Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, May 19, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15S/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200390
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4014200390.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr.

Evy Hritzovej a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobcu: O. S., nar. XX.XX.XXXX, L. XXX/XX, E.,
zast. advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1100304/1/63418/2014 zo dňa 31.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou zo dňa 24.04.2014 žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného

zo dňa 31.01.2014 č. 1100304/1/63418/2014, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu
Nitra zo dňa 04.10.2013 č. 9400402/5/4514632/2013/Hus. Správca dane však svoje rozhodnutie vydal
pod č. 9401402/5/4514632/2013/Hus a týmto rozhodnutím vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 1.997,29 eura, a to na základe výsledkov vykonanej
daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený protokol zo dňa 23.11.2012 v znení dodatku č. 1 zo dňa
07.12.2012.

V žalobe uviedol, že podnikateľskú činnosť, t. j. predaj ojazdených motorových vozidiel vykonával od
roku 1992 a platcom dane z pridanej hodnoty sa stal v roku 1993. Pri predaji ojazdených motorových
vozidiel postupoval v zmysle ustanovenia § 66 ods. 3 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov, a teda použil osobitný režim zdaňovania, ktorý je iný ako u bežného tovaru,
resp. u nových dopravných prostriedkov. Z vyššie citovaného zákona nevyplýva, že v prípade predaja
ojazdených motorových vozidiel by mal postupovať inak, teda podľa iného ustanovenia tohto zákona.
Naviac opakovane bol ubezpečovaný správcom dane, že pri vystavovaní dokladov a zdanení postupuje

správne a v súlade so zákonom, čoho dôkazom bola i skutočnosť, že v roku 2009 správca dane u neho
vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty za rok 2007, pričom skontroloval i doklady, vrátane faktúr od
zahraničných dodávateľov s výsledkom, že kontrolou predložených dokladov nebolo zistené porušenie
zákona č. 222/2004 Z. z. O správnosti svojho postupu sa žalobca uisťoval i u svojich dodávateľov, ako
i na daňových úradoch v Nemecku a v Rakúsku a vždy bol ubezpečený, že postupuje správne. Po
celý čas svojej činnosti teda so súhlasom správcu dane postupoval rovnako tak, že daň na vstupe si
neodpočítal a pri predaji motorových vozidiel túto daň nevyčísloval, čo znamená, že daň štátu riadne

odviedol, ale nikto si ju nemohol odpočítať a celá daň bola odvedená do štátneho rozpočtu. V priebehu
roku 2009 mal každý mesiac daňovú povinnosť a spolu do štátneho rozpočtu odviedol daň z pridanej
hodnoty v sume 6.632,61 eura. Suma, ktorú vypočítal správca dane, je fiktívna a žalobca takýto príjemnikdy nemal, pretože jeho zisk tvorila iba marža z predaja ojazdených motorových vozidiel po odpočítaní
súvisiacich nákladov.

V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na odpoveď na medzinárodné dožiadanie, o ktoré správca
dane oprel svoje rozhodnutie. Zo strany rakúskej daňovej správy bolo správcovi dane oznámené, že
spoločnosť BCA ukončila svoju činnosť a v rokoch 2005 až 2010 uplatnila osobitný režim zdanenia len u
38 ojazdených motorových vozidiel, pričom u ostatných dodávok sa jednalo o intrakomunitárne dodanie
tovaru do iného členského štátu. Zoznam daňových subjektov, ktorým boli ojazdené motorové vozidlá

dodanésosobitnýmrežimomzdanenia,tvorilprílohusprávyažalobcasavtomtozoznamenenachádzal.
Toto zistenie správcu dane však nemôže byť dôkazom, že nešlo o vozidlá dodané žalobcovi s osobitným
režimom, čo správca dane dostatočne nepreukázal.

Žalobca zároveň v podanej žalobe namietal, že daňová kontrola nebola u neho vykonaná v súlade
so zákonom, v dôsledku čoho potom protokol z takto vykonanej daňovej kontroly nadobudol povahu

nezákonnezískanéhodôkaznéhoprostriedkuanáslednejenezákonnéisamotnérozhodnutie.Poukázal
na to, že daňová kontrola sa môže začať len v jeden deň, ale napriek tomu sú v platobnom výmere
uvedenédvadátumyzačatiadaňovejkontroly,ato09.08.2011a13.09.2011.Žalobcaboltohonázoru,že
správca dane postupoval v rozpore s ustanovením § 15 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a základnými

zásadami daňového konania, nakoľko porušil ustanovenie § 15 ods. 17 tohto zákona, a to povinnosť
ukončiť daňovú kontrolu do 6 mesiacov od jej začatia a tak isto i ustanovenie o možnosti jej predĺženia,
pretože žalovaný môže túto lehotu primerane predĺžiť v zložitých prípadoch pred jej uplynutím. V
predmetnej veci bola daňová kontrola začatá dňa 09.08.2011 (13.09.2011?) a správca dane požiadal
žalovaného o predĺženie lehoty na jej vykonanie až žiadosťou zo dňa 20.08.2012, pričom žalovaný

tejto žiadosti vyhovel a lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžil o 6 mesiacov, o čom bol žalobca
upovedomený v podaní zo dňa 13.09.2012. V predmetnej veci však nešlo o zložitú kontrolu, nakoľko
taká istá kontrola bola vykonaná už v roku 2009, kedy boli preverované tie isté skutočnosti. Daňová
kontrola týkajúca sa predmetného zdaňovacieho obdobia bola začatá dňa 09.08.2011, resp. 13.09.2011
asprávcadanevedel,žejumusíukončiťvlehote6mesiacov,napriektomuvšakžiadosťomedzinárodnú

informáciu poslal až dňa 16.02.2012. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právoplatný rozsudok
Okresného súdu Trnava v konaní pod sp. zn. 12C/179/2009, z ktorého vyplýva, že medzinárodné
dožiadanie nie je dôvodom na prerušenie konania a pokiaľ správca dane chcel požiadať o predĺženie
lehoty, bol povinný tak urobiť skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od začatia kontroly. V dôsledku
uvedeného daňové konanie obsahuje také vady, ktoré nie je možné konvalidovať a protokol z daňovej

kontroly tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno použiť.

Žalobca poukázal i na zmenu ustanovenia § 66 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov, ktoré nebolo také jednoznačné, ako tvrdí žalovaný a k jeho zmene došlo
od 01.12.2013. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že neexistuje žiadne písomné stanovisko, ktoré by

potvrdilo, že žalobca postupoval presne podľa pokynov správcu dane, tak neexistuje lepší argument,
ako výsledok kontroly za zdaňovacie obdobie roku 2007, z ktorého vyplýva, že žalobca postupoval
správne. Uviedol, že v dvoch totožných prípadoch správca dane rozhodol rozdielne, pretože výsledok
kontroly za rok 2007 bol presne opačný ako výsledok kontroly za roky 2008, 2009 a 2010 napriek tomu,
že išlo o dodanie tovaru tým istým dodávateľom a s tým istým daňovým režimom. V tejto súvislosti

poukázal na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní pod sp. zn. 26S/8/2010, ktorým
súd zrušil právoplatné rozhodnutie žalovaného, pričom sa zaoberal práve dôvodmi rozdielnosti prístupu
žalovaného k posúdeniu obdobných prípadov a námietku žalobcu, že žalovaný postupoval v dvoch
rovnakých prípadoch rozdielne, považoval za námietku zásadného významu.

