Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 22, 2015

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/212/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206372
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bitalová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2015:8513206372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou JUDr. Oľgou Bitalovou v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, pr. zast. Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073 v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Žiadnemu z účastníkov konania súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným Okresnému súdu Vranov nad Topľou dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ domáhal,

aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 719,79 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 143,96 eur.

Svoj návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a ako oprávnený subjekt (veriteľ zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, dlžník M. Z., nar. XX.X.XXXX) navrhol písomným podaním súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal

naďalšiekonanie,čímdošlokzákonnémuzaloženiupovinnostizaoberaťsatoutožiadosťouarozhodnúť
o nej v zákonom stanovenej dobe. Podľa navrhovateľa v exekučnom konaní je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, ak exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie exekúcie až
dňa 30.1.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehote (omeškanie viac ako 160 dní), a
to napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala

takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že exekučný súd vykonaním postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len EP) spôsobom odporujúcim
zákonu,t.j.vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonnýchpodmienok,keďsúdbezďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces

zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovení § 44 ods. 2 EP, čím
sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, prekročil mieru možnéhorozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Exekučný súd tým,
že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v

časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil
prekážku rozhodnutej veci v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Existuje totiž právne relevantný
exekučnýtitul-rozsudokrozhodcovskéhosúdu,ktorýniejemožnézrušiťpreuplynutielehotyachýbajúci
subjektívny prvok, avšak tento je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a súčasne nie

je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, na ktorú súd prihliada ex offo. Navrhovateľ ďalej uviedol, že
v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetkovú škodu predstavuje náhrada istiny s
príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného

zmluvou o úvere, v dôsledku čoho nemôže tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny
a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Navrhovateľ si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej

intenzity, ktorá má za následokzmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ zdôraznil, že v
prípade včasného rozhodnutia exekučného súdu mohol efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel,

že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Nezákonným zásahom boli u navrhovateľa,
resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov vyvolané pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, tiež bol spôsobený
zánik plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu
vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Navrhovateľ si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 143,96
eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ tiež uviedol, že v zmysle zákonného
postupu písomne požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., odporca na jeho žiadosť pozitívne nereagoval.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č.k. 4C/312/2012-7 zo dňa 8.10.2012 spojil veci vedené
pod sp. zn. 4C/312/2012, 4C/313/2012, 4C/314/2012, 4C/315/2012, 4C/317/2012, 4C/318/2012,
4C/319/2012, 4C/320/2012, 4C/321/2012 a 4C/322/2012 na spoločné konanie s tým, že tieto veci sa
budú ďalej viesť pod sp. zn. 4C/312/2012.

Uznesením č.k. 5NcC/48/2012 zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil sudcov Okresného
súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 4C/312/2012 a
vec prikázal tunajšiemu súdu.Uznesením č.k. 6C/347/2012-38 zo dňa 29.10.2013 súd vylúčil z konania sp. zn. 6C/347/2012 veci
spojené uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C/312/2012-7 zo dňa 8.10.2012 a

pôvodne vedené pod sp. zn. 4C/312/2012, 4C/313/2012, 4C/314/2012, 4C/315/2012, 4C/317/2012,
4C/318/2012, 4C/319/2012, 4C/320/2012, 4C/321/2012 a 4C/322/2012 na samostatné konanie.

Súd poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, odporcovi doručil návrh na
začatie konania, vyzval ho, aby sa k predmetu sporu písomne vyjadril v lehote 15 dní a v prípade, že

uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, aby vo vyjadrení uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu a pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Odporca v písomnom vyjadrení s návrhom nesúhlasil. Konštatoval, že podanie navrhovateľa je potrebné
vyhodnotiť za zmätočné z dôvodu absentujúcich relevantných údajov a k návrhu nepripojil ani jeden
relevantný dôkaz, na ktorý poukazoval. Navrhovateľ odkázal najmä na exekučný spis, čím v skutočnosti

preniesol dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Odporca
navrhol konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvádzajúc,
že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Z návrhu nie je zrejmé, z akého titulu sa domáha
náhrady škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, navrhovateľ

neuviedol kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Odporca poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť,
že už dňa 27.09.2012 boli na súd doručené prvé žaloby vo veci je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po
uplynutí 6-mesačnej lehoty v zmysle zákona, ale skôr. Preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril

akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne.

