Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/203/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221387
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221387.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,IČO:36864421,protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSR,Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 13C/626/2012-53 zo dňa 12. marca 2014 a o odvolaní
navrhovateľaprotiuzneseniuOkresnéhosúduKomárnoč.k.13C/626/2012-73zodňa12.augusta2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. 08. 2014 č. k. 13C/626/2012-73 v
napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 3 ods. 1, písm. d/, 2, § 4

ods. 1, písm. a/, bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a ustanovenie § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa
návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27. 09. 2012 domáhal vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by súd určil, že odporkyňa je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu z dôvodu, že tento rozhodol v zákonom

určenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
408200027 dlžníkom - povinným Y. Q.. Navrhovateľ si tak uplatnil nárok na náhradu škody vo výške
4.552,20 eur a nemajetkovú ujmu v sume 910,44 eur ako aj náhradu trov konania. Návrh odôvodnil
tvrdením, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie
pohľadávky, ktorá mu vznikla voči označenému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny exekútor
pridelil danej exekučnej veci číslo EX 15326/2010. Spísaný návrh na vykonanie exekúcie spolu so

žiadosťou o vydanie poverenia a exekučným titulom doručil súdny exekútor Okresnému súdu Nové
Zámky ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu. Podľa návrhu exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30. 01. 2011 rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie sa začalo dňa 06. 10. 2010. K rozhodnutiu exekučnéhosúdu tak došlo po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac ako 116 dní. K rozhodnutiu o
žiadosti súdneho exekútora tak došlo až po uplynutí zákonom určenej lehoty. Tvrdeným nesprávnym
postupom exekučného súdu, ktorý mal byť v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mala vzniknúť

navrhovateľovi majetková škoda, ktorú paušálne vyčíslil sumou 4.552,20 eur s tým, že táto pozostáva
z paušálnych nárokov špecifikovaných v návrhu. O škode sa navrhovateľ mal dozvedieť až po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie. Taktiež mu v uvedenej veci mal vzniknúť aj nemajetková ujma,
ktorú vyčíslil vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, a to sumou 910,44 eur, keď
exekučnýsúdmalbyťbezdôvodnenečinný,vdôsledkučohodošlokvnútornýmzásahomdospoločnosti,

ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniu jeho práv, k strate legitímnych
očakávaní, strate dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a k vyvolaniu rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky. Navrhovateľ súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov miestne a vecne
príslušného Okresného súdu Nové Zámky. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 25NcC/183/2012-9
z 18. 10. 2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Nové Zámky sú vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci a túto prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Komárno, ktorému

vec napadla dňa 16. 12. 2012. Následne súd vyzval navrhovateľa v súlade s § 43 ods. 1 OSP
na doplnenie jeho návrhu. Ten dňa 19. 12. 2012 súdu doručil rovnopis návrhu vo veci, aj ked v
sprievodnom liste označenom v dolnom ľavom rohu internou značkou 6618-ISTINA RS odkázal, na
rozdiel od písomného návrhu, na inú zmluvu o úvere a to č. 1100078, uzavretú s iným dlžníkom H. P.,
odkázal na iné číslo exekučného spisu EX 12704/2009 a na inú značku uvedenú v dolnom ľavom rohu

návrhu 6359-ISTINA RS. Podaním z 22. 01. 2013 súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, keď originál návrhu na predbežné prerokovanie
podal osobne do podateľne odporcu, ktorý potvrdil prijatie návrhu spolu s prijatím iných návrhov,
označením ich súpisu prezenčnou pečiatkou. Odporca doručil súdu vyjadrenie vo veci dňa 24.
01. 2014. Poukázal na zmätočnosť podaní navrhovateľa, ktorý prenáša celú dôkaznú povinnosť

na súd napriek tomu, že sám znáša dôkazné bremeno. Uviedol, že neoznačenie spisových značiek
exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť navrhovateľa na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu, pričom poukázal na rozhodnutie sp. zn. II.ÚS
211/2012, sp. zn. IV.ÚS 366/2012 a IV.ÚS 374/2012. Navrhovateľovi vytkol, že neuviedol kroky, ktoré

podnikol na odstránenie neželaného stavu a poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, keď túto právomoc má iba predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. K navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že prax
ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok.

Argumentoval tým, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že
vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 60/2011-13 z 03.
03. 2011 ako aj uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13. 10. 2011, sp. zn.
3MCdo/11/2010 z 26. 09. 2011 a sp. zn. 5Cdo/291/2010 z 29. 03. 2011 povinnosť ex offo preskúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v
akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s posúdením, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odporca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I.ÚS 16/02 so záverom, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená

automaticky prieťahy v konaní. Tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške,
nepreukázal existenciu dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Konštatoval, že rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae
pre uplatnenie nároku navrhovateľom na súde (uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. 05. 2012

sp. zn. 10Ce/308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 11. 07. 2012 sp. zn. 20CoE/94/2012).
V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z tvrdenej škody poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma

priamo. Odporca navrhol návrh zamietnuť.

Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom exekučného spisu Okresného súdu
Nové Zámky sp. zn. 9Er/1343/2010 a zistil, že dňa 06. 10. 2010 súdny exekútor JUDr. RudolfKrutý spísal s navrhovateľ, ako oprávneným, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému A.
Q.. Za exekučný titul bol označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. Bratislava zo dňa 21. 07. 2010 sp. zn. SR 06159/10. Súdny exekútor až dňa 08.