Žalobca preto žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.06.2014 podanom na základe výzvy súdu poukázal na zistenia
vyplývajúce z vykonanej daňovej kontroly u žalobcu spočívajúce v tom, že žalobca nadobúdal v
tuzemsku tovar z iného členského štátu (ojazdené motorové vozidlá) a používal osobitnú úpravu dane

podľa ustanovenia § 66 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, čo
bolo nesprávne a v dôsledku čoho potom nesprávne stanovil základ dane ako rozdiel medzi predajnou a
kúpnou cenou týchto vozidiel zníženou o daň. Nesprávnu úpravu dane žalobca použil napriek tomu, že
z predložených faktúr od rakúskeho dodávateľa BCA jasne vyplýva, že v štáte dodania, t. j. v Rakúsku,sa jedná o tovar oslobodený od dane, čo je na faktúrach uvedené a čo znamená, že dodávka bola vnútri
Spoločenstva oslobodená od dane a žalobca bol teda povinný priznať a odviesť daň z nadobudnutia a
následne pri predaji použiť bežný režim, t. j. uplatniť daň z celej predajnej ceny. Mal teda postupovať

v zmysle § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11, § 20 a § 23 zákona o DPH. Uvedené znamená, že tovar
nadobudnutý z iného členského štátu mal žalobca v tuzemsku zdaniť. Následne si daň mohol odpočítať
podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH.

Žalobca nadobúdal ojazdené automobily od osoby identifikovanej na daň z pridanej hodnoty v inom

členskom štáte za účelom ich ďalšieho predaja a predávajúci oslobodil tieto dodania tovaru od
dane, čo uviedol v súhrnnom výkaze. Žalobca ako daňový subjekt však predmetné intrakomunitárne
nadobudnutietovaruneuviedolvdaňovompriznanízakontrolovanézdaňovacieobdobie.Vroku2010sa
slovenská daňová správa zapojila na žiadosť rakúskej daňovej správy do multilaterálnej kontroly, ktorej
predmetom bolo práve preverovanie reálneho nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených
vozidiel v rokoch 2007, 2008 a 2009 u vybratých slovenských daňových subjektov. Preverovaním bolo

zistené, že nadobudnutie tovaru žalobcom nepodlieha osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom
tovare, ale sa jedná o intrakomunitárne dodanie, pričom túto skutočnosť rakúsky dodávateľ žalobcu, t. j.
spoločnosť BCA deklaroval podaním súhrnného výkazu. Ustanovenie § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ zák. č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov presne vymedzuje podmienky, za
ktorých obchodník pri predaji použitého tovaru je povinný používať osobitnú úpravu. Ani jedna z týchto

podmienok v prípade žalobcu nebola splnená, pretože rakúsky dodávateľ žalobcu bol identifikovaný pre
daň v inom členskom štáte, teda v Rakúsku; dodanie predmetného tovaru nebolo oslobodené podľa
ustanovenia § 42, resp. § 43 vyššie citovaného zákona alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia
zákona platného v inom členskom štáte, čo dodávateľ žalobcu deklaroval v podanom súhrnnom výkaze
(systém VIES) a následne bolo potvrdené pri medzinárodnom dožiadaní. Žalobca teda nielenže nemal

povinnosť použiť osobitný režim zdanenia, ale nemal ani oprávnenie na použitie takéhoto režimu. Svojím
postupom žalobca porušil ustanovenie § 11 ods. 2 vyššie citovaného zákona a tým, že neodviedol daň z
nadobudnutých motorových vozidiel, porušil i ustanovenie § 69 ods. 6 tohto zákona. Ojazdené motorové
vozidlá, ktoré nadobudol v zmysle ustanovenia § 11 vyššie citovaného zákona, následne predal a pri
predaji postupoval v rozpore so zákonom, keď použil osobitný režim zdaňovania podľa ustanovenia §

66 tohto zákona, pričom daň vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru pri
predaji. Mal pritom postupovať podľa ustanovenia § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, teda ako pri
nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, kedy je povinná platiť daň osoba, ktorá tvar
nadobudne podľa ustanovenia § 11 a ustanovenia § 11a tohto zákona. Daň pri predaji ojazdeného
motorového vozidla si mal uplatniť z celej ceny ojazdeného motorového vozidla, za ktorú ho predal.

Pokiaľ ide o vedenie dokazovania v priebehu daňovej kontroly, toto viedol správca dane v súlade so
zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov a žalobcu v priebehu daňovej kontroly oboznamoval s jej
priebežnými výsledkami, pričom žalobca mal možnosť sa k týmto výsledkom vyjadriť a preukázať svoje

tvrdenia právne relevantnými dôkazmi, nakoľko dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný opätovne poukázal na vykonanie multilaterálnej daňovej
kontroly začatej v roku 2010 na podnet rakúskej daňovej správy, do ktorej bola zapojená i slovenská
daňová správa a ktorá bola ukončená v septembri 2011. V rámci tejto kontroly rakúska daňová

správa poskytla databázu reálneho nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových
vozidiel v rokoch 2007 až 2009 a v období január až august 2010 od rakúskeho dodávateľa BCA.
Rakúska daňová správa v decembri 2011 oficiálne potvrdila, že okrem menovite uvedených výnimiek
išlo pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od tohto dodávateľa v období rokov 2005 až 2010
o intrakomunitárne nadobudnutie tovarov, pričom vychádzala z účtovníctva a faktúr spoločnosti BCA.

Správca dane i zo systému VIES zistil, že žalobca ako daňový subjekt nepriznal tieto intrakomunitárne
nadobudnutiaojazdenýchmotorovýchvozidielzinéhočlenskéhoštátu.DaňovýinformačnýsystémVIES
umožňuje pracovníkom daňovej správy monitorovať a kontrolovať toky intrakomunitárnych obchodov,
teda obchodov medzi členskými štátmi Európskej únie s cieľom odhaliť možné podvody. Z tohto systému
správca dane zistil, že spoločnosť BCA deklarovala predmetné dodania tovaru ako oslobodené od dane.

