Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 7, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/239/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217389
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217389.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov

JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves č.k. 8C/79/2012-115 zo dňa 5.2.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol,
žalovanej náhradu trov konania nepriznal a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanými žalobami voči žalovanej domáhal náhrady
škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť v
exekučných konaniach vedených súdom prvého stupňa, v ktorých žalobca vystupoval ako oprávnený.

V žalobných návrhoch uviedol, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmlúv o úvere) navrhol súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu a súdny exekútor následne predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu so žiadosťou o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť tým spôsobom,
že exekučný súd v exekučných konaniach:
- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené
ISTINA RS),

- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15- dňovej lehote
(žaloby označené NZP),
- rozhodol o vydaní poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15- dňovej lehote
(žaloby označené NP).

Uznesením č.k. 8C/79/2012-7, zo dňa 9.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2012 súd
spojil, poukazujúc na ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p., na spoločné konanie konania vedené na návrh

žalobcu pod sp. zn. 8C/99/2012, 8C/116/2012, 8C/134/2012, 8C/140/2012, 8C/147/2012, 8C/173/2012,
8C/85/2012, 8C/152/2012, 8C/79/2012, 8C/189/2012 s tým, že konanie je ďalej vedené pod sp. zn.
8C/79/2012V žalobách, v ktorých žalobca namietal zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (ISTINA RS) uviedol, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu konal
tak, ako by sám rozhodoval vo veci samej. Exekučný súd pritom nekoná o zrušení rozhodcovského

rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe.
Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovanej tam, kde neexistujú. Opravu rozhodnutí rozhodcovských súdov nie
je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Exekučný súd tým, že
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, vyvolal stav, ktorý

založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávneným a dlžníkom. Na jednej strane
existuje exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie zákonnej lehoty,
avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na strane druhej nie je možné zo
strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom, a to z dôvodu že existenciou rozhodcovského rozsudku je založená prekážka
veci právoplatne rozhodnutej, ktorá je neodstrániteľnou vadou konania. Majetkovú škodu si žalobca

v týchto žalobách uplatnil vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmyvpeniazoch,pretožesamotnékonštatovanieporušeniaprávanasúdnuochranuniejedostatočným
zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu. Nesprávny úradný postup súdu je takej intenzity, ktorá

má za následok zmarenie vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu.

V žalobách, ktorými sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote (NZP) žalobca uviedol, že je povinnosťou exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní odo dňa jej doručenia, ak je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím tejto žiadosti, po uplynutí zákonom stanovenej doby. Žalobca
vyvinul úsilie, aby docielil vecný postup v exekučnom konaní, spísal a podal žiadosti o informáciu o
stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadovala informácie
o stave konania a oznámenie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti o udelenie poverenia a

to dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a v dňoch 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011 podal
sťažnostinaprieťahyvexekučnýchkonaniachztohodôvodu,žepostupexekučnéhosúdubolnesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach neexistovali okolnosti,
ktoré by umožňovali súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu

takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody
ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávok v
období,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciea
rozhodnutímonejvovýške125eur.Zároveňsižalobcauplatnilnáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom podľa
ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 660 eur. Žalobca si preto uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobách, v ktorých namietal vydanie poverenia exekučným súdom pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (žaloby označené NP) taktiež poukázal na povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti
súdneho exekútora, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný
súd napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia a to vydaním poverenia po uplynutí zákonom

stanovenej doby. Postup exekučného súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach neexistovali okolnosti, ktoré by umožňovali súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda

predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 125 eur. Zároveň si žalobca
uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy,aj v týchto žalobách vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia
vo výške cca 660 eur a uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 55 eur za každý

mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobných návrhoch ďalej žalobca uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje z dôvodu,
že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný

postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziku insolvencie povinného. Ako ďalšie dôvody žiadosti
o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy, zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou
vrátenia strateného času, čo vyvolalo u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery. Zbytočné a

právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v

plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca ďalej uviedol, že písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku
na náhradu škody. Žalovaný však do podania žalôb na žiadosť pozitívne nereagoval.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám poukázala na to, že v jednotlivých žalobách
sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené
dátumy narodenia, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, chýbajú relevantné
údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy,
kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Žalobca nepriložil k žalobám ani

jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy. Uviedol síce časť dôkazov, najmä však poukazuje na exekučný
spis a teda v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Čo sa týka žalobcom uvádzaných prieťahov
v konaní, poukázala na to, že žalobca uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, iba v žalobách

týkajúcich sa exekučných konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia. Formu
"žiadostí o informáciu o stave konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval
k zabráneniu prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Žalovaná poukázala ďalej na to, že dňa 23.04.2012 jej boli doručené žiadostí žalobcu o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, pritom už dňa 27.09.2012 boli súdu doručené žalobné návrhy a
teda žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žalovaná má za to, že ide o predčasne
uplatnený nárok na súde. Ďalej sa žalovaná vyjadrila k jednotlivým druhom žalôb. Konštatovala tiež, že
žalobca nepreukázal, aby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ESĽP, či
ÚstavnéhosúduSR,ktorýmibybolokonštatovanéporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov. Preto žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v
existencii prieťahov. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie náhrady škody žalovaná uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnenú
a žiadala, aby bola v celom rozsahu zamietnutá.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že účastníci konania sa na pojednávanie vo veci určené na
deň 5.2.2012 nedostavili. U oboch mal súd doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu
na pojednávanie bola u účastníkov konania zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní
ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu pojednávania. Žalobca žiadal o zrušenie nariadeného
pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci.

