Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Scud/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200152
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200152.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň
JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1./ Z.
Y. - W., so sídlom T. XXX/X, S., IČO: XX XXX XXX, 2./ X. Z., bytom W. XX, XX-XXX Z., Z. republika,
3./ W. D. S., bytom W. D. X/XX, XX-XXX D., Z. republika, zastúpených JUDr. Dušanom Remetom,
advokátomsosídlomvPrešove,Masarykova2,protižalovanejSociálnejpoisťovni,ústredievBratislave,

Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 18. decembra 2013 číslo:
46791-2//2013-BA a zo dňa 10. decembra 2013 číslo: 53222-2/2013-BA, v spojení s rozhodnutiami
prvostupňového správneho orgánu jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1./ rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade z r u š u j erozhodnutie žalovanej zo dňa 18.decembra 2013 číslo:

46791-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 14.augusta
2013 číslo: 22835-24/2013-PO podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3./ rade z r u š u j erozhodnutie žalovanej zo dňa 10.decembra 2013 číslo:

53222-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 16.augusta
2013 číslo: 22839-49/2013-PO podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Konanie o návrhu na prerušenie konania zastavuje.

Žalobcovi v 1./ rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2./ rade trovy konania v sume 220,35 Eur a žalobcovi

v 3./ rade v sume 226,53 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku na účet JUDr. Dušana Remetu, advokáta, vedený v J.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 11.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 2./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 18.decembra 2013 číslo: 46791-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod sp. zn. 16Scud/5/2014.Žalobou zo dňa 11.02.2014 sa žalobcovia v 1./ a 3./ rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 10.decembra 2013 číslo: 53222-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu. Konanie je vedené pod sp. zn. 16Scud/6/2014.

Na pojednávaní konanom dňa 23.04.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením §
246c ods. 1 O.s.p. spojil obidve veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 16Scud/5/2014.

Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 18.12.2013 a 10.12.2013 rozhodla žalovaná ako odvolací

orgán o odvolaní žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni,
pobočky Prešov zo dňa 14.08.2013 číslo: číslo: 22835-24/2013-PO (16Scud/5/2014) a zo dňa 16.08.
2013 číslo: 22839-49/2013-PO (16Scud/6/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 14.08.2013 (16Scud/5/2014) rozhodol podľa § 178
ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
žalobcu v 1./ rade dňom 01.07.2011 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodnutím zo dňa 16.08.2013
(16Scud/6/2014) rozhodol prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods.

1 zákona tak, že žalobcovi v 3./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenieapovinnépoistenievnezamestnanostiakozamestnancovižalobcuv1./radedňom01.02.2011
do 30.06.2012 podľa slovenskej legislatívy.

V obidvoch rozhodnutiach žalovaná citovala rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a jeho

oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm.
a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1./ rade

vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení z 21.01.2011 a v
registri zamestnávateľov je vedený od 01.02.2011. Žalobca v 2./ rade bol vedený v Registri poistencov
Sociálnej poisťovne od 01.12.2011 a žalobca v 3./ rade od 01.04.2012.

Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú

koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické
osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského
štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného
nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že

orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v
zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu
riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia
Z. inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS K., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré

sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým cieľom ale
nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej
činnosti v Z. republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS K. bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce
skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Túto vykonala za obdobie od 01.02.2011 do 11.03.2013 v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013. Zdôraznila,
že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a
určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje
na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských

štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy
členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo
alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach
EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miestapodnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl
C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že
takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo

miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že
prvostupňový správny orgán v rámci kontroly zistil, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje
kancelária ani žiadna prevádzka, nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe,
na ktorej je uvedené meno Z.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej
adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na

adresu S., D. X. Zamestnanci prvostupňového správneho orgánu ďalej zistili, že na adrese S.,
D. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Následne zistil, že pracovné stretnutia so
zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela
X., T. ulica, S.. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné
zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania
(zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska v Z. republike. Konkrétny rozpis prác jednotlivým

zamestnancom účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim zamestnancom
telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné
zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky. Z
týchto zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť zamestnávateľa uvedená vo výpise z
obchodnéhoregistranespĺňazákladnékritériaregistrovanéhosídlaspoločnosti.Ďalejjevrozhodnutiach

uvedené, že kontroly Inšpekcie práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činností
zamestnancov na území Slovenskej republiky, týkali sa iných skutočností a že splnenie podmienok
na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená (v zmysle koordinačných nariadení) kontrolovať len
Sociálna poisťovňa a jej postup je rovnaký ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v inom členskom
štáte. Zdôraznila, že zamestnanci v1. rade, ktorí disponujú prenosným dokumentom A1 (ďalej len

formulár PD A1) na základe ktorých sa na týchto zamestnancov vzťahuje slovenská legislatíva, majú
tieto formuláre vystavené na dobu určitú. Formulár PD A1 vystavila Sociálna poisťovňa v čase
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky. Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve ale je oprávnená

určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade
určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej je Sociálna poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť.
Na základe uvedených skutočností žalovaná ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancom
žalobcu v 1./ rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v prípade žalobcu v 2./ rade dňom 01.07.2011 a v

prípade žalobcu v 3./rade dňom 01.02.2011 do 30.06.2012 nevzniklo. Na takýchto zamestnancov sa
bude v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia prihliadať ako na osoby, ktoré celý svoj príjem
získali v členskom štáte - Z. republike.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným

konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 185 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladov
pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkov
konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný
stav veci.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1./ rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej
v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods.
1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej

správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty,
konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu
porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca

dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa.
Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosťrozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup
podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania,

lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2/. a 3./ rade, občanov
Z. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu
bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej

kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol
správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u

žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných

právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v

sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie

podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal,abykrajskýsúdzrušilrozhodnutiažalovanejvspojenísrozhodnutiamiprvostupňovýchsprávnych
orgánov a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti
konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konania
prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Napojednávaníkonanomdňa23.04.2015návrhynaprerušeniekonanívzalspäť.Ztohtodôvodukrajský
súd konanie o návrhoch na prerušenie konaní zastavil.

V priebehu súdneho konania (návrhmi zo dňa 04.11.2014 a zo dňa 27.02.2015) právny zástupca žiadal,
aby krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do

konania na strane žalobcu, a to žalobcov v 2./ a 3./ rade.

Uznesením sp. zn. 16Scud/5/2014-18 zo dňa 17.02.2015 a sp. zn. 16Scud/6/2014-18 zo dňa
05.03.2015, krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších
účastníkov do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ a 3./ rade. Uznesenia nadobudli

právoplatnosť dňa 26.02.2015 a dňa 13.03.2015.

Žalobcovia v 1./ až 3./ rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobám zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im

predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s
tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov a žalovanej, oboznámil
sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./
rade sú žaloby nedôvodné, vo vzťahu k žalobcom v 2./ a 3./ rade sú dôvodné, lebo zistenie skutkového
stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi
v 2./ rade nevzniklo dňom 01.07.2011 a žalobcovi v 3./ rade dňom 01.02.2011 do 30.06.2012 povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1./ rade nebol preukázaný reálny
výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky.Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo

14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010
sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná

osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho

vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku

6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia Z. inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS K., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie jevýkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Z. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Z. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS K. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len

orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na

zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1./ rade
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, nachádza sa tam len poštová schránka
patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno Z.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že
zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu

následne osobne doručuje na adresu S.. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, poverení
na vykonanie kontroly zistili, že na adrese S. je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími
kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú
príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela X., T. ulica, S.. V týchto priestoroch sa
nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,

objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska O. P. XX, D.,
Z. republika. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom žalobcu v 1. rade nebol ku kontrole
predložený. Práce prideľoval zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený
bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali
činnosť na území Slovenskej republiky.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani
splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu

správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní

nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť

o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí nepreukázal žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce
pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3

O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením
žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,

že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti

Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4
tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky

Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky
nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade.

Z obsahu žalôb naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnancov (žalobcov v 2./ a 3./ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná

neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1./ rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo

veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na

starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej

poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovnepri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť
výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať
a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať

potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len

spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1./ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené

nedostatky odstráni.

K námietkam žalobcu v 1./ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Z. republiky a retroaktivite, súd konštatuje, že žalobca v 1./ rade v žalobách
nenamietal porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup

zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené. Prvostupňový správny orgán nerozhodol ani
retroaktívne.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobách súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta

porušeniesubjektívnychprávžalobcov v2./a3./rade,postupžalovanej vovzťahuknámietkamžalobcu
v 1./ rade bol v súlade so zákonom, preto žaloby žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako
nedôvodné zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2./ a 3./ rade súd skúmal, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť.Osobitný zákon ( č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi v 2./ rade do vlastných rúk.
Rozhodnutie prevzal O. Z.. Postup podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona nebol dodržaný ani v prípade
doručenia rozhodnutia žalovanej žalobcovi v 3./ rade. Rozhodnutie prevzala C. S..

Zároveň z podania právneho zástupcu žalobcov v 2./ a 3./ rade (návrhy na vstup ďalšieho účastníka do
konanianastranežalobcuzodňa04.11.2014azodňa27.02.2014)vyplýva,žežalobcoviav2./a3./rade
sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia svojich subjektívnych
práv. Ak teda rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk nebolo doručené žalobcom v 2./ a 3./
rade a títo sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej
hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť

opätovne rozhodnutia doručovať žalobcom v 2./ a 3./ rade a ich žaloby považoval za včas podané.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne

zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne

zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť

príslušnej Z. inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS K.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za
účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva zamestnanie
na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z dôvodu, že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je

výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Z. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Z. republike.