Neobstojí preto námietka žalobcu, že spoločnosť BCA sa k dodaniu nevyjadrila a tvrdenia správcu dane
nepotvrdila. Pre žalobcu je záväzný odkaz uvedený na faktúre, ktorý znamenal, že dodávka bola vnútri
Spoločenstva oslobodená od dane a jednalo sa teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu, ktoré musí byť zdanené v tuzemsku.K trvaniu daňovej kontroly žalovaný uviedol, že táto bola zahájená dňa 13.09.2011 na základe
oznámenia správcu dane zo dňa 09.08.2011, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 15.08.2011. Dňa

26.11.2012 sa žalobca dostavil k správcovi dane, kde bol oboznámený s výsledkami daňovej kontroly,
ako aj s výsledkami medzinárodného dožiadania, pričom uviedol, že so zistenými skutočnosťami
súhlasí. Námietka žalobcu týkajúca sa nedodržania 6 mesačnej lehoty na jej ukončenie a prerušenia
daňovej kontroly nie je opodstatnená. Daňová kontrola sa začala 13.09.2011 a 6 mesačná lehota na jej
vykonanie bola do 13.03.2012. Správca dane však pred uplynutím tejto lehoty prerušil daňovú kontrolu

rozhodnutím zo dňa 17.02.2012, a to z dôvodu získania medzinárodnej výmeny daňových informácií
u správcu dane v Rakúsku, o čom bol žalobca upovedomený. Vo výkone daňovej kontroly správca
dane pokračoval hneď ako pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. V dôsledku
prerušeniadaňovejkontrolysa6mesačnálehotaposunulao180dní,t.j.do08.09.2012.Dňa20.08.2012
správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly, pričom sa tak
stalo pred uplynutím lehoty 6 mesiacov. O predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly bol žalobca

upovedomený v podaní zo dňa 13.09.2012. Daňová kontrola bola u žalobcu ukončená dňa 07.12.2012
prerokovanímprotokoluodaňovejkontrole.Zuvedenéhotedavyplýva,žesprávcadanedaňovúkontrolu
vykonal a ukončil v zákonom určenej lehote, ktorá bola nadriadeným orgánom predĺžená o 6 mesiacov.

Žalovaný v predmetnej veci na základe odvolania žalobcu preskúmal rozhodnutie správcu dane v

rozsahu požadovanom v odvolaní, pričom nevyšli najavo skutkové alebo právne okolnosti, ktoré by si
žalobca neuplatnil a žalovaný nepovažoval za potrebné doplňovať konanie a nezistil ani chyby konania,
ktoré by mal odstraňovať, prípadne ich odstránenie uložiť správcovi dane. Žalobca nepredložil žiadny
písomný dôkaz preukazujúci ním tvrdené usmernenie k postupu, ktorý používal pri intrakomunitárnom
nadobudnutí ojazdených motorových vozidiel a ich následnom predaji. Pokiaľ žalobca poukazoval na

závery z daňovej kontroly zdaňovacieho obdobia roku 2007, k tomu žalovaný uviedol, že je na zvážení
správcu dane, či za toto zdaňovacie obdobie vykoná opakovanú daňovú kontrolu.

V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/40/2013,
6Sžf/20/2011, 6Sžf/29/2011 a 2Sžf/30/2012, v ktorých Najvyšší súd SR rozhodoval v obdobnej

problematike týkajúcej sa posudzovania postupu daňových subjektov a následne i správcu dane pri
dovoze ojazdených motorových vozidiel.

Žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ustanovenie § 246 ods. 1, ustanovenie § 246a
ods. 1 OSP) na pojednávaní preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 31.01.2014,
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia apríl 2009, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu
dôvodov žaloby a námietky týkajúcej sa prerušenia a dĺžky daňovej kontroly (ustanovenie § 249 ods.
2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Preto ju podľa ustanovenia § 250j ods. 1 OSP

zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane,
súd zistil, že žalobca podal riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
apríl 2009, v ktorom uviedol daň celkom v sume 333,38 eura. Daň zistená správcom dane po daňovej

kontrole predstavuje sumu 1.663,91 eura, rozdiel dane je 1.997,29 eura. Oznámenie zo dňa 09.08.2011
o výkone daňovej kontroly bolo žalobcovi doručené dňa 15.08.2011 a je v ňom uvedené, že daňová
kontrola sa začne dňa 13.09.2011. V tento deň správca dane spísal úradný záznam o začatí daňovej
kontroly z dôvodu, že žalobca sa k správcovi dane nedostavil.

Súčasťou administratívneho spisu je i informácia žalovaného doručená správcovi dane dňa o tom, že
v septembri 2011 bola ukončená multilaterálna kontrola začatá na podnet rakúskej daňovej správy
(do ktorej bola zapojená i slovenská daňová správa), v rámci ktorej sa preverovali u daňových
subjektov na Slovensku na základe podkladov poskytnutých rakúskou stranou reálne nadobudnutia
intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007 - 2009 a január až august

2010 od rakúskej spoločnosti BCA Autoauktion GmbH, Wien, Rakúsko. Rakúska daňová správa zaslala
informáciu, že okrem výnimiek išlo pri nákupe ojazdených vozidiel od tohto dodávateľa v rokoch 2005
až 2010 o intrakomunitárne nadobudnutia tovaru.V predloženom administratívnom spise sa nachádza i formulár „SCAC 2004, Výmena informácií podľa
článkov 7 a 15 nariadenia 2010/904/ES“, z ktorého vyplýva, že správca dane žiadal informácie od
daňovej správy Rakúskej republiky týkajúce sa daňového subjektu BCA Autoauktion GmbH, Wien.

Rozhodnutím zo dňa 17.02.2012 správca dane podľa ustanovenia § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov prerušil daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok
2008, január až december 2009 a január až december 2010 z dôvodu, že požiadal o medzinárodnú

výmenu informácií na preverenie skutočností týkajúcich sa správneho určenia dane s tým, že daňová
kontrola sa prerušuje do doručenia odpovede na medzinárodnú výmenu daňových informácií a správca
dane bude v kontrole pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená.

Výsledok šetrenia bol správcovi dane, t. j. Daňovému úradu Nitra doručený podľa prezentačnej
pečiatky dňa 20.08.2012. Súčasťou predloženého administratívneho spisu sú i faktúry vystavené v

apríli 2009 dodávateľom vozidiel v Rakúsku, t. j. BCA Autoauktion GmbH, Wien pre odberateľa -
žalobcu, predmetom ktorých je fakturácia motorových vozidiel, pričom na faktúrach za motorové vozidlá
je uvedená kúpna cena bez uvedenia dane z pridanej hodnoty. K jednotlivým faktúram sú pripojené
i výdavkové pokladničné doklady vystavené žalobcom, na základe ktorých žalobca platil kúpnu cenu
vozidiel, ale daň z pridanej hodnoty tu nie je uvedená. Nakúpené motorové vozidlá mal žalobca predať

podľa ním vystavených faktúr odberateľom na Slovensku, pričom na každej faktúre je rukou dopísaný
údaj „účtované podľa § 66 zákona o DPH“.

