Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 1, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/507/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110229816
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110229816.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky:
C. J., bytom Z. XXX, S.. X., zastúpená: JUDr. Štefan Čakvári, advokát, Vazovova 9/A, Bratislava, proti
odporcom:1/Slovenskárepublika-MinisterstvovnútraSR,Pribinova2,Bratislava,2/Ministerstvovnútra
SR, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 1/
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. mája 2013, č.k. 11C 113/2010-65, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/,
ako aj v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/, vrátane trov konania, p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom
ochrany jej osobnosti náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur, vo zvyšnej časti náhrady
nemajetkovej ujmy oproti žalovanej sume 100.000,- Eur vo či odporcovi 1/ zamietol a návrh voči
odporcovi 2/ zamietol v celosti. Odporcovi 1/ zároveň uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy
konania a odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom
na ust. § 11, § 13, ods. 1, 2, 3, § 15 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 420 ods. 2 OZ, § 853 ods.

1 OZ, § 101 OZ, § 78 ods. 5, 7 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, § 2 ods. 4 zák. č. 73/1998
Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže SR a Železničnej polície, § 3 uvedeného zákona a § 135 ods. 1 OSP. Uviedol, že
skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný, a teda bolo nesporné, že podľa rozsudku 4T
174/2008 zo dňa 26.6.2009 obžalovaný práp. J. F., príslušník obvodného oddelenia PZ Námestovo,
bol uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že dňa 30.6.2007 v čase o 02,00 hod. v Trstenej na ceste č. II/520 v km 63.300 v smere

Námestovo - Tvrdošín v miestnej časti Prístav, zapríčinil dopravnú nehodu so služobným osobným
motorovým vozidlom značky Š. O. - M. X, X, U..Č.. X. XXX C. tým, že nedodržal rýchlosť jazdy na
ceste pre motorové vozidlá, kde rýchlosť jazdy bola obmedzená dopravnou značkou na 60 km/h. túto
rýchlosť prekročil a v danom úseku jazdil rýchlosťou 112 až 116 km/h, následkom čoho pravou prednou
časťou vozidla narazil do chodkyne Z. J., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom Z. XXX, okres X., ktorá
prechádzala v tom čase z pravej strany na ľavú stranu cesty z pohľadu vodiča, pričom chodkyňa utrpela
zranenia, ktorým na mieste podľahla, čím vodič porušil ust. § 15 ods. 4 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke

na pozemných komunikáciách. Podľa súdu prvého stupňa podľa citovaného rozhodnutia obžalovaný bol
povinný vykonať služobný zákrok, teda v danom prípade prenasledovať rýchlo idúce vozidlo, nakoľko v
opačnom prípade by porušil ust. § 9 ods. 1 Zákona o policajnom zbore. Pri tomto svojom konaní však
zrejme opomenul na to, že mal mať počas celého vykonávania služobného zákroku zapnuté zvláštnevýstražné svetelné zariadenie tzv. majáky spolu so zvláštnym výstražným zvukovým zariadením, tzv.
sirénou, nakoľko iba kombinácia majáka so sirénou mu dáva právo prednosti jazdy. Uviedol, že rozsudok
poukazuje aj na závery znaleckého posudku z odboru cestná doprava, podľa ktorého vo vzťahu k

postaveniuchodkynemožnopokladaťztechnickéhohľadiskareakciuvodiča-obžalovaného zasprávnu
a včasnú. Chodkyňa J. prichádzala do miesta stretu z panelovej cestičky, jej rýchlosť bola stanovená na
5 km/H, chodkyňa vstúpila do vozovky v čase cca 1,9 sekundy pred zrážkou, keď sa vozidlo nachádzalo
60 až 62 metrov pred miestom zrážky, pred zrážkou sa otočila a pravdepodobne sa chcela vrátiť späť
na okraj cesty, ktoré jej otočenie podľa znalca bolo nesprávnym prvkom v jej správaní a podieľalo