Zároveň podal návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho
ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3NcC/48/2012 o nevylúčení
zákonnejsudkynezprejednávaniaarozhodovaniaveci.Žalobcavtomtokonaníužpožiadaloprerušenie
konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd SR sťažnosť na porušovanie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy SR a osobitne práva na zákonného sudcu podľa § 48 ods. 1 vety prvej Ústavy
SR, ako aj základné práva na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už dňa 17.6.2013 žiadal žalobca termín pojednávania

zrušiť. K tomuto podaniu na prerušenie konania predložil rovnopis sťažnosti podanej na Ústavný súd SR
vo veci sp. zn. 3NcC/48/2012. O návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa rozhodol uznesením
sp. zn. 8C/79/2012-64 zo dňa 29.7.2013, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
2Co/466/2013-82 zo dňa 14.11.2014 potvrdené. Vzhľadom na uvedené a na to, že súd už o rovnakom
návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol a to uznesením č. k. 8C/79/2012-64 zo dňa 29.7.2013,

nepovažoval žalobcom uvedený dôvod za dôležitý dôvod odročenia pojednávania aj vzhľadom na
skutočnosť, že o ústavnej sťažnosti žalobcu bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR IV.ÚS
693/2013-11 zo dňa 12.12.2013, keď aj sťažnosť voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2Co/466/2013-82 zo dňa 14.11.2014 bola odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na
jej prerokovanie. Súd preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti účastníkov konania,
pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu a listinné dôkazy.

Súd sa preto oboznámil s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny úradný postup
namietaný. Žalobca vo všetkých nižšie uvedených exekučných konaniach mal procesné postavenie
oprávneného a exekučnými titulmi v oboznámených exekučných veciach boli prevažne vždy
rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bol súdnym exekútorom predložený návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a
v niektorých prípadoch aj Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným, z ktorých podkladov
bolo vo všetkých prípadoch zistené, že sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z exekučného spisu sp. zn. 5Er/613/2009 (pripojeného k sp.

zn. 8C/99/2012 - žaloba NZP) bolo zistené, že dňa 25.9.2009 bola súdu doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na
vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej X. U., pre vymoženie istiny 335,26 eur s príslušenstvom
a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 02117/09 zo dňa
26.5.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.6.2009 a vykonateľnosť dňa 2.7.2009. Uznesením zo

dňa 17.12.2009 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 25.5.2010 rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesením č.k. 5Er 613/2009 - 29 zo dňa 26.7.2010 bolo exekučné konanie
zastavené.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/663/2009 (pripojeného k sp. zn. 8C/116/2012 - žaloba NZP) bolo zistené,
že dňa 14.10.2009 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej
A. Z., pre vymoženie istiny 593,50 eur s príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 08945/09 zo dňa 9.7.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 27.7.2009 a vykonateľnosť dňa 30.7.2009. Uznesením zo dňa 17.12.2009 súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na základe odvolania oprávneného
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 20.5.2010 odmietol odvolanie oprávneného ako oneskorene
podané. Uznesením č. k. 5Er/663/2009 - 24 zo dňa 26.7.2010 bolo exekučné konanie zastavené.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/486/2009 (pripojeného k sp. zn. 8C/134/2012 - žaloba NZP) bolo
zistené, že súdny exekútor doručil súdu dňa 21.7.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 05627/09 zo dňa
17.7.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.8.2009 a vykonateľnosť dňa 6.8.2009 pre vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 352,50 eur s príslušenstvom proti povinnej E. Č.J.. Uznesením zo

dňa 22.9.2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne
zamietol.Uznesenímč.k.5Er486/2011-19zodňa31.10.2011boloexekučnékonaniečodozamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zastavené. Vo zvyšnej časti bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/24/2010 (pripojeného k sp. zn. 8C/140/2012 - žaloba NZP) bolo zistené,
že dňa 20.1.2010 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej
Z. Z., pre vymoženie istiny 501,90 eur s príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudkuStáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 17424/09 zo dňa 23.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 14.12.2009 a vykonateľnosť dňa 17.12.2009. Uznesením zo dňa 23.2.2011 súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čiastočne zamietol. Urobil tak potom ako bolo

