Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 14, 2016

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/176/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713217789
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2016:5713217789.6

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne Intrum Justitia
Slovakia s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, právne zastúpenej JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, P. O. BOX 205, proti žalovanému J. Ž., Q..
XX. XX. XXXX, U. T., A. R. XXXX/XX právne zastúpenému JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so
sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13 za účasti vedľajšieho účastníka na žalovanej strane občianskeho

združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám.
7 právne zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13
v konaní o zaplatenie 10 179,92 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.

Žalobca je povinný žalovanému nahradiť trovy konania v sume 1 690,86 € a vedľajšiemu účastníkovi

nahradiť trovy konania v sume 845,43 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho
zástupcu žalovaného a vedľajšieho účastníka vedený v W. U., G.. Y.. Č. XXXXXXXXXX/XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 21. 11. 2013 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia
sumy 10 179,92 € a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 8 222,58 € od 09. 03. 2013
do zaplatenia ako aj náhrady trov konania.

Žalobu žalobca odôvodnil tou skutočnosťou, že pohľadávku proti žalovanému nadobudol zmluvou po
postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel ako postupník s postupcom Slovenskou sporiteľňou a.s. so sídlom
v Bratislave dňa 28. 03. 2013. Pohľadávka postupcu voči žalovanému vznikla na základe úverovej
zmluvy č. 0353395204 o poskytnutí spotrebného úveru Na čokoľvek, ktorá bola uzavretá medzi bankou
a žalovaným dňa 26. 02. 2010. Úver bol dohodnutý s výškou ročnej úrokovej sadzby 17,6 % ročne

a žalovaný ho mal splácať formou pravidelných mesačných splátok s dátumom splatnosti pôvodne
dohodnutej poslednej mesačnej splátky úveru dňa 25. 02. 2016. Žalovaný si však svoju povinnosť
splácať úver riadne a včas neplnil, čím nastal prípad porušenia podmienok úverovej zmluvy podľa ust.
článku 7 bod 6 bod 1 písm. a/ Všeobecných obchodných podmienok banky, ktoré boli neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy.

Právny predchodca žalobcu preto listom z 27. 03. 2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého
úveru čím sa pohľadávka z úverovej zmluvy v celkovej výške 10 661,53 € stala splatná. Táto pohľadávka
pozostáva z nesplatenej časti istiny úveru vo výške 8 222,58 € a z nesplatených úrokov a poplatkov za
správu úveru v sume 2 438,95 €.

Keďže žalovaný ani napriek výzve samotného žalobcu ku dňu spísania žaloby, istinu nezaplatil žalobca

bol nútený obrátiť sa na súd.Listom zo dňa 01. 07. 2014 žalobca namietal voči výzve súdu prípadné premlčanie uplatneného nároku
a poukázal na skutočnosť, že úverová zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák. (zák.
č. 513/1991 Zb.) a v spojení s ustanoveniami vtedy platného Zákona o spotrebiteľských úveroch č.

285/2001 Z. z.. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o úverový vzťah je absolútnym obchodom a bez
ohľadu na povahu účastníkov konania sa spravuje Obchodným zákonníkom. Podľa názoru žalobcu
prípadná premlčacia doba na uplatnenie nároku začala plynúť od 13. 03. 2013, teda deň po vyhlásení
o mimoriadnej splatnosti úveru.

Podaním z 10. 10. 2014 bližšie špecifikoval pohľadávku a uviedol, že neuhradená časť úveru vo výške
8 222,58 € pozostáva z nesplatenej istiny úveru, z riadnych úrokov vyčíslených za obdobie od uzavretia
úverovej zmluvy, čiže od 26. 02. 2010 do 31. 10. 2011 a z poplatkov, tiež vyčíslených za obdobie od
26. 02. 2010 do 31. 10. 2011. Nesplatené riadne úroky vo výške 1 909,50 € predstavujú úroky za
obdobie od 01. 11. 2011 do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, tzn. do 18. 02. 2013. Nesplatené
poplatky za správu úveru predstavujú poplatky za správu úveru za obdobie od 01. 11. 2011 do vyhlásenia

mimoriadnej splatnosti úveru, čiže do 18. 02. 2013. Poplatky boli účtované vo výške 2,99 € v zmysle
Sadzobníka poplatkov a náhrad Slovenskej sporiteľne platného od 01. 10. 2010.

