Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/818/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114201662
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7114201662.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov JUDr.

PetraTutkaaJUDr.AdrianyMurínovejvprávnejvecižalobcuEOSKSISlovensko,s.r.o.,IČO:35724803,
so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO:
36613843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, proti žalovanému H. N., nar. X.X.XXXX, naposledy
bytom v G., M. Č.. XX, zastúpenému opatrovníčkou W. W. - zamestnankyňou Okresného súdu Košice I,
o zaplatenie 188,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice
I zo dňa 17.6.2014 č.k. 17C/89/2014-51 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že žalobca (pôvodne Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00151653, so sídlom v
Bratislave, Tomášikova č. 48) sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal

žalovaného na zaplatenie sumy 188,55 eura, úrokov z omeškania zo splátok za obdobie od 21.2.2010
do 20.10.2010 vo výške 5,63 eura, 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 188,55 eura od 21.10.2010
do zaplatenia a náhrady trov konania, pozostávajúcej zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,50
eura a trov právneho zastúpenia vo výške 63,12 eura s tvrdením, že žalovaný porušil svoje povinnosti
zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 20.10.2005 na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 763,46
eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 20,95 eura vždy k 20. dňu v mesiaci
tým, že neuhradil splátky úveru splatné od 20.2.2010 do 20.10.2010 v počte 9, v celkovej výške 188,55

eura. Dňa 29.9.2012 právna predchodkyňa žalobcu postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobcu.
Opatrovníčka žalovaného vo svojom vyjadrení k žalobe vzniesla námietku premlčania.

Po právnom posúdení veci podľa § 115a ods. 2, § 200ea ods. 1 O.s.p., § 23a ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a/
a b/ zákona č. 634/1992 Zb., § 261 ods. 6 písm. d/ a § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm.
a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z., § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1,

§ 121 ods. 3, § 524 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ) a dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že v konaní nie je sporné, že predmetná zmluva č.
XXXXXXXXX je zmluvou o spotrebiteľskom úvere aj keď podrobnejšia právna úprava spotrebiteľských
zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 1.4.2004 (zákonom č. 150/2004Z. z.) a to so spätnou účinnosťou na spotrebiteľské vzťahy skôr uzatvorené (čo vyplýva z ust. § 879f OZ),
jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s Európskym spotrebiteľským
právom resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia

s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu spotrebiteľskej
zmluvy (samotný žalobca ju definuje ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere) vzhľadom na jej predmet

a povahu a bez ohľadu na určenie typov zmlúv, ktoré podľa § 52 OZ v znení zákona č. 150/2004
Z.z. majú povahu spotrebiteľských zmlúv, ktoré vymedzenie nebolo v súlade s nepriamymi účinkami
smerníc európskeho spoločenstva týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov, pričom až následnou zmenou
ustanovenia § 52 OZ, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, účinnou od 1.1.2008, došlo v súlade s nadnárodnou
právnou úpravou k vymedzeniu spotrebiteľských zmlúv bez ohľadu na právnu formu, ak sa uzatvárajú

medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Z ustanovenia § 54 ods. 1 OZ vyplýva jednoznačne záver o
tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho
zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pričom 4-ročná premlčacia lehota podľa Obchodného zákonníka
je v danom prípade v neprospech žalovaného - spotrebiteľa oproti všeobecnej premlčacej lehoty podľa
Občianskeho zákonníka. Aj vzhľadom na to bol novelou č. 102/2014 Z.z., účinnou od 13.6.2014,

§ 52 ods. 2 OZ doplnený vetou: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.“ Na vzťahy založené spotrebiteľskou zmluvou sú normy obchodného práva (vrátane
všeobecnej úpravy úveru) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci
prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na

jeho vykonanie. Vzhľadom k tomu súd prvého stupňa na daný prípad aplikoval všeobecnú trojročnú
premlčaciu lehotu podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Tá začala plynúť u jednotlivých splátok dňom
nasledujúcim po dni ich splatnosti, t.j. dňom 21.2.2010, 21.3.2010, 21.4.2010, 21.5.2010, 21.6.2010,
21.7.2010, 21.8.2010, 21.9.2010 a 21.10.2010 a uplynula ešte pred podaním žaloby dňa 24.1.2014 (u
poslednej splátky dňom 21.10.2013). Súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú opatrovníčkou

