Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/262/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216896
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216896.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 06. 08. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 1. júla 2014 č. k. 7C/372/2012-40 a odvolaní navrhovateľa zo dňa 03. 10. 2014 proti uzneseniu
Okresného súdu Nitra zo dňa 22. septembra 2014 č. k. 7C/372/2012-63, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 22. 09. 2014 č. k. 7C/372/2012-63 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eur podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/4/2004. Odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako

i ust. § 44 ods. 6, § 238 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v
čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal
za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Er/4/2004
exekučný súd vydal dňa 30. 01. 2004 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Dňa
23. 11. 2010 doručil oprávnený súdu prvého stupňa návrh na zmenu exekútora. Súd prvého stupňa
vyzval exekútora na predloženie exekučného spisu a tento bol súdu predložený dňa 16. 12. 2011 spolu

s vyčíslením trov exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 27. 04. 2012 č. k. 8Er/4/2004-28 žiadosť
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a
oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie
v sume 53,84 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodoluznesením zo dňa 31. 10. 2013 č. k. 11CoE/216/2013-66 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa obrátil so svojim nárokom na náhradu škody na
príslušný orgán, teda na odporcu dňa 25. 05. 2012 a teda svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím
šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti, nakoľko návrh v predmetnej veci náhrady
škody a nemajetkovej ujmy bol súdu doručený dňa 28. 09. 2012. Následne súd skúmal, či v danej veci
bolisplnenépredpokladyzodpovednostizaškodu,atoprotiprávnyúkon,vznikškodyapríčinnásúvislosť

medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia
majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eur z dôvodu, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu oprávneného (navrhovateľa) na zmenu súdneho exekútora v tridsaťdňovej
zákonom stanovenej lehote a postupoval so zbytočnými prieťahmi. Ide teda o nárok zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu ako orgánu verejnej moci. Súd prvého
stupňa poukázal na skutočnosť, že v danej veci bolo exekučné konanie začaté dňa 07. 01. 2004 a je

teda potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, t. j. pred
účinnosťou novely Exekučného poriadku od 01. 09. 2005, ktorou bola stanovená lehota na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora, pričom podľa prechodných a záverečných ustanovení sa konania začaté
pred 01. 09. 2005 dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom
odsek 2 ustanovenie § 44 výslovne neuvádza. Z uvedeného vyplýva, že Exekučný poriadok v znení

účinnom ku dňu začatia exekučného konania, zákonnú lehotu pre rozhodnutie súdu o zmene exekútora
nestanovuje, preto Okresný súd Levice nemohol porušiť povinnosť vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote. Súd mal za preukázané, že medzi podaním návrhu na zmenu exekútora (23. 11.
2010) a rozhodnutím exekučného súdu o tomto návrhu (dňa 27. 04. 2012) uplynula určitá doba, počas
ktorej však exekučný súd nebol nečinný, keď vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného

spisu. Následne skúmal formálnu aj materiálnu stránku vykonateľnosti notárskej zápisnice, ktorá bola v
predmetnej veci exekučným titulom a dospel k záveru, že táto trpí nedostatkami, na základe ktorých ju
nie je možné považovať za materiálne vykonateľný exekučný titul, v dôsledku čoho žiadosť oprávneného
na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň súd
prvého stupňa konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu nezistil a postup exekučného

súdu bol v súlade so zákonom, nakoľko rozhodol o návrhu na zmenu exekútora bezprostredne po
doručení všetkých podkladov potrebných pre rozhodnutie napriek tomu, že zákon mu nestanovoval
žiadnu zákonnú lehotu na rozhodnutie. V danej veci bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zmenu
súdneho exekútora a zastavení exekúcie, pričom lehota, v ktorej exekučný súd rozhodol je primeraná,
a to i vzhľadom na zložitosť veci a závažnosť rozhodnutia exekučného súdu. V súvislosti s tvrdením

navrhovateľa, že exekučný súd postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd prvého stupňa uviedol, že i
prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými
prieťahmi. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je oprávnený skúmať len Ústavný súd
SR, a to v zmysle platnej právnej úpravy, podľa ktorej existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv

využitím inštitútu ústavnej sťažnosti. Postup súdu z hľadiska zbytočných prieťahov, teda súdne konanie,
nie je oprávnený preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo viacero orgánov

oprávnených v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. Pokiaľ by všeobecný súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov, znamenalo by to, že by preskúmaval postup iného všeobecného
súdu, pričom by zároveň mohlo dôjsť k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

