Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 9, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/614/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220290
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220290.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a

členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľky:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
26.3.2014 č.k. 9C/457/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 769,26 eura ako náhrady škody a sumy 153,85 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 8Er/216/2011 a to rozhodnutím vydaným s omeškaním o 181 dní , z dôvodu porušenia jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust.

§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41
ods. 1, 2 písm.c/ a d) a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej
len "Exekučný poriadok"). Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané ,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 8Er/216/2011 podal súdny
exekútor súdu dňa 22.2.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom

na vykonanie exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len "exekučný súd")
zo dňa 9.6.2011 č.k.8Er/216/2011- 10 zamietnutá a keďže oprávnený nepodal
proti nemu odvolanie ,uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Následne uznesením zo dňa 12.4.2012 č.k.
8Er/216/2011-21 právoplatným 25.4.2012 bolo exekučné konanie zastavené. Súd skúmal dôvodnosť
návrhu navrhovateľky z pohľadu ňou tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorý navrhovateľka
videla v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, resp. v lehote primeranej, z akého dôvodu

táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodov na náhradu škody a či vôbec navrhovateľke
nejaká vznikla škoda. Opierajúc sa o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
exekučného konania dôvodil, že z jeho slovného a logického výkladu vyplýva, že 15-dňová lehota sa
vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd „poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie,avšak v prípade zamietnuti žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu. Mal za to, že k vydávaniu
poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Okrem toho mal za to, že pre výklad zákona je podstatný úmysel

zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že v čase podania žiadosti
na vydanie poverenia (22.2.2011) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné znenie zákonného
ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z
vecného hľadiska. Z uvedeného jednoznačne vyplývalo, že tvrdenie navrhovateľky, že exekučný súd
rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 181dní, je nepravdivé a zavádzajúce. V

danej veci bolo potrebné konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci po 3
mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu,
keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V tejto súvislosti argumentoval,
žerozhodovaciačinnosťvprípade,ženávrhnavykonanieexekúciejevrozporesozákonom,sivyžaduje
zložitejšie právne posúdenie a tiež i prípadné zadováženie listinných dôkazov, ako tomu bolo i v danej

veci. Uzavrel preto, že ak exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti v lehote 3 mesiacov nedošlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, pretože žiadna lehota na vydanie rozhodnutia ,
ktorým súd zamieta žiadosť neplatila. Zdôraznil tiež, že ani prípadné nedodržanie primeranej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď táto

kompetencia prináleží len Ústavnému súdu SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Konštatoval,
žepreskúmanímexekučnéhospisunezistilžiadneprieťahy,ktorébyodôvodňovalipriznaťnavrhovateľke
nemajetkovú ujmu a nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania
lehoty. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľky, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom

SR za prieťahy. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nebolo možné
posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej
lehote ako nesprávny. Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
bol jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom (zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)

neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v
súlade s platnými právnymi predpismi a následne tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, a dňa
9.6.2011 uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto situácie účastníkom exekučného

konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Skutočnosť, že súd teda oprávnene
preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov
a dostupnej súdnej judikatúry tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej
republikyastanovískSúdnehodvora(ES),atiežskutočnosť,žeožiadostioudeleniepovereniarozhodol
po 3 mesiacoch (keďže v danom prípade neplatila 15-dňová lehota), nemohla mať za následok jeho

nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok navrhovateľky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa dospel k
záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil, z ktorého dôvodu
navrhovateľke nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Súd prvého
stupňa nesúhlasil s námietkou odporcu o predčasnosti podanej žaloby, pretože v čase rozhodovania

súdu, táto lehota už uplynula a odporca o návrhu navrhovateľky v rámci predbežného prerokovania
nevyhovel. Súd prvého stupňa preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol.
Odporca v písomnom vyjadrení vzniesol aj námietku premlčania, dôvodiac, že lehota na uplatnenie
tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to,

exekučné konanie bolo začaté v roku 2010 a navrhovateľka sa predbežného prerokovania domáhala v
roku 2012, predmetný nárok na náhradu škody súd nepovažoval za premlčaný a námietku premlčania
vznesenú odporcom neakceptoval. Mal za to, že navrhovateľka, ktorá sa svojim návrhom domáhala
náhrady škody ,výšku tejto škody v konaní nepreukázala, nešpecifikovala z čoho presne pozostáva ana základe akej činnosti exekučného súdu jej táto škoda vznikla. Nepreukázala samotný vznik škody,
ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou,
ktorá ju mala spôsobiť, napriek tomu, že navrhovateľka je v konaní tá, ktorá má preukázať svoje

