Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219699
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219699.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Bratislava I., Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaniach navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 27. októbra 2014 č. k.
4C/505/2012-38 a uzneseniu z 11. novembra 2014 č. k. 4C/505/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 125 eura a nemajetkovej ujmy v sume 486,82 eura z dôvodu, že
Okresný súd Komárno o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej

lehote od jej podania, ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol po uplynutí 15 dňovej lehoty od
doručenia žiadosti. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného
dokazovania, najmä na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Er/549/2010, z ktorého zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 15.07.2010. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný
27.05.2010. O žiadosti o udelenie poverenia rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 21.01.2011 tak,
že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnená nepodala proti uzneseniu odvolanie. Exekučné
konanie je zastavené uznesením zo 27.07.2011, ani proti tomuto uzneseniu oprávnená nepodala

odvolanie. V ďalšej časti prvostupňový súd poukázal na ust. § 4, § 6, § 9, §16, § 17 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1,
2 písm. c/,d/ a § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku. Uviedol, že ak by návrh na vykonanie exekúcie
a žiadosť o udelenie poverenia boli v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, súd by bol povinný vydať
poverenie v 15 dňovej lehote. Ak súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V tomto prípade súd
nemá zákonnú 15 dňovú lehotu na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia, teda nemá povinnosť

v 15 dňovej lehote rozhodnúť o tom, že žiadosť o udelenie poverenia zamieta. Vzhľadom k tomu
nezistil žiadne prieťahy v konaní, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy, v danej veci sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie a sťažnosti na prieťahy v konaní. Všeobecný súd nie je oprávnený
konštatovať prieťah v konaní, ani navrhovateľ. V závere uviedol, že nemal za preukázané vznik škody aakbynavrhovateľkenejakáškodyvznikla,nepreukázalaspojitosť medzizamietnutímžiadostioudelenie
poverenia a prípadnou škodou. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni
nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnila.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie

novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej

jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.
Uviedla,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym
úradnýmpostupomnanedôveryhodnostiúdajov.Nemalakdispozíciiexekučnýspisatak mohlaniektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a

to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej
neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského

súdu, ale len súdu exekučného. Namietala nevykonanie znaleckého dokazovania. V závere uviedla, že
súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej
trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla, že Štrasburgský súd uviedol,
že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby
vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok

takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že nepresadzovala vydanie poverenia
zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k
prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom
na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa

náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil

skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP), ktorú videla v tom, že súd vo

veci nenariadil znalecké dokazovanie. Odňatím možnosti konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa
rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,
2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať

pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom
zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady konania. Je vecou súdu, ktoré
dôkazy v konaní vykoná za účelom zistenia skutkového stavu. Vykonanie znaleckého dokazovania
na rozsah škody a nemajetkovej ujmy by nemalo oporu v závere súdu o nedôvodnosti žaloby

navrhovateľky. Vzhľadom k tomu, že odvolací nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť
rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu
a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd
nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Komárno 15.07.2010. Návrh na vykonanie
exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom 27.05.2010. Súd uznesením o
dňa 21.01.2011 č. k. 4Er/549/2010-13 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúciezamietol.Navrhovateľka protiuzneseniuodvolanienepodala.Potomexekučnýsúduznesením

zo dňa 27.07.2011 č. k. 4Er/549/2010-24. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23.08.2011.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15 dňová lehota na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí.

Odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil.

Podľa§44ods.2EP(platnéhodo31.05.2010)súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie,návrhnavykonanieexekúcieaexekučnýtitul.Aksúdzistírozporžiadostioudeleniepoverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie nie je možné vykladať
extenzívne. Upravuje totiž 15 dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu
nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej

vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou
verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie
núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a

spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie
povereniavyplývazdoslovnéhojazykovéhovýkladucitovanéhoustanovenia,podľaktoréhosa15-dňová
lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15- dňová
lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete

citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu
rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutá.Vzhľadomnazáverprijatýodvolacímsúdom,že15dňová

lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného súdu
k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (212 ods. 1 OSP) k jednotlivým odvolacím
dôvodom navrhovateľky udáva:

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia na strane 4 uviedol, že na danú vec aplikoval ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase podania návrhu. Preto odvolací dôvod tvrdený

navrhovateľkou nie je daný.

Čosatýkaďalšíchodvolacíchdôvodovnavrhovateľkytýkajúcichsaotázkytrvaniastavuprávnejneistoty,
k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho

súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky, keď podáva paušálne odvolania
v radovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého jednotlivého prípadu. Nasvedčuje
tomu posledný odvolací dôvod na prerušenie konania na návrh navrhovateľky. Je zrejmé, že samotná
navrhovateľka pri uvádzaní tohto dôvodu nemala vedomosť, či podala návrh na prerušenie konania, čo
vyplýva z jej prvej vety „ak bol súdu doručený....“. Žiadny návrh na prerušenie konania navrhovateľka v

priebehu konania nepodala, preto aj tento odvolací dôvod nie je daný.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením zo dňa 11.11.2014 č.k. 4C/505/2012-54 na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7a/ sadzobníka
súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a
aplikáciu položky 7a zákona o súdnych poplatkov. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny
poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniupodlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať stav
platný do 30.09.2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania v časti nedostatočného

zdôvodnenie rozhodnutia. Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany
ohrozenýchaleboporušenýchprávzostranysúdu,aleajposkytnutiesúdnejochranyvurčitomrozsahua
predovšetkým kvalite. K určujúcim znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne

otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) v jednotlivých strán. Požiadavka
riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiavyplývanielenzpotrebyúčastníkovmaťmožnosťdozvedieť
sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v

odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, I. ÚS 241).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v

citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,

ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t. j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s

výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej
časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej
právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak

spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore

so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj

citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania) než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčený analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že zúkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 11.11.2014, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže

v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 veta prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože takýto nárok
v priebehu konania neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.