sa na vzniku dopravnej nehody. V prípade, že vozidlo nemalo právo prednosti v jazde a chodkyňa
mohla predpokladať, že vozidlo sa pohybuje dovolenou rýchlosťou, potom chodkyňa svojím vstupom do
vozovky vozidlo len obmedzila. Ak mala chodkyňa pred vstupom do vozovky odhadnúť rýchlosť vozidla,
potom chodkyňa svojím vstupom spôsobila ohrozenie a tým, že sa otočila, podieľala sa na vzniku
dopravnej nehody. Poukázal na to, že zo záverov znaleckého posudku z odboru súdne lekárstvo okrem
iného vyplynulo, že nebohá bola v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu pri hladine alkoholu v

krvi vo výške 1,54 g/kg v strednom stupni opilosti, čo sa u nej mohlo prejavovať poruchami rovnováhy a
chôdze, poruchami zraku, priestorového videnia a nesprávnym odhadom vzdialenosti prichádzajúceho
vozidla, spomalením telesných výkonov na mozgové podnety s predĺženou reakčnou dobou, znížením
pozornosti a zníženým uvedomovaním si hroziaceho nebezpečenstva. Bolo preukázané, že vodič mal
zapnuté zvláštne výstražné svetelné zariadenie - maják a k stretu obžalovaného s chodkyňou došlo v

noci o 02,00 hod., kedy bola tma, chodkyňa teda svetlo musela registrovať, a keďže sa jednalo o dospelú
osobu, musela nutne predpokladať, že vozidlo so zapnutými majákmi nepôjde nízkou rýchlosťou, čo
súd v trestnom konaní vyhodnotil ako spolupodieľanie sa chodkyne na vzniku dopravnej nehody, a
teda samotné prekročenie rýchlosti a konanie obžalovaného nebolo jedinou príčinou jej vzniku. Súd
prvého stupňa zhrnul, že porušením povinnosti obžalovaného bolo, že zapríčinil dopravnú nehodu so

služobným motorovým vozidlom tým, že nedodržal rýchlosť jazdy a nepoužil pri služobnom zákroku
pri prenasledovaní iného motorového vozidla výstražné zvukové zariadenie, keď podľa zákona o
policajnom zbore iba kombinácia majáka a sirény by mu dávali prednosť jazdy. V dôsledku uvedeného
došlo k stretu služobného motorového vozidla sa dcérou navrhovateľky, ktorá utrpela zranenia, ktorým
podľahla. Uviedol, že z dôvodu konštatovania porušenia právnej povinnosti obžalovaným trestným

súdom možno jeho konanie považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľky,
keď neoprávneným zásahom je v podstate každý zásah v rozpore s objektívnym právom. Došlo k
nemu zo strany príslušníka PZ pri služobnom zákroku, t.j. priamo pri plnení služobných povinností, keď
nemožno podľa súdu prvého stupňa opomenúť, že na vzniku dopravnej nehody sa podieľala aj samotná
dcéra navrhovateľky, a to jej nesprávnou reakciou na prichádzajúce motorové vozidlo, čo mohlo byť

vyvolané požitím alkoholických nápojov do stredného štádia opilosti. Súd prvého stupňa uviedol, že
podľa výpovede navrhovateľky sa táto zo šoku zo straty svojej milovanej dcéry doposiaľ nespamätala
a s jej stratou sa už nikdy nevyrovná, v dôsledku tejto straty došlo v jej rovine k vážnemu citovému
narušeniu, keď dcéra s navrhovateľkou žila v spoločnej domácnosti a pomáhala jej.

Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku sa súd prvého stupňa zaoberal najskôr touto
otázkou a konštatoval, že uplatnený nárok je právom osobnej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ). Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo
265/2009, podľa ktorého počiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je
podľa§101OZviazanýnaokamih,kedydošlokneoprávnenémuzásahuobjektívnespôsobiléhoporušiť

alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Podľa uvedeného rozhodnutia
nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty
zo spoločenstva s milovanou osobou a pod. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby
môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu

jednotu rôznym spôsobom. Podľa uvedeného rozhodnutia zásah bol jedným konaním, aj keď účinky
budú pretrvávať po dlhú dobu. Súd prvého stupňa dôvodil, že aj v posudzovanom prípade uvedený
zásah (spôsobenie smrti dcéry navrhovateľky) bol jedným konaním odporcu, aj keď jeho účinky budú
pretrvávať po dlhú dobu. Z uvedeného dôvodu ako neopodstatnenú vyhodnotil námietku navrhovateľky,
že zásah do jej osobnostných práv stále trvá. Konštatoval, že neoprávneným konaním odporcu bolo

jedným činom zasiahnuté do práva na súkromie a rodinný život navrhovateľky, a to dňa 30.6.2007, ktorý
nastal momentom smrti jej dcéry, a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u navrhovateľky
pretrvávajú. Navrhovateľka teda podľa súdu prvého stupňa mohla svoje právo na náhradu nemajetkovejujmy uplatniť prvý krát dňa 1.7.2007 a žaloba podaná dňa 1.7.2010 je podaná v posledný deň trojročnej
premlčacej lehoty, teda včas.

Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou nedostatku pasívnej legitimácie odporcov v spore.
Poukázal na to, že k neoprávnenému zásahu došlo zo strany príslušníka PZ pri výkone služobných
povinností. Uviedol že ak bol neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby spôsobený niekým, kto
bol vedome použitý právnickou či inou fyzickou osobou k plneniu činnosti tejto právnickej či inej fyzickej
osoby, takto použitá fyzická osoba konala v rámci svojho poverenia. Občianskoprávna zodpovednosť

teda postihuje zásadne túto právnickú či inú fyzickú osobu (analógia s ust. § 420 ods. 2 v spojení s § 853
OZ). Zamestnanec teda nezodpovedá priamo, ale iba právnickej či inej fyzickej osobe v ich vnútornom
vzťahu. Pokiaľ by však použité osoby vybočili (excedovali) z rámca poverenej vymedzenej činnosti,
postihovala by občianskoprávna zodpovednosť podľa § 13 OZ priamo nich. Súd prvého stupňa ustálil,
že v danom prípade o takýto exces nešlo, keď k neoprávnenému zásahu došlo pri služobnom zákroku,
ktorýbolobžalovanýpovinnývykonať(§9ods.1zákonaoPZ),vpracovnejdobe.ČinnosťpríslušníkaPZ

teda napĺňala požiadavku miestnej, časovej a vecnej súvislosti s výkonom činnosti pre právnickú osobu.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v ust. § 853 OZ je upravená analógia legis (analógia zákona),
avšak ani analógia iuris (analógiu práva) nie je vylúčená a je ňou postup štátneho orgánu (súdu), pri
ktorom niet normy, ktorá by upravovala obdobné právne vzťahy, preto sa vec musí vyriešiť na základe

zásad právneho odvetvia, prípadne na základe všeobecných princípov práva, zmyslu a účelu právnych
pravidiel správania. Analógiou teda dospel k aplikácii ust. § 420 ods. 2 OZ aj na prípady zodpovednosti
právnickej osoby za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby v prípadoch, keď sa
zásahu dopustila fyzická osoba touto právnickou osobou vykonávaním činnosti pre ňu poverená.