uznesením Krajským súdom v Košiciach zo dňa 21.9.2010 zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorý exekučné konanie zastavil. Uznesením č.k. 5Er/24/2010-35 zo dňa 11.4.2011 bolo exekučné
konanie čo do zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zastavené.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/188/2011 (pripojeného k sp. zn. 8C/147/2012 - žaloba ISTINA RS) bolo

zistené, že dňa 23.3.2011 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica
obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej E. A., pre vymoženie istiny 983,41
eur s príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn.
SR 13236/10 zo dňa 21.1.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.2.2011 a vykonateľnosť dňa
10.2.2011. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu
dňa 4.4.2011. Uznesením zo dňa 7.4.2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bolo exekučné konanie
uznesením č.k. 5Er/188/2011 - 17 zo dňa 9.5.2011 zastavené.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/521/2011 (pripojeného k sp. zn. 8C/79/2012 - žaloba NZP) bolo
zistené, že dňa 3.8.2011 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného
proti povinnému M. J. pre vymoženie istiny 329,73 eur s príslušenstvom a to na základe exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 18313/09 zo dňa 4.11.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 4.1.2010 a vykonateľnosť dňa 7.1.2010. Uznesením zo dňa 12.8.2011 súd žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesením č.k. 5Er 521/2011

- 17 zo dňa 28.9.2011 bolo exekučné konanie zastavené.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/599/2009 (pripojeného k sp. zn. 8C/189/2012 - žaloba NZP) bolo
zistené, že dňa 18.9.2009 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekútor podal žiadosť na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného

proti povinnému F. M., pre vymoženie istiny 617,33 eur s príslušenstvom a to na základe exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06430/09 zo dňa 10.6.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 13.7.2009 a vykonateľnosť dňa 16.7.2009. Uznesením zo dňa 17.12.2009 súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na základe odvolania
oprávneného, Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 2CoE/33/2010 - 22 zo dňa 30.6.2010 potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa. Uznesením č.k. 5Er 599/2009 - 30 zo dňa 9.9.2010 bolo exekučné
konanie zastavené.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/487/2011 (pripojeného k sp. zn. 8C/173/2012 - žaloba NP) bolo zistené,
že dňa 17.5.2011 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica obsahujúca

návrh na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnej L. W., pre vymoženie istiny 635,95 eur s
príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.
SR 05277/09 zo dňa 3.6.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 13.7.2009 a vykonateľnosť 16.7.2009.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa
21.7.2011. Súd prvého stupňa dňa 4.8.2011 uznesením č.k. 5Er 487/2011 - 9 zamietol žiadosť o vydanie

poverenia v časti vymoženia istiny a úrokov z omeškania. Vo zvyšnej časti vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Následne exekučné konanie v zamietnutej časti vymoženia istiny a úroku z omeškania zastavil
uznesením č.k. 5Er/487/2011-16 zo dňa 28.9.2011.

Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/301/2009 (pripojeného k sp. zn. 8C/85/2012 - žaloba NP) bolo zistené,

že dňa 9.5.2009 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola spísaná zápisnica obsahujúca
návrh na vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnému H. A., pre vymoženie istiny 836,46 eur s
príslušenstvom a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.
SR 13296/08 zo dňa 16.1.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.2.2009 a vykonateľnosť 26.2.2009.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa

3.6.2009. Súd prvého stupňa dňa 31.3.2011, potom ako bolo jeho rozhodnutie o zastavení exekučného
konania zrušené, uznesením 5Er/301/2009-38 zamietol žiadosť o vydanie poverenia v časti vymoženia
istiny, úrokov z omeškania a vo zvyšnej časti vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Následne v
zamietnutej časti exekučné konanie zastavil uznesením č.k. 5Er/301/2009-45 zo dňa 9.5.2011.Z exekučného spisu sp. zn. 5Er/107/2009 (pripojeného k sp. zn. 8C/152/2012 - žaloba NP) bolo
zistené, že dňa 19.3.2009 bolo na žiadosť súdneho exekútora Rudolfa Krutého na vykonanie exekúcie

oprávneného proti povinnému X. V., pre vymoženie istiny 377,11 eur s príslušenstvom vydané poverenie
a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 11926/08
zo dňa 25.11.2008. Súd pred rozhodnutím opakovane vyzval oprávneného aby predložil Zmluvu o
úvere. Následne uznesením zo dňa 28.5.2012 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie čiastočne zastavil. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Košiciach

uznesením zo dňa 24.6.2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Žalobca dňa 24.2.2014 v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 9C/112/2012 predložil súdu
znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý bol vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickou
univerzitouvBratislavestým,žetýmtoznaleckýmposudkombolastanovenámajetkováškoda,ktorámu
bola spôsobená v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných veciach.