V danej veci sa žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného súdu v exekučnom
konaní z hľadiska zbytočných prieťahov neviedlo, preto sa súd otázkou porušenia práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezaoberal.

Základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Pokiaľ nie je preukázané splnenie prvého,
základného predpokladu zodpovednosti za škodu, a to protiprávneho úkonu, nie je potrebné už skúmať
ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
protiprávnym konaním a vznikom škody, nakoľko vznik škody ako zmenšenie majetku poškodenéhoje predpokladom zodpovednosti, len ak škoda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená výlučne
konaním (opomenutím), ktoré bolo vo vzťahu k zmenšeniu majetku poškodeného rozhodujúce. V
predmetnej veci nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa o vzniku škody v sume 175,- eur.

Súd prvého stupňa taktiež zdôraznil, že až do rozhodnutia o zmene exekútora je povinný vykonávať
nevyhnutné úkony v prospech oprávneného pôvodný exekútor, z čoho je zrejmé, že doba do rozhodnutia
exekučného súdu o zmene exekútora neplynie márne a aj preto navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna
škoda. Tvrdenie oprávneného o možných následkoch neskoro vydaného rozhodnutia je len všeobecné

a hypotetické.

K nemajetkovej ujme uplatnenej navrhovateľom súd prvého stupňa uviedol, že nemal preukázané
ani splnenie podmienok na jej náhradu. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu
k porušeniu práva, ale predpokladá objektívne zistenie, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ súd nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu a
rovnako ani vznik škody na strane navrhovateľa v konaní nebol preukázaný, nebolo dôvodné, aby sa
zaoberal uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko pre rozhodnutie o
priznaní práva na nemajetkovú ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol. Nestotožnil sa však s námietkou premlčania uplatnenou odporcom, nakoľko návrh
navrhovateľa bol podaný pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie žiadosti, ale
počas súdneho konania šesťmesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti uplynula a toto nebolo

ani sporné. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a úspešnému odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom

ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne

rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež

uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny

dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovateľ požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.

2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel
výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu

škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o

prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Súd prvého stupňa dňa 22. 09. 2014 vydal uznesenie č. k. 7C/372/2012-63, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume
20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a zároveň
navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne

skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nieďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť

vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník

súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie

citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR,
podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca

zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom
prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012
Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych

poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je
nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. §
4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecneoslobodené.Zároveňnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnato,žeOkresnýsúdKomárnoa
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014
v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd

prvého stupňa podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady a v prípade, ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných

odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací

súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 01. 07. 2014 ani
proti uzneseniu zo dňa 22. 09. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj

správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08.
2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného

vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7, 8 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 09. 2005, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný

súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8, 9 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 12. 2006, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný

súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta

2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 240 ods. 1, 2 konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych
predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, v ktorých súd
ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie. V konaniach začatých pred 1.
decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ale

neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd určí túto výšku na žiadosť
exekútora.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2014 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v

predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká:
a/ podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá

vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí

účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo
žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho

súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu

k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na

priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
nesprávny úradný postup exekučného súdu, ani samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 940,44 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Er/4/2004. Majetková škoda 175,- eurpodľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali

podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie
a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií

adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by
ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora
by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že
exekučný súd o návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 (ktorý bol súdu doručený dňa 23. 11. 2010) na
zmenu súdneho exekútora rozhodol až dňa 27. 04. 2012 tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho

exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil, z tohto ešte nemožno vyvodiť
vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu predchádzala výzva zo dňa 07. 12. 2011 adresovaná
pôvodnému exekútorovi na predloženie exekučného spisu. Predmetnej výzve pôvodný súdny exekútor

vyhovel a prílohou jeho podania zo dňa 13. 12. 2011 bol rozpis trov exekúcie a exekučný spis zn. EX
51/2004.

