Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, August 3, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/330/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712201832
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712201832.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci oprávneného C.. O. C. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v T. v K. XX
C. place, T. zastúpeného I.. Ivetou Kalinovou advokátkou so sídlom v Bratislave na Cukrovej ul. č. 14
proti povinnej C. C. rod. D. nar. X.X.XXXX bývajúcej v T. č. XX zastúpenej advokátskou kanceláriou Doc.
Adriána Švecová s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kominárskej ul. č. 2,4 v konaní o výkon rozhodnutia
o nariadení návratu mal. detí C., H. nar. XX.XX.XXXX a C. nar. XX.XX.XXXX, zastúpených kolíznym

opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce do krajiny ich obvyklého pobytu o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce z 18.10.2012 č. k. 17Em/1/2012 -
119 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie

návratu mal. detí H. a C. C..

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený s návrhom, aby ho odvolací súd
zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože neboli splnené podmienky pre zamietnutie
jeho návrhu na súdny výkon rozhodnutia. Prezentoval názor, že konajúci súd nesprávne vec právne
posúdilpodľa§273ods.1a4O.s.p.,pretoževoveciachneoprávnenéhopremiestneniaalebozadržania

dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy sa majú primerane použiť len ustanovenia § 273 ods. 2 a 3 O. s.
p., t.j. pristúpiť ihneď k odňatiu detí bez predchádzajúceho ukladania pokút. Namietal, že súd prvého
stupňa nevzal do úvahy ani účel ustanovení Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len nariadenie), ani účel ustanovení Haagskeho
dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len dohovoru). Pripustil,

že súd správne konštatoval, že tieto predpisy neurčujú, ako má znieť výrok súdu o nariadení návratu mal.
detí do krajiny ich obvyklého pobytu, no nesprávne uviedol, že v rozhodnutí je potrebné určiť oprávnenú
a povinnú osobu a určiť aj lehotu na zabezpečenie návratu detí. Poznamenal, že povinnej bola uložená
povinnosť zabezpečiť návrat mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu a nie odovzdať mu deti. Kto je
oprávnenou a povinnou osobou podľa jeho názoru, upravujú priamo ustanovenia nariadenia a dohovoru.
Oprávnenou osobou je podľa jeho názoru rodič, od ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené a

povinnou ten, kto dieťa neoprávnene premiestnil. Zdôraznil, že súd nemusel osobitne určovať lehotu, v
ktorej je povinná zabezpečiť návrat mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože tá priamo vyplýva
z ustanovení nášho právneho poriadku a je daná vykonateľnosťou rozhodnutia, ktorá nastala 8.7.2011.
Poznamenal, ak si povinná nesplní svoju povinnosť riadne a včas, súd je jej podľa § 273aa O. s. p.
oprávnený odňať dieťa, ktoré sa u nej nachádza.

Povinná vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného navrhla potvrdiť napadnuté uznesenie ako vecne
správne. K odvolacím námietkam oprávneného uviedla, že nevidí dôvod, pre ktorý by súd nemal uvádzaťdo odôvodnenia § 273 ods. 2 a 3 O. s. p. a v tejto súvislosti poznamenala, že konajúci súd vec vôbec
podľa týchto ustanovení neposúdil, iba ich uviedol do odôvodnenia. Konštatovala, že výkon rozhodnutia
sa riadi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a nie nariadením. Zdôraznila, že nariadenie, ani

dohovor neustanovujú, kto je oprávnený a kto povinný pri výkone rozhodnutia. Uviedla, že súd prvého
stupňa ani nemohol vo veci aplikovať § 273 ods. 2 O. s. p., pretože rozhodnutie o návrate mal. detí do
krajiny ich obvyklého pobytu neustanovovalo, že deti s ňou nemajú byť a má ich vrátiť oprávnenému.
Dodala, že rozhodnutie podľa dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení
opatrovníckeho práva. Poukázala na to, že uznesením Okresného súdu Michalovce zo 16.5.2011 sp.

zn. 17P/6/2011 (správne má byť uznesením sp. zn. 15P 58/2011 zo 17.5.2011 poznámka odvolacieho
súdu) jej boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti a v prípade, ak by súd rozhodol podľa § 273aa
O. s. p. a odňal jej ich, postupoval by v rozpore s § 273c O. s. p.. Uviedla, že súd musí v každom
štádiu výkonu rozhodnutia skúmať, či sú splnené predpoklady na jeho vedenie tak, ako to vyplýva aj z
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30.1.2012 č.k. 17CoE 363/2011-142.

Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného navrhol potvrdiť napadnuté uznesenie ako
vecne správne.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením z 26.6.2013 č.k. 8CoP/521/2012-145 potvrdil
napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Michalovce podľa ust. § 219 ods.1, O.s.p., nakoľko sa v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa a dospel k rovnakému záveru, že rozhodnutie
o návrate detí C. do krajiny ich pôvodu je nevykonateľné, pretože z neho nie je možné zistiť, povinnú
osobu a lehotu, v ktorej má byť rozhodnutie vykonané.