Tento znalecký posudok žalovaná považuje za nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý preukázať
vznik a existenciu majetkovej škody žalobcu a preto navrhuje súdu, aby naň neprihliadal. Poukázala na
skutočnosť, že žalovanej bola priamo odňatá možnosť akýmkoľvek spôsobom participovať pri postupe
na vypracovaní posudku a preto odpovedá na otázky výlučne kladené žalobcom, náklady na poštovné
a náklady na tlač posudzovanie ktorých je tiež predmetom posudku nespĺňajú zákonom predpokladané

kritériumskutočnosti,napreukázaniektorýchbybolonutnédisponovaťodbornýmiznalosťami.Žalovaná
má za to, že posudok je výrazne jednostranný a pri vyhotovení tohto posudku sa vychádzalo zo
skutočností, ktoré boli zistené z podkladov poskytnutých žalobcom. Súd vyhodnotil znalecký posudok
predložený žalobcom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. ako listinný dôkaz a nie ako znalecký posudok, pretože
nebol vyhotovený po nariadení znaleckého dokazovania súdom.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že podaním zo dňa 29.1.2015 žalobca opätovne podal návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobcu. V návrhu uviedol žalobca
tie isté dôvody, ako v pôvodnom podaní. Opätovne uviedol, že s rozhodnutím Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 3NcC/48/2012 - 15 zo dňa 19. októbra 2012 o tom, že sudcovia súdu prvého stupňa
nie sú z prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
práv. K návrhu žalobca pripojil kópiu sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
vety prvej Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd
zriadený zákonom), ktorá sa týka uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach.

Súd prvého stupňa po citácii ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O.s.p. uviedol, že žalobca ako účastník
konania využil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého stupňa. O námietke zaujatosti

uplatnenejžalobcomužnadriadenýsúd(t.j.KrajskýsúdvKošiciach)právoplatnerozhodol.Krajskýsúdv
Košiciach sa pritom zaoberal všetkými dôvodmi žalobcu, pre ktoré žiadal vylúčenie sudcov súdu prvého
stupňa v danej veci. Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. 3NcC/48/2012-15 zo dňa 19.10.2012
je tak viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Okrem toho ani opätovným preskúmaním návrhu
žalobcu nebolo zistené, aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore

s ústavou, zákonom, alebo medzinárodnou zmluvou. Ústavná sťažnosť podaná žalobcom nezakladá
konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Navyše
súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že nebol dôvod na podanie návrhu na prerušenie konania,
pretožežalobcoviboloznáme,žedňa12.12.2013ÚstavnýsúdSRuznesenímsp.zn.IV.ÚS693/2013-11
odmietol okrem iných sťažnosti žalobcu i sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

3NcC/48/2012-15zodňa19.10.2012prenedostatokprávomociÚstavnéhosúduSRnajejprerokovanie.

Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu na prerušenie konania opätovne zamietol ako návrh
nedôvodný. Zároveň zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ o prejudiciálnych otázkach, pretože spor medzi účastníkmi konania sa dá vyriešiť podľa platnej

právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá komunitárnemu právu neodporuje.

Súd prvého stupňa ďalej citoval ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní a uviedol, že predmetom prejednávanej veci je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa

žalobca domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa vo vyššie uvedených
exekučných konaniach. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na
základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila,
že zo strany žalobcu jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto
žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej
pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal
preukázané,žebynárokžalobcunanáhraduškodyalebojehočasťboldorozhodnutiasúduuspokojený.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobcom
uplatneného nároku nedošlo ani v jednom prípade, žalobné návrhy boli podané v rámci plynutia 3-ročnej
premlčacej doby.

V konaniach vedených pôvodne pod sp. zn. 8C/99/2012, 8C/116/2012, 8C/134/2012, 8C/140/2012,

8C/147/2012 (žaloby označené žalobkyňou ako ISTINA RS), žalobca namietal, že exekučný súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca poukázal
na to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec právomoci zverenej exekučnému súdu tým,
že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný

postup bez splnenia zákonných podmienok. Z oboznámených exekučných spisov pripojených k vyššie
uvedeným konaniam bolo zistené, že v konaniach sp. zn. 5Er/613/2009, 5Er/663/2009, 5Er/486/2011,
5Er/24/2010, 5Er/181/2011, došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia a
následnekzastaveniuexekučnéhokonania.Zvyššieuvedenéhovyplýva,ževoveciachoznačenýchako
ISTINA-RS bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a

vo všetkých týchto veciach exekučným titulom boli rozsudky rozhodcovského súdu. Právny vzťah medzi
oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už
na základe predložených úverových zmlúv resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach
exekučnýchtitulov.Poukazujúcnaustanovenie§45ods.2zákonač. 244/2002Z.z.,vdanýchprípadoch
exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj

pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného
titulu t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukázal napr. na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn.
IV. ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania
tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Súd mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného

súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej príslušenstva, o ktorých už rozhodoval rozhodcovský
súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach
exekučnými titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie postupom
podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobca má právo iniciovať konanie

pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský
rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade, že rozhodcovský súd rozhodoval na základe
neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský
súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o takomto nároku môže byť znova
rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku súdu bolo známe, že súdom prvého stupňa sú

vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených práve žalobcom v tomto konaní.
Zmenky žalobca postúpil na iný subjekt a pritom sa jedná sa o zmenky vystavené na zabezpečenie
pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so žalobcom, o nárokoch ktorých už bolo taktiež rozhodnuté
rozhodcovským súdom a taktiež už boli tunajším súdom vedené exekučné konania v týchto veciach.
Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch boli zamietnuté. Okrem toho,