Po vstupe vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného, žalobca potom podaním z 22.
07. 2015 reagoval na námietky vedľajšieho účastníka k platnosti postúpenia pohľadávky z banky na

žalobcu v súvislosti s tvrdeným porušením ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca do spisu pripojil
zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s identifikáciou postúpenej pohľadávky a aj kópiu výzvy právneho
predchodcu žalobcu, čiže banky, ktorá bola adresovaná žalovanému, čím podľa jeho presvedčenia
naplnila banka podmienky kladené ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, to znamená, že žalovaný bol
vyzvanýnazaplateniedlhupredpostúpenímpohľadávkybankouakudňupostúpeniabolipreukázateľne

nepretržite viac ako 90 dní v omeškaní zosplatnením svojho dlhu. Podotkol však, že ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách nie je ustanovením, ktorého naplnenie je podmienkou platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok ale naopak, účelom dotknutého ustanovenia zákona je prelomenie bankového tajomstva
a nie obmedzenie možnosti postúpiť bankovú pohľadávku, čo nepochybne vyplýva zo systematického
začlenenia dotknutého ustanovenia a aj z dôvodovej správy k tomu ustanoveniu.

Vo svojich ďalších podaniach potom žalobca tvrdil, že jednoznačne preukázal svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní a žiadal, aby súd žalobe vyhovel a k náhrade trov konania zaviazal tak vedľajšieho
účastníka ako aj samotného žalovaného.

Listom zo dňa 12. 11. 2014, ešte predtým ako sa k žalobe vyjadril žalovaný, zahlásil svoj vstup do
konania vedľajší účastník na strane žalovaného.

Následne žalovaný splnomocnil právneho zástupcu vedľajšieho účastníka aj na svoje zastupovanie v
tomto konaní. Právny zástupca vedľajšieho účastníka a neskôr aj žalovaného vo veci podal viacero

vyjadrení.

Podaním zo dňa 09. 06. 2015 právny zástupca vedľajšieho účastníka a žalovaného poukázal na
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a vyjadroval sa aj k samotnej
námietke žalobcu k jeho vstupu do konania. K aktívnej legitimácii žalobcu poukázal na porušenie ust. §

92 ods. 8 Zákona o bankách č. 483/2001 Z. z. bankou a uviedol, že v zmysle citovaného ustanovenia
predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby ohľadom pohľadávky bol klient
v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie
sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Obč.
zák.. Postúpenie pohľadávky totiž objektívne neprípustné, zakázané a je postúpenie svojim obsahom aj

účelom v priamom rozpore so zákonom a, čiže je ako také neplatné podľa § 39 Obč. zák.. Žiadal, aby
žalobca preukázal splnenie podmienok v citovanom zákonnom ustanovení a v súvislosti s tým poukázal
na rozhodovaciu prac viacerých súdov Slovenskej republiky.

Súčasne ale poukázal tiež na porušenie spotrebiteľského práva, a to konkrétne ustanovenia § 53 ods. 9

Obč. zák.. Uviedol, že § 53 ods. 9 Obč. zák. modifikuje ust. § 565 Obč. zák. vo vzťahu k spotrebiteľským
zmluvám. Ak sa totiž v spotrebiteľskej zmluve dohodla strata výhody splátok, má veriteľ právo od dlžníka
žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Ak chce toto právo uplatniť môže tak urobiť len ak od splatnosti
nezaplatenej splátky uplynula najmenej trojmesačná lehota. Až po jej uplynutí nastane strata výhodysplátok upravená v ust. § 565 Obč. zák., ak je súčasne splnená podmienka o upozornení dlžníka,
že veriteľ požaduje zaplatenie celej pohľadávky. Uplynutie samotnej trojmesačnej lehoty od splatnosti
nezaplatenej splátky, nepostačuje na splatnosť celého peňažného dlhu. Zákon navyše vyžaduje, aby

veriteľ upozornil dlžníka, že si uplatňuje právo na zaplatenie celého dlhu, čiže stratu výhody splátok.
Veriteľ musí vopred notifikovať uplatnenie svojho práva aspoň v 15-dňovej lehote, čiže nemôže jedným
oznámením upozorniť dlžníka, že je v omeškaní a zároveň tým istým oznámením vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru. Až po uplynutí 15-dňovej lehoty sa právo na zaplatenie celej zvyšnej pohľadávky stáva
účinným. Obsahom upozornenia dlžníka je, že veriteľ si uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky.

Vedľajší účastník mal za to, že právny predchodca žalobcu, čiže banka, zosplatnila úver vo rozpore s
vyššie uvedeným ustanovením a preto takýto úkon banky je neplatný podľa § 39 Obč. zák..

