Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/796/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613223863
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7613223863.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne M. E., T., Z. X, zastúpenej Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanej Rapid life
životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej JUDr. Danielom Blyšťanom,
Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., Košice, Užhorodská 21, IČO: 47 231 785, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 2C/207/2013-163 z 9.6.2014 Okresného
súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o súdnom poplatku.

M e n í rozsudok vo výroku o súdnom poplatku tak, že žalovaná nie je povinná zaplatiť súdny poplatok
99,50 €.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a žalovaná nemá právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice,
Košice, Alžbetina 41 (ďalej len AS) 3C/381/2012 z 19.1.2012, žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobkyni na účet jej zástupcu trovy právneho zast. 886,78 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok zo žaloby 99,50 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
odložil vykonateľnosť Rozhodcovského rozsudku 3C/381/2012 z 19.1.2012, vydaného JUDr. Michalom

Škriabom, rozhodcom, Košice, Alžbetina 41, ktorý nadobudol právoplatnosť 9.7.2013 a vykonateľnosť
9.7.2013 až do právoplatného rozhodnutia vo veci 2C/207/2013.
V odôvodnení rozsudku reprodukoval podstatný obsah žaloby, doručenej mu 22.7.2013, a uviedol, čo
namietala (uviedla) žalovaná. Po vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav: Rozhodcovským
rozsudkom 3C/381/2012 z 19.1.2012, vydaným AS bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanej 128,17
€ a nahradiť trovy rozhodcovského konania 276 €. Rozhodcovský rozsudok žalobkyňa prevzala do
vlastných rúk 3.7.2013, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 9.7.2013 a uviedol, čo vyplynulo z

jeho odôvodnenia. Ďalej zistil, že 27.6.2007 bola medzi žalobkyňou a žalovanou uzatvorená poistná
zmluva (ďalej len zmluva) č.4445100001 v rámci ktorej, v časti XV. s názvom Rozhodcovské konanie
obsahuje rozhodcovskú doložku (ďalej len doložka), kde podľa bodu 1 tohto čl., poisťovňa a poistník sa
dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní
pred rozhodcovským súdom. Tieto dojednania boli potvrdené aj v Osobitných zmluvných dojednaniach
(ďalej len OZD) č.01/2007 k zmluve č.4445100001, kde podľa bodu 2 poistník a poisťovňa vyjadrujú
svojim podpisom vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto

súdnehokonaniazdôvoduúčelnosti,praktickostiarýchlostipodrobiarozhodcovskémukonaniuvzmysle
XV. časti Všeobecných poistných podmienok (ďalej len VPP) a, že OZD sú podpísané žalobkyňou
27.6.2007. Ďalej uviedol, čo vypovedala pred ním žalobkyňa a čo udala žalovaná a vypočutý svedok
L. M.. Citoval znenie § 39,§ 52 ods.1,2,3,4,§ 53 ods.1,2,3,§ 53 ods.4 písm. r),53 ods.5 O. z., §1 ods.1,§ 3 ods.1,§ 4 ods.1,§ 8 ods.1,2,§ 12 ods.6,33 ods.2,§ 40 ods.1 písm. c),j),§ 40 ods.2,§
41 ods.1,43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, čl. 38
Charty základných práv Európskej únie, čl.3 Smernice Rady 93/13/EHS a bodu 1 písm. g) prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v plnom rozsahu opodstatnená.
V prvom rade skúmal, či žalobkyňa si svoj nárok uplatnila včas. Zistil, že rozhodcovský rozsudok
bol žalobkyni doručený 3.7.2013, prevzala ho osobne a žaloba bola mu doručená 22.7.2013, z čoho
vyplýva, že bola uplatnená v zákonnej lehote. Uviedol, že dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku
3C381/2012 je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci na základe neplatnej doložky.

Považoval za nesporné, že účastníci (žalovaná s predchádzajúcim obchodným menom Prvá česko-
slovenská poisťovňa Rapid, a.s.) uzavreli 27.6.2007 zmluvu č.4445100001, ktorej súčasťou sú i VPP,
prevzatie ktorých žalobkyňa podpísala 27.6.2007, že súčasťou týchto VPP je i OZD č.01/2007 k
zmluve č.4445100001, na základe ktorého účastníci spoločne a každý zároveň samostatne vyjadrili
svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho
konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu podľa čl. XV.

týchto VPP. Zároveň prehlásili, že toto ust. chápu zmluvné strany ako doložku. Rozhodcovská zmluva
môže byť uzavretá ako samostatná zmluva (samostatný zmluvný dokument) alebo ako doložka k
zmluve, že v danom prípade rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi konania dojednaná ako
doložka v rámci VPP k zmluve č.4445100001. Ďalej skúmal, či doložka (napriek podpisu oboch
zmluvných strán) bola medzi stranami dojednaná jednotlivo a vzhľadom na vyjadrenie žalobkyne, ktorá

sa k týmto skutočnostiam jednoznačne vyjadrila, dospel k záveru, že doložka nebola individuálne
dojednaná a to i napriek predloženému listinnému dôkazu - Záznamu o požiadavkách a potrebách
klienta k zmluve č.4445100001 z 27.6.2007, pretože ide opäť o predtlačený formulár, kde žalobkyňa
nemala na výber možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Tento formulár sa týka len obsahu
samotnej zmluvy, nie zmluvných podmienok. Tvrdenie žalobkyne, že o doložke nemala vedomosť, tento

inštitút jej nebol vysvetlený zo strany sprostredkovateľa poistenia, teda že doložka nebola individuálne
dojednaná, v celom rozsahu podporuje výpoveď svedka L.. M., ktorý v danom prípade vystupoval
ako sprostredkovateľ poistenia, a doznal, že sám nemá vedomosť o význame obsahu doložky, tento
pojem nevedel vysvetliť, preto mal za to, že je vylúčené individuálne dojednanie doložky v konkrétnom
prípade. Poukázal na čl. XV. VPP a uviedol, že v súlade s OZD č.01/2007 k zmluve č. 4445100001

sa účastníci dohodli na riešení ich sporov v rozhodcovskom konaní, pričom nešpecifikovali osobu
rozhodcu, nedohodli sa ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia podľa § 8 ods.1 cit. zák. a tiež
sa nedohodli na tom, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu.
Toto ust. však chápu zmluvné strany ako doložku. Cit. ust. tak vyhodnotil ako neurčitý právny úkon,
ktorý je podľa § 37 O. z. neplatný a zároveň ako právny úkon, ktorý je v rozpore so zák.č.244/02 Z.

z. (pokiaľ sa týka § 8 ods.1 a § 12 ods. 6) - je teda i podľa § 39 O. z. neplatným úkonom, pričom v
oboch prípadoch ide o absolútnu neplatnosť. Uviedol, že kritériom neprijateľných podmienok je, že ide
o podmienky, ktoré sú obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa, a že z
tohto uhla pohľadu jednoznačne konštatuje, že povinnosti spotrebiteľa - žalobkyne, ktoré sú predmetom

rozhodcovského rozsudku, nekorešponduje žiadna povinnosť dodávateľa, t.j. žalovanej. Tiež, že je
nezanedbateľná ani tá skutočnosť, že ak by mal spotrebiteľ riešiť spory výlučne v rozhodcovskom
konaní a ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ
by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že ochrana spotrebiteľa pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je

z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení. To platí aj vo
vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ust. formulárovej povahy a je zrejmé, že
spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu.
Spotrebiteľ mohol doložku ako celok prijať alebo odmietnuť. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo
k individuálnemu dojednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne

vyjednanie. Ani výsluchom svedka L.. M., nebolo preukázané individuálne dojednanie doložky, resp.
bolo dokázané vylúčenie jej individuálneho dojednania, pretože svedok o jej obsahu nemal vedomosť.
Na základe týchto skutočností považoval rozhodcovskú zmluvu (doložku) za neplatnú podľa § 40 ods.1
písm. c) zák.č.244/02 Z. z. Poukázal na to, že žalobkyňa namietala i neplatnosť doložky s poukazom
na § 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z. k čomu dodal, že dôvodovou správou k zák.č.71/09 Z. z.

(t.j. poslednou novelou zák.č.244/02 Z. z.) s odkazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora mal
rozhodca pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadniť i konkrétnu judikatúru, najmä: - Océano Grupo
Editorial SA - C-240/98; - Elisa María Mostaza Claro - C 168/05; - Cofidis - C 473/00. I § 33 zák. o
rozhodcovskom konaní obsahuje úpravu, podľa ktorej nemožno rozhodcovským rozsudkom prisúdiť, čoodporuje zák. alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné, že z
tohto pohľadu sa mal rozhodca vo svojom rozhodnutí zaoberať samotným predmetom rozhodcovského
konania, že podľa dôvodovej správy k zák.č.71/09 Z. z. ak voči spotrebiteľovi boli použité nekalé praktiky

alebo ak zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, nie je možné vôbec uvažovať, aby rozhodca
vyberal nejakú časť zmluvy a priznával nejaké čiastočné plnenie. Zároveň ide aj o prevenčné ust., aby
sa dodávatelia zdržiavali používania nekalých praktík alebo neprijateľných zmluvných podmienok. Už
len z dôvodu, že neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v § 53 ods.4 O. z. sú len demonštratívne
vypočítané, nie je možné vypočítať všetky ust., porušenie ktorých bude dôvodom na podanie žaloby

na zrušenia rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, či rozhodca
predmet sporu posudzoval či neposudzoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, či toto ust. VPP
bolo individuálne dojednané. Považoval za potrebné dodať, že na prejednanie veci je daná miestna
príslušnosť procesného súdu, a to s poukazom na § 88 ods.2 posledná veta O. s. p. na konanie o
zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode

ktorého má bydlisko, že rozhodcovské konanie vychádzalo zo spotrebiteľskej zmluvy - podľa zmluvy
totiž jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa bola žalovanou identifikovaná na základe rodného čísla (nie
na základe DIČ) a z obsahu zmluvy nevyplýva, že pri uzatváraní zmluvy so žalovanou nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.4 O. z.). Konštatoval, že
doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je súčasťou VPP, že je uvedená v čl. XV. VPP s

názvom Rozhodcovské konanie a v osobitných dojednaniach, že je tak súčasťou dlhého neprehľadného
textu písaného malými písmenami a splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo VPP, že podľa
doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní.
Doložka tak znemožňuje poistenému - spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti
ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Tým mu je

ako spotrebiteľovi odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Uvedeným doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Význam doložky v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je totiž osobitý a to z dôvodu, že
táto rieši otázku kto v prípade sporu bude rozhodovať o právach a právom chránených záujmoch
vyplývajúcich zo zmluvy. Cieľom doložky tak, ako je formulovaná v danom prípade je dosiahnuť, aby

všetky prípadné spory medzi zmluvnými stranami boli prejednané výlučne rozhodcom a tým znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal aj
na smernicu Rady č.93/13/EHS, ktorá uvádza niektoré nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa
písm. q/ bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať
žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil

spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo
ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo
spočívať na inej zmluvnej strane. Je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy, že doložka je tak, poukazujúc
na cit. § 54 ods.4 písm. r) O. z., neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná, je aj v rozpore s dobrými

mravmi a teda je neplatná aj podľa § 39 O. z. Konštatoval, že už len vzhľadom na uvedené skutočnosti
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na neplatnej doložke. Uviedol, že zo strany žalovanej nebolo
preukázané jej tvrdenie, že žalobkyňa ako spotrebiteľka mala možnosť odmietnuť podpísať doložku
bez toho, aby tým bol dotknutý zmluvný vzťah, táto skutočnosť nevyplýva zo zmluvy, ani zo VPP a
ani z OZD. Mal za to, že doložka v čl. XV. VPP a OZD je neprijateľnou podmienkou a teda absolútne

neplatnou zmluvnou podmienkou vzhľadom na jej rozpor s ust. o spotrebiteľských zmluvách a ust.
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, že rozhodcovský
súd preto nemohol rozhodnúť na základe tejto doložky a teda nemal právomoc vo veci konať a
preto žalobe žalobkyne vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. O odklade vykonateľnosti
rozhodol, citujúc znenie § 40 ods.2 zák. o rozhodcovskom konaní, a dospel k názoru, že pre ochranu

účastníka, ktorý podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku je odklad vykonateľnosti potrebné
nariadiť, bez ďalšieho skúmania dôvodov lebo v prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa podala
včas žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorej súčasťou bol návrh na odklad vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku, ktorý je touto žalobou napadnutý a vzhliadol dôvod návrhu na odklad
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vyhovieť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 a §

149 ods.1 O. s. p., tak, že trovy boli priznané žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná vo výške 886,78 €.
Opovinnostizaplatiťsúdnypoplatokrozhodolpodľa§2ods.2prvávetaa§4ods.2písm.za)zák.č.71/92
Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a žalovanú zaviazal zaplatiť súdnypoplatok zo žaloby, ktorého výška bola určená podľa pol. 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, t.
j. 99,50 €.
Proti tomuto rozsudku podala týmto žalovaná v zákonnej lehote, z dôvodov podľa § 205 ods.2

písm. a),b),c),d),e),f) O. s. p., odvolanie, ktoré odôvodnila nasledovne: I. Dôvod, pre ktorý súd zrušil
rozhodcovský rozsudok AS 3C 381/2012 z 19.1.2012 (ďalej len Rozhodcovský rozsudok) nie je vo
výrokurozsudkuexaktneuvedenývymedzenímzákonnéhodôvoduvzmysle§40zák.orozhodcovskom
konaní. Len v odôvodnení sa uvádza, že súd považoval rozhodcovskú zmluvu (doložku) za neplatnú v
zmysle § 40 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z., pričom ako dôvody uviedol: 1. záver, že doložka nebola

individuálne dojednaná a to i napriek predloženému listinnému dôkazu - Záznamu o požiadavkách a
potrebách klienta k predmetnej zmluve, pretože ide opäť o predtlačený formulár, kde žalobkyňa nemala
na výber možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Tvrdenie žalobkyne, že o doložke nemala
vedomosť a tento inštitút jej nebol vysvetlený, teda, že doložka nebola individuálne dojednaná, v celom
rozsahupodporujevýpoveďsvedkaJ.Kovaľa,ktorýbolsprostredkovateľompoisteniaadoznal,ženemá
vedomosť o význame doložky a tento pojem nevedel vysvetliť, a preto je - podľa názoru súdu - vylúčené

individuálnedojednanievkonkrétnomprípade(str.11odôvodnenia).2.včl.XV.VPPsaúčastnícikonania
nedohodli na osobe rozhodcu, nedohodli sa ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia v zmysle
§ 8 ods.1 zák. a tiež sa nedohodli na tom, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu
rozhodcovskému súdu, a tak toto ust. hodnotí súd ako neurčitý právny úkon, ktorý je v zmysle § 37
O. z. neplatný a zároveň ako právny úkon, ktorý je v rozpore so zák.č.244/02 Z. z. (pokiaľ sa týka § 8

ods.1 a § 12 ods.6) - je teda i podľa § 39 O. z. neplatným úkonom. 3. samotná Smernica 93/13/EHS
má nepriamy účinok, čo znamená, že je potrebné, aby bola zakomponovaná do vnútroštátneho práva,
čo sa udialo novelizovaním ust. O. z. s účinnosťou od 1.1.2008. V zmysle § 52 O. z. je jednoznačne
formulované, kto je dodávateľom a kto je spotrebiteľom, preto neobstojí tvrdenie žalovanej o neaplikácii
Smernice Rady 93/13/EHS s poukazom na bod 19. preambuly. 4. Spotrebiteľ mohol doložku ako celok

prijať alebo odmietnuť. Keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie ust. formulárovej povahy je zrejmé,
že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu
(str.12 posledný odsek odôvodnenia). 5. doložka je súčasťou VPP, konkrétne je uvedená v čl. XV.
VPP s názvom rozhodcovské konanie a v OZD, je tak súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného
malými písmenami a splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo VPP (str.14 odôvodnenia). 6.