K uplatnenému nároku odporca uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť v zmysle zák.
č. 514/2003 Z.z. splnené tri podmienky - existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na
poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Zároveň v tejto

súvislosti zdôraznil skutočnosť, že z § 44 ods. 2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na
vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15- dňová lehota sa týka
prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu. Ak ho súd nepoverí, 15 - dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Poukázal pritom na viaceré
rozhodnutia NS SR a rozhodnutie ÚS SR, ktoré vyslovili názor, že vnútroštátny súd má ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a nekalú povahu rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľských zmluvách a vyvodiť z toho všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho
práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa

odporcu samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú
právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv.

Pri existencii prieťahov v konaní odporca poukázal na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., keď pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenie sťažnosti na prieťahy,

žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenie, ktoré
malo za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovalebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd
SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal, že by v danej veci takýmto spôsobom bolo konštatované porušenie

práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru odporcu skutočnosť,
či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je
kompetentný preskúmať jedine Ústavný súd SR.

Odporca taktiež vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-

dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Ďalej odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal vznik, ani výšku škody, ani nevymožiteľnosť
pohľadávky, ktorú pôvodne navrhoval vymôcť v exekučnom konaní, a to práve v dôsledku nesprávneho
úradného postupu súdu. Odporca mal ďalej za to, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na udelenie

poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom,
navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, napríklad podaním návrhu na začatie konania,
čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Navrhovateľ tiež
nepreukázal, že by mu súd v prípade podania novej žaloby týkajúcej sa nárokov zo zmluvy o úvere
priznal tieto nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od odporcu a že jeho pohľadávka je

nevymožiteľná v dôsledku pochybenia exekučného súdu.

K nemajetkovej ujme uviedol, že navrhovateľ nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to,
že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 30Cdo 675/2011 odporca uviedol, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe

frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ nekonkretizoval, v čom
spočíval"zánikpodnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánov"navrhovateľaaakosituácia"ovplyvnila
ďalšiepodnikateľsképostupynavrhovateľa".Rovnakopožadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške
20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou.

Odporca taktiež poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na praktiky navrhovateľa, ktoré sú verejnosťou,
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov i napríklad Európskou komisiou vnímané
negatívne, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať rozhodovanie o návrhoch navrhovateľa, keďže v
prípade navrhovateľa nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa. Výšku
nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z. z. po zohľadnení

osoby poškodeného, vnímania jeho doterajšieho pôsobenia, minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť.

Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je potrebné prihliadať aj na dobré mravy, pričom nie je možné

opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť. S
poukazom na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť a napr. jeden článok
v denníku SME odporca vyslovil názor, že praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou negatívne,
boli predmetom skúmania Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany

práv spotrebiteľov. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či udelia
poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhov oprávneného.

Návrh navrhol tiež zamietnuť s odôvodnením, že vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej
súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že

navrhovateľovi vznikla škoda postupom exekučného súdu.

Hoci navrhovateľ zastúpený právnym zástupcom bol poučený o jeho procesných právach a
povinnostiach, okrem iného aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd ho výzvou zo dňa 3.9.2013, ktorú
si prevzal dňa 5.9.2013, opakovane vyzval, aby súdu oznámil spisové značky jednotlivých exekučných

konaní, doplnil dátumy doručenia ním uvádzaných podaní na súd a predložil ich fotokópie, predložil
súdu fotokópiu rozhodnutia súdu, od ktorého odvodzuje nezákonný úradný postup súdu, uviedol a
preukázal,kedysadozvedelovznikuškody,preukázalvýškuskutočnejškodyazaujalprávnestanovisko
ktvrdeniamuvádzanýmvovyjadreníodporcu.Právnyzástupcanavrhovateľanavýzvusúdunereagoval.Keďže v danom prípade ide v zmysle § 200ea O.s.p. o drobný spor (teda konanie, predmetom ktorého
nie je suma presahujúca 1 000 eur), súd s poukazom na § 115a ods. 2 O.s.p. dňa 9.4.2015 oznámil na

úradnej tabuli súdu, že dňa 22.4.2015 o 9.00 hod. bude vo veci účastníkov konania verejne vyhlásený
rozsudok bez nariadenia pojednávania a následne tento rozsudok v uvedený deň aj vyhlásil.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom návrhu, písomným vyjadrením odporcu,
pripojeným spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3Er/176/2011, znaleckým posudkom

1/2014 a zistil tento skutkový stav:

Exekučné konanie vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 3Er/176/2011 sa začalo
dňa 3.2.2011, kedy navrhovateľ ako oprávnený spísal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Exekútorský úrad Bratislava do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť o udelenie poverenie
bola Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej exekučný súd) doručená dňa 21.2.2010. Súd rozhodol o

žiadosti súdneho exekútora uznesením č. k. 3Er/176/2011-10 zo dňa 14.6.201 tak, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na základe uvedeného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 (teda v čase podania návrhu
na začatie konania), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.