Pokiaľ ide o spornú otázku pasívnej legitimácie v spore poukázal na ust. § 2 ods. 4 zák. č. 73/1998
Z.z. , v zmysle ktorého služobný pomer policajta sa zakladá k štátu. Rovnako tak z ust. § 3 tohto
zákona možno podľa súdu prvého stupňa vyvodiť záver, že v služobnom úrade v mene štátu koná a
vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom
ďalšie orgány. Mal za to, že obžalovaný bol v služobnom pomere vo vzťahu k štátu, hoci jeho služobným

úradom je Ministerstvo vnútra SR, ktoré je len štátom poverenou organizáciou plniť úlohy spojené so
služobnými pomermi. Dal do pozornosti i ust. § 78 ods. 5, 7 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom
zbore (lex specialis), podľa ktorého štát zodpovedá aj za škody spôsobené Policajným
zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom. Náhradu škody
poskytuje v zastúpení štátu ministerstvo. Ministerstvo požaduje regresnú náhradu od orgánu členského

štátu, ak uhradilo škodu. Súd prvého stupňa uviedol, že použitím analógie možno citované ustanovenia
o náhrade škody aplikovať aj na posudzovaný prípad, t.j. na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku
neoprávneného zásahu do osobnej sféry navrhovateľky. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru o
existencii pasívnej legitimácie u odporcu 1/. Ďalej uviedol, že pod vplyvom ESĽP všeobecné súdy
pripúšťajú náhradu nemajetkovej ujmy osobám, ktorým bolo narušené právo na súkromný a rodinný

život spôsobené úmrtím blízkej osoby, keď takáto ujma sprevádza postihnuté osoby celý život. Nový
prvok do tejto právnej problematiky vniesla novela Občianskeho zákonníka v ust. § 447b, podľa ktorého
poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi a suma jednorazového vyrovnania sa
určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Právo na jednorazové odškodnenie má teda
postihnutá osoba v prípade straty blízkej osoby bez akéhokoľvek dokazovania. Mal za to, že podľa

§ 135 ods. 2 tretia veta OSP je viazaný rozhodnutím v trestnom konaní a jeho právnou kvalifikáciou
skutku a tým aj formou zavinenia obžalovaného. Uviedol, že je viazaný iba výrokom trestného rozsudku,
ale ako jeho celku, t.j. jeho právnou i skutkovou časťou. Uvedené má potom význam pri rozhodovaní
o rozsahu náhrady škody. Ustálil, že príslušník PZ konal protiprávne z nedbanlivosti. Keďže ochrana
osobnostijezaloženánaobjektívnomprincípe,navznikzodpovednostisazavinenienepožaduje,apreto

mal nepochybne preukázanú existenciu zásahu do osobnostných práv navrhovateľky spočívajúceho
v usmrtení jej dcéry vyvolanom konaním príslušníka PZ, ktorý pri služobnom zákroku porušil ust. §
15 ods. 4 zákona o cestnej premávke na pozemných komunikáciách. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu
navrhovateľky v spore uviedol, že osobnostné práva patria fyzickej osobe a jej smrťou zanikajú, nie sú
preto predmetom dedenia , avšak presne vymedzenému okruhu osôb zákon dáva právo na ochranu v

čase, keď fyzická osoba ako nositeľ subjektívnych osobnostných práv už nie je nažive. Medzi taxatívne
vymedzené osoby patrí podľa zákona aj rodičia pozostalého. Ustanovenia § 11 až § 16 OZ upravujú
právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo rešpektujúce všestranný slobodný rozvoj osobnosti
človeka. Po smrti právo prináleží manželovi a deťom a ak ich niet, rodičom(§ 15 OZ). Dôvodil, že všetkyfyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne danosti, jednak osobitné vlastnosti dané
individualitou a neopakovateľnosťou osobnosti každého jednotlivého človeka. Preto nie je vylúčené,
že tým istým konaním, ktorým došlo k zásahu do osobnosti zomrelého došlo zároveň k zásahu aj

do osobnosti pozostalej osoby (právo na súkromie, rodinný život). Prichádza preto do úvahy možnosť
postmortálnej žaloby v kombinácii s ochranou osoby pozostalej. Uviedol, že rodinné vzťahy patria
medzi vzťahy najintímnejšie a najsúkromnejšie v ich rámci sú vzťahy medzi manželmi, prípadne medi
rodičmi a deťmi. Preto jedným vonkajším zásahom vedeným proti niektorému členovi rodiny ,môže byť
porušené právo na ochranu osobnosti viacerých členov rodiny, keďže zásah voči jednej osobe aj druhá

