Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 1, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/274/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244683
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci navrhovateľa: Z.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.. R.. V.P. XX, L., zast. FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1,
Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 11.888,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIzodňa16.januára2014,č.k.4C198/2011-117,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal
zaplatenia sumy 11.888,48 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň zamietol návrh
navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9

ods. 1, § 15 ods. 1, a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a vecne tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik
škody, ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu, a tým ani príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou
škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1
O.s.p., a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko ich náhradu neuplatnil návrhom.

Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil

PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.04.2003 o schválenie
jeho dodatku, a to so zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09.01.2003, podľa ktorej
mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev, pričom Úrad pre
finančný trh v upozornení zo dňa 13.05.2003 oboznámil Družstvo o splnení podmienok pre schválenie
tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej

ponukymajetkovýchhodnôtaoprávnenostiosôbpodpisujúcichProspekt,zdôvodu,ževykonávadohľad
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo s
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s
cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade
so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom

klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz, a obchodník s cennými
papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750-3/2007,

uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo dňa
20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške
300.000,-Skzaporušenievrozhodnutíšpecifikovanýchustanovenízák.č.566/2001Z.z.,arozhodnutím
zo dňa 22.04.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa

ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z.z., s obmedzením
podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších
služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po
obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia požiadalo Družstvo
listom zo dňa 15.04.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými

papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné,
a listom zo dňa 23.04.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v
činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal

na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.07.2010,
č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými
papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného
súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo
dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi, a rozhodnutím

zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
(rozhodnutím zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011), odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods.
7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č.
566/2001 Z.z.. Rozhodnutím zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o schválenie

dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dostatočnej lehoty na odstránenie
nedostatkov, žiadosť Družstva neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková
rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 07.12.2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím
zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Národná banka
Slovenska Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových

hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt
nedodržiavalo, stal sa neaktuálny, a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do
súladu s údajmi v Prospekte investície. Národná banka Slovenska podala dňa 27.07.2010 trestné
oznámenie na neznámeho páchateľa po tom, čo zistila skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu skutku,
ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Mal tiež za preukázané, že Národná

banka Slovenska podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.08.2007 zistila, že
majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a
DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť, a že nakoľko v
zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi
nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel emitenta

CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície
nebol zo strany Družstva dodržaný. Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné v aktívach
družstva umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI
HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika, a odporučila zosúladiť štruktúru aktív Družstva
podľa schváleného Prospektu investície najneskôr do 31.12.2007. Splnomocnený zástupca Družstva na

to v liste zo dňa 10.10.2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k porušeniu zákona ani Prospektu
investície, nakoľko jeho znenie umožňovalo rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v
ňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného eminenta. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, akéskutočnosti zistil z listinných dokladov, a z dokladov, predložených na CD nosiči, týkajúce sa najmä
postupu Družstva vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi.

Zistil tiež, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21, právoplatným
dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, a do funkcie správcu konkurznej
podstaty ustanovil H.. H. Z., ktorý vo vyjadrení zo dňa 27.12.2013 uviedol, že konkurz nie je právoplatne
skončený. V záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená
uplatnenými nárokmi z odporovateľných právnych úkonov pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli

niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných veriteľov. Najväčšie nároky úpadcu predstavujú
tie, ktoré sú uplatnené voči SR-Národnej banke Slovenska, voči poisťovni Chartis Europe, voči členom
predstavenstva úpadcu, voči SR-Garančnému fondu investícií, voči obchodníkovi s cennými papiermi,
ale i voči advokátskej kancelárii FUTEJ & Partners, s.r.o., pričom tieto súdne konania nie sú právoplatne
skončené, preto je o prípadnej miere uspokojenia predčasné špekulovať.

Poukázalnato,ženavrhovateľsastalčlenomDružstvanazákladerozhodnutiapredstavenstvaDružstva
zo dňa 08.03.2002, a počas jeho členstva mu boli vystavené zmenky dňa 07.12.2006 na sumu 100.000,-
Sk so splatnosťou 07.12.2011, dňa 31.12.2009 na sumu 4.647,15 eur so splatnosťou 31.12.2010, a
dňa 10.01.2011 na sumu 3.823,37 eur so splatnosťou na videnie. Navrhovateľ požiadal žiadosťou zo
dňa 10.01.2011 Družstvo o zrušenie členského podielu, pričom podľa Dohody o úprave niektorých práv

a povinností mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v hodnote 3.823,73 eur. Formou
prihlášky si uplatnil svoju pohľadávku voči Družstvu v žalovanej výške 11.888,48 eur v konkurznom
konaní, vedenom voči Družstvu ako úpadcovi pod sp. zn. 3K 95/2010. Jeho pohľadávka bola správcom
konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá, a navrhovateľ podal incidenčnú žalobu, konanie o ktorej
je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6Cbi 134/2011, a nie je právoplatne skončené.

