Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, April 17, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200196
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200196.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcov 1/
GreenActive, s.r.o., so sídlom vo Svidníku, Karpatská 754/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 706 534,
zastúpeného konateľkou spoločnosti Kinga Tereza Nowakovská - Zieliňska, trvale bytom J. republika,
J. Y. XXB, 2/ H. R. M., nar. XX.XX.XXXX, I. XX/X, XXX XX G. - B., J. republika, právne zastúpených
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti
žalovanejSociálnejpoisťovniústredievBratislave,ul.29.augustač.8,81363Bratislava,opreskúmanie
zákonnostipostupuarozhodnutiažalovanejzodňa10.decembra2013č.:XXXXX-X/XXXX-BAvspojení

s prvostupňovým rozhodnutím na základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1/ rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 10. decembra 2013 č.
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Svidník zo
dňa 25. septembra 2013 č.: XXXX-X/XXXX podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vracia žalovanej
na ďalšie konanie.

Náhradu trov konania žalobcovi v 1/ rade n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2/ rade trovy konania vo výške 432,30 Eur, ktoré je povinná
žalovaná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu v 2/ rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1/ rade domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej
uvedenej v úvodnej časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka

Svidník zo dňa 25.09.2013 č.: XXXX-X/XXXX-SK, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie
konanie a priznať trovy konania.
Žalobca v žalobe poukázal na to, že rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho
orgánu sú nezákonné. Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. I písm. a), čl. 13 bod 3 Základného nariadenia, ako
aj § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Zdôraznil, že žalobcovi boli odňaté práva brániť sa proti rozhodnutiam orgánom verejnej moci.
Argumentovalďalejtým,žeprvostupňovérozhodnutienebolovydanévzákonnejlehote,pričomvydaním

rozhodnutia došlo k porušeniu rovnakého zaobchádzania, ako aj tým, že prvostupňové rozhodnutie
nebolo dôvodné, pretože poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutia, ktorým deklaroval,
že žalobca podlieha legislatíve SR.Rozhodnutia sú podľa žalobcu nepreskúmateľné, pretože správny orgán rozhodol o zániku povinného
poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013, ktorá bola vykonaná
nezákonne. Žalobca poukázal aj na to, že v rámci kontroly predložil všetky potrebné dôkazy -

pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky, evidenciu dochádzky, čo preukazuje výkon závislej práce
zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území SR, pritom zdôraznil, že kontrola v roku 2012
vykonaná sociálnou poisťovňou nezistila žiadne nedostatky. Zároveň v závere žaloby citoval podstatné
časti Praktickej príručky o tzv. uplatniteľnej legislatíve podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Zdôraznil, že žalobca na území SR vykonáva podnikateľskú činnosť riadne a v súlade so zákonom,

pričom si plní všetky povinnosti a je toho názoru, že vydané rozhodnutia žalovanej vychádzali z
nesprávneho právneho posúdenia veci a preto navrhol rozhodnutia správnych orgánov zrušiť a vec
vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 19.12.2014 vyjadrila žalovaná a s poukazom na

dôvody rozhodnutí správnych orgánov navrhla žalobu zamietnuť.

Ako vyplýva zo súdneho spisu na výzvu súdu reagoval právny zástupca žalobcu v 1/ rade písomným
podaním zo dňa 02.04.2014, pričom súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania s
poukazom na ustanovenie § 250f ods. 1, 2 O.s.p. Vzhľadom na to, že sociálna poisťovňa najskôr na

výzvu súdu doručenú 05.05.2014 nereagovala, až následne, keď uznesením Krajského súdu pod sp.
zn. 2S/6/2014 - 20 zo dňa 21.07.2014 bol do konania pribratý H. R. M., zamestnanec žalobcu v 1/ rade,
ako účastník konania podľa § 250 ods. 1 O.s.p. a na vytýčený termín pojednávania deň 16.01.2015
písomným stanoviskom zo dňa 12.01.2015 súhlasila, aby súd rozhodol vo veci bez účasti zástupcu
sociálnej poisťovni ústredia.

Na pojednávaní krajský súd dňa 16.01.2015 vypočul prítomného substitúta právneho zástupcu žalobcu
v 1/ rade, ktorý predložil návrh na pribratie ako účastníka konania podľa § 91 ods. 2 v spojení s
ustanovením § 92 ods. 1 O.s.p. zamestnanca žalobcu H. R. M.. Konanie bolo odročené na neurčito s
tým, že následne uznesením pod sp. zn. 2S/6/2014 - 37 zo dňa 24.02.2015 súd pripustil vstup osoby

H. R. M. do konania 2S/6/2014 na strane žalobcu, ako žalobcu v 2/ rade podľa § 92 ods. 1 O.s.p. a vo
veci na základe predchádzajúceho súhlasu žalovanej, aby vo veci súd rozhodol bez účasti povereného
zástupcu a v súlade s jej postupom v obdobných veciach, vyhlásil súd rozsudok dňa 17.04.2015 o
10:50 hod. na č.d. 107 Krajského súdu v Prešove potom, čo bolo oznámenie o Vyhlásení rozhodnutia
vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove odo dňa 25.03.2015 do 17.04.2015 podľa §

156 ods. 1, 3 O.s.p.