osoba v rodine subjektívne vníma ako ujmu na svojej vlastnej osobnosti, pričom takouto ujmou môže
byť i objektívne. Vyslovil, že integrálnou súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie
zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry,
vnútorného myšlienkového a citového života, kde patrí i právo na uchovanie pamiatky po najbližšom
rodinnom príslušníkovi a právo na dobré meno členov rodiny. Za života vytvorené putá a citové väzby
totiž pretrvávajú aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej pozostalými pociťované a prežívané vo forme

pamiatky na zomrelého a úcty k nemu. Samotný zánik rodinnoprávnych vzťahov v dôsledku smrti dieťaťa
alebo manžela neznamená automaticky zánik väzieb pozostalých na osobu zomrelého. Možná je preto i
postmortálna ochrana osobnosti zomrelého podľa § 215 OZ, ako aj ochrana pozostalého podľa § 11 až §
13 OZ. Podľa súdu prvého stupňa smrťou dcéry navrhovateľky došlo k pretrhnutiu dovtedajšieho silného
citového puta medzi navrhovateľkou a jej dcérou, ktorý zásah bol mimoriadne významný, veľmi hlboký

a nenapraviteľný. Konaním odporcu stratila navrhovateľka a celá jej rodina možnosť realizácie ďalšieho
rozvoja rodinného života so svojou dcérou (sestrou) a zostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému
príslušníkovi. Nečakaným, šokujúcim úmrtím dcéry navrhovateľky došlo k závažnému zásahu do práva
na ochranu osobnosti navrhovateľky ako matky, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia
nemôže byť podľa neho postačujúcou. Aj keď výška nemajetkovej ujmy je podľa neho výsledkom

voľného hodnotenia súdu, musel prihliadnuť na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.
Konštatoval, že porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávneného zásahu do práva
na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kedy musí dôjsť k ich zníženiu v značnej miere, pri zásahu
do práva na súkromie difamačný následok však podmienkou nie je, v tomto prípade nevzniká procesná
povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie vážnosti

a dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Difamačné následky sú v zákonnom ustanovení uvedené
len demonštratívne. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy je podľa názoru súdu prvého
stupňa existencia závažnej ujmy vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, na intenzitu zásahu,
jeho trvanie a dopad a dôsledky. Súd prvého stupňa ujmu navrhovateľky vyhodnotil za značnú, a to
nie pre jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, že predmetnú ujmu v danom čase a

mieste by tak vnímala každá fyzická osoba. V predmetnej veci došlo k strate najbližšieho člena rodiny,
s ktorou navrhovateľka viedla spoločnú domácnosť, dcéra bola v mladom veku, matke pomáhala a celý
život mala pred sebou, čo sú pre navrhovateľku skutočnosti o to viac traumatizujúce a šokujúce. Za
druhé kritérium v určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy mal potom okolnosti, za ktorých k zásahu
došlo, a teda miera zodpovednosti za škodu samotným poškodeným (spoluzodpovednosť), ktorá sa

na vzniku dopravnej nehody v zmysle záverov trestného rozsudku podieľala nesprávnou reakciou na
prichádzajúce motorové vozidlo a prítomnosťou alkoholu v jej krvi, ktoré skutočnosti ustálené znaleckým
dokazovaním v rámci trestného konania navrhovateľka žiadnymi dôkaznými prostriedkami nevyvrátila.
Na strane subjektu konajúceho išlo o neúmyselnosť zásahu, vykonávanie služobných povinností v rámci
výkonu svojho povolania, keď k neoprávnenému zásahu došlo pri ochrane iného zákonom chráneného