V podaní zo dňa 20.08.2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 24.08.2012, správca dane žalobcovi
oznámil, že mu bola doručená posledná odpoveď vo veci medzinárodnej výmeny informácií, pominuli

teda prekážky, pre ktoré bola prerušená daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 1. až 4. štvrťrok 2008, január až december 2009 a január až december 2010 a pokračuje
sa v jej výkone. V ten istý deň, t. j. 20.08.2012 správca dane požiadal žalovaného odôvodnenou
žiadosťou o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom žalovaný tejto žiadosti vyhovel a
lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžil o šesť mesiacov, čo oznámil správcovi dane v podaní zo

dňa 28.08.2012, ktoré mu bolo doručené dňa 10.09.2012. V podaní zo dňa 13.09.2012 správca dane
žalobcovi oznámil predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly o šesť mesiacov.

Výzvou zo dňa 03.10.2012 správca dane vyzval žalobcu, aby za rok 2009 predložil dodávateľské
faktúry a výdavkové pokladničné doklady k tam označeným automobilom (podľa WIN čísla, značky a

typu vozidla, dodávateľa - ATU/BCA, sumy nadobudnutia, dátumu a čísla výdavkového pokladničného
dokladu), aby preukázal nákup tam označených automobilov (podľa WIN čísla, značky a typu vozidla,
kupujúceho - Lacuška, sumy predaja, dátumu a čísla príjmového pokladničného dokladu), preukázal
odvedenie dane z predaja tam označených automobilov (podľa WIN čísla, značky a typu vozidla,
dodávateľa - ATU/BCA, sumy nadobudnutia, dátumu a čísla výdavkového pokladničného dokladu), a

aby predložil konkrétne odberateľské faktúry.

Dňa 21.11.2012 bola so žalobcom spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom boli žalobcovi
oznámené výsledky medzinárodných dožiadaní, z ktorých vyplynulo, že nadobudnutie použitého tovaru
od dodávateľa nepodlieha osobitnej úprave uplatňovania dane z pridanej hodnoty, ale jedná sa

o intrakomunitárne dodanie tovaru, čo dodávateľ deklaroval podaním súhrnného výkazu. Zároveň
žalobcovi bolo oznámené, že pri nadobudnutí použitých vozidiel od dodávateľa bol povinný odviesť daň
zo základu dane zisteného podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov, teda z protihodnoty, ktorou je celková predajná cena vozidiel, pričom si
nesprávne uplatnil osobitnú úpravu uplatňovania dane pri použitom tovare a odviedol daň len zo základu

dane, ktorý bol vypočítaný podľa ustanovenia § 66 ods. 3 vyššie citovaného zákona.

Na základe takto vykonaného dokazovania bol dňa 23.11.2012 spísaný protokol o výsledku zistenia
z daňovej kontroly a z jeho záverov okrem iného vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt v daňovom
priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 uviedol daň v sume 333,38 eura,

pričom daňovou kontrolou bola zistená jeho daňová povinnosť v sume 1.663,91 eura, čo je rozdiel dane
v sume 1.997,29 eura. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nadobúdal ojazdené motorové
vozidlá od osôb identifikovaných na daň z pridanej hodnoty v iných členských štátoch (predávajúci BCA
Autoauktion GmbH, Wien, Rakúsko) za účelom ich ďalšieho predaja, pričom tento predávajúci uplatnilosobitný režim zdanenia len u 38 ojazdených vozidiel (uvedených v osobitnom zozname, v ktorom sa
žalobca nenachádzal) a u ostatných dodávok sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru do iného
členského štátu, čo potvrdzuje i súhrnný výkaz podaný týmto dodávateľom vozidiel.

K protokolu o vykonanej daňovej kontrole sa písomne v podaní zo dňa 29.11.2012 vyjadril žalobca,
ktorý nesúhlasil s jeho závermi a poukazoval na jeho zmätočnosť súvisiacu s tým, že daňová kontrola
nemohlazačaťdňa09.08.2011aaj13.09.2011,namietaldĺžkudaňovejkontrolyamožnosťjejprerušenia
z dôvodu medzinárodného dožiadania o poskytnutie daňových informácií, ako i postup správcu dane

pri predchádzajúcich daňových kontrolách týkajúcich sa iných zdaňovacích období, kedy správca dane
nezistil žiadne pochybenie a porušenie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, napriek tomu, že postupoval rovnako a k zmene právneho predpisu nedošlo.
Následne správca dane spísal dňa 07.12.2012 dodatok č. 1 k protokolu o výsledku zistenia z daňovej
kontroly, v ktorom zotrval na svojich zisteniach. Vyššie uvedený protokol zo dňa 23.11.2012 z daňovej
kontroly v znení jeho dodatku zo dňa 07.12.2012 bol so žalobcom prerokovaný dňa 07.12.2012, o čom

bola v tento deň spísaná zápisnica.

Správca dane vydal dňa 10.12.2012 dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi ako platiteľovi dane
z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume
2.537,50 eura. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom

žalovaný rozhodol tak, že tento dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie
konanie a rozhodnutie z dôvodov tam uvedených (nemožnosť preskúmať správnosť a výšku vyrubeného
rozdielu dane z pridanej hodnoty z dôvodu nečitateľnosti a tým i nezrozumiteľnosti predložených
faktúr). Následne bol žalobca správcom dane vyzvaný výzvou zo dňa 21.05.2013, aby predložil tam
uvedené listinné doklady, čo dňa 09.07.2013 i urobil, o čom bola s ním v tento deň spísaná zápisnica.

Ďalšia zápisnica o ústnom pojednávaní bola so žalobcom spísaná dňa 25.09.2013 a jej účelom bolo
oboznámenie žalobcu so zisteniami na základe predložených listinných dokladov, pričom mu bolo
oznámené vyčíslenie celkového rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009
v sume 1.997,29 eura. Následne správca dane opätovne vydal dňa 04.10.2013 rozhodnutie, ktorým
žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie v sume

1.997,29 eura ako rozdiel medzi daňou uvedenou žalobcom v daňovom priznaní, t. j. 333,38 eura a
daňou zistenou správcom dane po daňovej kontrole, t. j. 1.663,91 eura, čo je rozdiel 1.997,29 eura. Proti
tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že bolo vydané v rozpore s právnymi
predpismi, skutkovým stavom a na základe nesprávneho a nezákonného postupu správcu dane.
Žalovaný o podanom odvolaní rozhodol dňa 31.01.2014 tak, že rozhodnutie správcu dane zo dňa

04.10.2013 potvrdil z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov platnom do 31.12.2011, v daňovom konaní
sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a

dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a

umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 4, 16, 17, 18 vyššie citovaného zákona, ak správca dane v priebehu daňovej kontroly
zistí skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej
dane, ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, správca dane je
oprávnenýrozšíriťvýkondaňovejkontrolyajoinézdaňovacieobdobiealebooinúdaň;tútoskutočnosťje
správca dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu.

Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých

osôb,ktorévyčísľujúrozdielzákladudanepodľaosobitnéhozákona,najviaco12mesiacov.Akvykonáva
daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov

písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.
Podľa § 25a ods. 1, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa
začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia.

Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo

pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.
Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 vyššie citovaného zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 11 ods. 1, 2, 4, 13 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
prepisov účinnom do 31.12.2008, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom
odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie
tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte
prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s

oslobodením od dane. (ods. 1)

Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo
zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a

b/ dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja. (ods. 2)

Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak

a/ dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10.
b/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 420.000,-- Sk za predchádzajúci
kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne. (ods. 4)

Osobouidentifikovanoupredaňvinomčlenskomštátenaúčelytohtozákonajeosoba,ktorejjepridelené
identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte. (ods. 13)

Podľa § 11a ods. 1 vyššie citovaného zákona, premiestnenie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený
do tuzemska z iného členského štátu zahraničnou osobou identifikovanou pre daň v inom členskom

štáte alebo na jej účet a ktorý je umiestnený v tuzemsku v sklade na účel následného dodania tovaru
jedinému platiteľovi, sa považuje za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu týmto
platiteľom a platiteľ je povinný platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ak
a/ zahraničná osoba nie je platiteľom podľa tohto zákona,
b/ v čase začatia odoslania alebo prepravy tovaru je známy platiteľ, pre ktorého sa tovar umiestňuje
v sklade,

c/ v sklade je umiestnený tovar len pre jediného platiteľa a
d/ platiteľ písomne oznámi daňovému úradu vopred, že je v tomto osobitnom prípade osobou povinnou
platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu.

Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 20 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu vzniká
a/ 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo

nadobudnutie tovaru, alebo
b/ dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písmena a/. (ods. 1)

Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto

tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku. (ods. 2)

Podľa § 22 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je
všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby
za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Podľa § 42 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal
výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49
ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 43 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo
na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (ods. 1)

Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.

Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry,
a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,

c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d/ inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar. (ods. 5)

Podľa § 44 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu, ak
a/ by dodanie takého tovaru platiteľom v tuzemsku bolo oslobodené od dane,
b/ by dovoz takého tovaru bol oslobodený od dane aleboc/ tento tovar je určený bezprostredne na ďalšie dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu
alebo na územie tretieho štátu a toto dodanie je oslobodené od dane s možnosťou odpočítania dane.

Podľa § 66 ods. 1, písm. c/, d/, ods. 2, 3, 14 vyššie citovaného zákona, na účely tohto ustanovenia
c/ použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v
nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,
d/ obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z

inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pritom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet
inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja.

Obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené

tovary boli dodané
a/ osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b/ osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,

c/ iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte. (ods. 2)

Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou
cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e/, základ dane podľa

prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje §
19 ods. 3. ( ods. 3)

Nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku
z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor

predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej
úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala,
nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11. (ods. 14)

Podľa § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 11, 14 Smernice rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry
vystavené podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:

v prípade oslobodenia od dane alebo, ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované
ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,
že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia
daňovej povinnosti,
v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety

a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo
iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov
pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume

1.997,29 eura a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca z daňového hľadiska nesprávne postupoval pri predaji
ojazdených osobných motorových vozidiel (ktoré mu ako odberateľovi dodával subjekt - dodávateľ z
iného členského štátu Európskej únie identifikovaný na daň z pridanej hodnoty v tomto štáte), keď
použil osobitný spôsob zdaňovania podľa ustanovenia § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona bez toho,

aby na takýto spôsob zdaňovania boli splnené podmienky. Vzhľadom na námietku žalobcu týkajúcu
sa začatia a trvania daňovej kontroly sa súd v predmetnej veci prioritne zameral na zistenie, či bola
dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2009.Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že oznámenie zo dňa 09.08.2011 o
výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 bolo žalobcovi
preukázateľne doručené dňa 15.08.2011 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa

13.09.2011, čo je v súlade s ustanovením § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Tento dátum začatia
daňovej kontroly je uvedený i v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 23.11.2012,
ako i v rozhodnutí správcu dane zo dňa 04.10.2013 a nie je potom zrejmé, na základe čoho žalobca
pochybuje o dni začatia daňovej kontroly, nakoľko tento je celkom jednoznačne uvedený v oznámení

zo dňa 09.08.2011 o výkone daňovej kontroly ako i v ďalších listinných dokladoch nachádzajúcich sa v
administratívnom spise, ktoré boli žalobcovi doručené, resp. bol s nimi oboznámený.

Predmetná daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 13.09.2011 a s poukazom na ustanovenie
§ 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov

od jej začatia, teda do 13.03.2012 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej
ukončenia). Dňa 17.02.2012 správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu
požiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré žalobca prevzal v ten istý deň. Daňová
kontrola u žalobcu začatá dňa 13.09.2011 bola teda vykonávaná do 17.02.2012 vrátane (t. j. 158 dní),
kedy bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú

výmenu daňových informácií v zmysle čl. 7 a 15 Nariadenia č. 2010/904/ES zo dňa 07.10.2003 o
administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty. Podľa názoru súdu vzhľadom na žalobcom
predložené listinné doklady (faktúry o kúpe motorových vozidiel vystavené zahraničným dodávateľom
žalobcu so sídlom v Rakúskej republike), poznatky správcu dane získané zo systému VIES (systém pre
elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami Európskej únie) a žalobcom

predložené daňové priznanie za zdaňovacie obdobie apríl 2009 bolo potrebné požiadať príslušné
daňové orgány Rakúskej republiky o poskytnutie informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaného
dodávateľa ojazdených motorových vozidiel a dôvodné bolo potom i prerušenie daňovej kontroly. I keď
zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov výslovne nehovorí o prerušení daňovej kontroly, ale len o prerušení

daňového konania, bolo potrebné vychádzať z toho, že súčasťou daňového konania je nesporne i
daňová kontrola a z toho dôvodu potom s poukazom na ustanovenie § 25a vyššie citovaného zákona
bolo možné prerušiť i daňovú kontrolu v prípade, ak sa vyskytnú zákonom predpokladané dôvody na
jej prerušenie, ku ktorým podľa názoru súdu patril i prípad, kedy je potrebné požiadať príslušný orgán
členského štátu o výmenu daňových informácií. Z ustanovenia § 25a ods. 5 tohto zákona jednoznačne

vyplývalo, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona, teda i lehoty na vykonanie daňovej
kontroly zakotvené v ustanovení § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona, neplynú. Podľa názoru súdu
bola potom daňová kontrola u žalobcu rozhodnutím zo dňa 17.02.2012 riadne prerušená až do času,
kedy správcovi dane nebudú doručené požadované informácie zo strany zodpovedných daňových
orgánov v príslušnom členskom štáte Európskej únie, v konkrétnom prípade z Rakúskej republiky.