že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať exekučný titul súd uviedol, že v uvedených veciach nie
je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením sa s exekučnými spismi, pripojenými k
vyššie uvedeným konaniam, bolo totiž zistené, že ani jedno rozhodnutie súdu ako súdu exekučnéhoo zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo zrušené
resp. zmenené pre nezákonnosť. Žalobca ako oprávnený ani v jednom z týchto exekučných konaní
nevyužil svoje právo na podanie riadnych opravných prostriedkov.

V konaniach vedených pod sp. zn. 8C/173/2012 (5Er/487/2011), sp.zn. 8C/85/2012 (5Er/301/2009),
sp.zn. 8C/152/2012 (5Er/107/2009) - žaloby označené ako NP, žalobca namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-
dňovej lehote. V týchto exekučných veciach bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, avšak

predchádzali mu požiadavky (opakovane urgované) zo strany súdu na zaslanie úverovej zmluvy pretože
jej predloženie bolo nevyhnutné na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora za účelom posúdenia
exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, tiež
požiadavka súdu na vyčíslenie trov. Vo veciach pod sp.zn. 8C/173/2012 (5Er/301/2009) bolo poverenie
zamietnuté len čiastočne a vo veci pod sp.zn. 8C/152/2012 (5Er/107/2009) bola exekúcia čiastočne
zastavená.

V konaniach vedených pod spisovou značkou č. 8C/189/2012 a 8C/79/2012 (žaloby označené ako NZP)
žalobca uvádzal, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, kedy žiadosť súdneho exekútora zamietol. Oboznámením sa s
exekučným spisom č. 5Er/599/2009 a 5Er/521/2011, bolo preukázané, že žiadosť súdneho exekútora o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá, pričom je pravdou, že došlo k zamietnutiu
žiadosti po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
súdu. Súd mal za to, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota
platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v
prípadoch zamietnutia žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo vo vyššie uvádzaných prípadoch. V

súvislosti s tým súd poukazuje na skutočnosť, že v uvedených veciach exekučným titulom bol rozsudok
rozhodcovského súdu, kde súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu sa zaoberal aj zmluvou o úvere a to z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy.
Uvedené teda neposudzoval len podľa ustanovení Exekučného poriadku, ale aj zákona č. 244/2002 o
rozhodcovskom konaní, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia

predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č. 93/13/EHS.

K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uvádza,
že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je súčasné

splnenie troch podmienok a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho
úradného postupu, existencia škody, t.j. majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej
ujmy a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným
postupom a škodou. Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu
spojenej s výkonom jeho právomoci ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie resp. oneskorené vydanie
rozhodnutiadôsledkomporušeniastanovenýchaleboprimeranýchlehôtnajehovydanie,tedanečinnosť
štátneho orgánu. Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného
oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre
uvedenie veci do predošlého stavu. Charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky

veriteľa, ktoré nastalo v súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v exekučnom
konaní. O príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a
škodou ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím a škodou
je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je
objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených podmienok
za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom
požadované podmienky súčasne.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobnom návrhu pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia súdu prvého stupňa o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
je potrebné uviesť, že žalobca v konaní nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo
prieťahy v daným exekučných konaniach, a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci vnečinnosti súdu v uvedených veciach. V žalobnom návrhu žalobca uviedol, že vyvinul enormné úsilie,
aby docielil vecný posun v exekučných konaniach a uviedol konkrétne žiadosti o informáciu o stave
konania a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré boli z jej strany podané na súde. Žalobca žiadal súd

o informáciu o stave konaní v jednotlivých konaniach dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010,
na ktoré mu sudca konajúci v tej ktorej veci odpovedal. Na sťažnosti zo dňa 30.8.2010, 23.11.2010
a 25.5.2011, ktoré boli sťažnosťami na prieťahy zapísanými v Spr. 22/2010, 34/2010 a 12/2011 bolo
žalobcovi odpovedané, že zo strany vedenia súdu nie sú konštatované vzhľadom na činnosť sudcov
prieťahy v konaniach. V neposlednom rade súd v súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach,

na ktoré poukazuje žalobkyňa a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy SR s
tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, patrí výlučne do
právomoci Ústavného súdu SR. Súd prvého stupňa nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom
konaní. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepredložil rozhodnutia príslušného orgánu o existencii prieťahov
v daných exekučných konaniach a nedostatok právomoci súdu na rozhodnutie o prieťahoch, mal súd za

to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny úradný postup exekučného
súdu a v tomto smere teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa konštatoval, že zo strany žalobcu nebol
v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach

ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
strany žalobcu nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ sa týka žalobcom
uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy súd napriek uvedenému konštatoval, že zo strany žalobcu výška
ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná, a to ani

predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014. Súd preto pre nepreukázanie existencie podmienok
priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

Žalobca v svojom žalobnom petite v niektorých spojených veciach žiadal najskôr o veciach rozhodnúť
tzv. medzitymným rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.). K tomu súd uviedol, že ak je tu dôvod pre postup

podľa § 152 ods. 2 O.s.p., súd môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak
takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku súd nevyhovie, nevydáva o
tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia vo
veci samej.