1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa§15ods.1zákona514/2003Z.z.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenejnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, každý je povinný bez
zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť
skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa

premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011),

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.6.2010 do
31.5.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Vranov nad Topľou v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 3Er/176/2011.

Súd po vykonanom dokazovaní a po zhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k
názoru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný.

Pokiaľ ide o vec samú, súd v prvom rade poukazuje na to, že v danom konaní navrhovateľ nijako

nepreukázal samotnú žalovateľnosť uplatňovaného nároku. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosťo predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Navrhovateľ však nijako
nepreukázal splnenie postupu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním návrhu a
splnenie podmienok v čase podávania návrhu pre jeho podanie v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z. Dôkazy o týchto skutočnostiach (najmä potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody) bol pritom navrhovateľ povinný predložiť k návrhu (§ 79 ods.
2 O.s.p.). Splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie návrhu nie je možné vyvodiť ani
z vyjadrenia odporcu podaného v tomto konaní, nakoľko tento iba vo všeobecnosti konštatuje, že
23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez

toho, aby explicitne potvrdil, že išlo o žiadosť týkajúcu sa nárokov uplatňovaných práve v tomto konaní
tunajšieho súdu. Ani z tohto nemal súd preukázané, že v tomto konkrétnom prípade došlo pred podaním
návrhu skutočne k predbežnému prerokovaniu nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., resp.
že márne uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku. Dôkazné bremeno ohľadne
splnenia zákonných podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia podať súdu návrh, je pritom

podľa súdu výlučne na navrhovateľovi.

Čo sa týka navrhovateľom namietaných zbytočných prieťahov v exekučnom konaní, súd poukazuje
na to, že tunajší súd nemôže relevantne posudzovať a neprináleží mu už vôbec rozhodnúť o
tom, či v exekučnom konaní bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý
ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Prieťahy v súdnom a tým
i exekučnom konaní nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č.

514/2003 Z.z. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Zároveň,
pokiaľ by okresný súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov a od tohto odvodzovať nesprávny úradný postup (prípadne aj nadriadených
súdov),malobytozanásledokabsurdnýzáversmerujúciajkporušeniuinštančnéhoprincípuvsúdnictve

a možnosť vzniku absurdného stavu, že okresný súd bude rozhodovať o tom, či napr. aj priamo jemu
nadriadený krajský súd spôsobil prieťahy v konaní. Tento krajský súd by potom mal rozhodovať o
prípadnomodvolaníprotirozhodnutiuvoveci.Správnosťtýchtozáverovpotvrdzujeajobsahvsúčasnosti
účinného ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý dané skutočnosti už výslovne upravuje.

Súd po preskúmaní návrhu zároveň zistil, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie všetkých
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

Podľa citovanej právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup OS Vranov nad Topľou v tom, že rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný

viac ako 160 dní, pretože exekučné konanie sa podľa tvrdenia navrhovateľa začalo dňa 3.2.201 a
exekučným súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 13.7.2011, ale hlavne v tom,
že opakovane preskúmal exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, aj keď na to nemal oporu
v zákone, čím vmanévroval navrhovateľa do situácie, keď síce bol vo veci navrhovateľa a dlžníka z
úverového vzťahu vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný, ale jeho výkon

exekučný súd nepovolil, teda znemožnil navrhovateľovi domôcť sa svojho nároku či už cestou výkonu
rozhodnutia alebo cestou uplatnenia nároku cestou všeobecného súdu, keďže rozhodcovský rozsudok
znamená prekážku veci rozhodnutej.K dodržaniu zákonnej lehoty na udelenie poverenia je potrebné uviesť, že z exekučného spisu vyplýva,
že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená až dňa 21.2.2011, teda až od tohto
dňa plynie súdu lehota na rozhodnutie. Exekučný súd pritom rozhodol už dňa 14.6.2011 a nie 13.7.2011,