Odpoveď rakúskej daňovej správy (týkajúca sa dodávateľa žalobcu BCA Autoauktion GmbH, Wien)
na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola správcovi dane doručená podľa prezentačnej
pečiatky dňa 20.08.2012 a v tento deň pominula prekážka, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená,
čo znamená, že dňom 21.08.2012 začala opätovne plynúť zákonom stanovená lehota na vykonanie

daňovej kontroly. Pokračovanie vo vykonávaní daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené v podaní zo
dňa 20.08.2012, ktoré mu bolo doručené dňa 24.08.2012. Lehota na vykonávanie daňovej kontroly
teda opätovne plynula od 21.08.2012 a dňa 28.08.2012 (v zákonom stanovenej lehote 6 mesiacov na
vykonaniedaňovejkontrolyprebiehajúcejod13.09.2011do17.02.2012aod21.08.2012do28.08.2012),
t. j. po uplynutí 166 dní (158 dní + 8 dní) od jej začatia (s prihliadnutím na jej prerušenie od 18.02.2012

do 20.08.2012 vrátane) žalovaný na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane predĺžil lehotu na
vykonanie daňovej kontroly o šesť mesiacov, o čom bol žalobca upovedomený v podaní zo dňa
13.09.2012, a to v súlade s ustanovením § 15 ods. 18 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, pričom správca
dane mu zároveň oznámil i dôvod, pre ktorý nebolo možné daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov

od jej začatia. Súd je toho názoru, že vzhľadom na viaceré zdaňovacie obdobia, ktorých sa daňová
kontrola týkala (1. až 4. štvrťrok 2008, január až december 2009 a január až december 2010), množstvo
listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť ako i potrebu požiadať o
poskytnutiedaňovýchinformáciínazáklademedzinárodnéhodožiadaniavzhľadomnaobchodnéaktivityžalobcu súvisiace s nákupom ojazdených motorových vozidiel v iných štátoch Európskej únie, správca
dane bol oprávnený využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej veci plne
opodstatnené.

Dňa07.12.2012bolsožalobcomprerokovanýprotokolovýsledkuzisteniazdaňovejkontroly,očombola
spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní a tento deň sa považuje za deň ukončenia daňovej kontroly
u žalobcu. V skutočnosti teda daňová kontrola u žalobcu prebiehala od 13.09.2011 do 17.02.2012
vrátane (t. j. 158 dní), prerušená bola od 18.02.2012 do 20.08.2012 vrátane a potom po skončení
jej prerušenia pokračovala na základe jej predĺženia zo strany nadriadeného daňového orgánu od

21.08.2012 do 07.12.2012 (t. j. 109 dní), teda spolu trvala 267 dní, čo nepresahuje jednoročnú lehotu,
v ktorej bolo možné na základe predĺženia zo strany žalovaného daňovú kontrolu u žalobcu vykonávať.
V dôsledku prerušenia daňovej kontroly lehota neplynula od 18.02.2012 do 20.08.2012 vrátane a toto
obdobie potom nemožno započítať do obdobia trvania daňovej kontroly. Dĺžku trvania tohto obdobia
správcadanenemoholžiadnymspôsobomovplyvniť,apretopodľanázorusúdusprávneprerušildaňovú
kontrolu do doby, kým mu nebudú doručené požadované informácie, pričom posledná informácia mu

bola podľa prezentačnej pečiatky preukázateľne doručená dňa 20.08.2012 (týkajúca sa dodávateľa z
Rakúskej republiky, t. j. BCA Autoauktion GmbH, Wien) a následne v súlade so zákonom začala lehota
na vykonanie daňovej kontroly plynúť. Vykonávanými dožiadaniami na daňovú správu iných členských
štátov sa riešili také závažné otázky, ktoré v konečnom dôsledku zohrali významnú úlohu pri vyslovení
záveru, že daňové priznanie žalobcu podané za zdaňovacie obdobie apríl 2009 a týkajúce sa dane z

pridanej hodnoty neodráža všetky jeho obchodné aktivity v tomto zdaňovacom období, predovšetkým
dovoz ojazdených motorových vozidiel z iného členského štátu. Správca dane teda postupoval pri
výkone daňovej kontroly účelne a ukončil ju v predĺženej lehote 12 mesiacov s prihliadnutím na jej
prerušenie a v kontexte so zložitosťou prípadu.

V predmetnej veci nemožno prihliadať ani na rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 23.10.2010
č. k. 12C/179/2009-61, na ktorý poukazoval žalobca v podanej žalobe, nakoľko tento riešil inú právnu
problematiku (náhradu škody) v občianskom súdnom konaní v sporovej veci a názor uvedený v jeho
odôvodnení nekorešponduje s konštantnou judikatúrou súdov oblasti správneho súdnictva, týkajúcou
sa dožiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií (vid napr. rozsudok NS SR 4Sžf 32/2012,

6Sžf 19/2013).

Daňová kontrola bola prerušená z dôvodu potreby požiadať o medzinárodnú výmenu daňových
informácií. Je plne v kompetencii správcu dane v odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie
medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (ES) zo

dňa 07.10.2010 č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z
pridanej hodnoty (ktoré sa uplatňuje od 01.01.2012) a za tým účelom i prerušiť daňové konanie, vrátane
daňovej kontroly.
Začátek formuláře
V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu začatia konania v oblasti

medzinárodnej výmeny informácií súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 28.02.2013
č. k. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom bola riešená obdobná problematika a právnym názorom vysloveným
v tomto rozhodnutí sa pri posudzovaní prerušenia daňovej kontroly v predmetnej veci riadil. Z tohto
rozhodnutia vyplýva záver, že „v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly neplynú lehoty na jej
vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania, na vybavenie ktorých

dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v Nariadení Rady (ES) zo
dňa 07.10.2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty“. Ústavný
súd SR v tomto svojom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že „výklad ustanovení zákona o správe daní a
poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie nemôže ohroziť
účinnú aplikáciu nariadenia“. Toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Nariadením

Rady (EÚ) zo dňa 07.10.2010 č. 904/2010, ktoré sa uplatňuje od 01.01.2012, pričom úprava lehôt
na poskytnutie informácií, resp. postup pri ich nedodržaní sú upravené v čl. 10 až 12 tohto nového
nariadenia sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31.12.2011.

Ústavný súd SR vo svojom vyššie označenom rozhodnutí zároveň konštatoval, že „daňová kontrola

je procesom kontrolným, nie rozhodovacím. Takýto záver však nevylučuje alternatívu aplikovania
ustanovení o možnosti prerušiť konanie aj na daňovú kontrolu (rovnako ako sa na daňovú kontrolu
nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového konania v zmysle § 2 zákona o správe daní
a poplatkov“. V priebehu daňového konania v predmetnej veci a ani súdneho konania neboli pochybnostio tom, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je zákonnou procesnou lehotou, ktorú zákon stanovil na
vykonanie daňovej kontroly a táto lehota s prihliadnutím na jej prerušenie a predĺženie bola správcom
dane i dodržaná, v dôsledku čoho potom podľa názoru súdu daňovú kontrolu vykonanú v predmetnej

veci nemožno považovať za nezákonnú a protokol z takto vykonanej daňovej kontroly takisto nemožno
považovať za nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ako to tvrdil žalobca v podanej žalobe. Počas
prerušenia daňového konania neplynú zákonné procesné lehoty, čo znamená, že neplynú lehoty na
vydanie rozhodnutia v daňovom konaní a ani na ukončenie daňovej kontroly.