Záver o tom, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo dňom 01.07.2011 a žalobcovi v 3./ rade dňom 01.02.2011
do 30.06.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v

nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočka vyvodila z kontroly vykonanej v dňoch 07.03.2013 a
11.03.2013 a zo zistenia, že v registrovanom sídle žalobcu v 1./ rade neexistuje kancelária ani žiadna
prevádzka zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, ktorá
potvrdila, že na uvedenej adrese sa zamestnávateľ nezdržiava má tam len schránku na doručovanie
pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu S.. Na adrese S. je súkromný byt, v ktorom sa

nikto nenachádza. Ďalšími kontrolnými zisteniami ale Sociálna poisťovňa zistila, že pracovné stretnutia
so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne, na adrese spracovateľskej firmy v priestoroch
hotela X. vo S.. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné
zmluvy,obchodnézmluvy,korešpondencia,objednávkyafaktúry.Zamestnávateľprideľovalprácusvojim
zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia.

Na základe týchto zistení správne orgány vyvodili, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2./ a 3./ rade
reálne vykonávali činnosť ako zamestnankyne na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva,akýmspôsobombolopreukázané,žežalobcoviav2./a3./radereálnečinnosťzamestnancov
na území Slovenskej republiky nevykonávali.Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1./rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať

pracovné povinnosti telefonicky, riadiť svoju činnosť externe.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu

bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak

vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o
tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na

konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením,
ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade ako
zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo
ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli X., ani skutočnosti súvisiace s otázkou, kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane

bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako
nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v
2./ a 3./ rade ako zamestnancov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje

tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej

zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej

poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2./ a 3./rade naúzemí Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne
a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k vydaniu napadnutých rozhodnutí,

sú tieto rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4
zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe
ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v 2./ a
3./ rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil
vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadnepochybnostiomiestepodnikaniažalobcuv1./radearovnakovykonaťdokazovanienaobjektívne

preukázanie, či žalobcovia v 2./ a 3./ rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky reálne
vykonávali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcom v 2./ a 3./ rade,
ktorí mali v konaní úspech, náhradu trov konania - žalobcovi v 2./rade v sume 220,35 Eur a žalobcovi

v 3./ rade v sume 226,53 Eur.

Právny zástupca vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 432,30 Eur
pre každého zo žalobcov, za 3 úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby
a pojednávanie dňa 23.03.2015) podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon
vo výške 134 Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur.
V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,
spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83+24,47 Eur). Žiadal, aby
krajský súd priznal žalobcovi v 2./ rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur a žalobcovi v 3./ rade

náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za zastupovanie v správnom súdnictve
je podľa § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky jedna šestina výpočtového základu.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu

môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol (§ 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Režijný paušál v zmysle citovanej vyhlášky patrí advokátovi za jednotlivé úkony právnej služby bez
ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje.

V roku 2014 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu 134,00 Eur
a 1/100 výpočtového základu ( režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu
8,04 Eur.

V roku 2015 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu 139,83 Eur
a 1/100 výpočtového základu ( režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí sumu
8,39 Eur.

Podľa § 11 ods. 4 veta prvá v spojení s § 13 ods. 2 , § 16 ods.3 vyhlášky má úspešný žalobca v 2./

rade nárok na náhradu týchto trov právneho zastúpenia :

1. prevzatie a príprava ( plnomocenstvo z 05.02.2014)..............................................134,00 Eur
2. účasť na pojednávaní 27.03.2015 ( 50% z 139,83 Eur)............................................69,92 Eur3. režijný paušál ( § 16 ods.3)
1x 8,04 Eur.................................................................................................................8,04 Eur
1x 8,39 Eur.................................................................................................................8,39 Eur

Spolu ..........................................................................................................................220,35 Eur.

Podľa § 11 ods. 4 veta prvá v spojení s § 13 ods. 2 , § 16 ods.3 vyhlášky má úspešný žalobca v 3./
rade nárok na náhradu týchto trov právneho zastúpenia :

1. prevzatie a príprava ( plnomocenstvo z 20.01.2015.......................).......................139,83 Eur
2. účasť na pojednávaní 27.03.2015 ( 50% z 139,83 Eur.............................................69,92 Eur
3. režijný paušál ( § 16 ods.3)
2x 8,39 Eur...............................................................................................................16,78 Eur

Spolu ..........................................................................................................................226,53 Eur.

Rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami spočíva aj v nepriznaní náhrady trov právneho

zastúpenia za úkon - spísanie a podanie žalôb, keďže v danom prípade išlo o postup podľa § 92 ods. 1
O.s.p., keď žalobcovia v 2., a 3./ rade nepodávali samostatné žaloby, ale krajský súd pripustil ich vstup
do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.