doložka znemožňuje poistenému - spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v
prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu a tým mu je ako
spotrebiteľovi odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Uvedeným spôsobuje
doložka značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
7. s poukazom na znenie smernice 93/13/EHS a písm. q/ bod 1 jej prílohy je nekalou podmienkou

vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou. Podľa toho
je tak doložka poukazujúc na § 54 ods.4 písm. r) O. z. [pozn. žalovanej: pravdepodobne súd myslel §
53 ods.4 písm. r) O. z.] neprijateľnou podmienkou a je aj v rozpore s dobrými mravmi a teda je neplatná
aj podľa § 39 O. z., keďže núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému
konaniu (str.15 odôvodnenia), 8. Z jej (žalovanej) strany nebolo - podľa názoru súdu - preukázané jej

tvrdenie, že žalobkyňa ako spotrebiteľka mala možnosť odmietnuť podpísať doložku bez toho, aby tým
bol dotknutý zmluvný vzťah, táto skutočnosť - podľa názoru súdu - nevyplýva zo zmluvy, ani z VPP
a ani z OZD. S uvedenými skutkovými či právnymi závermi súdu nesúhlasila, tieto nemajú oporu v
skutkovomstaveavychádzajúznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,súdaplikovalnesprávneprávne
predpisy a navyše súd nesprávne aplikoval aj právo EÚ, rozsudok je nepreskúmateľný a vytvára právnu

neistotu.II.Súdvsamotnomkonaníporušilzásadurovnostiúčastníkov.Bezohľadunato,čivzákladnom
súdnom konaní o merite veci (ktoré sa skončilo vydaním rozhodcovského rozsudku) vystupuje ako
niektorý z účastníkov spotrebiteľ, musí byť táto úplne esenciálna zásada občianskeho súdneho konania
zachovaná, čo však v tomto prípade dodržané nebolo. Ako to už niekoľkokrát uviedla a svoje závery
viackrát právne odôvodnila, aktuálna platná a účinná právna úprava Slovenskej republiky (ďalej len SR)

jednoznačne stanovuje, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podlieha poplatkovej povinnosti
a na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že ako žalobkyňa vystupuje subjekt, ktorá v konaní vo veci
samej by mala postavenie spotrebiteľa, pretože toto osobitné konanie nie je konaním o veci samej. Toto
konanie nie je spotrebiteľským sporom - na to nie je opora v žiadnom právnom predpise - a žalobkyňa
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku má povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Toto osobitné

konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je osobitným konaním podľa zák. o rozhodcovskom
konaní, ktoré nastáva po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, t. j. po rozhodnutí o spore dodávateľa
so spotrebiteľom, kedy postavenie týchto účastníkov po ukončení základného konania nadobúda novú
kvalitu. Na podporu uvedeného právneho názoru poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu (ďalejlen KS) v Banskej Bystrici 13Co/1087/2013 z 22.4.2014. Dôkaz: Uznesenie KS v Banskej Bystrici
13Co/1087/2013 z 22.4.2014. Preto pokiaľ súd vo veci konal napriek tomu, že nebol zaplatený súdny
poplatok, a na túto skutočnosť bol z jej strany upozornený, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov

nakoľko umožnil, aby sa v súdnom konaní domáhala svojich práv žalobkyňa napriek tomu, že nesplnila
zák. stanovené podmienky na to, aby mohol vo veci konať a rozhodnúť. V tejto súvislosti uviedla,
že v právnom poriadku SR a ani v práve EÚ neexistuje a nie je zakotvený žiaden inštitút, ktorý
umožňuje v rámci ochrany spotrebiteľa ignorovať platné právne predpisy a tobôž predpisy procesné,
skôr naopak, po riadnom a dôkladnom prečítaní riadne preložených viacerých rozhodnutí ESP aj v tzv.

spotrebiteľských veciach je zrejmé, že ani ESP neuprednostňuje žiadne právo spotrebiteľa nad základné
právne princípy, ako si to mnohokrát mylne a v úplnom rozpore s právom EÚ vykladajú niektoré inštitúcie
v SR. Vzhľadom na uvedené došlo v konaní pred súdom k porušeniu zásady rovnosti účastníkov a
súd vo veci konal napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky. III. Ako už bolo uvedené, vo
výroku napadnutého rozsudku absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý súd zrušil rozhodcovský rozsudok
Arbitrážneho súdu Košice 3C/381/2012 z 19.1.2012. Táto okolnosť spôsobuje nepreskúmateľnosť a

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nakoľko z neho nie je zrejmé, ktorý orgán má vo veci ďalej
konať (§ 43 ZRK), keďže konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je špecifickým konaním a po
prípadnom jeho zrušení má ďalej vo veci samej konať buď rozhodcovský súd alebo všeobecný súd,
a to v závislosti práve od dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku. Z uvedeného je zrejmé, že
výrok rozsudku o zrušení rozhodcovského rozsudku tak musí obsahovať buď vymedzenie konkrétneho

zákonného dôvodu, na základe ktorého bol rozhodcovský rozsudok zrušený alebo vymedzenie orgánu,
ktorý bude vo veci ďalej konať, v prejednávanom prípade však výrok neobsahuje ani jednu z týchto
možností. Keďže v samotnom výroku rozsudku uvedenie dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku
absentuje, vytvára priamo tento rozsudok právnu neistotu v otázke, ktorý orgán by mal ďalej konať
vo veci samej. Základnou náležitosťou a cieľom súdneho rozhodnutie je odstránenie právnej neistoty,

pričom v tomto prípade k odstráneniu právnej neistoty nielen nedošlo, ale tento rozsudok ju naopak
vytvára a to práve z dôvodu, že vo výroku nie je uvedený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Odôvodnenie rozsudku síce uvádza, že dôvodom zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku je
skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci na základe neplatnej doložky (str.10 posledný odsek
odôvodnenia), avšak na rozdiel od rozhodnutí ESP odôvodnenie rozsudku súdu nie je záväzné, záväzný

je vždy len petit - výrok rozhodnutia. Uvedené je v našom právnom poriadku osobitne zdôraznené
v § 159 ods.1 O. s. p. Napadnuté rozhodnutie nedáva odpoveď na otázku, kto bude ďalej konať
v merite sporu pôvodne vyriešenom rozhodcovským rozsudkom, čo samo o sebe je nezlučiteľné s
právom na spravodlivý proces a zásadou právnej istoty, nakoľko samotným zmyslom súdneho konania
je práve odstrániť neistotu vo vzťahoch medzi účastníkmi konania. Na uvedený nedostatok v petite

žalobného návrhu v prvostupňovom konaní písomne, ale aj ústne upozornila, avšak súd napriek tomu
na tento argument neprihliadol. Vzhľadom na neurčitosť výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku je
tak napadnutý rozsudok nevykonateľný a aj preto je potrebné ho zrušiť. IV. K porušeniu jej procesných
práv došlo aj tým, že súd si nesplnil povinnosti podľa § 118 ods.2 O. s. p. (jeho znenie citovala). Z obsahu
zápisníc z pojednávaní vykonaných 26.9.2013,14.11.2013 (pozn. žalovanej: na vyhotovení je nesprávne

uvedený dátum 14.10.2013) a 9.6.2014 vyplýva, že súd túto svoju procesnú povinnosť opomenul
a neuviedol ktoré právne významné skutkové tvrdenia možno považovať za zhodné a ktoré právne
významné skutkové tvrdenia zostali sporné. To malo vplyv na spôsob uplatnenia jej práva na právnu
pomoc a zapríčinilo, že jeho rozhodnutie bolo nepredvídateľne. Súd totiž neuviedol, ktoré skutkové
tvrdenia ostali sporné a teda z jeho postupu nemohla vytušiť, že zastáva ohľadom týchto skutkových

tvrdení názory, aké sú prezentované v písomnom vyhotovení rozsudku a teda že nebude vychádzať
z písomných listinných dôkazov a výsluchu svedkyne. Na prvom stupni teda nemala možnosť sa so
spornými otázkami dôkazné vysporiadať. V tomto zmysle namietala odňatie možnosti konať pred súdom
a tvrdila, že doterajšie konanie je postihnuté takou vadou, ktorá mala vplyv na nesprávne rozhodnutie
súdu. Porušenie § 118 ods.2 O. s. p. v postupe súdu považuje Najvyšší súd SR podľa rozhodnutia 3Cdo

236/2010 zo 14.4.2011 (s.12-14 rozhodnutia) za vadu, ktorá spôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia (§
237 O. s. p.). Vzhľadom na nedodržanie postupu podľa § 118 ods.2 O. s. p. bolo toto rozhodnutie pre
ňu nepredvídateľné. Ak by mohla predvídať postup súdu (s.12 a n. rozhodnutia NS SR 3Cdo 236/2010
zo 14.4.2011), preukázala by pred súdom skutkový stav, na ktorý poukazuje vo svojich vyjadreniach, aj
v tomto odvolaní. Súd porušil aj § 129 ods.1 O. s. p., keď predložila v tomto konaní viacero listinných

dôkazov, pričom predložené dôkazy nevykonal spôsobom stanoveným v O. s. p., a to konkr. listiny -
dôkazyneprečítalnapojednávaníanineoznámilichobsah,atedatietodôkazynevykonal.Vzápisniciach
z pojednávaní sa nenachádza žiaden údaj o tom, ako splnil svoju povinnosť vykonať listinné dôkazy -
t.j. prečítaním listiny alebo oznámením ich obsahu. Podľa nej nevykonanie listinných dôkazov v tomtokonaní postupom v zmysle O. s. p., t. j. prečítaním listiny alebo oboznámením jej obsahu, je dôvodom,
prečo súd niektoré dôkazy vyhodnotil nesprávne a na niektoré dôkazy vôbec neprihliadal a ani sa s
nimi nijako v odôvodnení rozsudku nevysporiadal, a teda aj z tohto dôvodu je napadnutý rozsudok

nepreskúmateľný. V. Zdôraznila, že súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil a predovšetkým na
prejednávaný prípad aplikoval nesprávny právny predpis. Zmluva a OZD č.01/2007 k predmetnej zmluve
boli medzi účastníkmi konania uzatvorené 27.6.2007. Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
na str.15 (pozn. žalovanej: ale aj niekoľko krát predtým) sa opiera o § 53 ods.4 písm. r) ktoré však
nadobudlo účinnosť až 1.1.2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Rovnako súd na str.7 odôvodnenia

pri právnom zdôvodnení cituje ust. právnych predpisov, ktoré v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu
medzižalobkyňouaňouneboliplatnéaúčinné[§52ods.1,2,3,4,§53ods.1,2,3,§53ods.4písm.r),ods.5
O. z.]. Všetky tieto súdom cit. právne predpisy nadobudli platnosť a účinnosť až 1.1.2008, teda vyše
pol roka po uzatvorení poistného vzťahu medzi účastníkmi konania !! Je úplne vylúčené, aby súd na
prejednávaný prípad aplikoval právne predpisy hmotného práva, ktoré neboli v rozhodnom čase platné
a účinné. Aj samotný súd na str.12 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na novelizáciu O. z.

s účinnosťou až od 1.1.2008. Uvedené ust. vrátane § 53 ods.4 písm. r) O. z. na prejednávaný prípad
aplikovať nemožno, pretože tieto neboli v čase podpisu zmluvy platné a účinné !! Veď predsa účastníci
zmluvy v čase jej uzatvorenia nevedeli, nemohli a ani nemali ako vedieť, že súd bude posudzovať
platnosť uzavretia zmluvnej podmienky podľa právnej normy, ktorá v danom čase nebola platná a
účinná, takýto postup je v rozpore so zásadami právneho štátu a princípu právnej istoty. Pre účastníkov

zmluvného vzťahu sú záväzné právne predpisy platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu.
Súd svoj postup kedy aplikoval právne predpisy, ktoré neboli platné a účinné v rozhodnom čase vôbec
nezdôvodnil a ani nevysvetlil prečo a na akom právnom základe aplikoval ust. právneho predpisu ktoré
neboli v rozhodnom čase účinné. Súd takto postupovať ani nemôže, nakoľko takýto postup nemá oporu
v právnych predpisoch a naopak je s nimi v priamom rozpore a to predovšetkým so zásadou zákazu

retroaktivity. Súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je aj právo na rozhodovanie podľa
platnej a účinnej právnej normy a preto je na základe uvedeného nevyhnutné napadnuté rozhodnutie
zrušiť. VI. Súd v prejednávanom prípade vec posúdil na základe nesprávnych právnych predpisov,
nesprávne aplikoval právne predpisy a následne dospel aj k nesprávnym právnym záverom. Žiaden
právny predpis neustanovoval a ani neustanovuje, že doložka je ipso iure vždy neprijateľnou zmluvnou

podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Súd pri posudzovaní neprijateľnosti podmienok v predmetnej
zmluve konal v úplnom rozpore s právom EÚ. Neuviedol na základe akých konkrétnych skutkových
okolností má byť presne ktoré ust. v doložke neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda nezdôvodnil
ako má tá ktorá podmienka spôsobovať vo všetkých okolnostiach zmluvného vzťahu známych v čase
uzatvorenia zmluvy značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Nepostupoval v súlade s čl.4

Smernice93/13EHSatedanevykonaltestprimeranostipodmienkyakojevyžadovanývSmernici93/13/
EHS a následne aj v rozhodnutí ESP C-237/02 Freiburger Komunalbauten (bod 19,21,22 a 25), resp.
C-453/10 Pereničová (bod 5,44) či C-76/10 Korčkovská (bod 59). Výklad normy práva Spoločenstva
(teraz práva EÚ), ktorý poskytne Súdny dvor pri výkone právomoci, ktorú mu zveruje čl.234 Zmluvy o
založení ES (teraz podľa čl.267 Zmluvy o fungovaní EÚ) určuje a interpretuje význam a pôsobnosť tejto

normy tak, ako musí alebo by mala byť chápaná a uplatňovaná od okamihu nadobudnutia jeho účinnosti.
Z toho vyplýva, že takto ESD vyloženú normu vnútroštátny sudca môže a musí uplatňovať dokonca
aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vyhlásením rozsudku, ktorým sa rozhoduje o
návrhu na výklad (viď nález ÚS SR IV.ÚS95/2010, kde sa Ústavný súd SR osobitne vyjadril k právnemu
významurozsudkovESD).Odhliadnucodfaktu,žedoložkavjejzmluvejepodľa19.odôvodneniavyňatá

spod hodnotenia Smernice 93/13/EHS a od faktu, že bola aj individuálne dojednaná, doložka uzavretá
žalobkyňou nespôsobuje žiadnu značnú nerovnováhu v jej neprospech. Na vyslovenie tvrdenia o tzv.
hrubom nepomere v právach vytvárajúcej neprijateľnej podmienky má inkriminovaná Smernica (neskôr
implementované, ale v trochu prekladovo pokrútenej forme v § 53 ods.10 O. z., po 13.6.2014 v § 53
ods.11 O. z.) k dispozícii test primeranosti podmienky a to v konkrétne v čl.4 cit. Smernice (citovala jeho

znenie) a pre porovnanie uviedla aj český preklad (jeho znenie tiež citovala). Dovolila si uviesť, že ani
indikatívne vymedzenie podmienok v zozname k čl.3 ods.3 Smernice 93/13/EHS, v žiadnom prípade
neznamená, že tieto sú vždy neprijateľnými podmienkami, pretože tieto nemajú povahu nevyvrátiteľnej
domnienky o ich neprijateľnosti (tzv. black list), ale v každom jednotlivom prípade sa vždy vyžaduje, aby
boli tieto podmienky skúmané aj z hľadiska toho, či naozaj spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to postupom podľa čl.4 uvedenej smernice.
Ďalej citovala z rozsudku ESP C-478/99 Komisia vs. Švédsko. Podmienka nemusí byť neprijateľná,
ak nespôsobuje nerovnováhu a to nerovnováhu značnú v právach a povinnostiach zmluvných strán,
pričom však neprijateľnosť podmienky sa posudzuje VŽDY podľa okolností v ČASE UZAVRETIA zmluvy- nie podľa neskoršej a to hocijako závažnej skutočnosti - tieto skutočnosti nemôžu byť z hľadiska
posudzovania možnej neprijateľnosti podmienky právne významné (viď čl.4 Smernice 93/13/EHS, resp.
v súčasnosti § 53 ods.10, resp. po 13.6.2014 ods. 11 O. z.). ESD vo veci C-478/99 jasne uviedol, že

len formálne obsiahnutie nejakej podmienky v anexe smernice neznamená nutne, že podmienka je v
kontexte zmluvy neprijateľná. Je vždy vecou diskréčnej právomoci súdu a povinnosťou postupom podľa
čl.3-7 smernice (výslovne postupom podľa čl.4 smernice, ktorý bol následne transponovaný do nášho
O. z. v podobe § 53 ods.10, resp. po 13.6.2014 ods.11) ustáliť, ak získa dostatok dôkazov pre skutkový
a právny záver, že podmienka je neprijateľná. Test primeranosti podmienky bol zvýraznený, napr. v

prípade C-237/02 (Freiburger Kommunalbauten) a citovala čo v bode 21. Súdny dvor EÚ uviedol. Ak súd
vykonáva test primeranosti podmienky je potrebné rešpektovať procesný postup popísaný v judikatúre
ESD C-472/11 (Csipai), na ktorý už poukázala v prvostupňovom konaní. Test primeranosti podmienky
podľa čl.4 stanovuje tie okolnosti, ktoré je všetky potrebné vziať do úvahy pri prijatí záveru, či skúmaná
podmienka je (ne) prijateľná. Test reprezentuje aj tzv. ústavný limit pre prieskumný a rozhodovací rámec
súdu pri konaní o vyslovení tvrdenia o neprijateľnosti tej - ktorej konkrétnej podmienky v konkrétnej

posudzovanej zmluve. Aplikácia tohto testu vychádza: a) z pravidla celistvosti - komplexnosti jeho
aplikácie na danú testovanú podmienku, b) z pravidla hodnotenia charakteru tovaru či služby, ktorá je
predmetom kontraktu, c) z pravidla hodnotenia podmienky s ohľadom na dobu kontraktu, d) z pravidla
vzájomnej súvislosti, a to ako vnútornej, tak aj vonkajšej. Pre označenie zmluvného dojednania za
neprimerané je nutné preukázať (nielen teda tvrdiť) značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach a

to vždy ku ťarche spotrebiteľa. Čl.4 Smernice 93/13/EHS je takým konkrétnym návodom, ako má súd
pri kontrole podmienok v poistných zmluvách postupovať, ktorý znemožňuje ľubovôľu pri rozhodovaní o
zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Čl.4 Smernice 93/13/EHS od súdu vyžaduje, aby
pri hodnotení dojednania vzal do úvahy: a) povahu služby, ktorú žalobkyni poskytla, ktorá vyplýva z §
788 a n. O. z., ale najmä zo zák.č.95/02 Z. z., resp. zák.č.8/08 Z. z. o poisťovníctve, naviac je tu namieste

jednoznačne zobrať na vedomie, že sa jedná o „poistnú zmluvu“, najmä vo vzťahu k 19. odôvodneniu
Smernice 93/13/EHS, b) všetky špecifické okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, najmä
samotný špecifický skutkový dej sprostredkovania poistenia, počas ktorého k uzavretiu zmluvy a doložky
došlo, ktorý je treba právne posudzovať a subsumovať pod ust. zák.č.340/05 Z. z. o sprostredkovaní
poistenia, pretože k uzatvoreniu poistenia došlo za podmienok podľa zák.č.340/05 Z. z. a to činnosťou

sprostredkovateľa poistenia ako samostatného licencovaného podnikateľa a nie jej činnosťou samotne
konajúcej jej zamestnancom, to všetko s prihliadnutím na povinnosti vznášané na činnosť dodávateľa
zo zák. o poisťovníctve (95/2000 Z. z., resp. 8/2008 Z. z. v znení platnom v dobe uzatvárania zmluvy, c)
všetky ďalšie podmienky zmluvy a to vo vzájomných súvislostiach, najmä či na prvý pohľad jednostranná
izolovaná podmienky vytrhnutá z kontextu nie je vyvážená inou výhodnou zmluvnou podmienkou (napr.

