp. nespokojnosti žalobcu s doterajšími
rozhodnutiami senátu vo veci. Podľa § 14 ods. 3 v spojení s ust. § 15a ods. 5 O.s.p. dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní. Vzhľadom na uvedené

navrhol, aby krajský súd postupoval podľa uvedeného ustanovenia. Samotné odvolacie argumenty
žalobcu podľa neho sú iba opakovaním argumentácie uplatňovanej už počas predchádzajúceho
priebehu konania. K týmto argumentom sa pôvodný žalovaný priebežne vyjadroval a na svojich
stanoviskách trvá.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu prechádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody
ani pre zmenu ani pre zrušenie rozsudku.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím a odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a k odvolaniu žalobcu udáva: 1/ pokiaľ ide o námietku zaujatosti vznesenú voči odvolaciemu senátu

prejedávajúcemu túto vec, odvolací súd udáva, že podľa § 15a ods. 2 O.s.p. účastník môže uplatniť
námietku zaujatosti podľa ods. 1 najskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie
ide alebo do 15 dní odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa ods. 3
uvedeného ustanovenia na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti súd neprihliadne; v
tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa odvolacieho súdu sa žalobca o dôvode, kedy považoval odvolací senát za vylúčený dozvedel
najneskôr po doručení zrušujúceho rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 29.7.2013, pretože už vtedy
bolo nepochybné, že vec sa po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa a po podaní jeho odvolania
opäť predloží na prejednanie tomu senátu odvolacieho súdu, ktorý zrušil predchádzajúce rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Z toho dôvodu odvolací súd podľa § 15a ods. 3 O.s.p. nadriadenému súdu vec
nepredkladal, odhliadnuc od toho, že dôvodom na vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 3 O.s.p. nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v
iných veciach.

Pokiaľ išlo o namietanie nesprávnych skutkových zistení k tomu odvolací súd udáva, že súd prvého
stupňa podľa odvolacieho súdu v rozhodnutí správne zhodnotil zistený skutkový stav a správne pri
vyčíslení nedoplatku na nájomnom vychádzal z dohodnutého nájomného v nájomných zmluvách, ktoré
korešpondovalo s nájomným v mieste a čase obvyklom a správne potom postupoval, keď započítal do
výšky žaloby námietku žalovaného spočívajúcu v nedoplatku na nájomnom. So skutočnosťou tvrdenou

žalobcom, že nehnuteľnosti neboli užívania schopné sa už vyporiadal v predchádzajúcich rozhodnutiach
odvolací súd keď uviedol, že nie je rozhodujúce, či boli alebo neboli schopné nehnuteľnosti užívania, ale
to, že došlo k uzavretiu nájomných zmlúv, pri ktorých sa určilo nájomné vychádzajúc zrejme tiež z výšky
nájmu v mieste a čase obvyklom, čo sám žalobca svojím podpisom na nájomných zmluvách potvrdil.
Vychádzajúcztakéhotozisteniapotomvecsúdprvéhostupňasprávneprávneposúdil. Správneuviedol,

že v zmluvách bolo dohodnuté, že úpravy a opravy vykoná žalobca na svoje náklady. Správne podľa
odvolacieho súdu súd prvého stupňa rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, pretože povaha sporu
a jeho priebeh nemôže mať vplyv na rozhodnutie o trovách konania podľa § 150, ktorý má na zreteli
sociálne, ekonomické a iné pomery účastníkov. Okrem toho bol to práve žalobca, ktorý v priebehu celéhokonania namietal výšku kompenzačnej námietky. Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1
O.s.p tak, že zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré predstavovali trovy právneho
zastúpenia za 1 právny úkon - vyjadrenie k odvolaniu v hodnote 237,34 € a 8,04 € paušálu, lebo žalovaný
mal v odvolacom konaní plný úspech. Tieto trovy podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalobcu nahradiť
advokátovi žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.