12. 2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou zo dňa 06. 10. 2010. Okresný
súd Nové Zámky ako exekučný súd uznesením zo dňa 13. 12. 2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého u udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 28. 02. 2012, exekučný súd zastavil exekučné konanie.

Podľa názoru súdu v danom prípade exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora v
primeranej lehote a to v 5. Deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora, v súlade s § 44 ods. 2 veta
tretia Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010, s prihliadnutím aj na koniec druhej vety
citovaného ustanovenia, a to zákonom predpokladaným spôsobom, keď v exekučnej veci Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/1343/2010 bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,

či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Vychádzal pritom z uznesenia NS SR z 13. 10. 2011 sp.
zn. 3Cdo/146/2011, ktorý zaujal také stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí zaexekučnýtitulrozsudokrozhodcovskéhosúdu, exekučnýsúdjeoprávnenýazároveňpovinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Význam
tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o

ničotné rozhodnutie, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Predpokladom právomoci rozhodcovského
súdu je platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Z toho vyplýva záver, že ak exekučný súd, ktorý koná o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych
poznatkov, v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je oprávnený už v štádiu rozhodovania o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu skúmať, či
rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá. Pokiaľ exekučný súd žiadosť v
posudzovanej exekučnej veci zamietol uznesením z 13. 12. 2010, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie
neboli splnené zákonné predpoklady. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju

vyriešil rozhodcovský súd. S poukazom na absenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ako
nevyhnutného predpokladu zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. navrhovateľovi nevznikol
nárok na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 a nevznikol mu ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona. Súd preto nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci dôkaz
oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie návrhu, ktoré

odporcovi, ktorý koná v mene štátu, doručil navrhovateľ dňa 25. 09. 2012 pod č. 6618.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. V danom prípade bol úspešným účastníkom
odporca, ktorý si v lehote určenej v § 151 ods. 1 OSP žiadne trovy konania nevyčíslil a ani zo spisu
nevyplývajú, že by mu nejaké trovy konania vznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu

veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaný ústavnou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods.
2 a 5 a zákonom. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z., keď
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Konštatoval, že súd prvého stupňa nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. V danom prípade zákonodarcavytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však
ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu má aplikovať platné právo. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý opakovane
uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku
konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Súd ale ani

samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Je to predovšetkým štát,
ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolania boli podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmito opravnými

prostriedkami (§ 201 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 OSP), s
verejným vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutia v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok a uznesenie
okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný do 31. 05. 2010 v čase začatia exekučného konania):

(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh

spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)
a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom

rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 6 mesiacov.

Odvolacísúdktejtonámietkeodvolateľauvádza,spoukazomnaobsahspisuarozhodnutiesúduprvého
stupňa, že toto tvrdenie navrhovateľky nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie
na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
08. 12. 2010 k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol
dňa 13. 12. 2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Neskôr
uznesením zo dňa 17. 10. 2011 exekučné konanie zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňa 28. 02. 2012.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej

činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že k rozhodnutiu
o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac
ako 116 dní nebolo preukázané a toto tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci
i odvolací súd je toho názoru, že keby aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty

na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako
porušenie základného práva účastníka konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny
úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS
86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok.

Tútozákonnúmožnosťnevyužil.Odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,žeÚstavnýsúdvoviacerých
svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v
týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti,
resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli
exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia

exekúcie (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe

úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného

vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá

účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010- 12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberal' zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považoval' za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis I. ÚS 56/0 l). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.

rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

K druhému výroku tohto rozsudku odvolací súd uvádza, že napadnutým uznesením č. k.
13C/626/2012-73 zo dňa 12. 08. 2014 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi, aby v lehote 3 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,-

eur, a to podľa položky č. 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov a súdny poplatok 3,- eurá
podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis, a
rovnopisu tohto odvolania doručovaného žalovanému.

Proti uzneseniu na úhradu súdneho poplatku za odvolanie 20,- eur podal odvolanie navrhovateľ,
ktorý ho navrhol zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť, a to
odôvodnenie, čo je, i s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co 295/2013, dôvodom
na zrušenie tohto uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Poukázal na
položku č. 7 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov, podľa ktorého bol podľa názoru navrhovateľa vyrubený súdny poplatok za
odvolanie. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal
odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku
za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 vkonaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého "za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy".

Zdôraznil, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková
povinnosť mu bola uložená v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie

analógielegisjevprípadochvyrubeniasúdnehopoplatkuvzhľadomnačl.59ods.2ÚstavySRvylúčené.
Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam,
kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä
čl. 13 ods. 1, písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom

odvolaní poukázal na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda
začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním

aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zákona
o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Zdôraznil, že
Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota (uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn.
8C 842/2012 zo dňa 16. 10. 2013 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C 174/2012

zo dňa 03. 01. 2014) pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie podľa položky 7a.

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a

prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohuzákonač.71/1992Zb.Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto
podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na

vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku
je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 25. 04. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,
ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 28. 04. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať
ustanovenie § 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle

prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. 08. 2014 č. k. 13C/626/2012-73 v časti, v ktorej bola
odvolateľovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 3,- eurá za podanie odvolania proti rozsudku súdu

prvého stupňa, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami a ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, súd zhodne potvrdil ako vecne správne z dôvodu, že odvolacie dôvody
navrhovateľa uvedené v odvolaní, ktoré bolo spísané dňa 20. 08. 2014, neboli spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť uznesenia súdu prvého stupňa ani v tejto časti.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. augusta 2014 č. k.

13C/626/2012-73 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.