Podobne ako to konštatoval vedľajší účastník aj vo svojom podaní zo dňa 09. 06. 2015 a následne aj v
podaní zo dňa 21. 08. 2015, kde naviac argumentoval dôvodom, že ak by aj žalobca preukázal, že boli
dodržané podmienky postúpenia pohľadávky nie je možné postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. Z

ustanovenia prvej vety § 92 ods. 8 Zákona o bankách jednoznačne vyplýva, že banka môže postúpiť
iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku s plnením, ktorého je dlžník v omeškaní. Banka
tak môže postúpiť iba nesplácanú časť peňažného záväzku spolu s jej príslušenstvom a celý záväzok,
až po jeho predchádzajúcom zosplatnení za predpokladu, že tak bolo urobené platne. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Prešove v tam uvedených súdnych rozhodnutiach.

Na takejto argumentácii zotrval vedľajší účastník a žalovaný už prostredníctvom svojho právneho
zástupcu aj v podaní zo dňa 25. 09. 2015, kde naviac spochybnili tvrdenie žalobcu o odoslaní výzvy
podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko žalobca podľa názoru žalovanej strany neuniesol dôkazné
bremeno splnenia povinnosti odoslania výzvy, pretože žalobca nemôže len predložiť výzvu bez toho,

aby súčasne nepreukázal, že táto výzva bola odoslaná a následne aj doručená alebo dopravená do
dispozičnej sféry žalovaného spotrebiteľa.

Na takomto stanovisku žalovaná strana potom zotrvala v priebehu celého konania.

V priebehu konania žalobca namietal vstup vedľajšieho účastníka do konania. O tejto námietke súd
rozhodol uznesením sp. zn. 10C/176/2014 dňa 21. 12. 2015, ktorým námietku zamietol a vstup
vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného pripustil (č. l. 138-140 spisu).

Na pojednávaní dňa 14. 01. 2016 súd vykonal dokazovanie čítaním listín pripojených do súdneho spisu.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázaný tejto skutkový stav veci:
Je pravdou, že Slovenská sporiteľňa a. s. so sídlom v Bratislave ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa
26. 02. 2010 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. 0353395204, na základe ktorej banka žalovanému
poskytla úver vo výške 6 700 € ako spotrebný úver na čokoľvek, s fixnou úrokovou sadzbou 17,60 %

ročne, za spracovateľský poplatok 189,17 € a poplatok za správu úveru 1,99 € mesačne. Splátky boli
dohodnuté vo výške 11,82 € mesačne od prvého čerpania úveru do 28. 02. 2010 a potom od 25. 03.
2010 boli dohodnuté vo výške 153,85 € mesačne a zročné boli k 20-temu dňu v kalendárnom mesiaci,
pričom v splátke bola zahrnutá istina, úroky, poplatky a náklady banky. V zmluve bol dohodnutý celkový
počet splátok v počte 72 a konečná splatnosť úveru k 25. 02. 2016. Ročná percentuálna miera nákladov

tohto úveru bola 21,41 % ročne a priemerná hodnota RPMN 14,92 % ročne. Celkové náklady spojené
s úverom predstavovali sumu 4 577,53 €. Súčasťou zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky
Slovenskej sporiteľne.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný pravidelne úver nesplácal.

V konaní bol potom produkovaný dôkaz zo strany žalujúcej, a totiž predložená bola výzva banky zo
dňa 19. 10. 2010, ktorou banka vyzvala žalovaného, že je v omeškaní k 30. 09. 2010 so zaplatením
sumy 615,40 €. Žalovaný bol vyzvaný, aby dlžnú sumu uhradil najneskôr do 10 dní od doručenia
tejto výzvy, inak banka pristúpi k vymáhaniu predmetnej pohľadávky prostredníctvom mandátnej správy

treťou osobou.

Žalujúca strana v konaní neprodukovala dôkaz preukazujúci, že by takáto výzva bola odoslaná a už
vôbec nie dôkaz, že by bola doručená žalovanému, resp. aspoň bola dopravená do jej dispozičnej sféry.Dňa 27. 02. 2013 vyhotovila banka list adresovaný žalovanému, ktorým mu oznámila, že nastal prípad
porušenia jeho povinnosti v zmysle bodu 7.6.1 písm. a/ všeobecných obchodných podmienok banky a

z tohto dôvodu banka k 18. 02. 2013 vyhlásila mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, pričom výška
pohľadávky predstavuje sumu 10 661,53 €. Túto výzvu podľa podpísanej doručenky žalovaný prevzal
26. 02. 2013.