V tomto smere je ale potrebné uviesť, že ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 08. 2005 (teda i v čase začatia exekučného konania - 07. 01. 2004) neupravovalo lehotu 30 dní

na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora a táto bola zavedená do Exekučného poriadku až
novelou účinnou od 01. 09. 2005. Z ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005,
ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje
inak, a preto platí prvá časť vety ust. § 238 ods. 1, t. j. že konania začaté pred 1. septembrom

2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Uvedené potom znamená, že exekučné
konanie začaté do 31. 08. 2005 a vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Er/4/2004 (začaté
doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi dňa 07. 01. 2004) bolo začaté za účinnosti
ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho
exekútora neupravovalo a v tejto veci sa a priori uplatnia doterajšie právne predpisy. V predmetnom

exekučnomkonanípretozostranyexekučnéhosúduprivydanírozhodnutiaozmenesúdnehoexekútora
nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd po
vyjadrení sa pôvodného súdneho exekútora a po zistení dôvodov na rozhodnutie o podanom návrhu na
zmenu súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému a
právnemu stavu veci, pričom nebol viazaný žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho

exekútora. Navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal jednu z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené
nepreukázal a súd prvého stupňa, ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd v predmetnom
exekučnom konaní dopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej

lehoty, nakoľko žiadna neexistovala.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu, z ktorých
údajov pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia
súdu prvého stupňa vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej

povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre
úspešnosťnávrhu,pretosohľadomnazásaduhospodárnostikonanianebolopotrebnévykonávaťďalšie
dokazovanie. Exekučný súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, neporušiac tým ani právo na spravodlivý
súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno
považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom
nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu(ktorý mal odvolací súd k dispozícii vo fotokópii) Okresného súdu Levice sp. zn. 8Er/4/2004, v ktorom
sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu,
čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov

spojených s administratívnym spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov
spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je

možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací
súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku lehota na vydanie rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora síce nebola v čase začatia exekučného konania zákonom stanovená,
ale aby súd mohol o takejto žiadosti o zmenu súdneho exekútora rozhodnúť, bolo potrebné vyzvať
pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov. V zmysle právnej úpravy, v prípade
podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného na

vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v lehote, ktorá nebola
ani zákonom stanovená, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy
navrhovateľovi a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02,
I. ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v tomto prípade nebola

ani stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania
(na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote (ak by bola
stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 30. 01. 2004 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa fotokópie
spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 8Er/4/2004 prebiehalo exekučné konanie. Následne
však exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica spísaná dňa 14.

10. 2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 3706/2003, NZ 91963/2003, predmetom
ktorej bolo vyhlásenie povinnej, zastúpenej Mgr. Brunom Žlnayom (ako zástupcom Mgr. Tomáša Kušníra
na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02. 01. 2003) o uznaní právneho záväzku a o súhlase s
exekúciou dlhu. Zistil, že zástupca povinnej Mgr. Bruno Žlnay pri spisovaní notárskej zápisnice konal
ako zástupca Mgr. Tomáša Kušníra, ktorému povinná udelila splnomocnenie dňa 26. 06. 2003, ktoré

bolo súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 26. 06. 2003 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a
R. Z. ako dlžníčkou, ktorá splnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre exekúciu. Mgr. Tomáš Kušnír však splnomocnil na svoje zastupovanie Mgr.
Bruna Žlnaya na základe substitučnej plnej moci vystavenej už dňa 02. 01. 2003, ktorú oprávnený

