Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Scud/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200239
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200239.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň

JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1./
Z. T. L. - X. - T., so sídlom X. XXX/X, U., IČO: XX XXX XXX, 2./ T. H. S.ńa, bytom U. XXA, XX-
XXX J., L. republika, X./T. W. T., bytom I. L. XXX/X, XX- XXX J. R., L. republika, 4./W. I., bytom L.
XA/X, XX-XXX T., Poľská . republika zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v
Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 23. decembra 2013 číslo: 47415-2/2013-BA, zo
dňa 02.januára 2014 číslo: 47425-2//2013-BA a zo dňa 30.decembra 2013 číslo: 47498-2/2013-BA v

spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1./ rade z a m i e t a.

Konanie o žalobách žalobcu v 2. /, 3./ a 4./ rade z a s t a v u j e .

Konanie o návrhu na prerušenie konania z a s t a v u j e .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 2./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 23.12.2013 číslo: 47415-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 16Scud/10/2014.

Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 3./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 02.01.2014 číslo: 47425-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 16Scud/12/2014.

Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 4./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 30.12.2013 číslo: 47498-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 16Scud/13/2014.

Napojednávaníkonanomdňa23.04.2015krajskýsúdpodľa§112ods.1vspojenísustanovením§246c
ods. 1 O.s.p. spojil tieto veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod spisovou značkou 16Scud/10/2014.

Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 23.12.2013, 02.01.2014 a 30.12.2013 rozhodla žalovaná
ako odvolací orgán o odvolaniach žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu -
Sociálnej poisťovni, pobočky Košice zo dňa 20.08.2013 číslo: 87319-1/2013-KEM (16Scud/10/2014), zodňa 22.08.2013 číslo: 87921-1/2013-KEM (16Scud/12/2014) a zo dňa 15.08.2013 číslo: 86090-1/2013-
KEM (16Scud/13/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 20.08.2013 (16Scud/10/2014) rozhodol podľa §
178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./rade zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy dňa 31.06.2013. Rozhodnutím zo dňa 22.08.2013 (16Scud/12/2014) rozhodol

prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi
v 3./rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 14.08.2013. Rozhodnutím zo dňa 15.08.2013
(16Scud/13/2014) rozhodol prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210
ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 4./rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 22.03.2013.

Vo všetkých rozhodnutiach žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho
oprávnenia rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1
písm.a),§15ods.1písm.a),§19ods.1zákonaauviedla,žežalobcav1./radevykonávapodnikateľskú
činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že žalobca v 2./rade ako zamestnanec
žalobcu v 1./rade bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.07.2011, žalobca v 3./rade
ako zamestnanec žalobcu v 1./rade bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.04.2012

a žalobca v 4./rade ako zamestnanec žalobcu v 1./rade bol vedený v Registri poistencov Sociálnej
poisťovne od 01.03.2012 do 31.07.2013.

Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú
koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické

osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského
štátu. Citovala článok 13 (1) písm. a), článok 13 (3) základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu
poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá
sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov
spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia

sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6,
15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto
spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
Z., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov
zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie

sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v L. republike. V zmysle
koordinačnýchnariadeníanazákladepožiadavkyinštitúciesociálnehozabezpečeniaZ.P.bolaSociálna
poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu
reálnehovýkonuprácezamestnancovnaúzemíSlovenskejrepubliky.TútovykonalaSociálnapoisťovňa,
pobočka Košice. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a

teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“,
ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo
viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú
sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva

registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení
miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg
Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že
takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo

miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že
prvostupňový správny orgán v rámci kontroly vykonanej dňa 26.02.2013 zistil, že v registrovanom sídle
zamestnávateľa, t.j. H. (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania XXX XX W. - U. T.,
H. XX, sa dňom 20.05.2013 mení na adresu XXX 01 U., W. XXX/X), sa nenachádza kancelária, aniprevádzka zamestnávateľa. Do U. poisťovne, pobočka Košice, sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil N..
T. H. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim
kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o účastníkovi konania. O výsledku kontroly bol spísaný záznam

zo stretnutia č. 53422-2/2013-KEM, zo 06.03.2013, ktorý všetci zúčastnení podpísali.

Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou
adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej
osoby N. sa konajú na adrese S. XXX, U., (hotel G.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária

splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby N.. T. H.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca N..
T. H.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1.
rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska L. A. XXB, XXX XX L. A., L. republika. Práce boli
prideľované zamestnancom ústnou formou, t. j. žalobca v 1./ rade oslovil potrebný počet zamestnancov
a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto

výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku,
ktorá nebola vopred plánovaná. Z týchto zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť
zamestnávateľa uvedená vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného
sídla spoločnosti.

Ďalej vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade uviedla, že formulár PD A1 mu bol vystavený s platnosťou
od 01.07.2011 do 30.06.2013 a rozhodla, že žalobcovi v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské
poistenie,povinnédôchodkovépoistenieapovinnépoistenievnezamestnanostidňa30.júna2013podľa
slovenskej legislatívy. Ďalej rozhodla, že žalobcovi v 3./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 14.augusta 2013 podľa

slovenskej legislatívy a žalobcovi v 4./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 22.marca 2013 podľa slovenskej legislatívy .

Poukázala, že Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je
oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia

a v prípade určenia slovenskej legislatívy, ako uplatniteľnej, je príslušná formulár PD A 1 vystaviť.
Formuláre boli vystavené v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej
legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho
výkonu činnosti na území SR.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným
konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 184 ods. 5 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka
Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi prvý úkon. Za takýto prvý úkon možno považovať aj

doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkmi konania,, ale je povinná vykonávať
dokazovanie z vlastnej iniciatívy.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1./rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej
v spojení s rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a,
článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia § 11 Zákonníka práce, § 4, § 210
ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej
správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty,

konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu
porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca
dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa.

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty navydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa §
193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca
v 1./ rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam,

bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2./ , 3./ a 4./ rade, občanov
Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (Z.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán

rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu
bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol

správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné

nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií

alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,

keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splneniepodmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie

vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo

dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho

orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti
konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konanie

prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Na pojednávaní konanom dňa 23.04.2015 právny zástupca návrh na prerušenie konania vzal späť. Z
týchto dôvodov krajský súd konanie o tomto návrhu zastavil.

V priebehu súdneho konania (návrhmi zo dňa 21.01.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd
podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane
žalobcu, a to žalobcu v 2. /, 3./ a 4./ rade.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Scud/10/2014-25 zo dňa 20.02.2015 krajský súd podľa

§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane
žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2015.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Scud/12/2014-25 zo dňa 20.02.2015 krajský súd podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane

žalobcu, a to žalobcu v 3./ rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2015.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Scud/13/2014-26 zo dňa 20.02.2015 krajský súd podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane
žalobcu, a to žalobcu v 4./ rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2015.

Žalobcovia v 1./, 2./, 3./ a 4./ rade sa na pojednávanie nedostavili. Ich neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil ich právny zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v

preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených

v žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol
v neprítomnosti žalobcov a žalovanej, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade je žaloba nedôvodná a vo vzťahu k žalobcovi v 2./,
3./ a 4./ rade bola podaná oneskorene.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi
v 2./rade zaniklo dňom 30.06.2013, žalobcovi v 3./ dňom 14.08.2013 a žalobcovi v 4./ rade zaniklodňom 22.03.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1./rade
nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov- žalobcov v 2./, 3./ a 4./ rade na území Slovenskej

republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie predmetných žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne

zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972.

Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo
účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a
dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie

(ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva

žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu,
základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia

správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku

76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu

(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov

zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie Z. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných

nariadení,bolainštitúciasociálnehozabezpečeniaZ.P.oprávnenápožadovaťpreukázanierelevantných
skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná
inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce
skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je
v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna
poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa

uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou
adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby
N.. T. H. sa konajú na adrese S. XXX, U., (hotel G.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária
splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby N.. T. H.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca N..

T. H.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1./
rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska L. A. XXB, XXX XX L. A., L. republika. Práce boli
prideľované zamestnancom ústnou formou, t. j. žalobca v 1. rade oslovil potrebný počet zamestnancov
a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto
výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku,

ktorá nebola vopred plánovaná.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1./rade na území Slovenskej republiky, ani
splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto

rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na

svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť

súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup,
rozhodnutie je nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutého rozhodnutia nepreukazuje žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce
pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3

O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením
žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu, by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,

že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti

Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4
tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky

Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky nemohlo
byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnanca ( žalobcu v 2./, 3./ a 4./rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán ani žalovaná neboli

oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnanca
žalobcu v 1./ rade.

Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach

starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na

starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej

poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovnepri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť
výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať
a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať

potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len

spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1./ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené

nedostatky odstráni.

K námietkam žalobcu v 1./ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutia v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu L. republiky a retroaktivite, súd konštatuje, že žalobca v 1./rade v žalobe nenamietal
porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a tiež

akéjehosubjektívneprávaboliporušené.Vovzťahukžalobcoviv2./,3./a4./radeprvostupňovýsprávny
orgán nerozhodol ani retroaktívne.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe, súd dospel k záveru,
že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je

namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2./, 3./ a 4./rade. Postup žalovanej bol v súlade so
zákonom, preto žalobu žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./, 3./ a 4./ rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť. Osobitný zákon ( č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2./

rade doručené do vlastných rúk dňa 09.01.2014. Žalobcovi v 2./ rade začala dvojmesačná lehota na
podanie žaloby plynúť dňa 09.01.2014 a uplynula dňa 10.03.2014 ( 09.03.2014 bola nedeľa). Uznesenie
krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil jeho vstup do konania na strane žalobcu,
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2015. Postavenie žalobcu v 2./rade nadobudol dňa 26.02.2015, t.j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby ( dňa 10.03.2014), pričom zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 3./ rade doručené do vlastných rúk dňa 16.01.2014. Žalobcovi v
2./radezačaladvojmesačnálehotanapodaniežalobyplynúťdňa 16.01.2014auplynuladňa17.03.2014
( 16.03.2014 bola nedeľa). Uznesenie krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil jeho
vstup do konania na strane žalobcu, nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2015. Postavenie žalobcu v 3./
rade nadobudol dňa 26.02.2015, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby ( dňa 17.03.2014),

pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 4./ rade doručené do vlastných rúk dňa 13.01.2014. Žalobcovi
v 4./ rade začala dvojmesačná lehota na podanie žaloby plynúť dňa 13.01.2014 a uplynula dňa
13.03.2014. Uznesenie krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil jeho vstup do konania
na strane žalobcu, nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2015. Postavenie žalobcu v 4./ rade nadobudol

dňa 26.02.2015, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby (dňa 13.03.2014), pričom zmeškanie
lehoty nemožno odpustiť.

V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobcu v 2./, 3./ a 4./ rade (dva mesiace odo dňa
doručenia rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ

(žalobca v 1./ rade) a zamestnanec (žalobca v 2./, 3./ a 4./ rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z
hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1./ rade a žalobcu v
2./, 3./ a 4./ rade rovnaké práva a povinností.

Navyše z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona. Pre posúdenie, či ide
o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca
z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že
ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane, úkony jedného z nich platia i pre ostatných... . Správne súdnictvo podľa

piatej časti O.s.p. je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva,
resp. povinnosti žalobcu v 1./ rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a
povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods.
1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250d ods. 1 O.s.p. konanie o žalobách žalobcu v 2./, 3./ a
4./ rade zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovia neboli v konaní úspešní,

žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.