Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoE/71/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413206225
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8413206225.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851
02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému S. G., nar. XX.XX.XXXX, O. XXX,
o vymoženie 598,85 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok
č.k. 5Er/547/2013-17 zo dňa 03.03.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Kežmarok (ďalej len ,,súd prvého stupňa”) žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (č. Ex 10298/13) zo dňa 10.06.2013 zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 3, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
účinného ku dňu 28.01.2006. Dospel k záveru, že spotrebiteľská zmluva uzavretá dňa 28.01.2006
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorá nebola
osobitné dojednaná a núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná

podmienka v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú a teda rozhodcovský súd nemal právomoc
takýto spor rozhodovať. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa mal za to, že boli splnené podmienky
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavanej činnosti, ktorú mu zveril zákon, pretože exekučný súd nemôže skúmať vecnú správnosť
exekučného titulu. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže
skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy Konštatoval, že súdy často nesprávne interpretujú rozhodnutie
Súdneho dvora vo veci ASTURCOM v dôsledku nesprávneho slovenského prekladu tohto rozhodnutia.

Exekučný súd má totiž len „posúdiť“, resp. „vyhodnotiť“ nekalosť rozhodcovskej doložky a nie vykonať
cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k preskúmavaniu okolností prípadu. Podľa jeho názoru Súdny
dvor nemal v úmysle uložiť exekučným súdom, aby zrušili rozhodcovské nálezy so silou res iudicata
v prípadoch, keď takýto postup podľa vnútroštátneho práva nie je možný. Poukázal tiež na to, že
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné konštatovať ani s odvolaním sa na ustanovenia
Smernice 93/13/EHS. Nemožno zo slovenského a ani z európskeho za súčasného právneho vzťahu

vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a
nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Oprávnenýpovažujepostupsúduzaneoprávnenýzásahdojehozákladnéhoprávanasúdnuochranuaporušovanie
princípov právnej istoty. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.9.2011. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Zákonný sudca podanému odvolaniu v súlade s § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté
uzneseniespoluskonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúlade
s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké
účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv.
materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny

účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým
orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je
napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho

väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať
patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom

zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1
písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na

rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe

nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského
rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa
§ 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie §
45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú

právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 Zákona rozhodcovskom
konaníjepotrebnénaúčely§45Zákonaorozhodcovskomkonanívylúčiťvovzťahukexekučnémusúdu.Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p.
a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do

jeho materiálnej právoplatnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57
Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom
konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 zákona o
rozhodcovskom konani potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému

súdu jeho skúmanie.

Vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je i eurokonformný.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom

zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že

„ak súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí
podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s
vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú
povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon

GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53)“.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza

z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to

vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad

Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol touto podmienkou viazaný.

Odvolací súd poukazuje taktiež na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Rovnaký právny názor vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn.
6Cdo/207/2011, podľa ktorého „Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávnenou označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto
oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie

ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia“.Pokiaľ sa týka právneho posúdenia rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi
povinným a právnym predchodcom oprávneného, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého
stupňa, že exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, nie je v súlade so zákonom, lebo bol vydaný na

základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky zakotvenej v čl. XI Všeobecných obchodných podmienok
pôžičky poskytovanej spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., ktorá vyžaduje riešenie všetkých
sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami výlučne v rozhodcovskom konaní.

Súdexekúciuzastavívcelomrozsahu,prípadenevydápoverenienavykonanieexekúcie,akexekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc
odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice, t.j.
postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality bežných ľudí nezaväzovali.

Postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu
zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení IV.ÚS
55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá

znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so
Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu

príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa, že rozhodcovská
doložka nespĺňa ani požiadavku písomnej formy v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní.

Podľa § 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do
zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o

podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu.

Podmienku písomnej formy nespĺňa formálny odkaz v zmluve o pôžičke na Všeobecné obchodné
podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými zmluvnými
dojednaniami formulárovej zmluvy.

Predmetná zmluva o pôžičke neobsahuje zmienku o výslovnej dohode strán o riešení prípadných
sporov formou rozhodcovského konania. Nedošlo ani k podpisu Všeobecných obchodných podmienok
zmluvnými stranami. Zo všeobecne formulovaného odkazu o tom, že povinný súhlasí so Všeobecnými
obchodnými podmienkami, ako aj ostatnými neoddeliteľnými súčasťami zmluvy, nemá k nim výhrady

a zaväzuje sa ich dodržiavať, nemožno nijako vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa
účastníkov zmluvy uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu.S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. uzneseniu súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.