v tej dobe platný právny poriadok, najmä zák.č.244/02 Z. z. vo vtedy platnom znení, zák.č.340/05 Z.
z., zák. o poisťovníctve, nielen vtedy platné znenie O. z.), d) to všetko v dobe uzatvorenia zmluvy.
Predovšetkým si treba uvedomiť ČASOVÝ FAKTOR zahrnutý do Smernice 93/13/EHS. Vždy sa jedná o
posudzovanie okolností, ktoré boli známe v dobe uzavretia zmluvy (či v dobe dojednania akéhokoľvek
následného zmluvného dojednania uskutočneného v dobe uzatvorenia zmluvy). Z čl.4 Smernice 93/13/

EHS však tiež nepochybne vyplýva, že pokiaľ sa spôsobí neprimeranosť podmienky (napr. v dôsledku
zmeny podmienok jej vykonávania) až neskôr, nie je možné túto pre spotrebiteľa síce iste negatívnu
okolnosť, pri samotnom hodnotení neprimeranosti podmienky podľa čl.4 Smernice 93/13/EHS použiť.
Inými slovami: povedané, na okolnosti, či neprimeranosť podmienky, ktoré nie sú aspoň spozorovateľné
už v okamžiku kontraktácie, nie je pri hodnotení možnej neprijateľnosti podmienky možné brať zreteľ.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani Smernice EÚ a ani judikatúra Súdneho dvora EÚ totiž
nikdy nežiadala od všeobecných súdov členských štátov retroaktívne pôsobenie. Povaha služby, ktorá
bola predmetom zmluvy je daná tým, že sa jedná o poistenie, ktorého špecifikom je význam poistno-
matematickýchpostupovpoužívanýchnavýpočetpoistného.Tojeajpríčinou19.odôvodneniaSmernice
93/13/EHS. Rovnako významné je, že ide o poistný vzťah, ktorý sa uzatvára spravidla na desiatky rokov

a poistník z neho nemá bezprostrednú finančnú výhodu a preto ho ani neuzatvára, napr. vo finančnej
tiesni ako je tomu, napr. v prípade úverových zmlúv. Podľa pravidla vonkajšej vzájomnej súvislosti sa
pri posudzovaní neprimeranosti podmienky majú vziať do úvahy aj okolnosti odlišné od tých, ktoré sú
popísané v zmluvných dojednaniach. Vnútornou vzájomnou súvislosťou sa mieni zohľadnenie všetkých
ďalších podmienok tej istej zmluvy, čo je nanajvýš dôležité. Skutočnosť, že zmluva obsahuje, napr. jedno

veľmi nevýhodné ust. ešte neznamená, že musí byť automaticky označené za neprimerané. Každé ust.
zmluvy je treba vnímať v súvislosti s ostatnými zmluvnými podmienkami. Ak je nevýhodné dojednanie
vyvážené inými, pre spotrebiteľa reálne výhodnými dojednaniami, nie je totiž najmenší dôvod prehlásiť
nevýhodnéust.zaneplatné.Zmluvaakodvojstrannýprávnyúkonvediekzaloženiu,zmenealebozánikupráv a povinností. Obsahuje teda kvantitatívne i kvalitatívne rôzne práva a povinnosti. Ako merítko
značnej nerovnováhy sa posudzuje intenzita zvýhodnenia v právach a povinnostiach jednej strany -
dodávateľa voči druhej strane - spotrebiteľovi. Predovšetkým je treba povedať, že aby bolo dojednanie

považované za neprimerané, nepostačí, aby z neho len vyplývala nerovnosť v právach a povinnostiach,
ale aby táto nerovnosť bola značná. Z uvedeného plynie, že najsamprv je nutné definovať rovnosť v
právach a povinnostiach, potom nerovnosť a následne nerovnosť takej intenzity, ktorú je možné označiť
za neúnosnú, teda za značnú (hrubú). Riziko nerovnosti je súčasťou každej transakcie a nikto by nemal
spoliehať na to, že právo náhle zasiahne v prospech slabšej strany zakaždým, keď sa zmluva prejaví

z uhla pohľadu spotrebiteľa, aj keď len nepatrne, ako nevýhodná. Podstatnosť nerovnováhy ako uzlový
bod smernice, sa v európskom práve posudzuje stupňom odchýlky od imaginárneho ideálu. Ideálom je
zmluva, podľa ktorej majú obe strany rovnakú mieru práv a povinností. Rovnováha predstavuje situáciu,
kedy riziká dopadajú rovnomerne na spotrebiteľa a dodávateľa. Právu jednej strany odpovedá právo
druhej strany a povinnosti jedného subjektu zodpovedá povinnosť druhého (tzv. „zrkadlový princíp“
v judikatúre ESD). Definícia samotnej rovnosti by mala vyplývať z objektívneho hľadiska, lebo zo

subjektívneho hľadiska môže byť aj „rovnosť značne nerovná.“ Problémom je, ako určiť onú značnosť
(hrubosť), podstatnosť nerovnosti. Vo Veľkej Británii, napr. Lord Millet (Rozhodnutie House of Lords
vo veci First General of Fair Trading v First National Bank [2001] UKHL 52 (HL)) vyslovil, že je nutné
prihliadnuť, či by bol spotrebiteľ, pokiaľ by bol na dojednanie špecificky upozornený, prekvapený.
Paolisa Nebbia (NEBBIA, Paolisa. Unfair Contract Terms in European Law: A Study in Comparative

and EC Law. Portland: Hart Publishing, s. 150 - 15) ponúka obdobný prístup založený na akceptácii
rizika. Zmluva je primeraná, pokiaľ je akceptovaná priemerným, rozumným a obozretným jedincom,
pričom by sám dopredu nevedel, na akej strane by vystupoval. Test má v tomto ponímaní všetky
znaky objektívnosti: značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach by zmluva vytvárala,
pokiaľ by väčšina obozretných a rozumných jedincov zmluvu neprijala. V dôsledku využitia dohody

o rozhodcovskom konaní došlo k zníženiu predpokladaných tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny
poisteniaprespotrebiteľa(poistného)atedakzískaniumateriálnejvýhodyprespotrebiteľaakozrkadlový
odraz tejto okolnosti. Vymáhanie dlžného poistného, resp. iných pohľadávok z poistenia (ako napr. táto,
ktorej cieľom bolo znížiť tzv. alfa obstarávacie náklady na poistenie, tiež zahrnuté do ceny poistenia
pre spotrebiteľa vonkajšej vzájomnej súvislosti podmienky v zmluve) je veľmi logickou, zákonnou [podľa

§ 37 ods.1 písm. a) zák.č.8/08 Z. z. o poisťovníctve je poisťovňa povinná vykonávať svoju činnosť
spôsobom, ktorý zohľadňuje a eliminuje riziká vyplývajúce z jej činnosti, podľa § 37 ods.2 písm. a)
je poisťovňa povinná predchádzať riziku vlastných finančných strát, pričom nevymáhame pohľadávok
znamená zjavnú finančnú stratu] a ekonomicky obhájiteľnou obchodnou politikou, ktorá má aj morálny
rozmer, pretože efektívne nakladanie s pohľadávkami je činnosťou, z ktorej majú výhody klienti poctivo

dodržiavajúci zmluvné záväzky. Ak chce totiž štát poskytovať spotrebiteľovi nadštandardnú ochranu
napriek tomu, že tento porušuje príslušné ust. zák. (napr. platiť včas a riadne poistné) alebo povinnosť
uhradiť iné zmluvné záväzky, potom čo (akú ochranu) poskytuje štát v rámci rovnakého postavenia
pred zák. tým spotrebiteľom, ktorí zák. rešpektujú a všetky svoje záväzky riadne plnia? Azda nie
len výsmech od tých spotrebiteľov, ktorí si s tým ťažkú hlavu nerobia a nechajú sa ochrániť pred

dôsledkami svojej nezodpovednosti konajúcimi súdmi ?! Z podstaty veci nebude nikdy v záujme dlžníka,
ktorý spôsobil primárne poruchu v zmluvno-záväzkovom vzťahu, ktorá sa stala dôvodom vzniku sporu,
aby rozhodcovské konanie prebehlo relatívne rýchlejšie než na všeobecnom súde. Je nepochybné,
že zámerom zákonodarcu pri formulovaní § 37 ods.1 písm. a),b),ods.2 písm. a) zák.č.8/08 Z. z.
(povinnosť poisťovne vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou v záujme klientov, povinnosť

minimalizovať riziká, povinnosť dokumentovať svoju činnosť v záujme klientov - teda jej osobitné
povinnosti majúce vplyv na povahu služby) bol prospech celej masy poctivých spotrebiteľov - jej klientov.
A záujmom celej masy jej spotrebiteľov je, aby sa dodávateľ pri porušení zmluvných dohôd zo strany
jednotlivých klientov dostal cestou rozhodcovského konania rýchlejšie a vo vyššom % výťažnosti k
umoreniu dlhu, čo je na druhej strane kompenzované výhodou pre poctivých spotrebiteľov (viac ako

97 %) v podobe nižšej ceny poistenia (poistného), ktoré musia platiť, pretože v opačnom prípade sa
budú musieť práve oni - tí poctiví - poskladať v ďalšom (už teda ale zvýšenom poistnom) na dlhy
vytvorené „súdmi ochránených klientov“. Považuje túto podstatnú vonkajšiu súvislosť okolností prípadu
zdôrazniť z dôvodu, že žalobkyňa sa stavia do pozície čestnej a ublíženej osoby, pri ktorej boli zo strany
dodávateľaporušenédobrémravyapriktorejtedaochranajejtzv.spotrebiteľskýchprávjezreteľahodná

a na mieste. Avšak podstatným sa javí to, že súd porušil svoju povinnosť vykonať test primeranosti
podmienky, a preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a nezákonný. V ďalšom je treba uviesť, že
ak by sa súdu hypoteticky aj podarilo skutkovo a právne ustáliť, že to-ktoré ust. v dojednanej doložke
je naozaj neprijateľnou podmienkou v súlade s § 53 ods.1 O. z., resp. ak by určil postupom podľačl.4 Smernice 93/13/EHS (v súčasnosti aj v § 53 ods.10 a od 1.6.2014 § 53 ods.11) niektoré ust. v
doložke za neprijateľné, má povinnosť preskúmať a zdôvodniť (opäť logicky presvedčivým spôsobom
na základe premís a skutkových zistení), či môže zvyšok zmluvy bez neprijateľnej podmienky ďalej

pokračovať (existovať). Z toho vyplýva, že aj prípadné ust. označené (nie však postupom súdu ako v
tu napádanom prípade - arbitrárnym, svojvoľným) za neprijateľné podmienky nezakladajú automaticky
neplatnosť nielen zmluvy, ale aj jej časti, konkrétne samotnej doložky ako takej. Jedine ak ust. neplatné
z titulu ich neprijateľnosti spôsobia, že doložka už nemá podstatnú náležitosť vyžadovanú podľa
zák.č.244/02 (viď uznesenie NS SR Obdo V 73/2003), tak môže byť vyhlásená celá za neplatnú. Súd

teda ešte pred záverom o neplatnosti doložky ako takej úplne zabudol posúdiť, či v danom prípade
boli naplnené podstatné náležitosti doložky v zmysle § 3 ZRK (viď napr. aj NS SR Obdo V 73/2003).
Takouto podstatnou náležitosťou je explicitne záväzok zmluvných strán podriadiť sa pri riešení sporov
zo zmluvy rozhodcovskému konaniu. VII. Napriek aplikácii neúčinných právnych predpisov a porušeniu
povinnosti podľa čl.4 Smernice pri hodnotení zmluvnej podmienky ako ne/prijateľnej zároveň poukázala
na skutočnosť, že právny záver súdu o tom, že doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a

teda je neplatná, keďže doložka v danej veci údajne „núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporu
výlučne rozhodcovskému konaniu“ nie je podložený a je nesprávny. Aj podľa názoru samotného súdu
(vysloveného v súvislosti so súdnymi poplatkami) v tomto súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku vystupuje ako žalobkyňa spotrebiteľ a ako žalovaná dodávateľ. Súd k sporu teda pristúpil ako
k spotrebiteľskému sporu, pretože žalobkyňu oslobodil od súdneho poplatku podľa § 4 ods.2 písm. za)

zák.č.71/92 Zb. V tomto konaní pred všeobecným súdom ide o spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom,
ktorý nie je podriadený rozhodcovskému konaniu. Doložka relevantná v okolnostiach prípadu teda od
spotrebiteľa zjavne nevyžaduje, aby všetky spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Nejde teda o doložku, ktorú možno subsumovať pod § 53 ods.4 písm. r) O. z. Iný výklad vykazuje znaky
neprípustnej právnej „schizofrénie“, keď na jednej strane by bol predmetný typ sporu súdom označovaný

ako spotrebiteľský, teda zjavne ako spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom (pokiaľ ide o poplatkovú
povinnosť) a na iné účely [pokiaľ ide o posúdenie podľa § 53 ods.4 písm. r)], ak sa to nehodí, ako spor,
ktorý sporom medzi dodávateľom a spotrebiteľom nie je. Súd však tak ako je uvedené aj napriek tomu,
že uvedené ust. nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, pretože v rozhodnom čase nebolo platnou
a účinnou súčasťou právneho poriadku SR, toto ust. v podstate priamo aplikoval na prejednávaný

prípad a na jeho znení založil napadnuté rozhodnutie. Ďalej pokiaľ súd uviedol, že je neprijateľné,
aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek
spotrebiteľskej zmluvy, tak doložka je poukazujúc na § 53 ods.4 písm. r) O. z. (pozn. žalovanej: toto
ust. nebolo v rozhodnom čase platné a účinné!!) neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná (str.15
druhý odsek odôvodnenia), tak tento záver súdu je nesprávny, pretože predmetná doložka nenúti

spotrebiteľa aby riešil všetky spory alebo sporné nároky s dodávateľom VÝLUČNE v rozhodcovskom
konaní. Je nadovšetku pochybnosť jasné, že doložka v zmluve, o ktorú v spore ide, nevynucuje na
spotrebiteľovi povinnosť riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní - doložka v uvedenom znení,
obsahuje len dohodu zmluvných strán, že spory zo zmluvy sa budú PREDNOSTNE, resp. NAJPRV
riešiť v rozhodcovskom konaní, pričom v ničom nie sú upreté práva spotrebiteľa v prípade nespokojnosti

so spôsobom tohto rozhodcovského konania, resp. so skutkovým a právnymi závermi rozhodcovského
súdu, pokračovať ďalej v riešení sporu na všeobecnom súde (tak ako to nakoniec je aj v tomto prípade).
Súladný názor je vyslovený v jurisprudenčných zdrojoch. Dôkaz: (O. Krajčo: Spotrebiteľská zmluva v
aplikačnej praxi SR a EÚ, str.195-6). Za ust., ktoré by „nútilo spotrebiteľa riešiť spory s dodávateľom
výlučne v rozhodcovskom konaní“ by teda bolo možné označiť iba také ust. v DOJEDNANEJ doložke,

ktoré by úplne obmedzovali právo spotrebiteľa konať pri riešení sporu následne na všeobecnom súde,
resp. ktoré by, napr. obmedzovali jeho právo podať návrh na riešenie sporu zo zmluvy na všeobecnom
súde v zmysle § 106 O. s. p., napr. pod nejakou sankciou. Uvedené je plne v súlade aj s dikciou písm.
q) V Anexe bod 1 Smernice 93/13/EHS („obmedzovať spotrebiteľovi prístup k súdu...): ,,q) neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný

opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ust.
výhradne arbitrážou, na ktorú sa nevzťahujú ust. právnych predpisov, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi
zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“ Pod výlučným riešením v rozhodcovskom
konaní však nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného

nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v zák.č.244/02 Z. z.
Dôkazom je predsa aj samotné prebiehajúce konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku vedené
všeobecným súdom medzi žalobkyňou a ňou. Ďalej uviedla, že v minulosti a ani v súčasnosti žiaden
právny predpis neurčuje a neurčoval, že doložka uzavretá medzi spotrebiteľom a dodávateľom je apriori vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Citovala, čo v náleze II.ÚS 3057/10 z 5.10.2011 ÚS
ČR priamo konštatuje. V tejto súvislosti poukázala na tendencie EÚ v oblasti rozvoja mimosúdneho
riešenia spotrebiteľskej sporovej agendy, ktorá je v rozpore s postupom súdu: a) citovala, čo Smernica