Z administratívneho spisu predloženého súdu mal súd jednoznačne preukázané, že prvostupňový
správny orgán Sociálna poisťovňa pobočka Svidník dňa 25.09.2013 pod č. XXXX-X/XXXX-SK podľa

§ 178 ods. 1 písm. a) bod I zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v spojení s ustanovením
§ 210 ods. 1 citovaného zákona rozhodol, že pánovi H. R. M., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi zamestnávateľa GreenActive s.r.o. od 01.08.2012 podľa slovenskej legislatívy. Výrok
rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán poukazom na to, že od vstupu Slovenskej republiky

do Európskej únie sa od 1. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné
nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné. Od 01. mája
sa uplatňujú ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) a vykonávacie
nariadenie ES Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.
Zároveň prvostupňový správny orgán citoval ustanovenie čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 3 Základného

nariadenia. Argumentoval ďalej v odôvodnení tým, že vykonal dňa 11.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej
zistil, že na adrese sídla GreenActive s.r.o. Karpatská 754/7, Svidník sa nenachádza kancelária, ani
prevádzka zamestnávateľa. Zamestnanci sa tam nezdržiavajú. Adresa bola poskytnutá za účelom
zriadenia živnosti Ing. H. C., ktorý je mzdovým účtovníkom zamestnávateľa. Na základe výsledkov
kontroly nebolo preukázané, že pán H. R. M. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území SR

a preto nemôže podliehať Slovenským právnym predpisom čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 3 Základného
nariadenia, preto rozhodla Sociálna poisťovňa pobočka Svidník tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozhodnutia.O odvolaní žalobcu v 1/ rade rozhodla žalovaná ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 Zákona o
sociálnom poistení tak, že odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zo dňa
25.09.2013 pod č. XXXX-X/XXXX-SK potvrdila.

Výrok rozhodnutia odôvodnila žalovaná poukazom na prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a
zároveň poukázala v celom rozsahu na dôvody odvolania žalobcu v 1/ rade. Žalovaná preskúmala
rozhodnutieprvostupňovéhosprávnehozáveruadospelakzáveru,žebolovydanévsúladesozákonom
na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, pritom citovala príslušné ustanovenia zákona
č. 461/2003 Z.z., ako aj jednotlivých článkov Základného nariadenia a Vykonávacieho nariadenia a

argumentovala postupom správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozhodnutia.
V závere uviedla, že Sociálna poisťovňa pobočka Svidník vykonala u zamestnávateľa kontrolu zo dňa
11.03.2013, na základe ktorej sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu na území SR,
ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania u zamestnávateľa. Prvostupňový správny orgán
podľa žalovanej správne rozhodol, keď uviedol, že zamestnancovi, ako účastníkovi správneho konania
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

na území SR v období od 01.08.2012 nevzniklo. Zároveň v závere svojho rozhodnutia žalovaná
poukázala na citáciu čl. 13 ods. 5 Základného nariadenia, ako aj na príslušné ustanovenia Zákona o
sociálnom poistení, konkrétne § 172 a nasledujúcich s dôrazom na ustanovenie § 184 ods. 8, § 185
ods. 4.

Ako vyplýva z vyššie citovaných skutočností a z obsahu žaloby žalobca v 1/ rade sa domáha
preskúmania rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov s
poukazom na ustanovenie § 247 a nasledujúcich ustanovení O.s.p sú rozhodnutie správneho orgánu,

ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistenírozhodolprvostupňovýsprávnyorgántak,žežalobcoviv2/radenevzniklopovinnénemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
žalobcu v 1/ rade od 01.08.2012 z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1/ rade nebol preukázaný
reálny výkon práce zamestnanca na území SR.

Zároveň súd konštatoval, že s poukazom na návrh právneho zástupcu pripustil vstup žalobcu v 2/ rade
ako účastníka na strane žalobcu v 1/ rade podľa § 92 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1
O.s.p. a to uznesením zo dňa 24.02.2015 pod sp. zn. 2S/6/2014-37. Zároveň ako už vyššie uviedol súd
vo veci vyhlásil rozhodnutie potom, čo vypočul právneho zástupcu žalobcov a žalovaná súhlasila, aby

súd vykonal pojednávanie bez účasti zástupcu sociálnej poisťovne ústredia.

preto rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalovaná ako zákonné potvrdila. čka Svidník
rozhodla vo veciach sociálneho pKrajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté

rozhodnutie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v
žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. s poukazom na
ustanovenie § 250f ods. 2 O.s.p. vyhlásil rozhodnutie bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcov
v 1/ a 2/ rade, ako aj žalovanej potom, čo právneho zástupcu žalobcov v 1/ a 2/ rade vypočul na
pojednávaní dňa 16.01.2015. V súlade s preskúmaním zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej,

ako aj prvostupňového správneho orgánu rozhodol tak, že žalobu žalobcu v 1/ rade ako nedôvodnú
zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade zrušil rozhodnutie žalovanej zo
dňa 10.12.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec
vrátil žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu, že zistený skutkový stav bol nepostačujúci na posúdenie
veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaná podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom
poistení odvolanie žalobcu zamietla, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Súd pri
preskúmavaní zákonnosti tohto rozhodnutia v preskúmavacom konaní bol viazaný rozsahom žalobných
námietok, pričom skúmal aj splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do
Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia,
Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečeniana zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v
rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady
(EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009
(ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009zo16.9.2009,ktorýmsavykonávanariadenieč.883/2004(ďalejlen„vykonávacienariadenie“).
Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z