teda po 113 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Pre účely nečinnosti by od tejto doby
bolo potrebné ešte odpočítať lehotu 15 dní, ktorú exekučný súd mal na rozhodnutie o žiadosti exekútora,
pričomžiadosťoudeleniebolavdanomprípadezamietnutá.Pretakýtoprípadpodľanázorusúduneplatí
uvedená lehota vzhľadom na potrebu skúmania rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. V danom prípade bol pritom

exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pre ktorý vylúčenie 15 - dňovej lehoty vyplýva priamo z § 44
ods. 2 Exek. poriadku. K názoru navrhovateľa týkajúceho sa predpokladu racionálneho zákonodarcu a
s tým spojeným názorom, že rozhodcovský rozsudok nie je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exek. poriadku súd dáva do pozornosti dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z.z., ktorým bolo
doplnené ustanovenie § 41 ods.2 písm. d) Exek. poriadku. Podľa tejto správy samotný zákonodarca
považoval za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exek. poriadku aj rozsudky rozhodcovských

súdovauvedenéustanoveniedoplnilzákonodarcazdôvoduurčitýchpochybnostívyvstávajúcichvpraxi,
aby tieto pochybnosti odstránil.

Ďalšie argumenty navrhovateľa sa vo veľkej miere týkali nesprávnosti úradného postupu exekučného
súdu spočívajúceho v opakovanom preskúmaní exekučného titulu a tým znemožnení možnosti domáhať

sa nároku navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že konajúcemu súdu je z úradnej
činnosti známe, že rozhodovacia prax všeobecných súdov SR týkajúca sa posúdenia neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je jednotná. Na druhej strane je však potrebné
uviesť, že exekučný súd nevybočil z jednej z rozhodovacích línií všeobecných súdov v takom smere,
že by bola právne neudržateľná alebo by bola svojvoľná. Mnohé prvostupňové a krajské súdy, NS SR

aj Ústavný súd SR (napr. I. ÚS 456-/2011 zo dňa 23.11.2011) vo svojich rozhodnutiach konštatovali,
že exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je
povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je
tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Uvedenú skutočnosť navrhovateľ

ani nenamietal, namietal však prekročenie zákonného rámca pri posudzovaní materiálnej vykonateľnosti
rozhodcovského súdu. Argumenty navrhovateľa v tomto smere sa týkali právneho názoru na to, či
je možné preskúmať rozhodcovskú doložku spôsobom, ako to vykonal exekučný súd. Ako už bolo
uvedené, exekučný súd sa držal jednej z názorových a rozhodovacích línií všeobecných súdov SR
(potvrdenej aj mnohými rozhodnutiami NS SR). V tomto smere súd poukazuje tiež na záver obsiahnutý

v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES)
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov

3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

Vyslovenie právneho názoru nemôže byť podľa názoru súdu nesprávnym úradným postupom.

Prípadná nesprávna aplikácia právnych predpisom by mohla viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia
(podmienkou pre náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia je však zrušenie takéhoto
rozhodnutia). Ak navrhovateľ nesúhlasil s právnym názorom exekučného súdu, mohol využiť opravné
prostriedky, ktoré mu procesné predpisy umožňujú využiť. Túto možnosť však navrhovateľ nevyužil. V
tejto súvislosti súd poukazuje na to, že aj v zmysle judikatúry ÚS SR obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ ich v

konaní nepreukázal.

Súd mal za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné nahradiť iba skutočnú
škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ v konaní nepredložil,ani neoznačil žiaden dôkaz, preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil vo výške istiny s
príslušenstvom, ktorá viac podľa neho nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Súd
má za to, že uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie z dôvodu, že exekučný titul vydala neoprávnená osoba/orgán, má za následok, že nie je
daná materiálna právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej
veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res
iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde. Súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami navrhovateľa o
tom, že v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku došlo k

vytvoreniu stavu zakladajúceho reálnu nevymožiteľnosť istiny a mal za to, že navrhovateľovi nemohla
vzniknúť majetková škoda vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, keďže táto mohla byť opätovne
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Dôkazné
bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo navrhovateľa, ktorý však svoje dôkazné
bremeno neuniesol a nepreukázal ani splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu
v časti vzniku majetkovej ujmy. Znalecký posudok č. 1/2014 predložený navrhovateľom v priebehu

konania je v tomto smere bezpredmetný, keďže predmetom jeho skúmania bola majetková škoda
uplatňovaná navrhovateľom v iných konaniach ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Naviac v danom prípade v exekučnej veci, v ktorej sa podľa navrhovateľa mal exekučný súd dopustiť

nesprávneho úradného postupu, nebola vykonaná žiadna žiadosť o stave konania alebo urgencia o
pokračovanie v konaní, teda žiadne náklady spojené s takouto agendou navrhovateľovi v tomto prípade
ani nevznikli.