Navrhovateľ mal za to, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
pri výkone dohľadu nad povinne dohliadanými subjektami finančného trhu, teda nad Družstvom, ktorého
bol členom, a nad obchodníkom s cennými papiermi, a požiadal Národnú banku Slovenska o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ale jeho nárok nebol ani čiastočne uspokojený. Odporca s
návrhom nesúhlasil, keď mal za to, že postupoval v súlade so zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade a

so zákonom č. 566/2001 Z.z., a jeho konanie preto nemohlo mať bezprostredný a priamy vplyv na vznik
škody navrhovateľky.

Súd prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné

kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy
vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
pričomnepreukázaniečoilenjednéhoztýchtopredpokladovmázanásledokzamietnutieceléhonávrhu.
Mal za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú

judikatúru, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. Vyvodil, že ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý
ju získal ako prospech, a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné

domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,
a tým ani predpoklad existencie škody. Uviedol, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým
bol v právnom vzťahu, z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii
dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná jej vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu.

Navrhovateľ však nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv, keďže ani konkurzné konanie,
a ani konanie o ním podanej incidenčnej žalobe nie je právoplatne skončené. Až následne, teda až v
prípade bezúspešného uplatňovania pohľadávky voči Družstvu, by bolo totiž možné ustáliť, či a najmä
v akej výške by vôbec navrhovateľovi vznikla škoda, čo je rozhodná okolnosť aj pre plynutie premlčacej
doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. Skonštatoval, že ak v čase rozhodovania súdu

o uplatnenom nároku na jej náhradu škoda neexistuje, bol nárok navrhovateľom uplatnený predčasne.
Na argumentáciu navrhovateľa, ktorý poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo
4968/2009, uviedol, že uvedené rozhodnutie nie je možné na posudzovanú vec aplikovať, a to práve z
dôvodu,žekonkurznékonanieniejedoposiaľukončené,avzhľadomnajehostavnemožnojednoznačnevylúčiť možnosť uspokojenia pohľadávky navrhovateľa ako prípadného veriteľa v rozsahu, v ktorom sa
v tomto konaní domáha náhrady škody od štátu.

Z uvedeného vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody ako jeden z predpokladov
zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a mal za to, že nepreukázal ani namietaný neprávny
úradný postup Národnej banky Slovenska, ktorý mal podľa neho spočívať v oneskorenom zistení
neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým údajnej neplatnosti Prospektu investície
anáslednomoneskorenízakázaniačinnostiDružstva,atiežvprijatínedostatočnýchopatrenínanápravu

protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007, ako aj
po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstvu, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad

činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom
č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, a k takým povinnostiam
patrila až od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. a až od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície

podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z.. Mal potom za to, že v zmysle relevantného znenia
zákona č. 566/2001 Z.z. účinného v roku 2007 nebolo možné vyhlasovateľovi ponuky majetkových
hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie Prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože
takéto povinnosti neboli vyhlasovateľovi v predmetnom období zákonom uložené. Dospel preto k
záveru, že povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré

malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej
banke Slovenska. Keďže tak neurobilo, mohla Národná banka Slovenska nové významné skutočnosti
zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej
povinnosti Družstva, s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby
verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, pričom schválenie

Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti
zdôraznil, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva s tým, že Družstvo až do 15.04.2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie
jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, a až pri výkone
dohľadu na mieste samom, od 20.04. do 06.05.2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v

údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák.
č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však (ako vyplýva z rozhodnutia banky č.

OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010) neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z.z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z.z., a keďže
tieto nedostatky neboli odstránené, bolo konanie zastavené. Národná banka Slovenska ukončila aj ňou
iniciované konanie o uložení sankcie podľa ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. vydaním rozhodnutia
č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Dospel

potom k záveru, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom,
a v jej postupe namietaný nesprávny úradný postup nezistil.

Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup

odporcu, a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla
vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi, keďže zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z.z.,
a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2

zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika, a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007)
nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v tomčase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Národná
banka Slovenska zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s
členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007, a dala odporúčania na nápravu tohto stavu,

pričom v danom období nemohla uložiť peňažnú sankciu, alebo pozastaviť prípadne zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s
argumentáciou navrhovateľa pokiaľ išlo o tvrdený nesprávny úradný postup odporcu, spočívajúci v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, a to z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s

prípadnou škodou na strane navrhovateľky. Zároveň poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä
z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 500.000,- Sk a vo výške 300.000,-
Sk vyhodnotil, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými
subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu, a účastníkom konania v konaní o uložení
pokuty alebo inej sankcie, alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba,

ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bolo primárne
povinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníkascennýmipapiermi,
zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu, pričom
nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa mal ako člen Družstva aktívne a
včaszaujímaťosvojeprávaaichvýkonvočiDružstvuajehoorgánom,azamedziťtakznehodnocovaniu,

príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a preto jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Zamietnutie návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. a vecne tým, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES, na znenie ktorej
sa navrhovateľ odvolával v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bola transponovaná do nášho
právneho poriadku, do zákona č. 566/2001 Z.z., a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu,

ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov, a nie pri verejnej ponuke majetkových hodnôt.
Mal potom za to, že vo vzťahu k prejednávanej veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými v
návrhu navrhovateľa, keďže odpovede na ne nemajú bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom

odporcu, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani
žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na zaplatenie náhrady škody s

príslušenstvom, a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť, a jeho návrhu vo veci samej vyhovieť,
resp. rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania. Súdu prvého stupňa vytkol, že nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány

verejnejmocibudúvovzťahuknimpostupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.,že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu, a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp.,žetakýtojejehoobsahpodľavýkladuodporcu,pretožezákonodohľadetakýmtospôsobomobsah

dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval, a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný
v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
Národnej banky Slovenska, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto

zúženom dohľade orgánu vedomosť, a nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska,
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť
nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámcizásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že
jemu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s

cennýmipapiermi,ktorýmimoholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocennýchpapieroch,resp.sankciami
k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť.

Argumentoval, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad
Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázal na to, že jej

povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom
podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky

informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako vyplývajúcich z povolení na činnosť,

vrátanerizík,ktorýmsúvystavenédohliadanésubjekty,avrámcinichajDružstvočinnosťouobchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka A.. B. E., M.., preukázané, že Národná banka Slovenska
už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne

rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,
ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenomsobchodníkomaDružstvom,aNárodnábankaSlovenskasapozisteníorizikovostiportfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky

rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100
% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už
členom predstavenstva alebo konateľom, A.. Z. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené

a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia
okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných

papieroch, a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo
celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi,
alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti navrhovateľom do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a

ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie

porušovania právnych predpisov obchodníkom i Družstvom minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo
svojom odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo
dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investície s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne

dlhodobo pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva
za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými
je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkovýchaktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej
ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3

v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala.

Mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi,

ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom
konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na
konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok NS ČR zo dňa 11.04.2012, sp. zn.
29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty

o stave daného konkurzu, a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu,
ktorý jediný je podľa názoru odporcu a súdu prvého stupňa povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že
ani zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie

občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa
navrhovateľa fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný
zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia

správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu vyplýva, že 90 % z objemu prihlásených pohľadávok je
popretých, a že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými
pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu
investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho
možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietal tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred

súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129
ods. 1 O.s.p. (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010
zo dňa 31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového (navrhnuté navrhovateľom) a právneho stavu
veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach mal k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež
právoplatné rozhodnutia vydané bankou, z ktorých je jej úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s

tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (pričom ani nešpecifikoval, na ktoré otázky nedostal odpoveď), keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa, a preto je jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, účelové. Mal za to, že navrhovateľ sa účelovo
snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutia vo veci, a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho
postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a
neexistuje. Poukázal tiež na to, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie

svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Ohľadom tvrdenia navrhovateľa v odvolaní, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, uviedol, že jej kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanýmisubjektmi sú dané platnými právnymi predpismi, a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej
súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad

(interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Zdôraznil, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy, a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Mal tiež za to, že ak bol navrhovateľ neznalý právnych predpisov, mohol požiadať Národnú

banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným
trhom. Muselo mu však byť známe, že s jeho investíciou je spojené aj riziko, a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Ohľadom navrhovateľom v odvolaní tvrdeného zanedbania povinností banky pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie

dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu
uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to,
žeažodúčinnostinovelizovanéhoust.§129ods.3zákonaocennýchpapieroch,tedaažod01.06.2010,
boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať

schválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNárodnábankaSlovenskadohliadať,čiDružstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície
bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe
novelizovanéhoust.§127ods.4zákonaocennýchpapierochvznenízák.č.558/2008Z.z.,avšakpočas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, nepretržite zodpovedal a zodpovedá

investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt. Informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti

v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto
reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo
hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež

upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Uviedol, že za dodržiavanie Prospektu investície Družstva
bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu
na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola
osobitne zákonom uložená. Poukázal na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa

v odvolaní s tým, že Národná banka Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách
majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané
zákonom, a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné
správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná

banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch, a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola
Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila
žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných

papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.

Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý
navrhovateľ poukazoval tvrdiac, že jeho žaloba nebola podaná predčasne, odporca uviedol, že tento

primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu, a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, a z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokovosôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade,
akexistujeinýdlžník,jezodpovednosťsubsidiárnaatiežobjektívna,ktorejsaštátnemôžezbaviť,apreto
musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť

jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré
musia byť splnené súčasne. Zdôraznil, že navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda, a nemožno
ani odhadnúť, kedy a v akej výške mu v budúcnosti eventuálne škoda vznikne, pretože jej vznik a výška
závisí od výsledku konkurzného konania na majetok úpadcu (Družstva). Uviedol, že až následne, ak
pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľovi

vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.09.2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré
bolo vedené len do júla 2010, a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné
záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii

úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky
neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého
hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom, a zároveň s tým spojenej nemožnosti preveriť skutočnú
existenciu pohľadávok. Zastával názor, že navrhovateľovi zatiaľ žiadna škoda nevznikla, keďže má voči
Družstvu a jeho orgánom vymáhateľnú pohľadávku, a preto považoval záver súdu prvého stupňa o

predčasnosti ním podanej žaloby za správny. Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že listinné dôkazy
údajne neboli vykonané spôsobom upraveným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p.. V zápisnici o pojednávaní
síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne
označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa
doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo a aký je ich obsah. Naviac,

súdu, i zástupcom oboch účastníkov konania bol obsah všetkých listinných dôkazov a vyjadrení známy
z inej činnosti súdu prvého stupňa, nakoľko vzhľadom na cca 800 podaných žalôb sa uskutočnili stovky
pojednávaní v skutkovo a právne totožných veciach.. Zdôraznil, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že „dôkazy, na

ktoréúčastníkdodatočnepoukazuje,súsúduvšeobecneznáme,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporov
na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať“, pričom poukázal na to, že na Okresnom súde Bratislava I je proti nemu
vedených niekoľko sto sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, a s totožnými listinnými
dôkazmi, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie
aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil. S odôvodnením rozhodnutia
súdom prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia alebo vady, ktoré
by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa,
že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, pretože zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
16.01.2014 jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi,

založenými v súdnom spise ako aj opakujúcimi sa dôkazmi, spoločnými pre všetky konania o náhradu
škody proti Slovenskej republike - Národnej banke Slovenska, predloženými navrhovateľom, (správne
má byť právnym zástupcom navrhovateľov - pozn. odvolacieho súdu), a založenými v súdnom spise
4C 176/2011. Po poučení zástupcov účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. títo uviedli, že návrhyna doplnenie dokazovania nemajú. Tvrdenie navrhovateľa o riadnom nevykonaní listinných dôkazov
súdom prvého stupňa potom vyhodnotil ako účelové a nemajúce oporu v predloženom spise. Naviac,
i keby súd prvého stupňa všetky listinné dôkazy podrobne nečítal, v zmysle ust. § 121 O.s.p. netreba

dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. V posudzovanej veci je
nepochybné, že obsah listinných dôkazov je účastníkom konania, ich zástupcom i súdu prvého stupňa
(ako i odvolaciemu súdu) všeobecne z jeho činnosti známy, nakoľko bývalí resp. súčasní členovia
Družstva vedú pred Okresným súdom Bratislava I (a konkrétne aj pred sudkyňou JUDr. Unčovskou)
desiatky, ba až stovky sporov voči rovnakému odporcovi, na rovnakom skutkovom a právnom základe, v

zastúpení rovnakým právnym zástupcom, a poukazujúc na rovnaké listinné dôkazy, takže dokazovanie
ich podrobným čítaním, ani nebolo potrebné vykonať.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 05.05.2011, do ktorého vložil finančné prostriedky, a ktorý mu vystavil zmenky, ktorých
zaplatenia titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska sa
v konaní domáha. Žalovanú sumu vo výške 11.888,48 eur si uplatnil voči Družstvu v konkurze na
majetok Družstva, ktorý nie je právoplatne skončený. Po popretí jeho nároku správcom konkurznej
podstaty podal incidenčnú žalobu, ktorá je vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6Cbi

