Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/391/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213846
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412213846.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421,
Grősslingova4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody vo

výške 125 euro a nemajetkovej ujmy vo výške 606,68 euro, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
OkresnéhosúduBratislavaIVzodňa15.decembra2014,č.k.40C/55/2012-145auzneseniuOkresného
súdu Bratislava IV zo dňa 16. marca 2015, č. k. 40C/55/2012-173, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0)
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15. 12. 2014, č. k. 40C/55/2012-145 sa v napadnutej
časti potvrdzuje.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16. 3. 2015, č. k. 40C/55/2012-173 sa potvrdzuje.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 15. 12. 2014, č.k. 40C/55/2012-145 súd prvého stupňa:
- zastavil konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa vo veci namietaného porušenia

práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,
- zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 125 euro titulom
majetkovej škody a sumu 606,68 euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák. č. 514/2003
Z.z.,
- odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Výrok o zastavení konania odôvodnil tým, že o námietke zaujatosti Krajský súd v Bratislave

už právoplatne rozhodol a rovnako už bolo právoplatne rozhodnuté aj o identickom
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd podaného z rovnakého dôvodu (uznesením Okresného súdu Bratislava
IV zo dňa 16. 7. 2014, č. k. 40C/55/2012-61 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 8. 10. 2014, č. k. 4Co/655/2014-94) tak, že uvedený návrh na prerušenie konania bol

zamietnutý. Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k žiadnej relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu
stavu, konanie o identickom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania s poukazom na ustanovenie
§ 104 ods. 1 v spojení s § 159 ods. 3 , § 167 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnomznení (ďalej „O.s.p.“) pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil (s použitím právnych záverov
uvedených v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 29 Cdo
1301/2013 uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky

č. 10/2013 pod č. 99).

Zamietajúce rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods.
1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2, zák.

č. 233/1995 Z.z. v platnom znení (Exekučný poriadok), keď z vykonaného dokazovania zistil,
že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému P. R., N.. X. X. XXXX pre vymoženie
peňažnej pohľadávky vzniknutej neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX doručil dňa 28. 7. 2011 súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd výzvou zo dňa 14. 9. 2011 požiadal rozhodcovský súd o predloženie
kompletného spisového materiálu. Uznesením č. k. 16Er/3333/2011-37 zo dňa 19. 3. 2012 exekučný

súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebol splnený už prvý predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu v podobe nesprávneho úradného postupu. K navrhovateľom
namietanému nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej 15-dňovej lehoty

na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie totiž nemohlo dôjsť už len z toho dôvodu, že v § 44
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. ustanovená 15-dňová lehota sa vzťahuje iba na prípady, ak exekučný
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
udelí (pozitívne rozhodnutie), nie však na prípady, ak súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. V prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu teda zákon lehotu nestanovuje (porov. nález Ústavného súdu SR zo dňa
10. 7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012). Keďže v posudzovanej veci exekučný súd zistil rozpor exekučného
titulu so zákonom, v dôsledku čoho žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol, nevzťahovala sa na uvedený prípad uvedená 15-dňová lehota ustanovená v § 44
ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.

K navrhovateľom namietaným prieťahom v konaní uviedol, že takýto postup súdu preukázaný v
konaní nebol. V tejto súvislosti poukázal na charakter predmetnej exekučnej veci - rozhodovanie

o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, kde exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, kedy je exekučný súd povinný ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa a preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (porov. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.03.2011,

č.k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011,
zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a zo dňa 29.03.2011, sp. zn. 5 Cdo 291/2010, ako
aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08). Keďže bol teda exekučný súd povinný
v exekučnom konaní skúmať súlad exekučného titulu s ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho
práva o ochrane spotrebiteľa (čo exekučný súd aj urobil, a čo napokon viedlo k zamietnutiu