22.05.2012,ktorýmsameníadopĺňanariadenie(ES)č.883/2004Z.z.okoordináciisystémovsociálneho
zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES)
č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,

v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo

viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v

boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných

skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi

sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc J.epubliky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v J. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanierelevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len

orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie

príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri

určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1/ rade
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, že ide len o virtuálnu adresu a pracovné

stretnutia bývajú realizované v hoteli K. M. XXX, R.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné
doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry.
Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska z J.epubliky. Konkrétny rozpis prác
jednotlivým zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce prideľoval svojim zamestnancom ústne
podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet

zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1/ rade na území Slovenskej republiky, ani
splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 1/ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1, 2 a §
250jO.s.p.vyplýva,žesprávnesúdnictvojeovládanédispozičnouzásadou.Konaniesazačínananávrh,
ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola

ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,

čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1/ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p.,
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania predsprávnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1/ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote

podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1/ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe

povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti
Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4

tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky

nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1/ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1/ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcu v 2/ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1/ rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo

veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 , v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a

zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne

pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä

výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa
ods. 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorýchpred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len

spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1/ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

rozhodovala na základe toho, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia
žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218
ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je
to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1/ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu J. republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1/ rade v žalobe nenamietal
v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym
orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2/ rade, postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1.
rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1/ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú
zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou

"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty

nemožno odpustiť.

Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek

povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi v 2/ rade do vlastných rúk.
Doručené bolo matke žalobcu v 2/ rade.

Zároveň z podaní právneho zástupcu žalobcu v 2/ rade (návrh na vstup ďalšieho účastníka do konania
na strane žalobcu a to žalobcu v 2/ rade zo dňa 16.01.2015) vyplýva, že žalobca v 2/ rade sa domáha

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z dôvodu porušení svojich subjektívnych práv. Ak teda
rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou, ako adresátom a žalobca
v 2/ rade sa aktívne domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej
hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosťopätovne toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 2/ rade a žalobu žalobcu v 2/ rade považoval za včas
podanú.

Z citovaných článkov Základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho

členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) Základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) Základného nariadenia.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo
na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie
rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanci
skutočne vykonávali zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje

pochybnosť z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských
samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch
cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc J. republiky, ale
vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú
v Poľskej republike.

Záver o tom, že žalobcovi v 2/ rade zaniklo, resp. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.08.2012 Sociálna poisťovňa,
pobočka vyvodila z kontroly vykonanej dňa 11.03.2013 a zo zistenia, že na adrese žalobcu v
1/ rade uvedenej vo výpise zo Živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka

zamestnávateľa. Ide o virtuálnu adresu. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným
vedúcim podniku zahraničnej osoby A.. H. C. sa konajú na adrese M. XXX, R., (P. K.). Na
uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby A..
H. C.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa
uchovávajú na tejto adrese. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných

strán. Zamestnávateľ riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska z J. republiky. Práce boli
prideľované zamestnancom ústnou formou. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné
jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa práce boli viazané na objednávku, ktorá
nebola vopred plánovaná.

Na základe týchto zistení správny orgán vyvodil, že nebolo preukázané, že žalobca v 2/ rade
reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) Základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2/ rade reálne činnosť zamestnanca na
území Slovenskej republiky nevykonával.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1/ rade, pretože

právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti ústne, riadiť svoju činnosť externe a pod..

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.Článok 13 (1) a Základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu

bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) Základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak

vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré

koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo
vzťahu k priestorom v P. K., R., ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv
s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom
náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu

vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu v 2/ rade ako zamestnanca.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na

rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca v 2/ rade na území
Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a zistenie

skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe

ktorých rozhodovala.Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v 2/
rade zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil
vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1/ rade a rovnako vykonať dokazovanie za účelom
objektívneho preukázania, či žalobca v 2/ rade činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
reálne vykonával.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi v 2/ rade, ktorý mal
v konaní úspech, náhradu trov konania v sume 432,30 Eur za 3 úkony právnych služieb (prevzatie a
príprava zastúpenia, podanie žaloby v roku 2014 a pojednávanie vykonané dňa 17.04.2015) podľa §
11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb a to za 2 úkony vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015,
spolu vo výške 407,83 Eur.

V súlade s ustanovením § 16 ods. 3 vyhlášky režijný paušál 2 x 8,04 Eur a 1 x 8,39 Eur, spolu vo
výške 24,47 Eur.

Spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur je povinná žalovaná zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalobcu v 2/ rade JUDr. Dušana Remetu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V predmetnej veci senát krajského súdu rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.