Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 7, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/149/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217093
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 8C/130/2012-43 zo dňa 22. januára 2014 a proti uzneseniu Okresného súdu
Nitra č. k. 8C/130/2012-63 zo dňa 19. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 05. 2014 č. k. 8C/130/2012-63 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej ujmy v sume 1.347,05 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume

269,41 eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci sa navrhovateľ
domáhal náhrady škody, ktorú mu mal zapríčiniť exekučný súd svojím nelegálnym konaním. Navrhovateľ
nesprávny úradný postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním nelegálneho úradného postupu, ktorý
spočíva v tom, že súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny
bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku

veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/452/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 07. 06. 2010. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie
bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
Bratislava sp. zn. SR 21287/09. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie uznesením č. k. 14Er/452/2010-14 zo dňa 13. 10. 2010 tak, že žiadosť zamietol.

Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 11. 2010. Okresný súd Levice uznesením č. k.
14Er/452/2010-48 zo dňa 30. 05. 2012 exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa uviedol, že zo
zoznamu žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý je vedený na Okresnom
súde Nitra pod Spr. 1001/2012 a obsahuje všetky podané žiadosti vyplýva, že navrhovateľ podalžiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ma Ministerstvo spravodlivosti SR dňa
23. 04. 2012 a dňa 25. 09. 2012, pričom v súčasnej dobe je nepochybné, že lehota 6 mesiacov od ich
podania už uplynula a k dohode nedošlo, to znamená že odporca neuznal nárok navrhovateľa v rámci

predbežného prerokovania ho neuspokojil a preto mal súd za to, že keď v čase rozhodovania súdu 6
mesačná lehota uplynula, návrh nemožno považovať za predčasne podaný. Súd vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania zo strany odporcu uviedol, že nárok navrhovateľa za premlčaný nepovažuje, keďže
od podania návrhu na vykonanie exekúcie do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody u odporcu neuplynula lehota 3 rokov. Súd prvého stupňa sa zaoberal navrhovateľom

tvrdenými skutočnosťami o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, ktorý má spočívať v tom,
že súd nedodržal zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia a dĺžka v ktorej rozhodol je neprimeraná, čím
došlo i k prieťahom v konaní, ako aj v tom, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným. Súd však v tomto konaní neskúmal, či bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože túto otázku je kompetentný preskúmať ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu. Zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd dospel
k názoru, že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v prípade, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak však súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne, pričom zákon na vydanie zamietajúceho rozhodnutia nestanovuje žiadnu lehotu.
V predmetnej veci bola žiadosť o vydanie poverenia podaná na súd dňa 07. 06. 2010 a Okresný súd

Levice o žiadosti súdneho exekútora rozhodol uznesením č. k. 14Er/452/2010-14 zo dňa 13. 10. 2010
tak, že žiadosť zamietol. Okresný súd Levice o žiadosti o vydanie poverenia rozhodol v lehote 128 dní
od jej podania, ktorú lehotu nemožno považovať za neprimeranú. V ďalšej časti odôvodnenia svojho
rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je
exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, t. j. či bol vydaný

orgánom, ktorý mal na to právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný
poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné
rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánu. V prípade, ak exekučným
titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje
právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za nulitné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce

a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie je spôsobilé založiť ani prekážku res iudicata. V prípade, ak
je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, exekučný súd je
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, ktorý
znamená neúčinnosť, a teda i nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a
kvality života občanov. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát
poskytnúť z úradnej povinnosti spotrebiteľovi spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že po podaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie

poverenia, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Súd
v tomto štádiu vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce

nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného
konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má
povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému právnemu záveru
dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29. 04. 2013. Nevyhnutnýmpredpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade
subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale
stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Súd prvého
stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný

základný predpoklad pre nárok na náhradu škody, a to protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, t. j. v
danom prípade nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa
rozhodol o žiadosti na vydanie poverenia s omeškaním viac ako 191 dní, čo sa ukázalo ako tvrdenie
nepravdivé. Súd vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že vydaním rozhodnutia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia v lehote 128 dní, pre ktoré zákon inak ani neustanovuje
povinnosť rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti a pre uvedený prípad nie je zákonom stanovená

žiadna lehota, nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty. Zároveň nebolo ani preukázané, že by oprávneným orgánom bolo rozhodnuté
o zistení prieťahov v konaní, čo by inak mohlo byť považované za nesprávny úradný postup. K
nesprávnemuúradnémupostupunedošloanitým,žesúdskúmalexekučnýtitulzhľadiskajehoformálnej
amateriálnejvykonateľnostiapodrobilpreskúmaniuiplatnosťrozhodcovskejzmluvy,načojeoprávnený

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade zistenia rozporu rozhodcovského
rozsudku so zákonom, je povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Nakoľko v konaní nebol zistený namietaný nesprávny úradný postup, nemohol navrhovateľovi vzniknúť
ani nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a preto nebolo potrebné sa týmto nárokom z hľadiska
jeho špecifikácie a výšky ďalej zaoberať. Vzhľadom na nepreukázanie existencie zodpovednostných

predpokladov, súd prvého stupňa považoval nárok navrhovateľa za neopodstatnený a preto návrh v
plnom rozsahu zamietol.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 3 ods. 1 písm.
d), 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v znení
platnom v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 1,
2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení platnom v čase začatia exekučného konania a ustanovení § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. O trovách konania

súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech
náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu
spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že

ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom

odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie

citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Odvolateľ zároveň
namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stavprávnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o
rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy

súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 . Zdôraznil, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb.
(Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so

zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s
vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa

ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade

bolažalobapodanápred01.10.2012,konaniesatedazačalopredúčinnosťouzákonač.286/2012Z.za
pretojenutnévsúvislosti spodanýmodvolanímaplikovaťprávnystavplatnýdo 30.09.2012.Do
30.09.2012bolopodľaust.§4ods.1písm.k/zákonaosúdnychpoplatkochkonanievoveciachnáhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Navrhovateľ poukázal na to, že Okresný súd Komárno a

Okresný súd Rimavská Sobota pristúpil k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod sp. zn. 8C 842/2012
a uznesenie zo dňa 03. 01. 2014 v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012).

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé

úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohuzákonač.71/1992Zb.Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto

podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku
je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 17. 04. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd

konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,
ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 25. 02. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať

ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku

výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. 05. 2014 č. k.
8C/130/2012-63 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.Úspešný odporca si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.