2008/48/ES o spotrebiteľských úveroch, v čl.24 s príznačným názvom „Mimosúdne riešenie sporov“
uvádza v bode 1) a b) čo uvádza Smernica 2002/92/ES o sprostredkovaní poistenia, v čl.23, resp. čo sa
uvádza v čl.11 s názvom Mimosoudní urovnávaní sporu. Rovnako poukázala aj na čl.3 Smernice 93/13/
EHS a § 53 ods.1 O. z. s dôrazom aj na individuálnosť dojednania zmluvnej podmienky - doložky, kedy
individuálnosť je aj v zmysle európskej judikatúry základom pre prípadné posudzovanie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky. Pričom sa domáhala aplikácie týchto ust. právnych predpisov aj v tomto prípade.
Názoru o neprijateľnosti doložky v spotrebiteľských zmluvách en bloc odporujú, napr. § 93a zák.č.483/01
Z. z. o bankách, či § 828a O. z., pojednávajúcich o prípustnosti doložiek v spotrebiteľských zmluvách -
či už v zmluve o úvere alebo v poistnej zmluve. Súd nielen nesprávne zistil skutkový stav, ale aj úplne
nesprávne vec právne posúdil podľa v tom čase ešte neúčinného právneho predpisu a v rozpore s
právom EÚ, resp. v rozpore so smernicou 93/13/EHS. Súd teda na prejednávaný prípad aplikoval právnu

normu, ktorá v čase uzavretia poistného vzťahu ešte nebola súčasťou právneho poriadku SR, čo je
neprípustné, a to aj vzhľadom na tú skutočnosť, že aj prípadná neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa
vždy posudzuje s dôrazom na všetky okolnosti a podmienky v čase jej uzavretia (čl.4 smernice 93/13/
EHS). Súd sa pritom vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že pri preklade prílohy č. I písm. q) Smernice
93/13/EHS, na základe ktorého bolo do nášho právneho poriadku implementovaný predmetný § 53

ods.4 písm. r) O. z. došlo k prekladovej chybe a za neprijateľné podmienky sa považujú ust., ktoré
„v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní“ - vynechaná je už však veta, ktorá by túto normu uvádzala do súladu
so zámerom smernice - „na ktoré sa nevzťahujú ust. právnych predpisov“. Z logického výkladu tohto
ust. vyplýva len to, že doložka v spotrebiteľských zmluvách je platným dojednaním, ktoré je v súlade

so zák., pokiaľ nie je ad hoc v každom jednotlivom prípade preukázané, že ju možno považovať za
neprípustné dojednanie v zmysle uvedeného ust. O. z. Súd tiež poukázal na ust. prílohy č. I písm. q)
Smernice 93/13/EHS, kedy toto ust. cituje v odôvodnení rozsudku, avšak citoval a teda aj vychádzal
z nesprávneho prekladu tohto ust. Pri výklade tohto ust. je však nutné zohľadniť historický výklad a
teda zohľadniť vývoj a postup akým sa táto norma stala súčasťou slovenského právneho poriadku.

Samotná transpozícia smernice 93/13/EHS do O. z. bola zaťažená hrubou prekladovou chybou pri
preklade tejto smernice do slovenského jazyka. Na ilustráciu toho uviedla znenie čl. 1, bod q) prílohy tejto
smernice, z ktorej vzniklo doplnenie bodu r) nášho O. z. v § 53 ods.4, v českom jazyku. A pre porovnanie
slovenský preklad postrádajúci zmysel. Slovenský právny poriadok nešpecifikuje a ani judikatúra nám
zatiaľ neumožňuje pochopiť a príp. interpretovať, čo sú to spory neupravené právnymi ust. a zrejme

ide o úplne nezmyselný preklad navyše v rozpore s pôvodným znením. Aby nebolo tvrdené, že to len
český preklad je zmysluplný uviedla anglický text smernice a uviedla, ako by vzhľadom na uvedené
mal znieť slovenský preklad. V tomto kontexte potom nemožno dojednanie doložky hodnotiť za nekalú
podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou
civilného práva. Z uvedeného je zrejmé, že keďže je v právnom poriadku SR rozhodcovské konanie

upravené v zák. - zák.č.244/02 Z. z. - tak nie je ani možná aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/
EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských
vzťahoch. V danom prípade rozhodcovské konania neprebiehalo, napr. len podľa zásad spravodlivosti,
ale rozhodcovské konania je regulované právnymi predpismi - zák.č.244/02 - a rozhodcovský súd
postupoval podľa právnych predpisov. Je faktom, že slovenský preklad Smernice 93/13/EHS a to bod

q) čl. I. prílohy je nesprávny oproti jej originálnemu zneniu, a je preto - podľa jej názoru - povinnosťou
vnútroštátneho súdu aplikovať jej správne znenie a to aj vo vzťahu k vnútroštátnemu právnemu predpisu
ak bol tento prijatý a účinný, resp. implementovaný práve na základe tohto nesprávneho prekladu. Aj
v súlade s judikáciou ESD, napr. v prípade Stauder 29/69 („Všetky jazykové verzie právneho aktu
EÚ sú rovnocenné, ale pri ich aplikácii na konkrétny prípad sa použije ten preklad, ktorý najlepšie

vystihuje účel právneho aktu“) požaduje, aby sa na daný prípad použil správny preklad smernice,
ktorý vystihuje jej účel a zmysel. V uvedenom rozhodnutí ESD 29/69 súdny dvor tiež stanovil, ako
sa majú vykladať akty únie, pokiaľ v rôznych jazykových mutáciách vyznievajú odlišne. Výkladové
pravidlo, ktoré judikoval v prípade C-29/69 „...potreba jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie
robí nemožným zvážiť iba jednu izolovanú verziu textu, ale vyžaduje aby akt únie bol interpretovaný

na základe skutočného zámeru a cieľa, ktorý sa snaží dosiahnuť a to vo svetle verzií v štyroch
úradných jazykoch.“ Aj vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a nezákonný.
VIII. Uviedla, že súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil, keďže doložka bola v danom prípade
dohodnutá individuálne, na dôkaz čoho pripojila viaceré listinné dôkazy. Trvala na tom, že doložka bolav danom prípade uzavretá individuálne, a že táto skutočnosť vyplýva z predložených listinných dôkazov.
Poukázala na čl.3 Smernice 93/13/EHS a § 53 ods.1 posledná veta O. z., v zmysle ktorého platí, že
dovolené sú zmluvné dojednania, ktoré by inak predstavovali neprijateľné podmienky, ak sú individuálne

dojednané. Ťažisko individuálneho dojednania podmienky spočíva v možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
podstatu podmienky. Súdu je určite známa aj judikatúra ESD, z ktorej vyplýva, že ESD vo svojich
rozhodnutiach pri posudzovaní ne/prijateľnosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
toho, či takáto podmienka ne/bola individuálne dojednaná. Vychádzajúc aj zo znenia § 53 ods.2 O. z.
a Čl.3 smernice 93/13/EHS možno vyvodiť, že za individuálne dojednané zmluvné ust. sa považujú

také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak mohol ovplyvniť ich
podstatu - obsah. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa so
zmluvnou podmienkou - doložkou, a rovnako mala možnosť ovplyvniť jej podstatu a teda spotrebiteľ
mal možnosť rozhodnúť sa či doložku s ňou uzavrie alebo neuzavrie. V danom prípade sa žalobkyňa
rozhodla túto doložku s ňou uzavrieť a to pristúpením k OZD, čo osvedčila vlastnoručným podpisom
a rovnako tieto podpísala aj druhá zmluvná strana prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia. Súd

uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol,
je súčasťou VPP, konkrétne v čl. XV. a v OZD. Podľa doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky
z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, a preto doložka v poistných zmluvách - podľa
názoru súdu - znemožňuje poistenému spotrebiteľovi zvoliť spôsob riešenia prípadného sporu a núti
ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Tým mu je ako spotrebiteľovi odobratá možnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom (str.14 rozhodnutia), čím spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd nesprávne posúdil právny
úkon žalobkyne a jej úkon - podpísanie OZD č.01/2007 k zmluve č.4445100001 a vychádzal úplne
neodôvodnene z akejsi hypotetickej konštrukcie, podľa ktorej bola doložka súčasťou VPP v časti XV.
a súčasťou VPP boli - podľa názoru súdu - aj OZD k predmetným zmluvám. Pričom samotný súd

na str.11 (prvý odsek) konštatuje i keď nesprávne ako súčasť VPP, že OZD k poistnej zmluve č.
„4021590491“ účastníci spoločne a každý zároveň samostatne vyjadrili svoju vôľu..., že sa podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle čl. XV. VPP a prehlásili, že toto ust. chápu ako doložku, a teda
aj samotný súd mal za to, že osobitným podpisom OZD k predmetnej zmluve žalobkyňa vyjadrila
svoju vôľu uzavrieť s ňou doložku. Takýto postup súdu, kedy na jednej strane konštatuje osobitný

prejav vôle byť viazaný doložkou a na druhej strane, že doložka bola len súčasťou VPP je rozporný
a nezrozumiteľný a je aj v rozpore so zásadou hodnotenia dôkazov v občianskom súdnom konaní.
Predsa nie je možné úplne obísť listinným dôkazom preukázaný fakt a to že žalobkyňa slobodne,
vlastnoručne a bez nátlaku podpísala OZD, v ktorých bola obsiahnutá doložka. Je preto irelevantné,
či sa nachádzali niektoré ust. o rozhodcovskom konaní aj vo VPP, nakoľko podstatné pre individuálne

dojednanie tejto doložky v tomto konkrétnom prípade je existencia osobitného písomného prejavu vôle
žalobkyne uzavrieť doložku, a tento prejav vôle je vyjadrený v osobitnom ust. oddelenom od textu
zmluvy, ako aj VPP s príslušným podpisom druhej zmluvnej strany - v tejto časti je napadnutý rozsudok
v priamom rozpore s dôkazmi. Je úplne jedno, ktorá zmluvná strana navrhuje podmienku a či je táto
podmienka na formulári alebo nie, podstatné je, či môže spotrebiteľ ovplyvniť jej podstatu. A aj z

predtlačeného formuláru je zrejmé, že žalobkyňa podmienku ovplyvniť mohla, a to tak, že by jednoducho
OZD obsahujúce doložku nepodpísala. Žalobkyňa mala aj na výber, či tieto osobitné dojednania a
teda doložku podpíše alebo nie, žiaden dôkaz nenasvedčuje tomu, že nemala na výber a doložku
či OZD podpísať musela. Doložka bola upravená v OZD č.01/2007 k zmluve č.4445100001, ktoré
žalobkyňa slobodne a bez nátlaku podpísala. Túto podmienku mohla odmietnuť, t.j. ju nepodpísať na

mieste na tom vyhradenom alebo ju podpísať, na mieste na to vyhradenom. Tu je jednoznačne daná
možnosť ovplyvnenia podstaty tejto podmienky. Zároveň pokiaľ súd uviedol, že spotrebiteľ nemôže
meniť formulárovú zmluvu vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, tak rokovací poriadok
nemôže meniť ani ona, ale predovšetkým rokovací poriadok rozhodcovského súdu v žiadnom prípade
nie je zmluvnou podmienkou dojednanou medzi žalobkyňou a ňou, ale ide o procesný predpis v zmysle

zák.č.244/2002 Z. z. Okrem podpisu OZD žalobkyňa podpísala aj Záznam o požiadavkách a potrebách
klienta, zmluvu a aj VPP. Všetky tieto doklady a dokumenty podpisovala slobodne, bez akéhokoľvek
nátlaku a po predchádzajúcom poučení v rozsahu stanovenom zák. zo strany odborne spôsobilej osoby
- sprostredkovateľa poistenia zapísaného v zozname sprostredkovateľov poistenia vedenom Národnou
bankou Slovenska. Písomná forma právnych úkonov týkajúcich sa poistenia bola v tomto prípade

dodržaná a práve na základe písomných dôkazov je možné aj po uplynutí času od uzavretia právnych
úkonov zistiť, aká bola skutočná vôľa žalobkyne v čase uzavretia zmluvy a ako sa jej vôľa aj prejavila.
Je zrejmé, a ona (žalovaná) to predložením písomných listín aj preukázala, že: 1. žalobkyňa chcela
uzavrieť zmluvu a túto vôľu prejavila podpisom písomnej zmluvy. Toto vyplýva z listinného dôkazu -podpísaného textu zmluvy. 2. Súčasťou zmluvy v zmysle zák. (§ 788 ods.3 O. z.) sú aj VPP, ktoré
podpísala, a teda potvrdila, že jej boli oznámené a zároveň, že prevzala jeden rovnopis VPP. Toto
vyplýva zo skutočnosti, že podpísala VPP. Podpísala ich prevzatie bez nátlaku zo strany tretej osoby,

žiaden nátlak nebol v konaní preukázaný ani tvrdený. 3. Osobitným podpisom vyjadrila svoj súhlas s
uzavretím doložky a svojim osobitným podpisom OZD tento svoj súhlas aj prejavila právne relevantnej
forme. Toto vyplýva zo skutočnosti, že podpísala OZD č.01/2007 k zmluve č.4445100001. Závery súdu
o tom, že osobitný podpis žalobkyne pod OZD nič nemení na tom, že doložka nebola individuálne
dojednaná a doložku mohla len ako celok prijať alebo odmietnuť sú nesprávne. - Zo samotného textu

OZD jednoznačne vyplýva, že nie sú pokračovaním textu VPP, ale ide o niečo osobitné, niečo iné. Text
VPP je jednoznačne zakončený tabuľkou o rozmeroch, ktoré zrejme prekračujú rozmery písma textu
VPP a v ktorej je priestor na dátum, miesto a podpis žalobkyne. Touto tabuľkou je celé znenie VPP
zrejme ukončené. Veď aj samotný názov musí evokovať aj v priemernom spotrebiteľovi, že ide o niečo
osobitné. Ďalej sú oddelené od textu VPP aj formálne, nachádzajú sa pod miestom vyhradeným na
podpis navrhovateľa k VPP a teda je zrejmá aj oddelenosť od textu VPP tak, aby sa podpis žalobkyne

k VPP nevzťahoval na znenie OZD. - následne je pod tabuľkou umiestnený text OZD č.01/2007 k
zmluve č.4445100001, ktorý text je úplne zrejme odlíšiteľný od ostatného textu, keďže je písaný veľkými
písmenami, je zvýraznený oproti ostatnému textu a pod ním je aj ďalšia tabuľka na uvedenie č. zmluvy.
TotozreteľneanepochybneodlišujetextOZDodVPPjednaksvojouformouajednakajvýznamomtextu,
keď práve z významu tohto textu vyplýva, že ide o niečo osobitné t.j. o niečo, čo sa odlišuje od textu, ktorý

týmtodojednaniampredchádzal.Text(resp.jehovýznam)akoajformapretodoslovaznemožňujú,abysi
ajpriemernýspotrebiteľmyslelčikonalvdomnení,žepodpisujeVPPčizmluvu.Naopak,ajpriemernému
spotrebiteľovi muselo byť zrejmé, že podpisuje niečo iné, niečo osobitné. Osobitné dojednania sú
stručné. Samotná doložka má 5 (slovom) päť krátkych riadkov textu, a je umiestnená priamo nad
miestom na podpis pre navrhovateľa aby navrhovateľ ako priemerný spotrebiteľ nemusel hľadať či lúštiť

tento text, ale mohol si ho hneď aj prečítať. Je stručná, neobsahuje žiadne komplikované právne pojmy
nezrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa. Navyše je jednoznačne pre priemerného spotrebiteľa aj
čitateľná, rovnako ako text VPP, avšak k tomuto sa vyjadruje podrobnejšie v tomto odvolaní. - Teda
žalobkyňa osobitne prejavila v písomnej forme svoju vôľu uzavrieť doložku, aj keď tak nemusela urobiť,
pričom Dodatkom č.2 k VPP mala možnosť (právo), aj dodatočne po uzavretí doložku dojednanú v OZD

odmietnuť, resp. vylúčiť zo svojho právneho vzťahu. - Veď to, že žalobkyňa nemusela osobitne podpísať
doložku v rámci OZD jednoznačne vyplýva z toho, čo je uvedené, a teda že išlo o ust. oddelené od VPP
na ktoré sa nevzťahoval podpis pod VPP, a boli opatrené osobitným miestom na podpis, a žalobkyňu
nikto nenútil to podpísať. Navyše je to práve žalobkyňa, na ktorej leží dôkazné bremeno preukázať, že
aj tieto dojednania musela podpísať - a žiaden dôkaz toto preukazujúci v tomto konaní vykonaný nebol.