134/2011, pričom konanie nie právoplatne skončené. Zaplatenia svojho nároku sa domáha aj v tomto
konanítitulomškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenska.Zosúdom
prvéhostupňavykonanéhodokazovaniavyplýva,žedňa02.06.2008bolamedziDružstvomakoklientom
a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými
papiermi“),akoobhospodarovateľomuzavretáZmluvaoriadeníportfóliapodľaust.§43zák.č.566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investície, uschovávať a spravovať cenné papiere, nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať

optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť
mieru zhodnotenia financií Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným,
že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo
dňa 30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust.
§ 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s §
128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.

4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa
navrhovateľ návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 11.888,48
eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal
spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície

Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h)
a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006, ďalej v prijatí nedostatočných opatrení zo
strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska

rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné
prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná
banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a tiež že Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia

obchodníkovi, nedostatočné opatrenia, a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej
investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú
službu, ktorú mu poskytovať nemohol.V posudzovanej veci sa teda navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej

zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je, alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva

sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva

v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska
v preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a
zistenie, že Národná banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci
mal nesprávny úradný postup odporcu spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene

zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietka
navrhovateľa, spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na
aktualizáciu Prospektu investície, neobstojí. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka
Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. V tejto súvislosti odvolací súd

zdôrazňuje, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 01.06.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýProspektinvestície.
Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený

Prospekt investície. Pokiaľ potom Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície nemalo, nemohla Národná banka Slovenska takúto povinnosť
prostredníctvom výkonu dohľadu skúmať, keďže Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v
spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.
h) zák. č. 566/2001 Z.z.).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt (teda ani Družstvu) žiadne povinnostiv oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny

právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný
striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom
stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup
Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jej postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných

práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka

s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi, s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s

cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennýmipapiermitútočinnosťakoregulovanúNárodnoubankouSlovenska,ačinnosťDružstva,ktorého
bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob

zhodnocovania na vlastné riziko, keď ide o riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne

domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba
poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko, a
že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b)
zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; ust. § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001

Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho
navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o
rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Navrhovateľ
ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval peňažné prostriedky do subjektu, na

činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú
činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov Družstva. Sám
navrhovateľ argumentoval tým, že peňažné prostriedky do Družstva vložil z dôvodu, že sa spoliehal
na to, že družstvo a aj obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad

Národná banka Slovenska, a tak že bude zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen
ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Jeho spoľahnutie
vychádzalo z toho, že Družstvo malo ako jednu z činností (zapísaných v predmete činnosti podľa výpisu
z Obchodného registra) zhromažďovanie peňažných prostriedkov od svojich členov formou členských
vkladov a vykonávanie činností na uspokojovanie potrieb svojich členov, spočívajúce v efektívnom

zhodnotenívloženýchfinančnýchprostriedkov.NavrhovateľvložilsvojefinančnéprostriedkydoDružstva
s plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu
(Družstva), pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj
hospodárenia a majetku družstva. Bol to práve samotný navrhovateľ (v danom prípade sa jedná o členadružstva a vzťah člena družstva k družstvu, a dodržiavanie stanovených povinností v tomto vzťahu
ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám), ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu
Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, a v zmysle ust. § 415 Obč. zák. mal postupovať ako člen

družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od
neho spravodlivo požadovať, a zvážiť možnú mieru rizika. Mohol a mal sa presvedčiť ako člen družstva
o skutočnostiach uvádzaných Družstvom, mal sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas
zaujímať o svoje práva (a ich výkon) voči družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa aj sám
pričinila o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť investovaných prostriedkov.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur

(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sa

nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,

aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na

základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal
ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo

smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri
ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia, a z hľadiska zodpovednosti štátu
môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého
konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a
pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím

nesprávne(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,čojemožnéposudzovaťvrámcitzv.
nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli
zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný
postup odporcu v konaní nepreukázal.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,

vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky v
žalovanej sume voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahuk nemu v pozícii dlžníka povinného vydať mu získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu.
Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nedosiahne uspokojenie svojej

pohľadávky v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu.
Je potom nepochybné, že mu škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu

za škodu, a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa
31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné, resp. nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa
13.02.2013). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa, rozporujúce záver

súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s

ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, čo znamená, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.