tvrdenia a predložiť dôkazy. Súd prvého stupňa prijal záver, že na strane odporkyne, konajúceho
cestou exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, preto sa ďalej nezaoberal ani
výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, keďže nebol zistený právny základ tohto nároku a to
zodpovednosť odporcu za uplatňovanú ujmu, a preto návrh ako nedôvodný zamietol a o náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu

trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila tým, že súdom prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkla súdu nesprávne použitie nového ustanovenia § 9

ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z., k čomu bližšie uviedla, že zásadne namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo
podľa neho možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Okrem toho namietala, že súd vytvára konštrukciu,
podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemohol podľa nej založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tejto súvislosti

poukázala na to, že nemala k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohla niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mala v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz
označila aj exekučný spis a žiadala použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov
však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázala tiež na to, že

súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mala za
to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.. Ďalej v odvolaní
argumentovala, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd mal podľa nej aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným

súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi
úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd
opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku
6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a poprejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Predmetom tohto konania je návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporkyni domáha zaplatenia
sumy 769,26 eura z titulu náhrady škody a sumy 153,85 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na
označenom súde pod sp. zn. 8Er/216/2011 . Nesprávny úradný postup navrhovateľka videla v nevydaní

rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako
181 dní.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom

rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/216/2011 je preukázané,
že exekučnému súdu bola dňa 22.2.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej
P. E. o vymoženie sumy 216,16 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Karloveské
rameno, Bratislava zo dňa 22.12.2010 sp. zn. SR/12603/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 9.6.2011
č. k. 8Er/216/2011-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.8.2011.Následne uznesením zo dňa 12.4.2012 č.k.
8Er/216/2011-21 bolo exekučné konanie právoplatne zastavené. Podľa navrhovateľa takýto postup

exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým
oneskorením (viac ako 181 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom

ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.6.2010 do 31.5. 2011 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom

v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie., nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu

bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez

zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stavprávnejneistoty,vktorejsanachádzaosobadomáhajúcasarozhodnutiaštátnehoorgánu.Pokiaľby
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,

v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia
žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku,
na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobomtak, ako to tvrdí navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím
na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu

ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 3
mesiacov od podania žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote.
Keďže navrhovateľka postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého

stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.
1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení

ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého
stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,
ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo

sa v danom prípade nejedná.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu zo
strany žalobcu odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o skoršie
rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z

hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoravprimeranejlehote,pričomajvzmyslestanoviskaÚstavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať

aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné

zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti
navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky
a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu

spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za
škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená
pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone
špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,
abymedzikonaním,ktoréviedlokvznikuškodyasamotnouškodou,boladanápriamapríčinnásúvislosť.

Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich
splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu ato zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny
úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických

a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V prejednávanej veci, vychádzajúc z uvedených záverov, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľkou v tomto konaní, čo
učinil i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Podľa
navrhovateľky postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútoradošlopouplynutízákonnej15-dňovejlehoty

a s časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s
účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené
so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej

škody vyčíslil na sumu 769,26 eura predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným vymáhaním istiny v exekučnom konaní.
Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 153,85 eura (t. j.
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom) za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu , keď márnym

uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu pohľadávky, za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej

veci navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9
ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľky pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že jej návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej

vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej
v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľka podávala návrhy na vykonanie exekúcie v
rádovo tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohla nepočítať s tým, že s ohľadom na
exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaná na predloženie konkrétnej zmenky/ úverovej zmluvy , čo

sa podstatnou mierou aj s dobou, kým tak na výzvu exekučného súdu učinila, podieľalo na dĺžke konania
do rozhodnutia exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľka ako účastníčka
exekučného konania v pozícii oprávnenej práve svojim správaním výrazne ovplyvnila dĺžku exekučného
konania, a preto v postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť
zbytočné prieťahy.

Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka nepreukázala, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľkou v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.