Ona (žalovaná) uzatvárala zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia - priamo ani nepriamo
nenútila žalobkyňu, a ani nemala ako, aby podpísala OZD. Toto v konaní preukázané nebolo. Tvrdí, a
vyplýva to aj z predložených listinných dôkazov, že žalobkyňa ako spotrebiteľ mala možnosť túto doložku
ovplyvniť, konkrétne mala možnosť túto doložku uvedenú v OZD nepodpísať a to bez toho, aby tým bol
dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Jednoznačne bola daná spotrebiteľovi možnosť a spotrebiteľ mal na

výber, či doložku podpíše alebo nie. Uvedenú skutočnosť už viackrát vo svojich písomných podaniach
a ústnych vyjadreniach zdôraznila, na svoje argumenty v celom rozsahu poukazuje. Žalobkyňa mala
možnosť pred podpisom sa oboznámiť so znením všetkých dokladov, ktoré podpisovala a iný záver
nevyplýva ani z vykonaného dokazovania. Nijako nepreukázala a zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by
nemala možnosť oboznámiť sa s listinami, ktoré podpisovala, práve naopak. Mohla si ich pred podpisom

prečítaťapokiaľbytaknazákladevlastnéhorozhodnutianespravilanemožnototojejrozhodnutievyčítať
jej (žalovanej). Ona predsa nemohla nútiť žalobkyňu aby si tieto prečítala. Je predsa na rozhodnutí
každého potenciálneho klienta, či si dokumenty, ktoré podpisuje prečíta, príp. v akom rozsahu si ich
prečíta. Podstatné je, že takúto možnosť mala a ani zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by jej takáto
možnosť bola odňatá, a teda že by jej sprostredkovateľ odmietol pred podpisom zmluvy dať tieto k

dispozícii. Zároveň svojim podpisom Záznamu o požiadavkách o potrebách klienta potvrdila, o. i., aj to,
že už nechcela nič vysvetliť, doplniť ani dojednať. Tým písomne potvrdila, že obdŕžala všetky potrebné
informácie a už nič nechcela ani vysvetliť, ani doplniť a ani dojednať. To sa vzťahuje nielen k textu VPP,
ale aj k textu OZD a zmluve. Záznam o požiadavkách a potrebách klienta vlastnoručne, slobodne a bez
nátlaku podpísala k PZ č.4445100001 z 27.06.2007. Súd aj tento listinný dôkaz nesprávne vyhodnotil.

Na prvej strane tohto záznamu sa plne v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi (zák.č.340/05
Z. z.) nachádzalo aj poučenie klienta - žalobkyne o mimosúdnom spôsobe riešenia sporov inštitútom
rozhodcovského konania. Opätovne ide len o 6 (šesť) riadkov textu, ktorých pomalé a pozorné prečítanie
zaberie aj priemernému spotrebiteľovi najviac ak 60 sekúnd. Aj túto listinu s týmto poučením podpísala.Jepotrebnéužlendodať,žeplatnéprávnepredpisystanovovalipoučovaciupovinnosťvpísomnejforme,
čo sa práve aj stalo a o mimosúdnom spôsobe riešenia sporov aj formou rozhodcovského konania
bola presne podľa zák. písomne poučená. Podstatné je to, že žiadne ďalšie vysvetlenia ohľadom aj

tento podmienky nežiadala a žiadne vysvetlenie jej ani nebolo odopreté a rovnako jej nebolo poskytnuté
ani mylné vysvetlenie. Platný zák. povinnosť učiť spotrebiteľov právne predpisy nestanovoval a ani
v súčasnosti nestanovuje. Iný postup by ani nebol dôvodný nakoľko prezumpcia znalosti právnych
predpisov podľa zák. o zbierke zákonov SR platí na všetky subjekty práva bezvýnimočne, a teda aj
pre spotrebiteľov. Pokiaľ súd zastáva iný názor, tak je potrebné aby uviedol ust. právnych predpisov z

ktorých vyplýva opak. V súvislosti so záznamom o požiadavkách a potrebách klienta je potrebné uviesť,
že tento dôkaz preukazuje uvedené skutočnosti a teda, že žalobkyňa bola poučená v písomnej forme v
rozsahu stanovenom zák. aj o možnosti riešenia sporov mimosúdnou formou - rozhodcovským konaním
a, o. i., aj údaj odkedy žiada poistenie uzatvoriť a že žiadne ďalšie vysvetlenia, doplnenie či dojednania
ohľadomponúkanéhopoistenianežiadaaažnáslednesapristupovaloksamotnémuuzatváraniuzmluvy
a OZD. Pritom je potrebné poukázať na skutočnosť, že zák.č.340/05 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a

zaistenia je implementáciou Smernice 2002/92/ES o sprostredkovaní poistenia. Ďalej je potrebné uviesť,
že žalobkyňa uzatvárala poistnú zmluvu, nie zmluvu, napr. úverovú, teda tu chýbala (a v konaní nebola
ani nijako tvrdená a ani preukázaná) tieseň či iná objektívna či vonkajšia skutočnosť, ktorá by ju nútila
uzavrieť zmluvu práve v ten deň, napr. v snahe neodkladne vyriešiť nejakú nepriaznivú životnú situáciu a
p. Zároveň sa zmluva uzatvárala na 20 !! rokov a teda je odôvodnený predpoklad, že pri jej uzatváraní na

takú dlhú dobu si ako priemerný spotrebiteľ riadne prečíta, čo podpisuje. Žalobkyňa v súčasnosti ústne
spochybňuje proces uzavretia zmluvy, v rozpore so znením písomných a ňou vlastnoručne podpísaných
dokladov, čo súd akceptoval. Toto je však v priamom rozpore so základnými právnymi zásadami, ako aj
piliermi právneho štátu! Ak by totiž skutočne nečítala to, čo podpísala, tak to nesvedčí o neprijateľnosti
podmienok, ale len o tom, že nepostupovala ako priemerne obozretný spotrebiteľ, ale naopak k svojim

vlastným právam pristupovala ľahkovážne, pričom úlohou spotrebiteľského práva v právnom štáte
určite nie je chrániť spotrebiteľa pred jeho vlastným ľahkovážnym správaním. V opačnom prípade
by mohol spotrebiteľ kedykoľvek po vykonaní písomného právneho úkonu tento následne spochybniť
púhym ústnym tvrdením, že si neprečítal, čo podpisuje. To by znamenalo úplný rozvrat právnej istoty
aj právnych vzťahov v súkromnom práve, nakoľko by si už nikto nemohol byť istý žiadnym právnym

úkonom. Je potrebné zdôrazniť, že v konaní predložila na podporu svojich tvrdení 2 písomné listinné
dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a to Osobitné dojednania, ako aj Záznam o požiadavkách a potrebách
klienta. Naproti tomu žalobkyňa tvrdenie o neplatnosti doložky založila len na ústnych tvrdeniach,
ktoré neboli preukázané. Súd pri posúdení prejavu vôle nevychádzal z jednoznačného písomného
dôkazu, ale z nepodložených tvrdení žalobkyne. Pokiaľ súd neakceptoval písomný listinný dôkaz len na

základe ústnych tvrdení žalobkyne, narušil tým princíp právnej istoty a zásadu pacta sunt servanda. K
posudzovaniu právnych úkonov poukázala na uznesenie 7MCdo 12/2011 z 20.6.2012 Najvyššieho súdu
SR (z jeho odôvodnenia citovala). Implementácia Smernice 93/13/EHS v § 52 a n. O. z. sa zjavne nijako
nedotkla výkladových pravidiel v § 35 ods.2 O. z. Preto aj v spotrebiteľských sporoch je bezpodmienečne
nutné na tomto výkladovom pravidle zotrvať a nepodliehať „ošiaľu nutnosti tzv. bezbrehej ochrany

spotrebiteľa“, ktorý niektoré slovenské súdy považujú za také „pravidlo“, ktoré ich zbavuje povinnosti
rešpektovať hmotno-právne normy O. z. Je potrebné uviesť, že právny poriadok s nadobudnutím pozície
spotrebiteľa nespája status akoby „človeka z rezervácie“, ktorý nie je schopný posúdiť svoje konanie v
civilizovanej spoločnosti. Status spotrebiteľa neznamená jeho vyčlenenie zo skupiny „normálnych ľudí“
alebo akési faktické pozbavenie či obmedzenie právnej spôsobilosti. Podľa § 100 ods.1 O. s. p. má

súdne konanie pôsobiť výchovne. Ani zámerom spotrebiteľského práva bez pochybností nie je nekritická
a bezbrehá ochrana spotrebiteľa za každých okolností. V tejto súvislosti poukázala aj na právny názor
sudcu Ústavného súdu SR Milana Ľalíka, prezentovaný v odlišnom stanovisku k nálezu I.ÚS38/2013
(citovala ho). V danom prípade bola vôľa žalobkyne v písomných právnych úkonoch v danom čase
vyjadrená tak, že je rozpoznateľná a uplatniteľná, a to jednoznačným spôsobom. Vzhľadom na uvedené

je nesprávny záver súdu, ktorý napriek jej takto prezentovanej vôli v danom čase sa priklonil k záveru, že
jej vôľou nebolo uzavrieť doložku, a to len na základe jej tvrdení. Taktiež nemôže obstáť záver súdu, že
nebola poučená o doložke, a to vzhľadom na predložený ďalší listinný dôkaz - Záznam o požiadavkách
a potrebách klienta - ktorý svedčí o tom, že už nechcela nič vysvetliť, doplniť ani dojednať a teda ide
o dôkaz svedčiaci o tom, že mala dostatočné vedomosti o tom, čo chcela uzavrieť. Závery súdu sú v

priamom rozpore s predloženými dôkazmi, a preto sú - podľa jej názoru - svojvoľné a arbitrárne. A pokiaľ
teraz žalobkyňa dokonca tvrdí, že sa s listinami ktoré podpisovala neoboznámila, tak môže ísť jednak o
účelové tvrdenie alebo o dôkaz toho, že nepostupovala ako priemerný spotrebiteľ a teda jej konaniu nie
je možné priznať požadovanú ochranu. Žalobkyňa dokonca uviedla, že nevie ani o žiadnych VPP, čopriamo vylučuje aj jej vlastnoručný podpis ktorý nijak nepopierala a teda aj tu bol preukázaný opak, že
mala možnosť sa aj s týmito podmienkami oboznámiť. Pokiaľ ide o výpoveď svedka - sprostredkovateľa
poistenia L.. M., tak súd z celej výpovede svedka prihliadol len na jeho výpoveď v časti kedy tento

uviedol, že na pojem „rozhodcovské konanie“ si nespomína a že nevedel vysvetliť, čo je to doložka.
Avšak z jeho výpovede vyplynuli iné pre posúdenie veci dôležité skutočnosti a to, že žalobkyňa konala
bez nátlaku a na základe vlastného rozhodnutia (predmetný poistný vzťah dokonca uzatvárala neskôr
na vlastnú žiadosť po tom ako nadobudla pravidelný príjem), pričom mala k dispozícii všetky listiny
týkajúce sa jej poistného vzťahu, ktoré podpisovala, t. j. nepochybne mala možnosť oboznámiť sa s nimi,

a i keď sprostredkovateľ poistenia si nespomínal čo je to rozhodcovské konanie, tak z jeho výpovede
ako aj z výpovede samotnej žalobkyne nevyplýva, že by je boli poskytnuté nesprávne alebo mylné
informácie ohľadom rozhodcovského konania alebo že by jej sprostredkovateľ poistenia s doložkou
a podmienkami jej uzatvorenia zabránil oboznámiť sa. Z výpovede tiež vyplynulo, že nežiadala nič
ďalšie vysvetliť a sprostredkovateľ jej žiadne vysvetlenia ani neodoprel. Z výpovede svedka rozhodne
nemožno vyvodiť záver, že by doložku musela podpísať a preto naopak jeho výpoveď potvrdzuje jej

(žalovanej) tvrdenia o tom, že sa mohla rozhodnúť či doložku osobitne dojednanú v OZD príjme alebo
nie. Rovnako vykonané výsluchy nepopierajú ani pravosť predloženého listinného dôkazu - Záznamu o
požiadavkách a potrebách klienta, ktorý preukazuje splnenie všetkých zákonných povinností kladených
na uzatváranie poistenia cestou sprostredkovateľa, nakoniec ani súd nekonštatoval žiadne takéto
porušenie. Pri hodnotení výpovedí žalobkyne a svedka súd vôbec nezobral ohľad na tú skutočnosť,

že títo vypovedali s odstupom času vyše 6 rokov a svedok dokonca 7 rokov, a preto si tieto osoby
ťažšie spomínajú na konkrétne okolnosti uzatvárania poistenia, pričom výpoveď samotnej žalobkyne
je nepochybne ovplyvnená vývojom právneho vzťahu medzi nimi, kedy si voči nej uplatnila nárok, a je
ovplyvnená aj týmto samotným konaním o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pritom listinné dôkazy
svedčia o opačných záveroch ako sú závery prezentované súdom v napadnutom rozhodnutí, a teda

aj výpovede je potrebné hodnotiť vo vzájomnej súvislosti aj s listinnými dôkazmi (ktoré súd nevykonal,
resp. nevykonal zákonným spôsobom) a ich obsahom. Žalobkyňa pred vznikom sporu zo zmluvy nemala
žiadne výhrady ani voči rozhodcovskému konaniu, avšak teraz v stave sporu - súdneho konania -
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, už popiera platnosť ňou vykonaných právnych úkonov,
ktoré však doposiaľ nijak nenamietala. Takýto postup, kedy teraz popiera platnosť dojednaní sa javí

ako účelový a ak si aj žiadne listiny pred podpisom neprečítala no s nimi súhlasila, tak také konanie
nie je konaním priemerne vnímavého a obozretného spotrebiteľa a preto mu nemožno za žiadnych
okolností priznať ochranu. Nehovoriac o tom, že v prípade, ak by bolo možné popierať platnosť právnych
úkonov s odstupom času dokonca v stave prebiehajúceho súdneho konania len na základe vyhlásenia
jednej zmluvnej strany, spôsobilo by to totálny rozvrat v právnej istote pri uzatváraní zmluvných vzťahov

a písomná forma právnych úkonov by v podstate stratila zmysel. Ona ako druhá zmluvná strana
dobromyseľnenemalaaniinúmožnosťakoakceptovaťprávnyúkonurobenývprávnerelevantnejforme.
Aj NS Českej republiky (Rozsudok 23Cdo1201/2009 z 29.6.2010), napr. uvádza: „Treba zdôrazniť, že
i ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.“ Aj napr. v prípade Lloyd Schuhfabrik odmietol ESD vziať pod

ochranu podľa Smernice, ako priemerného spotrebiteľa pred údajnou nekalou obchodnou praktikou,
spotrebiteľa, ako sa ukázalo nevedomého a nepozorného voči značkám tovaru, ktoré si vyberá. Z
uvedeného je nepochybné, že žalobkyňa mala možnosť sa oboznámiť so všetkými podmienkami
poistenia a listinami ktoré podpísala, že bola aj poučená, a teda pokiaľ tvrdí, že tak nespravila, tak
tomu mohlo dôjsť len na základe jej vlastného ne/konania a ľahkovážnosti, pričom ochranu z pohľadu

spotrebiteľského práva požíva len priemerne vnímavý a obozretný spotrebiteľ a právne predpisy na
ochranu spotrebiteľa neslúžia na ochranu pred jeho nedbalým a ľahkovážnym konaním. Spotrebiteľ mal
možnosť doložku neuzavrieť a teda nepochybne mohol ovplyvniť podstatu tohto dojednania, pričom
a aj v prípade ak túto uzavrel, a v danom prípade tomu tak bolo, mohol doložku aj dodatočne po
jej uzavretí na základe dodatku č.2 k VPP odmietnuť. IX. Súd sa v odôvodnení rozsudku absolútne

vôbec nezaoberal ani možnosťou odstúpenia žalobkyne od doložky. Napriek tomu, že bola doložka
dojednaná individuálne, tak ešte aj dodatočne jej umožnila odstúpiť od doložky. Túto možnosť dala
všeobecne všetkým svojim klientom, a urobila tak vo forme vyhlásenia a zverejnenia Dodatku č.2 k
VPP, a to plne v súlade s ust. 7d časti XVII VPP. K možnosti žalobkyne odstúpiť od zmluvy sa súd
vôbec nevyjadril - a nevyjadril sa ani k dôkazu - Dodatku č.2 k VPP. Preto je jeho rozhodnutie aj v