záujmu, pri činnosti zameranej na ochranu spoločnosti. Prihliadol i na skutočnosť, že podobného nároku
sa mohli domáhať i ostatní členovia rodiny zomrelej (brat, sestra), každý z nich mohol byť v konaní
úspešný, z ktorého dôvodu nemohol priznať navrhovateľke odškodnenie rovnajúce sa zásahu vo vzťahu
ku všetkým rodinným príslušníkom. Poukázal na judikatúru v tomto smere platiacu na území ČR. O
trováchkonaniarozhodolpodľaust.§142ods.3OSPanavrhovateľkenaprieklenčiastočnémuúspechu

v konaní priznal proti odporcovi 1/ plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od úvahy súdu.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odporca 1/, a to proti jeho vyhovujúcej časti vo
vzťahu k odporcovi 1/ a voči výroku o náhrade trov konania. Napadnutý rozsudok žiadal v tejto časti

zmeniť a návrh navrhovateľky voči nemu zamietnuť. Opätovne namietal svoju pasívnu legitimáciu v
spore majúc za to, že právnickou osobou, ktorá má v tejto personálnej oblasti samostatnú spôsobilosť
na práva a povinnosti a môže byť žalovaná v občianskom súdnom konaní je Ministerstvo vnútra
SR. Poukázal na súdne rozhodnutia podporujúce uvedený právny názor, podľa ktorých má nároksmerovať proti zamestnávateľovi policajta. Vyjadril názor, že Slovenská republika nie je nositeľom
uplatňovanýchpovinnostízoslužobnéhopomeru,atonarozdielodúpravypodľazákonač.514/2003Z.z
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Uviedol, že podľa jeho názoru nárok je potrebné považovať za náhradu
škody na zdraví a poukázal na analógiu s ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Opätovne
namietal premlčanie nároku uplatneného navrhovateľkou s poukazom na ust. § 106 ods. 1 OZ. Pokiaľ
ide o výšku náhrady za nemajetkovú ujmu ustálenú súdom prvého stupňa poukázal na rozhodovaciu

prax českých i slovenských súdov, v zmysle ktorej sa javí priznaná výška neadekvátna, hoci došlo k
zohľadneniu spoluzavinenia chodkyne na dopravnej nehode. V tejto časti označil napadnutý rozsudok
za nezodpovedajúci ust. § 157 ods. 2 OSP, keď absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia
rozhodnutia má za následok porušenie práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Proti uvedenému rozsudku v jeho zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/ podala riadne a včas

odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok v tejto časti zmeniť a priznať jej náhradu
nemajetkovej ujmy i nad rámec priznanej sumy 15.000,- Eur. Nesúhlasila s časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku o neprimeranosti výšky nemajetkovej ujmy nad uvedenú sumu. Poukázala na
to, že ide o satisfakčnú žalobu, ktorá si nekladie za cieľ stanoviť hodnotu ľudského života. Namietala
postup súdu prvého stupňa, ktorý za jediný argument mal rozhodovaciu prax českých súdov. Pozornosť

upriamil na rozhodnutia súdov v SR o priznaní vysokých náhrad v o veciach politikov a iných verejne
známychosôb,keďprávevosvetletýchtorozhodnutívyznievavýškapriznanejnáhradynepresvedčivoa
prekvapujúco a predstavuje len zlomok priznávaných odškodnení. Mala za to, že i keď ide o voľnú úvahu
súdu a i so zreteľom na tú skutočnosť, že išlo o nedbanlivostný trestný čin, je potrebné dať do pozornosti
neadekvátnosť rýchlej jazdy príslušníka PZ oproti záujmu na zachovaní života a zdravia občanov, s tým,

že k stretu chodkyne s motorovým vozidlom došlo len niekoľko metrov za neprehľadnou pravotočivou
zákrutou a za dopravnou značkou prechod pre chodcov, za ktorej situácie by žiadny chodec nemal
šancu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v rozsahu a z dôvodov

podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolania odporcu 1/ a ani navrhovateľky nie sú dôvodné. Rozsudok
verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že
súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z
neho i správny právny záver.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu, zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich
základe vyvodil vo veci samej i správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy
i výsledky ustálenej súdnej praxe, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k danému rozhodnutiu

aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil.

Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd
nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok
prípadné nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím

konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko v hodnotení skutkových
zisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopak,súdprvéhostupňaichposúdil
súhrnne a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia bol
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o pasívnej
legitimáciiodporcu1/vspore,onepremlčanínárokunavrhovateľkyarovnakoajoadekvátnostipriznanej

náhrady za jej nemajetkovú ujmu. Rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce
z ust. § 157 ods. 2 OSP. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu
o vyhodnotení posudzovaného nároku. V odvolaniach navrhovateľka a odporca 1/ neargumentujú
skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a jeho právneho
posúdenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než

napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaniach uvedené argumenty nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,pretože odvolací súd by len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa. Z uvedeného dôvodu sa
teda vyjadruje len k odvolacím námietkam.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu 1/ ohľadom nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore, táto
je nedôvodná s poukazom na dikciu v napadnutom rozhodnutí citovaných ustanovení zákona o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
SR a Železničnej polície SR, a zák. č. 171/1993 Z.z o Policajnom zbore. Odvolací súd má za to,
že Ministerstvo vnútra SR je služobným orgánom príslušníka PZ vystupujúcim samostatne v rámci

právnych vzťahov s ním do vnútra (vznik a zánik služobného pomeru, mzdové nároky a pod.), subjektom
zodpovedajúcim a konajúcim samostatne v mene a za príslušníka PZ smerom navonok vo vzťahu k
tretím osobám je však štát. Uvedenému názoru zodpovedá i rozhodnutie NS SR zo dňa 12. decembra
2013, vydané v konaní so sp. zn. 1Cdo 38/2011, ktorým bolo zrušené i rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 4. decembra 2008, sp. zn. 9Co 307/2007 a 9Co 308/2007 spomínané odporcom
1/ vo svojom odvolaní. Rozhodnutie bolo vydané vo veci s identickým predmetom konania ako vo

veci preskúmavanej. Podľa NS SR občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až § 16 otázku vecnej
pasívnej legitimácie v konaní o ochranu osobnosti nijako osobitne nerieši. Súdna prax už dávnejšie z
toho vyvodila, že subjektom (pôvodcom) neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby
môže byť nielen osoba fyzická, ale aj právnická. Do okruhu možných subjektov zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ treba preto zahrnúť aj štát, ktorý pokiaľ vystupuje v občianskoprávnych

vzťahoch, má v zmysle § 21 OZ postavenie právnickej osoby. Pre právnické osoby je charakteristické,
že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené.
Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí
právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plní povinnosti
z týchto vzťahov. NS SR bol preto toho názoru, že ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone

súdnej alebo inej verejnej moci, je treba otázku pasívnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach
týkajúcich sa zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., resp. zák. č. 514/2003 Z.z.
Uvedené právne predpisy totiž upravujú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú svojím obsahom a účelom
spomenutému prípadu najbližšie a obdobná by preto mala byť aj konštrukcia právnej zodpovednosti za
takýto neoprávnený zásah. Uviedol, že na tomto princípe je založená i relevantná judikatúra NS ČR.

Čo sa týka odporcom 1/ vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku navrhovateľky, túto
argumentáciu odporcu 1/ odvolací súd mal za neopodstatnenú, nakoľko predmetom preskúmavaného
konania je nemajetková ujma vzniknutá navrhovateľke v dôsledku neoprávneného zásahu odporcu 1/, a
nie náhrada škody. Pre tieto dva odlišné právne vzťahy je otázka premlčania nárokov upravená odlišne.

Súd prvého stupňa predmet konania správne právne kvalifikoval a správne posúdil i otázku prípadného
premlčania uplatneného nároku, rovnako správne ustálil, že žaloba bola podaná včas v rámci plynutia
(v posledný deň) premlčacej lehoty.