O trovách konania rozhodol súd na pojednávaní konanom dňa 20.3.2014 podľa § 142 ods. 1, § 151 ods.
1, 2 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná. Žalovaná si uplatnila nárok
na náhradu trov konania v jej písomnom vyjadrení. V zákonom stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila
a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nie len u právneho
zástupcu, ale aj u účastníka, ktorý nie je právne zastúpený. Ak účastník v stanovenej lehote trovy

nevyčísli možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu. V prípade, že zo spisu výška
náhrady trov nevyplýva je súd oprávnený namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť
tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.

a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhol zrušiť
rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. súdu prvého stupňa vytkol, že vec prejednal v jeho neprítomnosti,
hoci preto neboli splnené podmienky v situácii, ak požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité

dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi. Trval totiž na osobnej účasti svojho právneho
zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde. Pokiaľ súd prejednal za takýchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať
pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu, keďže sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
žalovanej, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Citoval ust. § 15 O.s.p.,

poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (IV. ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000) i na
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 a namietol, že vo
veci rozhodol vylúčený sudca. Napadnuté rozhodnutie označil tiež za vydané predčasne v situácii, ak
ním súd súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a o ktorom v čase rozhodovania v merite veci ešte nebolo
právoplatne rozhodnuté. Mal tiež za to, že ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu písomne sa vyjadriť k
žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., o žalobe malo byť rozhodnuté podľa § 153b O.s.p. rozsudkom pre

zmeškanie, ktorého skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti rozhodovania
o skutočnej škode, kedy sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a ignoroval tvrdenia žalobcu o škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy

informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné výdavky. Z rozsudku súdu nie
je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa jej názoru súd odôvodnil svoje rozhodnutie úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca
a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Vytýkal tiež súdu,

že nebol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť na pojednávaní dôkazy o
výške škody. Ďalej žalobca namietal, že predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý jednoznačne preukazuje vznik škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. nesprávnym úradným postupom, v dôsledku ktorého došlo k zníženiu jej majetku
vo výške určenej posudkom. Ako vyplýva aj z uvedeného posudku, v konaní boli preukázané všetky

zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho
úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Namietal tiež, že súd
nevysvetlil svoj záver, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote a pre tento nesprávny
úradný postup nenašiel žiaden objektívny dôvod. Takto je jeho rozhodnutie vnútorne rozporné. V závere

uviedla, že ak bol súdu doručený návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Poukázala pritom na
judikatúru krajských súdov SR. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) prejednal odvolanie

žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 7.10.2015 o 9.10 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 212/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 28.9.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobcavodvolaníuvádzavšetkyodvolaciedôvody,okremodvolaciehodôvodupodľa§205ods.2písm.
b/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu

ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.

Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v
neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa

nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
5.2.2015 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 5.2.2015 bolo doručené účastníkom

dňa 12.1.2015, t.j. s dostatočným časovým predstihom, čím bola zachovaná lehota na prípravu
pojednávania podľa citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalobca v elektronickom podaní doručenom súdu dňa 29.1.2015 žiadal zrušenie nariadeného
pojednávania ako aj prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej

sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci. Žalobca navrhol prerušiť konanie z dôvodu, že na Ústavný
súd SR podala sťažnosť, týkajúcu sa porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd z dôvodu, že v konaní vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že rozhodnutie v

predmetnej veci závisí od otázky, ktorú nie je možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá
Ústavným súdom SR, preto sú v danom prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do
doby vydania rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti žalobcom na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie
konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach

obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade
žalobca) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany svojich
práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami protirozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta 2013, uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).

Bez právneho významu nezostala ani skutočnosť zistená súdom, že uznesením Ústavného súdu SR IV.
ÚS 693/2013-11 zo dňa 12.12.2013 odmietol sťažnosť žalobcu pre nedostatok právomoci ÚS SR na ich
prerokovanie a rozhodnutie, preto ani z tohto dôvodu návrh žalobcu na prerušenie konania neobstojí.