tomto smere nepreskúmateľné. Dodatočná možnosť vylúčenia zmluvnej podmienky - doložky - ktorej
neplatnosť žalobkyňa titulom neprijateľnej zmluvnej podmienky namieta, je podstatnou skutočnosťou
pre posúdenie možnosti túto podmienku neprijať, t. j. ovplyvniť jej podstatu a zároveň je dôležitá aj
pre posúdenie individuálneho dojednania, avšak tým, že súd sa s týmto listinným dôkazom vôbecnezaoberal, súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. X. Súd ako dôvod
neplatnosti doložky v tomto prípade uviedol aj spôsob kreácie rozhodcovského súdu dojednaný podľa
časti XV. VPP. Súd mal za to, že účastníci konania sa nedohodli na osobe rozhodcu, nedohodli sa

na spôsobe jeho dodatočného určenia a tiež sa nedohodli na tom, že svoj spor predložia určitému
stálemu rozhodcovskému súdu. Súd preto dojednanie doložky vyhodnotil ako neurčitý právny úkon
podľa § 37 O. z. a zároveň ako úkon v rozpore so zák.č.244/2002 Z. z. (§ 8 ods.1 a § 12 ods.6 ZRK)
a teda aj podľa § 39 O. z. ako neplatný právny úkon. Uvedený právny záver súdu je prekvapivý a
úplne nesprávny. Nemohla vytušiť ani nijak zistiť, že súd ohľadom tejto otázky zastáva uvedený názor

prezentovaný po prvýkrát až v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa v konaní neplatnosť ustanovenia
rozhodcu v konaní nenamietala a ani súd počas priebehu celého konania neuviedol, že má pochybnosť
o platnosti tohto dojednania. Súd tento názor ohľadom ustanovenia rozhodcu neozrejmil ani postupom
podľa § 118 ods.2 O. s. p., kedy súd uvedie ktoré skutočnosti považuje medzi účastníkmi konania za
zhodné a ktoré sú sporné, pričom súd nepostupoval a nevyužil ani možnosť v zmysle § 100 ods.1
tretia veta O. s. p., kedy súd môže počas konania účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz

tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Súd preto napriek uvedeným
procesným ust., ktorých zmyslom je práve zabrániť prekvapivým rozhodnutiam a povinnosti súdu svojím
postupom predchádzať prekvapivým rozhodnutiam, dospel k záveru voči ktorému sa nemala možnosť
brániť v prvostupňovom konaní, vysporiadať a uviesť argumenty na svoju obranu, čím súd dospel k
prekvapivému rozhodnutiu a svojím postupom jej odňal možnosť konať pred súdom. Uvedený záver

súdu je navyše nesprávny, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nemá oporu v platných
právnych predpisoch. K tomuto uvádza, že pokiaľ sa týka kreácie rozhodcovského súdu, tak záver
súdu stojí len na právne neodôvodnenom a žiadnymi dôkazmi nepreukázanom závere súdu. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť to, že spôsob kreovania rozhodcov v zmysle VPP bol a aj je v súlade so
zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej zák. o rozhodcovskom konaní). Zmluvné strany si

dohodli spôsob kreovania rozhodcov takým spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zák. a naopak je s
ním v plnom súlade. Citovala znenie § 7 a § 8 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní. Zák. za účelom
zachovania vôle zmluvných strán na prejednanie veci v rozhodcovskom konaní upravuje aj prípad ak
sa strany takto nedohodli, čo však nie je daný prípad. Pritom aj v prípade stáleho rozhodcovského súdu
vždy rozhoduje rozhodca alebo rozhodcovia, pričom zmluvné strany majú vždy možnosť dohodnúť sa

na osobe (príp. osobách) rozhodcu alebo sa dohodnúť na spôsobe jeho/ich dodatočného určenia (o
tom svedčí, napr. aj § 12 ods.6 prvá a druhá veta zák. o rozhodcovskom konaní, či § 15 ods.4 zák. o
rozhodcovskom konaní). Citovala znenie § 12 ods.1, ods.6 prvá a druhá veta zák. o rozhodcovskom
konaní. Z uvedeného je rovnako nepochybné, že zákonodarca pri úprave dohody o rozhodcovskom
konaní preferuje zmluvnú voľnosť a zásadu zachovania vôle zmluvných strán. Zák. o rozhodcovskom

konaní neukladá povinnosť zmluvných strán dohodnúť sa na konkrétnej osobe rozhodcu a ani na
konkrétnom stálom rozhodcovskom súde, takáto dohoda je len jednou z možností zmluvných strán
pri úprave rozhodcovskej zmluvy (doložky). Zák. o rozhodcovskom konaní na platnosť rozhodcovskej
zmluvy alebo doložky stanovuje len písomnú formu, dohodu o tom, že časť alebo všetky spory sa
prejednajú v rozhodcovskom konaní a spôsobilý predmet (§ 1 ods.3 zák. o rozhodcovskom konaní). V

danom prípade boli všetky podmienky stanovené zák. o rozhodcovskom konaní splnené. Je nevyhnutné
opätovne uviesť, že ak by súd hypoteticky aj dospel k záveru o rozpore s § 8 ods.1 či § 12 ods.6 zák. o
rozhodcovskom konaní, tak to v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť doložky ako takej, t. j. doložka
ostáva naďalej platná, pretože súd ma povinnosť preskúmať a zdôvodniť, či môže zvyšok zmluvy bez
týchto ust. ďalej pokračovať (existovať). Z toho vyplýva, že aj prípadné ust. označené - podľa názoru

súdu - ako v rozpore s § 8 a § 12 zák. o rozhodcovskom konaní nezakladajú automaticky neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy ako celku, pretože aj samotný zák. o rozhodcovskom konaní v § 8 stanovuje
postup v prípade, ak sa zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve alebo doložke vôbec nedohodli na
spôsobe ustanovovania rozhodcov a teda nejde o podstatnú náležitosť. Uvedené rovnako platí aj pri
údajnej neurčitosti. Podstatné náležitosti doložky vymedzuje § 3 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. a o tom čo je

podstatná náležitosť doložky rozhodol aj NS SR vo svojom rozhodnutí Obdo V 73/2003 z 30.6.2004,
kde judikoval, že takouto podstatnou náležitosťou je explicitne záväzok zmluvných strán podriadiť sa pri
riešení sporov zo zmluvy rozhodcovskému konaniu. VPP vo svojej časti XV. bod 2. jasne a zrozumiteľne
stanovujú spôsob a postup na určenie rozhodcovského súdu, a teda aj osoby rozhodcu, a to buď podľa
rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu alebo ad hoc 3 rozhodcami, a preto názor súdu o

neurčitosti, či rozpore so zák.č.244/02 Z. z. je celkom neopodstatnený a nesprávny. V danom prípade,
tak ako bolo uvedené aj v prvostupňovom konaní, rozhodoval stály arbitrážny súd, a to plne v súlade s
dohodnutýmspôsobomustanoveniarozhodcu,keďžepoverilatretiuosobu,akotoajvyplývazpoverenia
na výber rozhodcovského súdu z 1.1.2009, ktoré predložila do spisu, čo však súd nesprávne nevzal doúvahy. Je nevyhnutné zohľadniť aj tú skutočnosť, že mnohé zmluvné vzťahy (ako je tomu aj v tomto
prípade) sa uzatvárajú na desiatky rokov, a preto nie je možné ani vhodné striktne požadovať určenie
konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, a túto skutočnosť plne zohľadnil aj zákonodarca v

platnej právnej úprave. Zároveň aj v prípade ak by mal niektorý z účastníkov pochybnosti a zaujatosti, tak
aj v zmysle zák. (napr. § 9 uvedeného v tretej časti zák. o rozhodcovskom konaní a i.) má právo namietať
osobu rozhodcu, a to aj v prípade stáleho rozhodcovského súdu. Právo namietať osobu rozhodcu nebolo
žalobkyni odopreté a ani nemohlo byť, keďže jej patrí zo zák., pričom toto právo priznáva aj rokovací
poriadok rozhodcovského súdu. Je bežné, že rozhodcovia, resp. rozhodcovské súdy sa vytvárajú, napr.

aj ad hoc pre daný prípad spôsobom, ktorý si zmluvné strany dohodnú, a teda je bežné a nie je
žiadnym porušením zák., ak sa zmluvné strany dohodnú pred samotným rozhodnutím rozhodcovského
orgánu, že niektorá strana sa obráti na druhú stranu so žiadosťou o kreovanie rozhodcovského súdu
ktorý by rozhodol, alebo ak sa dohodnú, že zmluvná strana poverí osobitnú osobu výberom alebo
zriadením stáleho rozhodcovského súdu. Strana má však právo namietať osobu rozhodcu v zmysle
zák. Podmienky kreácie rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu sú plne v súlade so zák. a predsa niečo,

čo je v súlade so zák. nemôže byť porušením zák.! Ak právny predpis umožňuje voľbu rozhodcu a
dodatočného spôsobu jeho určenia, tak využitie a pretavenie tohto zák. dovoleného práva nemôže byť
porušením práva a to ani vo vzťahu k spotrebiteľovi. Teda ani samotný spôsob kreácie rozhodcovského
súdu nespôsobuje neplatnosť a nie je ipso facto ani okolnosťou, spôsobujúcou neplatnosť, najmä ak
v podmienkach právneho poriadku SR je činnosť rozhodcovského súdu upravená v zák. (a teda zák.

upravujeajniektoréprávaapovinnostiúčastníkovrozhodcovskéhokonania)anajmäakprávnyporiadok
umožňuje aj prieskum rozhodcovského rozsudku, o. i., aj z dôvodu. napr. že vo veci konal a rozhodoval
namietaný, resp. zaujatý rozhodca. Je potrebné uviesť, že kreácia rozhodcov, resp. rozhodcovského
súdu v danom prípade nie je v rozpore so zák. o rozhodcovskom konaní a ak by aj čisté hypoteticky s
ním bola v rozpore tak to nespôsobuje neplatnosť dohody o rozhodcovskom konaní ako celku. XI. Súd v

napadnutom rozsudku uviedol, že doložka uvedená vo VPP a v OZD je súčasťou dlhého textu písaného
malými písmenami a splýva tak ostatnými podmienkami uvedenými vo VPP. Tieto tvrdenia súdu nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Veľkosť písma vo VPP aj v OZD je jasne čitateľná pre priemerného
spotrebiteľa a nijako nesťažuje ich čítanie. Tento záver súdu je absolútne neodôvodnený. Žalobkyňa
nikde neuvádza, že by písmo nebolo pre ňu čitateľné a objektívne pre priemerného spotrebiteľa také

ani nie je. Rovnako aj text je zrozumiteľný. Tak ako bolo už uvedené text doložky v OZD je oddelený a
tieto sú jasne označené textom OZD č.01/2007 k zmluve č.:4445100001 a aj samotná časť XV. VPP, na
ktoré bod 2. týchto dojednaní odkazuje, sú označené ako XV. časť - ROZHODCOVSKÉ KONANIE. Veď
pokiaľ sa týka doložky tak jej text obsiahnutý v OZD sa nachádza tesne nad miestom, kde sa doložka
podpisuje, ide len o krátky 5 riadkový text, ktorý je pre priemerného spotrebiteľa čitateľný a zrozumiteľný

a nie je nikde v texte VPP „ukrytý“ práve naopak, tým, že je umiestnený tesne nad podpisom, tak je
zrejmé, že aj priemerný spotrebiteľ si ho prečíta, najmä ak ide o osobitný text nasledujúci po inom jeho
podpise, a neobsahuje žiadne množstvo právnickej terminológie. Z usporiadania rámčekov na podpis
vyplýva práve to, že aj priemerný spotrebiteľ po tom, čo podpíše VPP, si uvedomí, že nasleduje osobitný
podpis osobitných dojednaní - so zvýrazneným nadpisom a krátkym textom oddeleným od VPP. Ak klient

podpíše VPP, a následne má podpísať ďalší text - tentokrát už len krátky a s osobitným zvýrazneným
nadpisom, tak logicky sa priemerný spotrebiteľ má zaujímať, čo vlastne ďalej podpisuje lebo je zrejmé,
žeideoosobitnýpodpisniečohoinéhoakoVPP.Právepresvojosobitnýcharakterboladoložkaosobitne
a výrazne oddelená od ostatného textu VPP, a to práve z dôvodu, aby jej poistník venoval náležitú
pozornosť. Teda tvrdenia súdu o veľkosti písma a jeho nezrozumiteľnosti nie sú podložené a nevyplývajú

zoskutkovéhostavu.Rovnakouzavretiezmluvyzčasovéhohľadiskanebolonijakoviazanénakonkrétny
deň, a žalobkyňa sa mohla slobodne rozhodnúť, kedy zmluvu podpíše, a teda mohla tak pokojne urobiť
po prečítaní si všetkých potrebných podkladov. XII. Súd na str.12 odôvodnenia napadnutého rozsudku
uviedol, že v zmysle § 52 O. z. je jednoznačne formulované, kto je dodávateľom a kto je spotrebiteľom a
preto neobstojí jej tvrdenie o neaplikácii Smernice Rady 93/13/EHS s poukazom na bod 19. preambuly.

Podľa jej názoru súd vec nesprávne právne posúdil a nepochopil právnu úpravu. 19. preambula
(„odstavec“) Smernice 93/13/EHS je priamo integrálnou a záväznou časťou Smernice 93/13/EHS a toto
ust. vymedzuje jednu z výnimiek pri aplikácii tejto smernice. Pritom aj zo systematického hľadiska a
usporiadania ust. Smernice je nepochybné, že vždy je potrebné najprv zistiť, či v danom prípade nejde
o niektorú zo smernicou vymedzených výnimiek (v danom prípade o výnimku stanovenú v 19. „odstavci“

Smernice) a až následne je možné aplikovať ďalšie ust. tejto smernice. Ona vo svojich prednesoch aj
v písomných podaniach poukázala na potrebu aplikácie smernice 93/13 EHS a to konkrétne priamu
aplikáciu jej 19. Odôvodnenia, vzťahujúce sa na poistné vzťahy, a predložila aj stým súvisiace vyjadrenie
NBS z 10.10.2012 a z 22.11.2013, pričom svoje tvrdenia podporila podrobnou právnou argumentáciou.Súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal s uvedenými skutočnosťami a dôkazmi nesprávne a
neurčito tak, že - podľa jeho názoru - Smernica 93/13/EHS jednoznačne stanovuje kto je dodávateľom
a kto spotrebiteľom a preto údajne nemožno aplikovať 19. „odstavec“ na prejednávaný prípad, ale

veď aj v prípade individuálnosti dojednania inak neprijateľnej zmluvnej podmienky platí, že takéto inak
neprijateľné dojednanie je vo vzťahu spotrebiteľa a dodávateľa naďalej platné a záväzné. Uvedené,
napr. rovnako platí aj v prípade hlavného predmetu plnenia a ceny. Rovnaký princíp (výnimka) platí
aj pri 19. Smernice, a teda ak podmienka spĺňa kritéria stanovené v tomto ust., tak nepodlieha ust.
Smernice 93/13/EHS o neprijateľných zmluvných podmienkach. Súd pravdepodobne opomenul, že 19.