Následne banka zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0329/2013/CE uzavretou so žalobcom dňa 28.

03. 2013, teda nie po uplynutí 90-tich dní, postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Túto
skutočnosť potom banka oznámila žalobcovi listom zo dňa 05. 04. 2013, ktorý bol žalovanému doručený
24. 04. 2013.

Majúc preukázané tieto skutočnosti súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k presvedčeniu, že medzi bankou, teda Slovenskou sporiteľňou
a. s. so sídlom v Bratislave a žalovaným na základe vyššie spomínanej úverovej zmluvy vznikol
vzťah spotrebiteľský vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na takýto vzťah mimo zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. vzťahujú sa aj ďalšie ustanovenia právnych predpisov, ktoré
boli prijaté na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák., ktoré upravujú

spotrebiteľské právne vzťahy, ale aj ďalšie zákony ako zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a pod..

Vedľajší účastník v konaní predovšetkým namietal porušenie ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách č.
483/2001 Z. z..

Podľa daného ustanovenia účinného v čase postúpenia, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čoilenčastisvojhopeňažnéhozáväzkuvočibankealebopobočkezahraničnejbanky,môžebankaalebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. To právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta zo splnením čo
i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 39 Obč. zák., neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Predpokladom platného postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 ods. 1 a 2 Obč. zák., v prípade

pohľadávky banky je plnenie podmienok daných ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a totiž, aby klient
bol aspoň 90 dní v omeškaní a aby banka klienta na plnenie písomne vyzvala.

Súd nepochybuje o skutočnosti, že žalovaný prestal splácať vo vzťahu k predchodcovi žalobcu dlh a
banka ho mala na jej zaplatenie vyzvať výzvou z 19. 10. 2010. Žalobca, ktorý mal stať na základe zmluvy

o postúpenia pohľadávky nositeľom pohľadávky vo vzťahu k žalovanému však nepreukázal, žeby banka
túto výzvu bola žalovanému odoslala a následne aj žalovanému doručila alebo ju aspoň dostala do jeho
poznávacej sféry, preto súd výzvu banky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. nemal preukázanú
a teda nemal za preukázané splnenie podmienok vyžadovaných týmto ustanovením zákona a preto
dospel k presvedčeniu, že postúpenie pohľadávky banky na žalobcu nebolo urobené v súlade s ust. §

92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. a preto je podľa § 39 Obč. zák. neplatné.Podľa § 525 ods. 1 Obč. zák., postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa
alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť
postihnutá výkonom rozhodnutia.

Vyššie uvedené ustanovenie zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa
zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu, pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
za taký druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. Zákona bankách

akoajobsiahlebankovétajomstvo.Tietopožiadavkyvyplývajúprebankupriamozozákona.Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá bankou nie je a teda týmto požiadavkám nepodlieha sa
tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupcom a dlžníkom
v porovnaní s novom vznikajúcim vzťahom medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom. Preto treba
principiálne vychádzať z toho, že ustanovenia § 525 ods. 1 Obč. zák. bráni postupovaniu pohľadávok z
takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach

klienta a preto je nutné rešpektovať ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

Z uvedeného teda vyplýva absolútna neplatnosť postúpenia, pričom postupca v súdnom konaní, v
ktorom takúto postúpenú pohľadávku uplatňuje je povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, a totiž tej skutočnosti, že je nositeľom práv, ktoré v súdnom konaní uplatňuje. Nepreukázanie

týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu.

Keďže podľa presvedčenia súdu žalobca neprodukoval dôkazy preukazujúce platnosť postúpenia
pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne na žalobcu, súd dospel k presvedčeniu, že žalobca proti
žalovanému nárok uplatnený žalobou uplatňovať nemôže a, že žaloba je nedôvodná, preto ju v celom

rozsahu zamietol.

Žalovaný a vedľajší účastník boli v konaní plne úspešní a preto im patrí náhrada účelne vynaložených
trov konania. Obidvoch týchto účastníkov zastupoval v konaní jeden právny zástupca (§ 142 ods. 1 O.
s. p.).