Navrhovateľ sa tiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie

je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej
ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich
dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach
pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom
platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom
na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Navrhovateľ uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať,
resp.žeučlenovriadiacichorgánovnavrhovateľaajehomajiteľovbolivyvolanépocityfrustrácie,úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Navrhovateľ však svoje tvrdenia
nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať
iba na základe abstraktných tvrdení účastníka, ktoré nie sú preukázané a konkretizované, napríklad

minimálne špecifikovaním, aké podnikateľské postupy a aktivity boli postupom súdu ovplyvnené.
Pocity fyzických osôb účastných na podnikaní právnickej osoby, ktorá si náhradu škody uplatňuje,
sú podľa názoru súdu právne irelevantné. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z
istiny a príslušenstva nie je podložená nijakými reálnymi skutočnosťami, či odôvodnenými výpočtami.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie

porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. V predmetnom konaní však nedošlo k porušeniu
práv navrhovateľa, preto mu ani nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ teda
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu.

Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani
nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o žiadosti o udelenie
poverenia došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval navrhovateľ. Je len ťažko uveriteľné, že bypodnikateľské plány navrhovateľa mali byť závislé od rozhodnutia o žiadosti exekútora o udelenie
poverenie,tedaod rozhodovaniavoveciach,kdepohľadávkaniejeriadneplatenáaječastokrátotázne,
nakoľko je vôbec vymožiteľná.

Súd má tiež za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,

neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho
skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže mať teda za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý
by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim v tom smere, že ak by nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Keďže súd nemal v konaní preukázaný nesprávny úradný postup a vznik škody, nie je možné hovoriť
ani o príčinnej súvislosti medzi nimi.

Navrhovateľ teda v konaní nepreukázal žalovateľnosť samotného nárok, ani vznik majetkovej škody,
či vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ani tú skutočnosť, že by zo strany exekučného súdu v
exekučnomkonaníišloonesprávnyúradnýpostupspočívajúcivnímuvádzanýchzbytočnýchprieťahoch
aanipríčinnúsúvislosťmedziprípadnýmnesprávnymúradnýmpostupomexekučnéhosúduaprípadnou
navrhovateľovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v

tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť odporcu
za náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobené nesprávnym úradným postupom podľa zákona č.
514/2003 Z.z., preto súd jeho návrh zamietol.

K námietkam odporcu týkajúcich sa nedostatkov návrhu na začatie konania a premlčania súd len

poznamenáva, že návrh navrhovateľa na začatie konania má všetky náležitosti v zmysle § 79 ods.
1 O.s.p. a z petitu navrhovaného výroku je súdu zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, i keď súd
prisvedčuje argumentácii odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať exekučné
konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom exekučnom konaní
bol účastníkom konania a boli mu doručované rozhodnutia v ňom vydané, čiže má vedomosť aj o

spisovej značke konania na exekučnom súde. Pokiaľ ide premlčanie nároku, toto nie je možné presne
určiť, keďže navrhovateľ nepredložil súdu doklady o tom, kedy doručil návrh na predbežné prerokovanie
nároku odporcovi. Ak by súd vychádzal z údajov odporcu, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku mu boli doručené dňa 23.04.2012, v takom prípade by právo navrhovateľa domáhať sa náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nebolo premlčané, pretože návrh oprávneného

(navrhovateľa) na zmenu exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 2.7.2009, teda až po dni
23.04.2009, z ktorého vychádzal odporca ako hraničného dňa, ktorý predstavuje tri roky pred dňom,
kedy mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastník, ktorý má úspech

vo veci, má právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, teda nemá právo na
náhradu trov konania. Odporca ako úspešný účastník si náhradu trov konania uplatnil, avšak nevyčíslil
ich výšku a z obsahu spisu nevyplýva, aby mu nejaké trovy vznikli, preto súd vyslovil, že žiadnemu z
účastníkov konania náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.