Oprávnenýpodal25.10.2013sťažnosťnaÚstavnýsúd,vktorejnamietalporušeniejehozákladnýchpráv

a slobôd rozhodnutím Okresného súdu Michalovce z 18.10.2012 č.k. 17Em/1/2012-119 vo vzájomnej
súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 26.6.2013 č.k. 8CoP/521/2012-145. Nesúhlasil s
rozhodnutím, že uznesenie, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu
je nevykonateľné a zdôraznil, že výrok Okresného súdu Bratislava I. jasne určil povinnosť pre každého,
keď nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do T..

Ústavný súd uznesením z 9.7.2014 č.k.II. ÚS 361/2014-17 prijal sťažnosť oprávneného na ďalšie
konanie a nálezom z 27.5.2015 č.k. II. ÚS 361/2014-49 zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
26.6.2013 č.k. 8CoP/521/2012-145. Uviedol, že záver konajúcich súdov o nevykonateľnosti rozhodnutia
o nariadenie návratu detí C. do krajiny ich obvyklého pobytu a pod jej jurisdikciu je ústavne neudržateľný

a je výsledkom ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku o výkone rozhodnutí, Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, popierajúceho účel a zmysel
vo veci aplikovaných noriem. Konštatoval, že skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané alebo
je uznateľné rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie návratu dieťaťa v
zmysle Haagskeho dohovoru. Vyslovil presvedčenie, že postup Krajského súdu pri rozhodovaní vo veci

sťažovateľa bol striktne formálny a ústavne neudržateľný, keď potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa
na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Poukázal na to, že v dôsledku príliš formalistického
výkladu vo veci aplikovaných ustanovení, nerešpektujúc účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady,
konal v rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou z čl. 152 ods. 4 Ústavy až do takej miery, že
svoje rozhodnutie zaťažil prvkami arbitrárnosti a svojvôle, čím porušil základné práva sťažovateľa na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zdôraznil, že postulát o špecifickosti výkonu rozhodnutia
o nariadení návratu akceptuje aj dôvodová správa k ustanoveniu § 273a O.s.p., ktorá odkazuje práve
na rozhodnutia Haagskeho dohovoru, pričom uvádza, že v týchto medzinárodných veciach je pri výkone
rozhodnutia na jednej strane žiaduce dodržať obdobný postup ako pri výkone rozhodnutí o výchove detí,
avšak súčasne je potrebné tento proces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie

pokút v týchto prípadoch neodporúča a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu,
komu má byť podľa rozhodnutia vrátené. Dodal, že v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia je požiadavka, aby aj v rozhodnutí o nariadení návratu boli určené konkrétne
práva a povinnosti účastníkov (pôvodného) konania súvisiace so zabezpečením návratu, ako aj lehota,
v ktorej má dôjsť k ich splneniu. Ústavný súd zároveň vyslovil názor, že v prípade, ak vymedzenie týchto

konkrétnych práv a povinností vo výroku rozhodnutia absentuje, je možné tento nedostatok preklenúť
použitím ústavne konformného výkladu.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa §-u 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa §-u 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a dospel
k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ani na jeho zmenu, preto ho podľa §-u 221

ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa §-u 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší len ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa §-u 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Podľa §-u 221 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu,
do právomoci ktorého vec patrí.

Odvolací súd viazaný nálezom Ústavného súdu zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu

vec na ďalšie konanie, pretože vo výroku uznesenia, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do
krajiny ich obvyklého pobytu, konkrétne do T., nebola určená lehota na ich vrátenie. Odvolací súd
vychádzajúc dôsledne z nálezu Ústavného súdu v tejto právnej veci, konkrétne z názoru o povinnosti
vyložiť si nedostatok neurčenia lehoty na návrat maloletých detí pod jurisdikciu T. dospel k záveru, že
so zreteľom na dlhú dobu uplynulú od vykonávaného rozhodnutia (1.7.2011 sp. zn. 1P 50/2011 Okresný

súd Bratislava I) nota bene na najlepší záujem maloletých detí, ktorý je aj v tomto konaní prioritný, je
nevyhnutné zistiť všetky relevantné skutočnosti pre nariadenie výkonu rozhodnutia, t.j. kde a u koho
sa maloleté deti nachádzajú, aký je ich súčasný zdravotný stav a so zreteľom na tento, či je možný ich
okamžitý prípadne v akej lehote návrat do krajiny obvyklého pobytu.

Odvolací súd je toho presvedčenia, že ak by nariadil výkon rozhodnutia bez zistenia vyššie uvedených
skutočnostívsúladesúčelomNariadeniaaDohovoru,ktorýmjeurýchlenénavráteniemaloletýchdetído
krajiny ich obvyklého pobytu, odňal by povinnej osobe možnosť konať pred súdom, čím by opäť vznikol
zákonný dôvod na podanie ústavnej sťažnosti a následne by sa zmaril vyššie uvedený účel Nariadenia
a Dohovoru.

OdvolacísúdnasplnenieúčelunariadeniaRadyaDohovoruzdôrazňujezákonnúpovinnosťsúduprvého
stupňa v tejto veci bez zbytočného odkladu konať a rozhodnúť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.