Žalobca ako účastník konania využil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého stupňa. O
námietke zaujatosti uplatnenej žalobcom už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne rozhodol.
Krajský súd v Košiciach sa zaoberal všetkými dôvodmi žalobcu, pre ktoré žiadal vylúčenie sudcov
súdu prvého stupňa v danej veci. Uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3NcC/48/2012-15 zo dňa 19.10.2012 je viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Proti tomuto
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach bola zo strany žalobcu podaná sťažnosť na Ústavnom súdu SR,

ktorú Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 693/2013-11 zo dňa 12.12.2013 odmietol pre nedostatok
právomoci ÚS SR.

Navyše o návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorej dôsledkom malo byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia

sudcu povereného prejednávaním veci, súd prvého stupňa už raz rozhodol a návrh zamietol (č.k.
8C/79/2012-64 zo dňa 29.7.2013). Toto rozhodnutie bolo na základe žalobcom podaného odvolania
potvrdené odvolacím súdom (uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/466/2013-82 zo dňa
14.11.2014).

Žalobca v elektronickom podaní doručenom súdu dňa 29.1.2015 navrhol tiež konanie prerušiť do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná
v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, v konaní o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Odvolací súd je však toho názoru, že v danej veci neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila
otázka významná pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nakoľko v
konanívedenomnaOkresnomsúdePrešovsp.zn.7C/6/2010ideonárok zozodpovednostizaškoduzo
strany povinného z dôvodu, že v nejakej exekučnej veci súdny orgán poverenie na vykonanie exekúcie
vydal. Prejudiciálne otázky, ktoré položil Okresný súd Prešov Súdnemu dvoru Európskej únie však

smerujú k tomu, či môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva
pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho
poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, teda pred samotným ukončením konania a tiež
pred vyčerpaním možnosti požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. V prejednávanom prípade sa
však rieši úplne iná otázka a to zodpovednosť štátu - žalovanej za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves.

Odvolací súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p., nakoľko tieto dôvody nie sú
relevantnými dôvodmi na prerušenie konania ako ani na odročenie pojednávania.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, nebola
jej odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak
vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v

Košiciach č.k.: 3NcC/48/2012-15 zo dňa 19.10.2012Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v podľa § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie
je dôvodná námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p.

Odvolací súd nepovažuje za správny právny záver súdu prvého stupňa pokiaľ tento na vec aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z.z. a pokiaľ v náväznosti na to uzavrel, že otázku prieťahov môže
súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prerušenia
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,
ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Ustanovenie § 9 ods. 2 v takomto znení nadobudlo účinnosť od 1.1.2013 a teda nemôžu byť na základe
neho posudzované zákonné podmienky pre vznik nároku zodpovednosti štátu za škodu ku ktorej malo

dôjsťnesprávnymúradnýmpostupomvobdobípredtýmtodátumom,tedapred1.1.2013.Vtomtoobdobí
totiž ust. § 9 citovaného zákona bolo v tomto znení:

Štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní,
aleboinýnezákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchaprávnickýchosôb.Vsúlade
s týmto zákonným ustanovením bol teda súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody z nesprávneho
úradného postupu oprávnený vyhodnotiť aj otázku prieťahov v súdnom konaní ako jednu zo základných
podmienok vzniku zodpovednosti.

Odvolací súd je toho názoru, že ani nesprávne právne posúdenie v tejto časti nemalo za následok
nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Z dôvodov prvostupňového rozsudku je totiž zrejmé, že tento
sa napriek svojmu záveru o neexistencii rozhodnutia, ktorým by príslušné orgány konštatovali prieťahy,
resp. nečinnosť v konaní sám aj vyhodnocoval túto otázku, keď s poukazom na znenie § 44 ods.

2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) konštatoval, že zákonná lehota 15 dní na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ citovaného
zákona,tedavprípadoch,akjeexekučnýmtitulomvykonateľnérozhodnutieRozhodcovskéhosúdu.Súd
prvéhostupňasprávnespoukazomnaust.§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní
v znení do 31.12.2014 poukázal na oprávnenosť a zároveň aj povinnosť Exekučného súdu posudzovať

takýtorozhodcovskýrozsudokajzhľadiskatoho,čitentonezaväzujeúčastníkarozhodcovskéhokonania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Je
nesporné, že v súvislosti s takýmto postupom musí Exekučný súd vykonať viacero úkonov na základe
ktorých môže uvedený záver vyhodnotiť a je nesporné, že to nie je reálne spôsobilý vykonať v lehote
15 dní. Súd prvého stupňa sa oboznámil s obsahom všetkých exekučných spisov, z ktorých žalobca

odvodzuje svoje nároky a v každej veci vyhodnocoval konkrétne úkony vykonané exekučným súdom
pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a v náväznosti na to vyhodnocoval aj
lehoty, v ktorých bolo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté.

