Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201491
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3213201491.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
K Červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, 130 00 Praha 3, Česká republika, IČO: 264 29 705,
zastúpenéhoadvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,81109Bratislava,
proti žalovanej C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. G. XXXX/XX, XXX XX R. nad R., o zaplatenie
zmenkového príslušenstva a zmenkovej odmeny 2,85 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Bánovce nad Bebravou
č.k. 6Cb/81/2013-53 zo dňa 18. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňa zrušuje a vec vracia tomutosúdunaďalšiekonanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č. 861/2007"). V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho
súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný ex offo,
čiže z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či
sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia
ochrany spotrebiteľa. Preto aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná

o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z
činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., v prospech
ktorého žalovaná zmenku vystavila a ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, sa zaoberá aj
poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných
veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/iné
úvery. Preto si súd zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere na základe ktorej bola predmetná

zmenkavystavená, zaslaljuúčastníkomkonaniaapísomneimoznámil,ževykonádôkazoboznámením
tejto zmluvy. V zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o cezhraničný spor, keďže žalobca
má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo
veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16
bod 2 nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a
obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch

členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Za rozhodné právo určil právo Slovenskej republiky.
Súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom rozhodol na
základe predložených listinných dôkazov v spise. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z
vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa konštatoval, že uvedená
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v §

52 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dospel súd prvého stupňa k záveru, že sú koncipované tak, že je v nich hrubýmspôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výlučne na prospech
veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť
podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých jej ustanoveniach sa celá zmluva (jej

obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu
17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek
tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej

zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že aj keby nebola
neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu,
že dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah
a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvého stupňa považoval dojednanie
dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho

zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankciu spojenú s
nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho
zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na

rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v
rozpore s tým, čo bolo dojednané), v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky
neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností
vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda blankozmenka sa
vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol

indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Vzhľadom k tomu, že
pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto
zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej
vyplnenie právo nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe
takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov

súd dospel k jednoznačnému záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo
zo strany súdu jeho konaním, ako aj rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5
a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007 z 11.07.2007, ktoré má všeobecnú
pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike.
Žalovaná nedoručila súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd

bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia. Súd prvého stupňa vo veci vykonal
dokazovanie okrem iného aj oboznámením sa s úverovou zmluvou. Žalobca ani žalovaná dokazovanie
úverovou zmluvou nenavrhli. Súd prvého stupňa teda vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie a to bez
účasti účastníkov konania, pričom svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal
nezákonným spôsobom a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu,

či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,
ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. a žalovaná
voči forme a obsahu zmenky nič nenamietala. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.

Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však
neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1,
veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd učiní, ide o porušenie princípu
kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania, ako súčasti práva na spravodlivé

súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne
preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku
žalobcu nerozporovala, takže súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom
smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu jev právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
je garantované čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu, a nie je účastníkom

akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmene
upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým
ignoroval ustanovenie § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená

vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám
súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez
návrhu. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať

pred súdom. Žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol.
Konanie a rozhodnutie prvostupňového súdu je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, keďže súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods.1 O.s.p.,
ako aj ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a
dôkazy,naktorénebolomožnéprihliadnuť,pretoženemalibyťvôbecvsporovomkonanívedenompodľa

Nariadenia vykonané bez návrhu. Žalobca navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť tak, že
návrhu na uplatnenie pohľadávky odvolací súd v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi právo na
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich odvolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť postup súdu, ktorým bola

účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prihliada odvolací súd z úradnej
povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Z úradnej moci odvolací súd podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods.

2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 ( ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje Európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkového

príslušenstva, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, prípadne niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6,

7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.

Cieľom Európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 nariadenia je
zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámciEÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení tohto cieľa majú súdy
úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci Európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo

vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo
na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho
pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a o rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy.

Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci Európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou

sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti
konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany
o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym
spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvom

elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi,
ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7
ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.

Súd prvého stupňa v zmysle čl.4 ods. 4 Nariadenia na tlačive B vyzval žalobcu na doplnenie informácie
o pohľadávke a žiadal bližšie identifikovať a predložiť zmluvu označenú na zmenke, o akú zmluvu sa
jedná,čiideospotrebiteľskúzmluvuačibolazmenkavystavenálennazabezpečeniepovinnosti dlžníka
z uvedenej zmluvy. Žalobca vo svojej odpovedi uviedol, že disponuje len indosovanou zmenkou a nemá

dostatočne presné a primerané údaje na to, aby mohol zodpovedne zhodnotiť typ zmenky a titul jej
vzniku.

Následne si súd prvého stupňa pripojil do spisu úverovú zmluvu č. 3920049 a všeobecné podmienky k
nej patriace, ktorú identifikoval z údajov uvedených na zmenke, pričom postupoval podľa čl 9 Nariadenia.

Tieto listiny zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením.
Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia,
ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a rozhodol vo veci bez
nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci
verejne vyhlásil rozsudok.

V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkovoichprocesnýchprávach.PretožesamotnéNariadenieneriešiprocesný postuppriverejnom
vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne
v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez

nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a.
Súd prvého stupňa nedodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia, ako aj z ustanovení

O.s.p., nepostupoval v súlade s § 120 O.s.p. keď nepoučil účastníkov konania v zmysle ustanovenia
§ 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník
konania právne zastúpený. Najmä v nadväznosti na oznámenie súdu účastníkom konania, že vykoná
z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné.
Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť

napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho
obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky
a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s
osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné
prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo

účinnú obranu proti nej. Pri absencii takéhoto poučenia účastníkov konania nebolo možné od žalobcu
spravodlivopožadovať,aby predpokladal,žesúdprvéhostupňa uplatnenýnárokzozmenkyposúdi ako
vzťah spotrebiteľský. Žalobcovi nebola umožnená realizácia jeho procesných práv, a teda rozsudok
súdu prvého stupňa vykazuje pre neho nepochybne znaky prekvapivého rozhodnutia.Pretože rozsudok súdu prvého stupňa nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. správny, odvolací súd ho zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p.

Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecnými námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní nezaoberal.

Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko tento výrok
závisí od výsledku sporu a od miery úspechu účastníkov konania v sporovom konaní.

Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p., vec prejedná a
vo veci opätovne rozhodne. Vady konania spočívajúce v procesnom postupe tak, ako ich odvolací súd
zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvého stupňa v konaní v novom rozhodnutí

vo veci, v ktorom zároveň podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.