„odstavec“ smernice 93/13/EHS je rovnako platnou súčasťou smernice ako sú aj ust. ktoré vymedzujú
subjekt spotrebiteľa a dodávateľa a 19. „odstavec“ sa týka práve vzťahov dodávateľa so spotrebiteľom.
Aj zo systematického hľadiska sa 19. „odstavec“ smernice nachádza pred článkovým znením smernice.
Má za to, že takéto odôvodnenie je nezrozumiteľné a teda je aj nepreskúmateľné. Poistný vzťah je
vzťahom právnym, a teda jeho obsahom sú práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré sú uvedené v
zmluve ako celku - teda aj jeho jednotlivých častiach. Je jednoznačne právne možné posudzovať každý

právny vzťah ako celok, ale aj z hľadiska jeho jednotlivých častí - preto pokiaľ niektoré podmienky
(časť vzťahu) nie je možné z niektorých hľadísk preskúmavať (ako to tvrdí vo vzťahu k doložke), tak
tento postup je v práve úplne bežný. 19. odôvodnenie Smernice 93/13/EHS formuluje jeden zo zámerov
(cieľov) Smernice kde jeho druhá veta sa týka výslovne poistnej zmluvy a to, že keďže zámerom je medzi
iným, aby poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť

poisťovateľa, neboli podriadené takému hodnoteniu, pokiaľ sa tieto podmienky berú do úvahy pri výpočte
poistného plateného spotrebiteľom. V liste NBS č.ODT-12690/2013 z 22.11.2013, ktorý predložila v
prvostupňovom konaní ako dôkaz, NBS uviedla, že doložka v poistnej zmluve ovplyvňuje tzv. gama
inkasné náklady a že „Dohoda o rozhodcovskom konaní obsiahnutá v poistnej zmluve preto vstupuje
do výpočtu poistného nezávisle od druhu poistenia, teda aj v prípade poistenia osôb“. Na základe

uvedeného, ako aj skutočností podrobne uvedených v jej písomnom vyjadrení, má za preukázané, že
doložkamávplyvnavýpočetvýškypoistnéhoapretojevyňatáspoukazomnaSmernicu93/13/EHS,ako
aj na predložené Stanoviská NBS, zo súdnej kontroly z pohľadu ust. Smernice 93/13/EHS o nekalých
podmienkach a teda aj § 52 a n. O. z. K významu a správnemu zneniu 19. odôvodnenia („odstavca“)
Smernice 93/13/EHS sa podrobne vyjadrila aj NBS listom č.ODT-10324/2012 z 10.10.2012, ktorý

rovnako predložila súdu ako dôkaz, pričom v tomto liste NBS uvádza, že v zmysle tohto ust. smernice
hodnoteniu nekalého charakteru nemožno podriaďovať podmienky definované v 19. Odôvodnení, pokiaľ
sa tieto berú do výpočtu výšky poistného, pričom pre porovnanie NBS v tomto liste uvádza aj české
a anglické znenie tohto ust. Smernice, z ktorého je nepochybné, že správne sa jedná o podmienky
ktoré sa berú do výpočtu výšky poistného plateného poistníkom. Nehovoriac o tom, že opačný výklad

je aj nelogický. Teda v súlade s rozhodnutím ESD vo veci Ratti C-148/78, tak ako podrobne uviedla
aj v prvostupňovom konaní, sa z dôvodu neimplementácie 19. („odstavca“) odôvodnenia Smernice
93/13/EHS do právneho poriadku SR domáha priameho účinku tohto ust. smernice v horizontálnych
vzťahoch medzi účastníkmi tohto konania, a to v jeho správnom znení, nakoľko porovnanie viacerých
jazykových verzií nepochybne preukazuje nesprávnosť slovenského prekladu aj tejto časti Smernice, čo

vo svojom vyjadrení potvrdila aj NBS. Má za to, že doložka má vplyv na výpočet výšky poistného (ako to
potvrdzuje aj NBS vo svojom vyjadrení z 10.10.2012 a 22.11.2013) a teda je takou podmienkou, ktorá
sa nemá posudzovať ako neprijateľná podmienka v poistných zmluvách. XIII. Napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné. Súd na str.13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odkazuje na viacero rozhodnutí
ESD,avšakbeztohtoabyuviedolakýkonkrétnysúvismajútietorozhodnutiasposúdenímarozhodnutím

v predmetnej právnej veci. Už v prvostupňovom konaní uviedla, že uvedené rozhodnutia nemožno na
prejednávaný prípad aplikovať, nakoľko v prejednávanom prípade je odlišný skutkový aj právny stav
a skutočnosti vytýkané v predmetných rozhodnutiach ESD neboli v prejednávanom prípade naplnené.
Súd i keď poukázal na tieto rozhodnutia, tak nekonštatoval potrebu aplikácie týchto rozhodnutí na
prejednávaný prípad a preto je rozhodnutie v tejto časti nezrozumiteľné a teda aj nepreskúmateľné. Súd

sa rovnako čiastočne vyjadril aj k predmetu rozhodcovského konania, avšak rozhodcovský rozsudok je
v osobitnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods.1 vecne nepreskúmateľný.
Uvedené podrobne zdôvodnila aj vo svojom písomnom vyjadrení. Konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom proti právoplatnému rozhodcovskému
rozsudku. Predmet rozhodcovského konania nie je a ani nemôže byť žiadnym z taxatívne stanovených

dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom súd k inému záveru ani nedospel. Aj v tejto časti
jenapadnutérozhodnutienepreskúmateľné,nakoľkoznehonevyplývaakýmápredmetrozhodcovského
konania súvis s rozhodnutím súdu vo veci samej a teda zrušením rozhodcovského rozsudku. Aj z
uvedených dôvodov je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. XIV. Na základe uvedených skutočnostížiadala napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. V prípade
úspechu si uplatnila trovy odvolacieho, aj prvostupňového konania.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že s nim nesúhlasí a k jeho odôvodneniu uviedla

nasledovné: čl. I K žalovanou napadanému rozsudku uviedla, že s týmto rozhodnutím, ako i jeho
odôvodnením v plnom rozsahu súhlasí, nakoľko rozhodnutie, ako i postup súdu pri jeho vydávaní sú
zákonné v každom smere a dôvody odvolania nie sú dané. Žalovaná vo svojom odvolaní uvádza, že „súd
v samotnom konaní porušil zásadu rovnosti účastníkov“, čo má byť odôvodnené tým, že ju súd oslobodil
ako spotrebiteľa od povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Podľa názoru žalovanej „žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozsudku podlieha poplatkovej povinnosti a na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že
ako žalobca vystupuje subjekt, ktorý v konaní vo veci samej by mal postavenie spotrebiteľa, pretože
osobitnékonanieniejekonanímovecisamej.“Kuvedenýmtvrdeniažalovanejuviedla,žetietonemožno
považovať za správne, a to z toho dôvodu, že podľa § 4 ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov je od súdnych poplatkov oslobodený spotrebiteľ
domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Zák. o súdnych poplatkoch odkazuje

v § 4 ods.2 písm. za) na poznámku pod čiarou, kde uvádza, že takýmto osobitným predpisom je, napr.
zák. o ochrane spotrebiteľa a p., z čoho jasne vyplýva že ide o príkladmý výpočet, pričom je zrejmé, že
pod tento pojem možno subsumovať akýkoľvek predpis poskytujúci spotrebiteľovi ochranu, ako napr.:
- zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, - O. z., ale aj zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom

konaní a ďalšie, v ktorých sa nachádza určité ust. priznávajúce spotrebiteľovi osobitné postavenie a
poskytujúce mu zvýšenú mieru ochrany oproti ostatným subjektom práva. Táto zvýšená miera ochrany
daná spotrebiteľom zák. o rozhodcovským konaním je zrejmá z § 31 ods.3,§ 33 ods.2,§ 40 ods.1 písm.
j) a ďalších tohto zák. Cieľom oslobodenia spotrebiteľov od súdnych poplatkov je umožniť im domáhať
sa svojich práv cestou súdu, bez toho, aby ich od tohto uplatnenia odradzovala povinnosť zaplatiť

vopred určitú sumu. Pripustením argumentácie žalovanej by sa uvedené v celom rozsahu znegovalo.
Vychádzajúc zo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že je v právnom vzťahu, ku
vzniku ktorého došlo uzavretím predmetnej zmluvy, spotrebiteľom a taktiež, že si uplatňuje práva podľa
osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je O. z., zák. o ochrane spotrebiteľa, ako aj zák.
o rozhodcovskom konaní. Súd teda správne ju posúdil ako spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany

svojho práva podľa osobitného predpisu a oslobodil ju od povinnosti platiť v predmetnom konaní súdne
poplatky. Uvedené potvrdzuje taktiež Rozhodnutie KS v Prešove z 20Co/119/2011 z 13.9.2011. KS
ustálil, že spotrebiteľ je priamo zo zák. od súdnych poplatkoch [§ 4 ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Zb.]
oslobodený vo všetkých sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a aj v každom konaní, ktoré
má (v rovine nárokov) svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Čl. II. K ďalším opakovaným tvrdeniam

žalovanej o nevykonateľnosti napádaného rozhodnutia z dôvodu toho, že v jeho petite absentuje
uvedenie zákonného dôvodu, na základe ktorého došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku uviedla,
že takúto podstatnú náležitosť petitu žaloby neustanovuje ani O. s. p., ani zák. o rozhodcovskom konaní.
Ďalej uviedla, že petit jej žaloby, ako i petit žalovanou napádaného rozsudku je dostatočne jasný, určitý,
zrozumiteľný ako i preskúmateľný a vykonateľný. Navyše obdobne formulované petity rozhodnutí súdov

(bez uvedenia dôvodu na zrušenie) sú štandardne formulované vo výrokoch rozhodnutí všeobecných
súdov SR rôznych stupňov. V uvedených súvislostiach, z hľadiska hospodárnosti konania, bližšie
odkazala na argumentáciu uvedenú v čl. I svojho Vyjadrenia zo 6.6.2014, kde sa touto otázkou bližšie
zaoberá. Čl. III. K žalovanou tvrdenému porušeniu jej procesných práv tým, že „súd si nesplnil povinnosť
podľa § 118 ods.2 O. s. p.“, čo malo spôsobiť to, že „nemala možnosť sa so spornými otázkami dôkazné

vysporiadať“, a že dodržaním zákonného postupu by „preukázala pred súdom skutkový stav, na ktorý
poukazuje vo svojich vyjadreniach aj v tomto odvolaní“ uviedla, že súd v procese postupu dodržal všetky
zákonné ust., umožnil stranám navrhnúť a vykonať rozsiahle dokazovanie, ako i odstránenie rozporov
prostredníctvom rozsiahlych písomných podaní, ako i viacerých ústnych pojednávaní. Postup súdu
žalovaná v priebehu konania nijako nenamietala, využila viacero procesných inštitútov prostredníctvom,

ktorých umelo predĺžila konanie a navýšila trovy sporových strán. Rovnako sa súd riadne a v súlade
so zák. vyporiadal so všetkým procesnými návrhmi žalovanej, umožnil jej navrhnutie a vykonanie
všetkých dôkazov, o ktorých vykonanie žiadala. Základnou spornou otázkou v prejednávanej veci bola
tá, či bola doložka individuálne dojednaná, alebo nie, pričom uviedla, že táto spornosť bola súdu,
ako i účastníkom jednoznačne známa a jej odstráneniu bol venovaný dostatočný priestor, pretože na

odstránenie tejto spornej otázky sa zameral tak súd, ako i účastníci sporu, čo jednoznačne vyplýva
z vykonaného dokazovania, ako i písomných podaní sporových strán. Uvedené platí rovnako pre
tvrdenie žalovanej, podľa ktorého zo strany súdu nedošlo k správnemu vykonaniu listinných dôkazov.
Uviedla, že všetky listinné dôkazy boli vykonané v súlade so zák., pričom osobitne poukázala nato, že žalovaná pri vykonávaní dôkazov, ako i bezprostredne po ich vykonaní žiadnym spôsobom
nenamietala ich nesprávne vykonanie. Namietanie procesného postupu súdu zo strany žalovanej je v
uvedenej súvislosti účelovým a vo svetle prejednávanej veci a vykonaného dokazovanie až absurdným

argumentom. Čl. IV. K časti odvolania, v ktorej žalovaná poukazuje na to, že súd neaplikoval právne
predpisy platné a účinné v čase uzavretia zmluvy uviedla, že zo strany súdu ide len o zrejmé chyby
v písaní, pričom osobitne poukázala na to, že rozhodnutie súdu bola dostatočne, široko a správne
odôvodnené,atotakprostredníctvomvnútroštátnehopráva,akoiprávaEÚarozhodnutíSúdnehodvora
EÚ. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na súdnu ochranu ani práva na

spravodlivý proces. Neprijateľnosť predmetnej doložky bolo možné jednoznačne vyvodiť z § 53 ods.1
O. z., a to aj v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy t.j. k 27.6.2007. Poukázanie
na § 53 ods.4 písm. r) O. z. slúžilo len na podporu záverov súdu o neprijateľnosti doložky. Navyše §
53 ods. 4 písm. r) O. z. má z určitého pohľadu retroaktívnu účinnosť. Uvedený záver je možné vyvodiť
zo samotného charakteru príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok, ktorý predstavuje
len špecifikovanie neprijateľných podmienok, ktoré boli vždy neprijateľné podľa generálnej klauzuly

§ 53 ods.1 O. z. Podobne uvádza Csach, že „demonštratívny výpočet klauzúl je iba špecifikáciou
generálnej klauzuly. To znamená, že podľa jeho názoru je možné považovať klauzuly, ktoré sú teraz
uvedené v § 53 ods.4 O. z. za klauzuly, ktoré boli vždy v rozpore aj s § 53 ods.1 O. z. Takýto
postup právnu istotu neohrozuje.“ V neposlednom rade je nevyhnutné poukázať na Uznesenie NS
SR vydané v konaní 5ECdo/192/2014 z 24.11.2014, v ktorom NS uviedol, že „nevylučuje aplikáciu

všeobecnýchustanoveníO.z.,vrátane§52-§54,dotýkajúcichsaochranyspotrebiteľa,atoanivprípade
zmluvy uzatvorenej pred 1.1.2008 (viď rozhodnutia NS 3ECdo 66/2013, 6Cdo 105/2011 z 10.10.2012
uverejnené pod č.66 v Zbierke stanovísk NS SR, 5MCdo 20/2009, 3Cdo 210/2011, 7MCdo 1/2012,
5MCdo 25/2012, I.ÚS389/2011, resp. I.ÚS291/2011, IV.ÚS379/2011, IV.ÚS386/2011)". Čl. V. K aplikácii
§ 53 ods. 4 písm. r) O. z. a nesprávnemu prekladu Smernice 93/13/EHS opätovne uviedla, že aj v

prípade, ak by dané ust. reálne vyplývalo z nesprávneho prekladu prílohy č. 1, bod q) smernice, čo
nie je ničím preukázané, naďalej platí, že členským štátom nič nebráni prijať pravidlá, ktoré poskytnú
spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany, ako mu poskytujú právne akty EÚ, ktorých úlohou je zabezpečenie
tzv. „minimálneho štandardu“ ochrany spotrebiteľa. Uvedené vyplýva z 12. odôvodnenia smernice 93/13/
EHS (citovala jeho znenie). Teda aj v prípade, ak by správnym prekladom a významom prílohy č.1, bod

q) smernice bolo určenie neprijateľnosti len takej zmluvnej podmienky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa
aby všetky spory riešil výlučne pred rozhodcovským súdom, na ktorý sa nevzťahujú ust. právnych
predpisov naďalej platí, že prijatím § 53 ods.4 písm. r) O. z. v platnom znení, (citovala jeho znenie)
zákonodarca zabezpečil vyššiu mieru ochrany spotrebiteľa, ako je poskytnutá predmetnou smernicou.
§ 53 ods.4 písm. r) O. z. musí byť v uvedených intenciách jednoznačne posúdený ako platný a navyše

eurokonformný. Uvedené závery žalovanej potvrdil taktiež KS v Banskej Bystrici 24.2.2011 v konaní
17CoE/47/2011, a taktiež NS SR 31.7.2013 v konaní 4Cdo/364/2012. Aj v prípade, ak by mal súd za to,
že je nevyhnutné z dôvodu nesprávneho prekladu vylúčiť aplikovanie § 53 ods.4 písm. r) O. z. uviedla,
že predmetnú doložku je naďalej nevyhnutné podrobiť kontrole prijateľnosti podľa generálnej klauzuly
uvedenej v § 53 ods.1 O. z. Z právneho a skutkového stavu danej veci je zrejmé, že predmetná doložka

predmetnou kontrolou neprejde. Čl. VI. K ne/individuálnosti dojednania predmetnej doložky odkázala
na svoje rozsiahle predchádzajúce písomné, ako i ústne vyjadrenie a k týmto ďalej doplnila to, že
individuálne dojednanie doložky má okrem skutkovej stránky, ktorá v súlade s vyššie a skôr uvedeným
dodržaná nebola, taktiež rozmer právny. Pokiaľ sa jedná o právny rozmer individuálnosti dojednania
zmluvného ust. obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je potrebné vychádzať z § 53 ods.2 O. z. (citovala

jeho znenie). Individuálne dojednanie v zmysle tohto ust. je jednoznačne vylúčené tam, kde spotrebiteľ
síce mal možnosť oboznámiť sa s určitou zmluvnou podmienkou, ale nemal možnosť ovplyvniť jej obsah.
Vzhľadom na obsah a formu predložených VPP, ktoré boli žalovanou vopred vypracované je zrejmé,
že nemožno dospieť k záveru o tom, že by mohla meniť ich obsah. Ust. zmluvných podmienok, ktoré
sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,

predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (nález Ústavného súdu
ČR III.US562/12 z 24.10.2013, I.US199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom princípe,
a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci pri spotrebiteľských
právnych vzťahoch. V uvedenej súvislosti je nevyhnutné poukázať taktiež na rozhodujúcu činnosť NS
SR, ktorý si v otázke platnosti doložiek žalovanej osvojil jasný právny záver o ich neplatnosti. Napr.