Odvolací súd sa zhoduje s jeho závermi v tom, že ani v jednom z posudzovaných prípadov sa nejedná

o situáciu, aby exekučný súd naplnil zákonnú podmienku takých prieťahov v súdnom konaní, ktoré
by zakladali nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. Nemožno sa stotožniť s názorom
žalobcu, ktorá takýto nárok odvodzuje už od ňou konštatovaných prieťahov v rozsahu niekoľkých dní.Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné uviesť, že z vlastnej rozhodovacej praxe má vedomosť
o tom, že žalobca v teraz prebiehajúcom konaní podal na Okresný súd Spišská Nová Ves v krátkom
časovom úseku veľké množstvo žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zjavným

úmyslom zahltiť súd do tej miery, že nebude spôsobilý o týchto žiadostiach rozhodnúť v primeraných
lehotách. Takýto postoj vyplýva práve z následného postupu žalobcu, ktorý na uvedenú situáciu reagoval
podaním obrovského množstva žalôb o náhradu škody z nesprávneho úradného rozhodnutia. Odvolací
súd poukazuje na to, že obdobnou situáciou sa už opakovane zaoberal Ústavný súd Českej republiky,
ktorý konštatoval, že aj právo na prístup k súdu je možné zneužiť. Zneužiť toto právo znamená vykonať

ho k právom neodôvodnenej ujme iného alebo k ujme spoločnosti. Za špecifický prípad takéhoto
zneužitia práva označil šikanózne správanie, ktoré spočíva v tom, že niekto vykoná svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. Konštatoval, že vo vzťahu k právu na prístup k súdu možno
za zneužitie tohto práva považovať situáciu, keď žalobca nezahajuje súdne konanie pre ochranu svojho
aj keď domnelého, subjektívneho práva, ale zahajuje ho iba pre súdne konanie samo. Neúmerným
množstvom takto zahájených konaní účastník preťažuje už aj tak preťaženú justíciu, z čoho následne

ťaží zahajovaním ďalších konaní ohľadne náhrady ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konaní. Súdy
tak trvaním na bezhraničnej ochrane práva na prístup súdu bez ďalšieho dostávajú sami seba do
bludného kruhu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2011 sp. zn. III. ÚS 2791/08,
uznesenie zo dňa 13.3.2012 sp. zn. III. ÚS 696/2012.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny
podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves v exekučných konaniach vedených na tomto súde (ďalej len

preskúmavané exekučné konania) a nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní, z ktorého
dôvodu základ nároku nie je daný.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a
nenáležitá je preto námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého stupňa,

na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Spišská nová Ves sa v
preskúmavaných exekučných konaniach nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu podľa § 44 Exekučného

poriadku a ani tým, že pred rozhodnutím o udelení poverenia preskúmaval súlad exekučného titulu, t.j.
rozhodcovského rozsudku so zákonom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Spišská Nová Ves v preskúmavaných exekučných konaniach je

vecne správny.

Správny je aj záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.

Za správny považuje odvolací súd aj postup súdu prvého stupňa, ktorý nárok žalobca odvodzovaný
od tvrdenia o vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok odvodený od tvrdenia,
že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobcu, ktoré mu
už bolo priznané právoplatným rozhodcovským rozsudkom právne kvalifikoval ako nárok na náhraduškody z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia aj napriek tomu, že žalobca tento nárok zakladal na
zodpovednosti za nesprávne úradné rozhodnutie. Je totiž zrejmé, že žalobcom konštatovaný postup
vyústil do vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda aj takto

tvrdené porušenie možno posudzovať iba v rámci nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného rozhodnutia.

Podľa § 6 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

V preskúmavaných exekučných konaniach zrušenie alebo zmena rozhodnutia okresného súdu (ako
exekučného súdu), preukázané neboli a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je

skúmanie existencie ďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady
vzniku práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z. musia byť splnené kumulatívne.

Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou

súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá
je preto odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky. Súd v odôvodnení
rozsudku uviedol, z akého dôvodu sa nezaoberal samotnou výškou škody či nemajetkovej ujmy a v
tomto smere nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd vychádzal
pri rozhodovaní, že vyjadrenie žalovanej jej nebolo doručené a nebolo doručené ani súdu, a teda súd mal
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej
k žalobe zo dňa 4.2.2013 bolo doručené Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 6.2.2013. Uvedené

vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 18.2.2013, čo vyplýva z doručenky na č.l. 42.

Za tejto situácie mal žalobca dostatok času na to, aby sa vyjadril k argumentom žalovanej a prípadne
navrhol vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobil, sama sa vzdal tohto procesného práva,
ktorého realizácia mu však nebola znemožnená postupom súdu.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie
podľa § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie.

Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich

svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na
pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú
obsiahnutévspiseapokiaľbysažalobcaboltohtopojednávaniazúčastnil,malmožnosťsakvykonaným
dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na pojednávaní, vrátane

možnostivyjadriťsakskutkovýmaprávnymotázkamvecianavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.
Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené
neboli.

Nenáležitá je námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,

keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., ako aj
ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

K námietke žalobcu, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými
tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup súdu nie

je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým základom a
nakoniec sám žalobca podáva rovnaké odvolania vo všetkých veciach tých istých účastníkov konania a
o tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnému žalobcovi, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobkyňa nemá právo na ich
náhradu, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.