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie), pričom išlo (aj vzhľadom na
rozsiahlosť právnej úpravy a jej európsky aspekt) o pomerne náročný proces aplikácie práva, vyžadoval
si uvedený proces určitý časový priestor, čo malo nepochybne vplyv na posúdenie dĺžky konania ako
primeranej a prieťahov v konaní ako zbytočných. Súd prvého stupňa poukázal na značne rozsiahly
počet exekučných konaní iniciovaných totožným navrhovateľom v postavení oprávneného subjektu (čo

je skutočnosť všeobecne známa), majúcich zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z
pohľadu namietaných prieťahov. Poukazujúc na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10. 7. 2013, sp.
zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého navrhovateľa na prieťahy
v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov
(ktoré sa rovnako skončilo zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie) nebolo považované za prieťahy v konaní.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade v konaní exekučného súdu
nedošlokprieťahomvkonaní,atedaztohodôvoduaninedošloknesprávnemuúradnémupostupu.Hociuž uvedený dôvod bol postačujúci na zamietnutie podanej žaloby, stručne sa vyjadril aj k zvyšným dvom
predpokladom zodpovednosti štátu za škodu a ich nesplneniu v posudzovanej veci. Súd prvého stupňa v
tejtosúvislostikonštatoval,ženavrhovateľ nepreukázalanivznikškody,jejvýškuaanipríčinnúsúvislosť

medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou. V konaní
tak neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho ako navrhovateľa (vychádzajúc z prejednávacej zásady
ovládajúcej sporové konanie) zaťažovalo. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v
peniazoch navyše uviedol, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť
preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu
a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Navrhovateľ tvrdil, že nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však nijakým spôsobom nekonkretizoval (a ani ničím
nepreukázal), rovnako ako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. O.s.p. prihliadajúc na to, že v konaní plne úspešný odporca
si právo na náhradu trov konania neuplatnil.

Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (dôvodiac ustanovením
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2
písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom;
rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho
zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho

a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.

Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na

vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že
rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovo a právne totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn.
11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda

z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Navrhovateľ
v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že

súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. Súd prvého stupňa sa dopustil
viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v
odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie
bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité

skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy
poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za
stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje

stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Súdprvéhostupňavykonaldokazovanie,ktoréhoobsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd

získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo
žiadnej z nich.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich
výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním

urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje ). V tejto časti mal navrhovateľ rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V
konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého
stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť

a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.

Odvolateľ napokon poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a nestranný súd na základe

Ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu rozhodnúť.

Odporca sa k doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom

konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1
O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.)

a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite a dostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľa považuje odvolací súd za potrebné
ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný
odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý
zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje
rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má

byť preskúmané. Predmetom odvolacieho prieskumu je (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného
navrhovateľom) len výrok súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh na zaplatenie sumy 125 euro
titulom majetkovej škody a sumy 606,68 euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnený podľa ust. zák. č.
514/2003Z.z.. Výrok,vktoromsúdprvéhostupňa zastavilkonanieonávrhunavrhovateľanaprerušeniekonania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti
navrhovateľa vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
nebol odvolaním napadnutý, keď z obsahu odvolania nevyplýva akákoľvek námietka proti skutkovým

a právnym záverom prijatým súdom prvého stupňa v tejto časti rozhodnutia.

Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 219

ods.1, 2 O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z.,
v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku podstatný význam; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto
časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je v

danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na
súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 125 euro z titulu majetkovej
škody a 606,68 euro z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Bratislava IV, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) P. R., N.. X. X. XXXX. V podaní navrhovateľ zároveň
žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV
z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava IV, ktorý by bol inak
oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim

nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto
nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať.

V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 10. 2012, č.
k. 3NcC/197/2012-13 o tom, že JUDr. V. K. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 40C/55/2012 a ostatní vo výroku uvedení
sudcovia Okresného súdu Bratislava IV v danej veci nie sú z jej prejednania a rozhodovania vylúčení.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej veci termín pojednávania na deň
15. 12. 2014 o 9,15 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa

doručené dňa 20. 11. 2014 (viď doručenka na č. l. 95). Navrhovateľ podaním doručeným súdu prvého
stupňa dňa 15. 12. 2014 (č. l. 126) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného
súdu Bratislava IV sú podľa neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci poukazujúc
na sťažnosť podanú na Ústavný súd Slovenskej republiky týkajúcu sa uznesenia Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 16. 10. 2012, sp. zn. 3NcC/197/2012. Zo zápisnice z pojednávania nariadeného