V neposlednom rade sa odvolací súd zaoberal i odvolacou námietkou odporcu 1/ týkajúcou sa údajnej

nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd túto vyhodnotil za nedôvodnú s
poukazom na ustálenú judikatúru ÚS SR, podľa ktorej súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa neho pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Nie je
preto na závadu rozhodnutia, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie všetky právne normy riešiacu

danú právnu problematiku, či všetky ustálené výsledky súdnej praxe, ale len tie, ktoré na danú vec
aplikoval.Odôvodnenierozhodnutia,ktoréstručneajasneobjasnískutkovýaprávnyzákladrozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý súdny proces. Do tohto práva účastníka nepatrí právo účastníka , aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená

ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I.
ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných
predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). V danom prípade prvostupňový súd v
odôvodnenínapadnutéhorozhodnutiauviedolstručnerozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobom

opísal priebeh konania a stanoviská procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania i pokiaľ ide o
výšku nemajetkovej ujmy. Závery, ktoré prijal, vysvetlil primeraným spôsobom. Z odôvodnenia rozsudku
nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že v danomprípade skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Odvolanie navrhovateľky do zamietajúcej časti výroku rozhodnutia voči odporcovi 1/, ako aj odvolacie
námietky odporcu 1/ v tomto smere, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné, nakoľko súd prvého
stupňa v správnej miere zvážil a porovnal okolnosti na strane navrhovateľky ako kombináciu nárokov
titulom postmortálnej žaloby a nároku matky poškodenej titulom zásahu do jej osobnostných práv
vo sfére súkromného, najmä rodinného života, a okolnosti na strane vodiča osobného motorového

vozidla, ktorým bol zásah spôsobený. Tu je potrebné dať do pozornosti rozdielnosť situácií, keď
predmetom konania sú difamačné spory o nárokoch v odvolaní navrhovateľky spomenutých verejne
známych osôb, kedy podstatou a zmyslom súdnych konaní je vyvolanie sankcie voči pôvodcom
neoprávnených zásahov mnohokrát úmyselne protiprávne konajúcim s cieľom do osobnostných práv
týchto osôb hoci i neoprávnene zasiahnuť a difamovať ich, oproti situácií, keď k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv fyzickej osoby došlo neúmyselným nedbanlivostným konaním fyzickej osoby

konajúcej za osobu právnickú, a ktorej sankcia bola uložená iným spôsobom v znení výroku súdu
konajúceho a rozhodujúceho v trestnom konaní. Podstatou predmetného konania teda nie je sankcia
alebo reparácia, ale satisfakcia, ktorá je adekvátna i podľa názoru súdu odvolacieho v priznanej výške,
a to so zreteľom na všetky aspekty vyslovené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa
tejto časti. Taktiež odvolací súd pripomína, že v zmysle viazanosti súdneho rozhodnutia i pre účely

následných konaní podľa § 135 ods. 1 OSP bol súd prvého stupňa viazaný rozsudkom Okresného
súdu v Námestove zo dňa 26. júna 2009, č. k. 4T 174/2008-464, ktorý pri rozhodovaní o vine a treste
už vychádzal s vykonaného dokazovania ohľadom dopravnej nehody a súdu prvého stupňa tak ďalšie
dokazovanie o detailných okolnostiach dopravnej nehody neprináležalo. Súd prvého stupňa musel
prihliadnuť i pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľky na to,

ako spoluzavinenie chodkyne posúdil i trestný súd čo do uloženého trestu, keď obžalovanému uložil len
podmienečný trest odňatia slobody.

Na základe vyššie uvedeného s prihliadnutím na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci
skutkový a právny základ veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako

vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP, s tým, že v podrobnostiach sa stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142
ods. 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP majúc za to, že úspech navrhovateľky ako aj odporcu 1 v

odvolacom konaní je čiastočný, keďže žiadne z podaných odvolaní nebolo vyhodnotené ako dôvodné.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.