nepredložil a ktorá predchádzala udeleniu plnej moci zo dňa 26. 06. 2003. Okresný súd Levice ako
exekučný súd po opätovnom posúdení notárskej zápisnice ako exekučného titulu konštatoval, že táto
nie je spôsobilým exekučným titulom (neobsahuje vyhlásenie povinnej, ale jej zástupcu, za základe
splnomocnenia udeleného mu povinnou vo formulárovej zmluve o úvere zo dňa 26. 06. 2003, z čoho
treba vyvodiť záver, že zástupca povinnej musel byť v kontakte i s oprávneným a spolupracovať s ním),

na základe ktorého by bolo možné vykonávať exekučné konanie proti povinnej a následne uznesením
zo dňa 27. 04. 2012 č. k. 8Er/4/2004-28 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Oprávnený podal proti predmetnému uzneseniu
odvolanie, pričom z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 8Er/4/2004 je zrejmé,
že odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V tejto súvislosti však

odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2
Cdo345/2012, ktorý obdobným spôsobom posudzoval notársku zápisnicu ako neplatný exekučný titul so
záverom, že boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie,
pričom poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 940,44 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov
x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z
judikatúryÚstavnéhosúduSR,ktorý zaprimeranéfinančnézadosťučinenieasatisfakciupovažujesumu
663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudkusúdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ
poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je
(okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím
najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé,
že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností

možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na
konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (v prípade, ak by bola stanovená)
teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku

nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje
na tú skutočnosť, že návrh oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Er/4/2004 (začatej v čase, keď na rozhodnutie o

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nebola zákonom stanovená lehota) bol doručený
exekučnému súdu dňa 23. 11. 2010 a súd o ňom rozhodol dňa 27. 04. 2012 (čomu predchádzala výzva
pre pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu). V predmetnej exekučnej veci
však neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej

poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora
vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému
v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a

oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o

tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).
Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 01.
07. 2014 nezúčastnili. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 30. 06. 2014
a dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania vo veci navrhovateľa na Okresnom súde Prešov dňa
01. 07. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého

stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s
poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 12. 05. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania
súdu neoznámili bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci
prejednávanej pred iným súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z

ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa
účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo žalôb v
obdobných veciach na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú
vytyčované pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie
vzbudzuje pochybnosti tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd

prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 01. 07. 2014 splnené všetky
procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať
odňatie možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd
prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd

prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu
Levice sp. zn. 8Er/4/2004, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je
nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Ani nevykonanie, resp. nevyhodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv

navrhovateľa (napr. nevykonanie navrhnutého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým
znaleckým posudkom) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods.
1 OSP). Odvolací súd je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci (napr.oboznamovaním sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 ako sa toho domáhal navrhovateľ v podanom
odvolaní) by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku taktiež správne poukázal na ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie nároku na náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením
sa s fotokópiou exekučného spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 8Er/4/2004 zistil, že
tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 526 dní sa nezakladá na pravde.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že exekučný súd
musel vyzývať pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu, aby bolo možné určiť

trovy pôvodného súdneho exekútora, ktorý si ich i vyčíslil.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav k tomu odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú
existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na

preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 03. 10. 2014 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 22. 09. 2014 č. k. 7C/372/2012-63, ktorým bola navrhovateľovi uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania proti rozsudku. Účelom súdnych
poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov
konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov
(ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov) ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten,

kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom
konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa
v predmetnej veci správne postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v
sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za

podanie odvolania zo dňa 06. 08. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 01. 07. 2014 č.
k. 7C/372/2012-40. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa
v podanom odvolaní proti tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm.

k/ vyššie citovaného zákona. Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené.
Keďže odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 06. 08. 2014), ktoré
bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 07. 08. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. §
4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodnéhoustanovenia § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania.

V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková
pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania
vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť
a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny
poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú

povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom

ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu

škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na

to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok

zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 03. 10. 2014, že napadnuté uznesenie zo dňa 22.
09. 2014 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle

ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú
časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo
výrokovej časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej

výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a tieto náležitosti
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje.V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý

je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP

ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.