rozhodnutia vydané v konaní 6MCdo/9/2012, 6Cdo/1/2012, 6Cdo/3/2013, 6ECdo/7/2013. Návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má totiž predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo
zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných
sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné azrozumiteľnéinformácietýkajúcesavýlučnéhoriešeniasporovvrozhodcovskomkonaní.Rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,
musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o

možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Žalovaná
ničím nepreukázala, že by ako spotrebiteľ bola informovaná o rozhodcovskom konaní ako inštitúte,
o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu
a ďalších podstatných veciach. Opätovne poukázala na to, že neplatnosť doložky formulovanej
žalovanou v bode XV. VPP bola vyvodená celým radom rozhodnutí všeobecných súdov SR. Okrem už

spomenutých rozhodnutí NS, taktiež rozhodnutiami KS v Košiciach, napr. v konaniach 3Co/569/2013,
3Co/625/2013, 3Co/446/2013, 5Co/580/2013, a taktiež rozhodnutiami ďalších súdov, ako napr. KS
v Prešove 1Co/247/2013, 3Co/61/2014, 7Co/7/2014, 8Co/46/2014, 12Co/3/2014, 14Co/105/2013,
15Co/35/2013, 16Co/2/2014, 17Co/185/2013, ako i KS v Banskej Bystrici 16Co/673/2013, KS v
Nitre 5Co/166/2012 a mnohými ďalšími. V uvedenej súvislosti je nevyhnutné poukázať taktiež na tú
skutočnosť, že doložka v prejednávanom prípade nie je obsiahnutá v OZD, ale v časti XV. VPP, z čoho

vyplýva, že aj v prípade, ak by OZD nepodpísala, bola by doložkou viazaná. Navyše touto doložkou
by bola viazaná aj v prípade, ak by nepodpísala ani VPP. Uvedené je odôvodnené § 788 ods.3 O.
z., podľa ktorého platí, že VPP sú súčasťou poistnej zmluvy. Jedinou podmienkou je, aby tieto boli
poistenému oznámené, preto aj v prípade, ak by nepodpísala sporné OZD, a dokonca ani VPP, tieto
by stále platili, a to vrátane doložky obsiahnutej v časti XV. VPP. Spomínané VPP totiž tvoria zákonnú

súčasťzmluvy,apretosúprepoistenéhozáväznéajvprípade,akichneopatrísvojímpodpisom.Doložka
mala byť teda dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou
sú ako predtlačený formulár VPP pre životné poistenie, a teda aj doložka obsiahnutá v časti XV., a
to bez ohľadu na to, že účastníci podpísali (taktiež formou predtlačeného formuláru) OZD odkazujúce
na tú istú doložku uvedenú v poistných podmienkach. Čl. VII. Žalovaná ďalej poukazuje na Záznam o

požiadavkách a potrebách klienta, ktorý má - podľa jej názoru - preukazovať jej informovanie o doložke,
a teda individuálnosť jej dojednania. K uvedenému uviedla, že Záznam o požiadavkách a potrebách
klienta absolútne nesvedčí o poučení poisteného o význame a obsahu doložky, a teda preukázanie jej
individuálneho dojednania na jeho základe je absolútne neprípustné. Z predmetného záznamu navyše
vyplýva len to, že „v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia je možné na

ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zák.č.244/02 Z. z.“. Z
uvedeného je zrejmé len to, že jej bola v prípade vzniku sporu vyplývajúceho zo sprostredkovania daná
možnosť obrátiť sa na rozhodcovský súd a ani náznakom nehovorí o tom, že v prípade iniciovania sporu
zo strany žalovanej bude vždy tento spor rozhodovať žalovanou zvolený rozhodcovský súd. Záznam
taktiež vôbec nenaznačuje a nesvedčí o poučení o doložke a jej prípadných následkov. Žiadny iný

osobitný záznam o poučení a upozornení týkajúcom sa doložky v Zázname nie je. V otázke Záznamu
o požiadavkách a potrebách klienta sa plne stotožňuje s názorom súdnej praxe, podľa ktorého „zo
záznamu o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť
záver, že z neho vyplýva, že by žalobkyňa bola poučená o doložke a jej prípadných následkoch, ako
to tvrdila žalovaná. Tento záznam sa týka výslovne potrieb klienta v súvislosti s uzavretím poistnej

zmluvy a jediná zmienka o rozhodcovskom konaní je len v tom zmysle, že v prípade sporov (výlučne
sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia) je možné využiť rozhodcovské konanie na ich
riešenie (kým podľa VPP už nejde o možnosť, ale de facto povinnosť).“ Vychádzajúc z obsahu a
charakteru Záznamu o požiadavkách a potrebách klienta nie je tento možné brať ako relevantný
dôkaz o dostatočnom, resp. odbornom poskytnutí informácii spotrebiteľovi aj vo vzťahu k podmienkam,

ktoré priamo nesúvisia s dojednaným poistením. Výlučným a prioritným záujmom spotrebiteľa v tomto
prípade bolo uzatvoriť poistnú zmluvu a na túto skutočnosť taktiež zameral svoju pozornosť. Podobne
z predformulovaného tlačiva Záznamu o požiadavkách a potrebách klienta k zmluve vyplýva, že otázky
smerujú výlučne k informáciám (dôležitým pre žalovanú) týkajúcim sa poistenia samého, a teda ani
nie je možné predpokladať, že spotrebiteľ si vie aj pri primeranej opatrnosti a vnímavosti uvedomiť,

že mu má byť poskytnutá odborným spôsobom aj informácia o riešení sporov pred rozhodcovským
súdom (napr. o osobitných pohľadávkach, možnosti nepodpísať doložku, čo z doložky pre neho vyplýva)
a aké dôsledky sú s touto informovanosťou spojené. Čl. VIII. K Dodatku č.2 a k dodatočnej možnosti
vylúčenia doložky v prvom rade uviedla, že zo strany žalovanej nebolo súdu nijako preukázané: 1.
zverejnenie Dodatku č.2 - žalovaná nijako nepreukázala, že Dodatok č.2 bol na jej internetovej stránke

v rozhodnom čase reálne zverejnený a rovnako nijako nepreukázala 2. Doručenie, resp. oznámenie
jej Dodatku č.2 iným spôsobom. Z uvedeného dôvodu nie je zo strany žalovanej vôbec možné sa na
tento dodatok odvolávať. Navyše samotné zverejnenie na internetovej stránke (opätovne uviedla, že
ide len o nepreukázané tvrdenie žalovanej o tom, že tento dodatok bol v rozhodnom čase zverejnený)nemôže postačovať pre vyvodenie žalovanou tvrdených záverov o individuálnosti dojednania doložky.
Podľa tvrdení žalovanej bola jej prostredníctvom Dodatku č.2 k VPP daná osobitná dodatočná možnosť
uplatniť právo na vylúčenie rozhodcovského konania. V prejednávanom prípade mal Dodatok č.2 k VPP

nadobudnúť účinnosť v priebehu už platnej existencie poistného vzťahu. Významnou skutočnosťou je tá,
že predmetný Dodatok č.2 nebol jej nikdy doručený a nikdy nedošlo k jeho podpisu, teda k pristúpeniu k
Dodatku č.2 z jej strany. Uvedený postup žalovanej nie je možné posudzovať inak, ako účelový, nakoľko
VPP tvoria v súlade s bodom 2. časti XVII. VPP „neoddeliteľnú súčasť poistnej zmluvy a nadobúdajú voči
konkrétnemu poistníkovi v plnom rozsahu a bez výnimky účinnosť dňom ich podpísania“. V uvedenej

súvislosti poukázala na rozhodnutie KS v Prešove 6CoE/256/2012, ktorý sa zaoberal možnosťou
odstúpenia od doložky žalovanej na základe predmetného dodatku (citovala z odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia). Čl. IX. K ďalším tvrdeniam žalovanej týkajúcim sa 19. odôvodnenia Smernice 93/13/
EHS a vplyvu doložky na výpočet výšky poistné citovala, čo 19. odôvodnenie smernice. Uvedené
vylúčenie spod aplikácie ust. o neprijateľných zmluvných podmienkach sa teda vzťahuje len na jasne
definované poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, ktoré boli zohľadnené pri výpočte poistného,

teda nie bezvýnimočne na všetky zmluvné podmienky, ktoré majú vplyv na výpočet výšky poistného a
už vôbec nie na poistné zmluvy ako také. Z uvedeného nemožno v žiadnom prípade vyvodiť záver, že
by akékoľvek ust., ktoré viac či menej ovplyvňuje výpočet poistného malo byť vyňaté s pod ochrany
pred neprijateľnými podmienkami. Dôležitou a zásadnou skutočnosťou v tomto smere je taktiež to,
že členským štátom nič nebráni prijať pravidlá, ktoré poskytnú spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany,

ako mu poskytujú právne akty EÚ, ktorých úlohou je zabezpečenie tzv. „minimálneho štandardu“
ochrany spotrebiteľa. Táto vyššia miera ochrany spotrebiteľa je vyjadrená v ust. O. z. práve tým, že
podľa § 53 a n. O. z. je kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok nevyhnutné podrobiť taktiež
zmluvné podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách, a to z toho dôvodu, že dané ust. neobsahujú
žiadnu výnimku týkajúcu sa poistných zmlúv. Žiadne ust. právneho predpisu EÚ totiž nebráni štátom

zabezpečiť v rámci vnútroštátnej právnej úpravy vyššiu mieru ochrany spotrebiteľov tak, ako k tomu
došlo v uvedenom prípade. Ďalej uviedla, že doložka nemala a nemohla mať žiaden vplyv na výpočet
výšky poistného. Podľa 19. odôvodnenia smernice 93/13/EHS majú byť s pod kontroly prijateľnosti/
neprijateľnosti vylúčené tie zmluvné podmienky, ktoré „jasne definujú alebo popisujú poistné riziko
a zodpovednosť poisťovateľa, pretože sa tieto obmedzenia berú do úvahy pri výpočte poistného

plateného spotrebiteľom“. V uvedenej súvislosti je teda na mieste otázka, či má predmetná doložka
vplyv na výpočet výšky poistného plateného spotrebiteľom? Žalovaná opierajúc sa o Vyjadrenie NBS
z 10.10.2012 a 22.11.2013 a opätovné tvrdenie o potrebe priameho účinku smernice podrobne a
zložito argumentuje a uvádza, že „doložka má vplyv na výpočet výšky poistného, a teda nemala by
podliehať posudzovaniu z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok, nakoľko je to v rozpore so

zámerom a znením smernice“. Podľa poistnej matematiky P.. Z.R. N. má mať totiž vplyv na gama
inkasné náklady. Tieto argumenty a dôkazy žalovanej sú jednoznačne účelové ba až absurdné, keďže
zo samotných jej tvrdení vyplýva, že „nepodpísanie VPP v časti OZD č.1 by nemalo žiaden vplyv na
poistnú zmluvu“ z čoho jasne vyplýva, že pristúpením k doložke by sa poistné spotrebiteľa neznížilo a
vylúčením doložky by sa poistné spotrebiteľa nezvýšilo a naopak. Je teda očividné, že uvedená doložka

nespadá pod výnimku stanovenú 19. odôvodnením smernice, a to hlavne preto, že: - nedefinuje poistné
riziko, - nepopisuje poistné riziko, - nedefinuje zodpovednosť poisťovateľa, - nepopisuje zodpovednosť
poisťovateľa a navyše, - poisťovateľ ju neobral do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom.
Čl. X. Opätovne uviedla, že postup a rozhodnutie súdu považuje za zákonné a správne a vzhľadom
na vykonané dokazovanie a uvedené je zrejmé, že nie je daný žiaden dôvod na zrušenie rozhodnutia

súdu. V súlade s uvedeným žiadala Rozsudok potvrdiť. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania
za predmetné vyjadrenie 68,46 € (60,07 € + 8,39 € režijný paušál).
Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok, okrem výroku o súdnom poplatku, potvrdil

podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne
posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením
v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie.
Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1.
Podľa § 221 ods.1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší (o. i.), len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom [písm. f)] a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [písm. h)].Rovnako tak je nedôvodná námietka žalovanej, že súd sa nevyrovnal s 19. odôvodnením smernice a to,
že v prípade poistných zmlúv nesmú byť predmetom posudzovania z hľadiska neprimeranosti tie ust. a
podmienky, ktoré sa berú do úvahy pri výpočte poistného, a to so zreteľom na predmet sporu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku
ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad

o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové

zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom -
podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné.
Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne
a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver
vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy

protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia)

je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a
výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.
Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného
právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil,
a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu

k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je
preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe
ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí.
Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
ÚS SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie)
podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných
zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.)
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo
vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu

neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie
rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska §
205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné
dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp.nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.
Pokiaľ žalovaná považuje napadnutý rozsudok za nepresvedčivý lebo sa súd nevyrovnal so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi a nepoukázal na dôvody nevykonania a právneho neposúdenia
najmä dôkazov ňou predložených, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor, lebo odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku.
Neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že vo výroku napadnutého rozsudku mal byť uvedený dôvod zrušenia

rozhodcovského rozsudku, lebo zo žiadneho právneho predpisu to nevyplýva.
Ani tvrdenie žalovanej, že súd nijako neodôvodnil svoj záver o tom, že žalobkyňa nebola poučená o
doložke, že toto je v priamom rozpore s predloženými dôkazmi - Záznam o požiadavkách a potrebách
klienta a teda je svojvoľný a arbitrárny, nemožno považovať za dôvodné.
Súd svoje závery uviedol jednoznačne na 11 str. piateho odseku rozsudku a žalovaná nepreukázala,
žeby listinný dôkaz - Záznam o požiadavkách a potrebách klienta nebol formulárový, že práve ním mohli

účastníci individuálne dohodnúť doložku a nevyvrátila ani skutočnosť, že by sprostredkovateľ poistenia,
svedok J. Kovaľ vysvetlil žalobkyni význam a účel doložky.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej
praxe, preto nie je nepreskúmateľný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. b) O. s. p. spočíva - podľa ustálenej súdnej praxe - v iných

vadách, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sú to všetky vady prejavujúce sa v
chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok,
ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších
nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého

porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Tvrdenie žalovanej, že, o. i., súd procesne opomenul povinnosť vyplývajúcu z § 118 O. s. p. nie je
pravdivé, lebo zo str.7 zápisnice o pojednávaní zo 14.10.2013 (č.l.104) je zrejmé, že svoju povinnosť
splnil, i keď nevymenoval konkrétne, ktoré skutkové tvrdenia ostali sporné, ale uznesením rozhodol, že
za účelom ďalšieho dokazovania vyslúchne svedka, teda spornosť skutkových tvrdení týmto postupom

odstraňoval.
Rovnako nedôvodná je i námietka žalovanej, týkajúca sa tvrdeného porušenia § 129 ods.1 O. s. p.
Z obsahu zápisníc z pojednávaní jednoznačne vyplýva, že súd na pojednávaní 14.10.2013 oboznámil
účastníkov s obsahom spisu (č.l.1-91) a na pojednávaní 9.6.2014 s obsahom spisu na č.l.139-149.
Listinné dôkazy založené v spise na č.l.120-131 boli doručené žalobkyni 27.2.2014 spolu s vyjadrením

žalovanej (doklad o doručení č.l.132).
Žalovaná v odvolaní neoznačila žiadne iné listinné dôkazy, ktoré neboli vykonané postupom podľa § 129
ods.1 O. s. p. a mohli mať, resp. mali za následok nesprávne rozhodnutie.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci

boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Z obsahu odvolania nie je zrejmé, ktoré dôkazy žalovaná navrhovala a súd ich nevykonal a rovnako tak
žalovaná neoznačila právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd nezisťoval.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.

zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou
súdnou praxou, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné k nemu nič dodávať.
Rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok musel byť zmenený (§ 220), lebo

neboli podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani zrušenie (§ 221 ods.1).
Podľa § 4 ods.2 písm.za) zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva
podľa osobitného predpisu.Podľa poznámky č.4aa k tomuto ust. ide, napr. o § 3 ods.5 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/90 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa

môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva (prvá veta).
Pre použitie cit. ust. sa vyžaduje, aby účastník (žalobca) mal status spotrebiteľa a aby šlo o konanie,
ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve.
V prejednávanej veci je predmetom konania zrušenie rozhodcovského rozsudku arbitrážneho súdu,
ktorým rozhodoval na základe zmluvy č.4445100001, uzavretej medzi žalobkyňou a právnou

predchodkyňou žalovanej 27.6.2007. Uvedená zmluva nemôže mať v rozhodcovskom konaní povahu
spotrebiteľskej zmluvy podľa cit. ust. a teda ani rozhodcovské konanie, ktoré bolo vyvolané z dôvodu
nezaplatenej pohľadávky zo zmluvy, nemá základ v spotrebiteľskom vzťahu, lebo v čase jej uzatvorenia
bol účinný § 52 ods.1 O. z., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
So zreteľom na uvedené bol urobený záver, že žalobkyňa sa nedomáha ochrany svojho práva ako
spotrebiteľ, preto sa na ňu nevzťahuje osobné oslobodenie od poplatku podľa § 4 ods.2 písm. za)
zák.č.71/92 Zb. a z toho dôvodu bol výrok zmenený tak, že žalovaná nie je povinná zaplatiť súdny
poplatok 99,50 € zo žaloby.

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Žalobkyňa mala aj v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vznikol nárok na náhradu jeho trov, ale
tie jej priznané neboli, lebo podanie doručené 19.1.2015, ktorým sa vyjadrila k odvolaniu žalovanej len

konštatovalo všetky predtým tvrdené a prezentované skutočnosti, a teda trovy neboli vynaložené účelne
a hospodárne. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na ich náhradu.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.