súdom prvého stupňa na deň 15. 12. 2014 vyplýva, že súd prvého stupňa pojednával v neprítomnosti
účastníkov a vo veci na tomto pojednávaní aj rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný navrhovateľ na
pojednávanie nariadené na deň 15. 12. 2014 nedostavil a ani nepožiadal o jeho

odročenie z dôležitého dôvodu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď v uvedený deň pojednával
v neprítomnosti navrhovateľa a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy.
Tento postup súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom.Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvého stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor
predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie

oboch účastníkov riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento
priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom
dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu
zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť
bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v

odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ
v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v
exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu
správnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoj zamietajúci výrok vo veci samej právne a skutkovo
odvodzovalodpostupuexekučnéhosúduvkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIVpodsp.zn.
16Er/3333/2011, a ktorý sa pri nepreukázaní nesprávneho úradného postupu zo strany exekučného

súdu (berúc do úvahy hľadisko hospodárnosti konania) ďalšími dvoma zákonnými predpokladmi pre
úspešné uplatnenie nároku uplatneného podľa zák. č. 514/2003 Z.z. ďalej dôsledne nezaoberal.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o

výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na
začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a napokon ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. o veci

rozhodol len na základe listinných dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia účastníkmi
konania. Za odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom a za vadu v procesnom postupe súdu nie
je možné posúdiť ani navrhovateľom namietanú okolnosť, že súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR súčasne s rozhodnutím o veci samej. Pre
úplnosť poznamenáva, že v posudzovanom prípade súd prvého stupňa súčasne s rozhodnutím o veci

samej rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, t.j. o návrhu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa vo
veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (o ktorom konanie
zastavil).

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č.

59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

možnékonštatovať,žeodvolanímnapadnuté rozhodnutie uvedenýmpožiadavkámvyhovujeanámietky
navrhovateľa sú nedôvodné a nepodložené.V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za

podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy)
a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody,c/rozhodnutímotreste,oochrannomopatreníaleborozhodnutímoväzbe,alebod/nesprávnym
úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda

štátzodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúlohorgánovverejnejmociuvedenýchvustanovení
§ 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným
rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného
zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však
zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody,
nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná

súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je
splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že
povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a
slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,

aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje i s doplňujúcimi závermi súdu prvého
stupňa o tom, že v posudzovanom prípade navrhovateľ nepreukázal okrem existencie základného
predpokladu pre možné uplatnenie si práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ani vznik a výšku
majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený názor odvolateľa, že súd prvého stupňa ignoroval
jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti náhrady

majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju
vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a
nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny
nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená navrhovateľom nie je

preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného
zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje
tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho
riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery

v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia
neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba
tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011).

S ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na procesný postup súdu prvého
stupňanevyplývajúci zobsahuspisuaanizodôvodneniarozhodnutia(námietky týkajúcesazamietnutia
jeho návrhu na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR, námietka o tom, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania) sa odvolací súd nezaoberal. Uvedené

len preukazuje to, že navrhovateľ v danej veci pri podaní odvolania postupoval formalisticky, bez
zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností daného prípadu a skutkového a právneho posúdenia
veci súdom prvého stupňa; na základe uvedeného nie je možné jeho postup v odvolacom konaní
hodnotiť inak, ako šikanózny výkon práva.Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o
trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne a právne správny

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava IV v uznesení zo dňa 16. 3. 2015, č.k. 40C/55/2012-173 uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v sume 20 euro, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie.

Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba návrhu, nie však
odvolania a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007. V
odvolaní napokon uviedol, že dané konanie sa začalo pred 30.09.2012, a preto v zmysle § 18ca zák.
č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30. 9. 2012.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,

v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu
tohtozákona.Poplatkysavyberajúajzakonanieaúkonyvykonávanébeznávrhuvprospechpoplatníka,
akjetovsadzobníkuvýslovneuvedené(§1ods.l,2zák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatku
za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten,

kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ, dovolateľ. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta
prvá citovaného zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa

stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúc do úvahy hore citované ustanovenia, navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie

iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci
bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012, preto navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok
za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania;
výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z
návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť

zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o
náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej
povinnosti navrhovateľa bez právneho významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb.
vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.

s. p. ako vecne a právne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.