Daňová kontrola u žalobcu po jej prerušení (od 18.02.2012 do 20.08.2012 vrátane) a predĺžení (o šesť
mesiacov) žalovaným teda neprekročila zákonom stanovenú lehotu (t. j. po predĺžení 12 mesiacov). Súd
sa preto ďalej zaoberal námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe týkajúcimi sa uplatneného
režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených motorových vozidiel z členských štátov Európskej únie,
konkrétne z Rakúskej republiky.

Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda
zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty) ako
i z výsledkov multilaterálnej kontroly MLC 188 začatej na podnet rakúskej daňovej správy zistil, že
žalobca ako osoba identifikovaná na daň z pridanej hodnoty nadobúdal v apríli 2009 použitý tovar z
Rakúskej republiky, a to osobné motorové vozidlá od zahraničného dodávateľa (BCA Autoauktionen

GmbH, Wien) identifikovaného na daň z pridanej hodnoty v tomto členskom štáte Európskej únie. Išlo
teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na daň z pridanej hodnoty
v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza
k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré
je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru

(miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania
dane z pridanej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp výberu tejto dane
členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri
splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí
odoslanie alebo preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.03.2013 v konaní pod sp.

zn. 8Sžf/26/2012).

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávateľ žalobcu v
inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim
zdaňovania“, teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského

štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturoval dodanie týchto
vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto
intrakomunitárne dodanie tovaru uviedol i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému
VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Z informácie, ktorú získal správca dane na základe výsledkov
multilaterálnej kontroly MLC 188 vyplynulo, že žalobcom deklarovaný dodávateľ (BCA Autoauktionen

GmbH, Wien) ojazdených motorových vozidiel uplatnil osobitný režim zdanenia v období rokov 2005
až 2010 len v 38 prípadoch, medzi ktorými žalobca nebol uvedený a ostatné intrakomunitárne dodania
boli realizované v bežnom režime zdanenia. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal
príslušnú daňovú správu v Rakúskej republike o preverenie, či pri dodaní tovarov skutočne išlo o bežný
režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Informácia rakúskej daňovej správy

bola doručená správcovi dane dňa 20.08.2012 a následne dňa 21.08.2012 pokračoval správca dane v
prerušenej daňovej kontrole. Na faktúrach, ktoré vyššie označený dodávateľ vystavil pre žalobcu a ktoré
sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel nie je daň z pridanej hodnoty uvedená, čo znamená
že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez dane z pridanej hodnoty a s poukazom na zistenia
vyplývajúce z multilaterálnej kontroly, do ktorej bola zapojená i slovenská daňová správa potom možno

konštatovať, že tento dodávateľ uplatnil v prípade žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného
tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ tohto tovaru. Nie je potom dôvodná námietka
žalobcu v tom zmysle, že jeho rakúsky dodávateľ nepotvrdil tvrdenia správcu dane. Tvrdenia správcu
danevychádzajúzvýsledkovmultilaterálnejdaňovejkontroly,ktorábolavykonanáiuvyššieoznačeného
dodávateľa žalobcu. V predmetnej veci teda došlo k uplatneniu mechanizmu dane z pridanej hodnoty,

pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom
v Slovenskej republike, a to v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1, 2 a § 20 ods. 1, 2 a nasl. zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a jedná sa o tzv. bežný režim zdanenia
tovaru, čo bolo potvrdené i v rámci multilaterálnej daňovej kontroly MLC 188.Rozhodujúci bol preto postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ vo vzťahu k žalobcovi ako kupujúcemu.
V prípade, že použil bežný režim zdanenia, takýto režim s určením základu dane podľa ustanovenia

§ 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bol
povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Žalobca však použil a postupoval
podľa ustanovenia § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na použitie tohto režimu
zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v
tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na

predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2
vyššie citovaného zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie osobitného režimu zdanenia.
Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar mu bol nepochybne dodaný
osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru nebolo oslobodené od dane
podľa ustanovenia § 42, resp. ustanovenia § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom

štáte (Rakúsku) a dodávateľ žalobcu neuplatnil daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona
platného v inom členskom štáte (Rakúsku).

Žalobca teda nepostupoval v súlade so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania

a daň odviedol podľa ustanovenia § 66 ods. 3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi
predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný
spôsob zdanenia podľa ustanovenia § 22 ods. 1 tohto zákona a teda daň, ktorú mal žalobca priznať z
predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená z celkovej predajnej ceny zníženej o daň.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití
osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytol jeho dodávateľ v inom členskom štáte, toto svoje
tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil, resp. neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by ho
oprávňoval uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových
vozidiel podľa ustanovenia § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona. Za takýto dôkaz nemožno podľa

názoru súdu považovať protokol zo dňa 28.09.2009 o výsledku zistenia z daňovej kontroly týkajúcej
sa 1. až 4. štvrťroku 2007. V prípade, ak by zahraničný dodávateľ žalobcu použil osobitný režim
zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, bol by
povinný túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na ustanovenie článku 226 bod 11 a 14
Smernice Rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená

v členskom štáte predaja, a potom by už u nadobúdateľa v Slovenskej republike, teda u žalobcu k
zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry od zahraničného dodávateľa (BCA Autoauktionen GmbH, Wien)
však tvrdenia žalobcu nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená daň z pridanej hodnoty a neobsahujú
ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia článkov 312 až 332 tejto smernice.

Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že daňové orgány nezistili v potrebnom rozsahu skutkový
stav. Správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzali výslovne použitý spôsob
zdaňovania (a práve preto mal žalobca použiť tzv. „bežný“ spôsob zdaňovania) vykonal zisťovania
prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny informácií od
rakúskej daňovej správy a z informácií získaných z multilaterálnej daňovej kontroly u rakúskeho

dodávateľa žalobcu nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, teda o
intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa ustanovenia § 11 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré podlieha dani a že dodávateľ žalobcu pri dodaní
tovaru postupoval podľa všeobecnej úpravy dane z pridanej hodnoty. Žalobcovi ako obchodníkovi s
ojazdenými motorovými vozidlami muselo byť zrejmé, že pokiaľ tieto vozidlá nakupuje od dodávateľa z

iného členského štátu, ktorý je identifikovaný na daň z pridanej hodnoty, jedná sa o intrakomunitárne
obchody založené na tom, že intrakomunitárne dodanie tovaru je oslobodené od dane na strane
dodávateľa a zároveň na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru, ktoré
je zdaňované.

Daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však nepredstavuje absolútnu povinnosť
správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu, resp. nepotvrdia tvrdenia
daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených (a správcom dane preverovaných) v daňovom
priznaní. Je na správcovi dane, ktorý vykonáva dokazovanie, aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú siluim prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už
vykonané a závery z nich vyplývajúce (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.09.2011 v konaní
pod sp. zn. 4Sžf/18/2011). Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru súdu zistený v potrebnom

rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne vyhodnotil.

Žalobca v podanej žalobe poukazoval i na časť rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 31.01.2013 v konaní
pod sp. zn. 26S/8/2010 a tvrdil, že správca dane mal postupovať pri daňovej kontrole týkajúcej sa
príslušného zdaňovacieho obdobia rovnako ako pri daňovej kontrole týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia

roku 2007, pričom túto svoju argumentáciu považoval za „námietku nesporne zásadného významu“,
s ktorou sa žalovaný nevysporiadal. Podľa názoru súdu nemožno v predmetnej veci aplikovať záver
vyslovený v tomto rozsudku, nakoľko tento rozsudok bol vydaný následne potom ako Najvyšší súd
SR uznesením zo dňa 26.09.2012 v konaní pod č. k. 6Sžf/50/2011-188 zrušil predchádzajúci rozsudok
Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.05.2011 č. k. 26S/8/2010-150 z dôvodu nepreskúmateľnosti tohto
rozsudku. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn.

26S/8/2010 sa týkala daňového subjektu (ktorý zastupovala tá istá právna zástupkyňa ako žalobcu v
tomto konaní), ktorý sa vo viacerých samostatných konaniach domáhal zrušenia viacerých rozhodnutí
žalovaného, pričom tunajší súd jeho žaloby vo všetkých ostatných prípadoch zamietol ako nedôvodné
a Najvyšší súd SR tieto rozsudky tunajšieho súdu potvrdil ako vecne správne, a to rozsudkom sp. zn.
5Sžf/72, 73/2011, 5Sžf/50, 51/2011, 6Sžf/55/2011, 2Sžf/55/2011 a ďalšie. V týchto rozsudkoch sa tunajší

súd ako i Najvyšší súd SR vysporiadali s námietkou „nesporne zásadného významu“ spočívajúcou v
rozdielnom prístupe správcu dane a žalovaného k posúdeniu obdobných prípadov týkajúcich sa rôznych
zdaňovacích období. Žalobca však naviac ani nepredložil a neoznačil žiadne rozhodnutie správcu dane
ani žalovaného, ktoré by potvrdzovalo jeho tvrdenie o rozdielnom rozhodovaní daňových orgánov v
obdobných, resp. skutkovo totožných prípadoch u žalobcu.

Správca dane nevydal žiadne rozhodnutie týkajúce sa dane z pridanej hodnoty zdaňovacieho obdobia
1. až 4. štvrťroku 2007 a pokiaľ pri daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v roku 2009 (týkajúcej sa
zdaňovacieho obdobia 1. až 4. štvrťroku 2007) dospel k inému záveru (nezistil porušenie zákona zo
strany žalobcu pri dovoze a zdaňovaní dovezených ojazdených motorových vozidiel) ako pri daňovej

kontrole vykonanej v roku 2011, nemožno z toho vyvodiť záver, že pri tejto neskoršej daňovej kontrole
postupoval nesprávne. Podľa názoru súdu, pokiaľ by správca dane pri vykonaní predchádzajúcej
daňovej kontroly u žalobcu nepostupoval v súlade so zákonom, resp. by pochybil (posudzovanie
jeho postupu pri predchádzajúcej daňovej kontrole však nie je predmetnom tohto konania), nemožno
očakávať, že rovnako nesprávne bude postupovať pri posudzovaní ďalších zdaňovacích období, i keď

sa jedná podľa názoru žalobcu o skutkovo obdobné prípady. S poukazom na uvedené potom nemožno
považovať za nesprávny a nezákonný postup správcu dane pri posudzovaní daňovej povinnosti žalobcu
za zdaňovacie obdobie apríl 2009 a nemožno mu ani vyčítať, že prehodnotil svoj záver a právny názor
na spôsob zdaňovania ojazdených motorových vozidiel pri ich dovoze z iného členského štátu, nakoľko
musel vziať do úvahy i výsledky multilaterálnej kontroly MLC 188, ktoré vzhľadom k ich závažnosti

nemohol ignorovať. Táto daňová kontrola teda nepochybne bola vykonaná v neporovnateľne širšom
rozsahu dokazovania a jej závery vychádzajú z odlišných skutkových zistení.

S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla
povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji

vozidla použiť bežný režim, teda zaplatiť daň z celej predajnej sumy v zmysle ustanovenia § 69 ods. 6
zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky na
postup podľa ustanovenia § 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli.

Správne a v zmysle vyššie citovaného zákona potom postupoval správca dane, keď žalobcovi

rozhodnutím zo dňa 04.10.2013 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2009 v sume 1.997,29 eura, pričom správne postupoval i žalovaný, keď toto rozhodnutie správcu dane
potvrdil rozhodnutím zo dňa 31.01.2014 podľa ustanovenia § 74 ods. 4 v nadväznosti na ustanovenie
§ 165b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý bolo potrebné aplikovať od 30.12.2012.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne
a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Žalobca
nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľkosa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá
mu boli dodané osobou uvedenou v ustanovení § 66 ods. 2 tohto zákona alebo za podmienok tam
uvedených, a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji. Súd nezistil, že by žalobou

napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli
žalobcom namietané.

Otázkou zdaňovania pri dovoze ojazdených motorových vozidiel sa opakovane vo svojich rozhodnutiach
zaoberal i Najvyšší súd SR a z jeho konštantnej judikatúry (napr. rozsudok zo dňa 19.03.2014 v konaní

pod sp. zn. 2Sžf/40/2013 sa týkal práve posudzovania zdanenia dovozu ojazdených motorových vozidiel
od rakúskeho dodávateľa BCA Autoauktionen GmbH a posudzovania výsledkov multilaterálnej kontroly
MLC 188, ďalej napr. rozsudok zo dňa 28.03.2012 v konaní pod sp. zn. 6Sžf 20/2011, zo dňa 25.04.2012
v konaní pod sp. zn. 6Sžf 29/2011 a zo dňa 24.04.2013 v konaní pod sp. zn. 2Sžf 30/2012) vychádzal
i súd pri posudzovaní predmetnej veci.

Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 OSP.

Žalobca v podanej žalobe poukazoval i na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie
správcu dane pod iným číslom (rozdiel v jednom čísle). Podľa názoru súdu táto skutočnosť sama o sebe
nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného. Ide o chybu v písaní, ktorú možno napraviť

postupom podľa § 63 ods. 11 z. č. 563/2009 Z. z. v znení zmien a doplnkov.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Nitre,
písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).