Pokiaľ ide o trovy vedľajšieho účastníka, podľa presvedčenia súdu tieto trovy sú tvorené trovami
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, ktoré boli vyčíslené a priznané podľa Vyhlášky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za účelne vynaložené trovy
súd považoval odmenu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnych služieb (z

trov, ktoré si právny zástupca vedľajšieho účastníka uplatnil). K týmto úkonom patrí prevzatie a príprava
zastúpenia, a vyjadrenie k žalobe zo dňa 09. 06. 2015, za ktoré úkony patrí právnemu zástupcovi
vedľajšieho účastníka odmena po 270,54 €, režijný paušál po 8,39 €.

Súd nepriznal právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka odmenu za zastupovanie na pojednávaní

dňa 11. 06. 2015, ktoré sa nekonalo bez toho, aby bolo zrušené alebo odročené, a to z dôvodu, že pred
jeho začiatkom bola nariadená evakuácia súdu pre ohlásený bombový útok. Súdu je však známe, že
právny zástupca vedľajšieho účastníka sa na pojednávanie dostavil, nakoľko pred budovou súdu v tejto
právnej veci samosudkyňu oslovil. Preto v súvislosti s účasťou právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
na Okresnom súde Martin dňa 11. 06. 2015, súd priznal právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka

len náhradu za stratu času pri ceste právneho zástupcu vedľajšieho účastníka zo sídla advokáta do
sídla súdu a späť, čo pri 12 polhodinách po 13,98 € predstavuje náhradu vo výške 167,76 € a náhradu
cestových výdavkov, čo pri ceste osobným motorovým vozidlom značky BMW 318d, evidenčné číslo PD
276-ET, spotrebe 5,6 l/100 km a pri množstve ujazdených kilometrov 464 km, a cene pohonných hmôt
1,343 €/1 l, predstavuje náhradu vo výške 34,90 € a súčasne priznal aj náhradu za používanie osobného

motorového vozidla, čo pri sadzbe 0,183 €/1 km bez DPH a počte 464 km predstavuje 84,91 €. Celkovo
takto vedľajšiemu účastníkovi vznikli trovy jeho právneho zastúpenia v sume 845,43 €.

Pokiaľ ide o žalovaného, tak súd za účelne vynaložené považoval trovy právneho zástupcu žalovaného,
za zastupovanie na pojednávaní dňa 13. 08. 2015, ďalej za spísanie vyjadrenia zo dňa 21. 08. 2015

ako aj spísanie vyjadrenia zo dňa 25. 09. 2015 a právnemu zástupcovi žalobcu patrí aj odmena za
účasť právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 14. 01. 2016 po 270,54 €. Za tieto úkony patrí
právnemu zástupcovi žalovaného aj režijný paušál v sume 8,39 €.Súd nepovažoval za účelne vynaložené trovy spočívajúce v odmene právneho zástupcu žalovaného
za prevzatie veci a prípravu zastúpenia, keďže s vecou sa právny zástupca oboznámil už pri prevzatí
zastúpenia vedľajšieho účastníka, ďalej nepovažoval za účelné porady s klientom dňa 14. 08. 2015 a

24. 09. 2015, nakoľko z nej vyplýva, že právny zástupca len informoval, pri nezmenenom skutkovom
stave, svojho klienta o priebehu konania bez toho, aby bolo potrebné navrhovať nejaké ďalšie dôkazy
v asistencii so žalovaným a za účelne vynaložené nepovažoval ani tzv. vypracovanie právneho rozboru
vo veci, ktorý obsahoval už viackrát opakované skutočnosti a ani nie je známy čas jeho spracovania (ide
o nedatované podanie adresované žalovanému).

Za účasť na pojednávaní dňa 13. 08. 2015 patrí právnemu zástupcovi žalovaného na základe rovnakých
skutočností ako to bolo v prípade vedľajšieho účastníka, náhrada za stratu času vo výške 167,76 €, ďalej
cestovná náhrada vo výške 34,90 € a náhrada za používanie osobného motorového vozidla vo výške
84,91 € a v takejto sume patrí právnemu zástupcovi žalovaného aj náhrada za stratu času, a náhrada
cestovných výdavkov pri účasti na pojednávaní dňa 14. 01. 2016. Za jednotlivé účelne urobené úkony

právnej služby patrí právnemu zástupcovi žalovaného aj režijný paušál vo výške 8,39 € a spolu účelne
vynaložené trovy právneho zástupcu žalovaného potom predstavujú sumu 1 690,86 €. Tieto sumy je
povinný žalobca nahradiť na účet právneho zástupcu žalovaného a vedľajšieho účastníka.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu

prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.