žalovaného /č.l. 49/ a preto žalobcovi nepriznal premlčané právo na zaplatenie istiny s príslušenstvom
(ako vedľajším záväzkom, ktorý čo do svojho trvania závisí od trvania hlavného záväzku) a žalobu
zamietol.

Otrováchkonaniarozhodolsúdprvéhostupňapodľa§151ods.1a§142ods.1O.s.p.tak,ženeúspešný

žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovaný nežiadal rozhodnúť o povinnosti nahradiť jeho
trovy konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a

nedostatočne zisteného skutkového stavu. Navrhol zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť, resp. rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania namietol nesprávnu
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby, majúc za to, že na danú
vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda
absolútny obchodno-záväzkový právny vzťah, a to napriek tomu, že žalovaný je spotrebiteľ. Poukázal

pritom na viaceré súdne rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa
28.4.2011, 6 MCdo 4/2012 zo dňa 27.3.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
15Co/132/2013 zo dňa 21.11.2013, sp.zn 15Co/28/2013 zo dňa 30.10.2013, rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20.2.2014) i komentár k § 52 Občianskeho zákonníka od
prof. JUDr. Petra Vojčíka, Csc. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nemožno jeho nárok považovať

za premlčaný.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k

záveru, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie
založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli. Vykonané dokazovanie následne
vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo
včítane toho, čo uviedli účastníci. Správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že nárok žalobcu

je premlčaný, ktorý následne aj správne právne posúdil, aplikoval správne ustanovenie právneho
predpisu a správne rozhodol, ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene
skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil
súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru,
že jeho uplatnený peňažný nárok nie je premlčaný.

V posudzovanom prípade nie je sporné, že žalobca uplatňuje právo zo spotrebiteľskej zmluvy. Je preto

nevyhnutné v uvedenej veci aplikovať stanovenia spotrebiteľského práva transponované do nášho
právneho poriadku.

Z obsahu odôvodnenia vyplýva názor prvostupňového súdu, podľa ktorého "spotrebiteľský charakter"

zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu
založeného touto zmluvou (i keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod). Žalobca v
odvolaní zastáva opačný názor a zdôrazňuje, že predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa sú
zmluvnépodmienky,anierežimprávnehovzťahu.Vychádzajúczcharakteruzmluvyoúvereuzatvorenej

podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka má za to, že napriek "spotrebiteľskému charakteru"
úverovou zmluvou založeného vzťahu treba premlčanie práva posudzovať podľa Obchodného
zákonníka.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)

a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Navyše podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo
účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať

plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka žalobcu o

tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho)
zákonníka - zrejmé, že prvostupňový súd bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou a to na základe opatrovníčkou žalovaného vznesenej námietky premlčania
žalobného nároku.

Obe vyššie uvedené zákonné ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom (por. rozsudok Najvyššieho súdu z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo
14/2014).

Preto ak súd prvého stupňa na žalobcom uplatnený nárok v otázke vznesenej námietky premlčania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadom premlčania nároku vec správne právne posúdil,
preto jeho rozhodnutie vo veci samej treba považovať za správne.

Nakoľko nebolo zistené, že by rozsudok v jeho napadnutej časti bol postihnutý vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) z vyššie uvedených dôvodov, ako aj
z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje, odvolací súd rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania potvrdil ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom
konaní žalobca úspešný nebol a procesne úspešný žalovaný náhradu trov v odvolacom konaní priznať

nežiadal (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.