Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 16, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/60/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203243
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112203243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: Ľ. V., H. O.. Y.. N.. M. Č..
XXXX/XX, H., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r. o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava,
proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1,
Bratislava, o zaplatenie 3.634,61 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I z 5. novembra 2014, č. k. 10C/22/2012-541 a proti uzneseniu tohto súdu z 15. januára 2015,
č. k. 10C/22/2012-565, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 3.634,61 eur, z titulu náhrady škody, spôsobenej nesprávnym úradným
postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s

CP“). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol aj návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI (ďalej iba
„Družstvo“) a vložila finančné prostriedky do tohto Družstva, za účelom ich zhodnotenia. Žalobkyňa dňa
3. 1. 2011 požiadala Družstvo o zrušenie členstva. Žalobkyni zaniklo členstvo v Družstve dňa 20. 1.

2011 a v zmysle stanov Družstva jej vznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 3.634,61
eur, do 6 mesiacov odo dňa zániku členstva, t. j. do 20. 7. 2011. Družstvo však žalobkyni vyrovnací
podiel nezaplatilo. Žalobkyni bolo pri vstupovaní do družstva povedané, že nad činnosťou družstva
vykonáva dohľad T. a vzhľadom na to, sa rozhodla investovať finančné prostriedky do družstva. Výšku
uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do družstva sa stala členom PDSI
a zaplatila družstvu členský vklad, ktoré pri vystúpení z družstva vydalo žalobkyni potvrdenie o práve
žalobkyne na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ako aj zmenky. Žalobkyňa si prihlásila pohľadávku

v konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 11. 4.
2011 č. k. 3K/95/2010. Prihlásenú pohľadávku žalobkyne však správca konkurznej podstaty poprel a
žalobkyňa podala incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie doposiaľ ukončené. Súd prvého
stupňa mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že investíciami vloženými do družstva, ktorétvorili vklady členov družstva, mal právo disponovať výhradne Capital invest o. c. p., na základe zmluvy
o riadení portfólia z 2. 6. 2008, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán, uzavretej medzi
obchodníkom s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou z 30.

3. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo
svojich nárokov, vyplývajúcich zo zmluvy, voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na
zaplatenie dlžných súm. Súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo. Družstvo finančné prostriedky,
ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola
špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi

družstva, na základe udeleného súhlasu družstva. Na základe schváleného prospektu investície úradom
pre finančný trh zo dňa 21. 3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002, bolo družstvo oprávnené
ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným
dokumentom, z ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Do 1. 6. 2010
T., ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z.
postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo T. povinné predkladať polročné správy o svojom

hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej
situácii Družstva, predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj
s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a T. dňa 24. 8. 2007. Po týchto rokovaniach
Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo T. písomnú odpoveď, v ktorej zdôraznilo, že z jeho strany nedošlo
k porušeniu zákona a prospektov investícií, schválených úradom pre finančný trh. Vyjadrilo sa aj k

systémufungovaniadružstiev,vzhľadomnaichinvestičnústratégiu,pričompodľajehonázorunarušenie
tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj na druhej strane náklady,
keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu
aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné
nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI holding, a. s. V

odpovedi Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä
dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že zmenou by mohlo prísť k ich
ohrozeniu, resp. k narušeniu dôveryhodnosti družstiev. Družstvo až listom, doručeným T. dňa 15. 4.
2010, požiadalo T. o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi po tom, čo mu
tento vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. T. následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010

u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. T. zároveň listom z 20. 4. 2010 vyzvala Družstvo,
aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v
zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže T. zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala
neaktuálna. Dňa 28. 4. 2010 Družstvo predložilo T. žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície.
Podanímžiadostibolozačatékonanie OPK-5664/1/2010,ktoréboloprerušenénačas,poktorýdružstvo

bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení
lehoty na odstránenie vád žiadostí nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho T. rozhodnutím z
26. 8. 2010 konanie vo veci zastavila. T. súčasne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa
ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ust. § 129 ods. 3, v spojení s § 128 ods. 1 písm.
b/, c/, h/ zákona o cenných papieroch a ust. § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona o

cenných papieroch. Rozhodnutím z 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011, T. družstvu zakázala
predaj majetkových hodnôt. T. na základe získaných poznatkov činnosti družstva, ako aj obchodníka s
cennými papiermi, dňa 27. 7. 2010 orgánom činným v trestnom konaní, podala oznámenie o podozrení
zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 8. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku
preobzvlášťzávažnýzločinpodvodupodľa§221ods.1aods.4písm.a/Tr.zákonaspolupáchateľstvom

podľa §20Tr.zák.Ztohtoskutkovéhostavusúdprvéhostupňavyvodilzáver,žežalobaniejedôvodná.
Podľa súdu prvého stupňa žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by T. vo vzťahu k družstvu nesprávne
úradnepostupovala.Vkonaníbolopreukázané,žeT.ažodúčinnostinovelyzákonač.566/2001Z.z.,t.j.
od 1. 6. 2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo
- dodržiava schválený prospekt investície. T. nevykonávala, a ani nemohla vykonávať, dohľad nad

celkovoučinnosťouDružstva,akovyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt,pretožebykonala
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z. z., ako
aj so zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z troch
podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup žalovanej. Súd prvého
stupňavtejtosúvislostipoukázalajnato,žečinnosťvyhlasovateľovverejnejponukymajetkovýchhodnôt

jevzák.č.566/2001Z.z.regulovanáibačiastočnevust.§§126až130.Alternatívneinvestičnémožnosti
začala v rámci EÚ regulovať až smernica EP a Rady 2011/61/EÚ z 8. 6. 2011, ktorú majú členské
štáty povinnosť prevziať do svojich právnych poriadkov. Napokon súd prvého stupňa zaujal stanovisko,
že žalobu treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešneuplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý je jej povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila ajv konkurznom konaní, vedenom voči
Družstvu, ktorého bola členom. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka, sa posúdenie

nevymožiteľnosti pohľadávky poškodenej, ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja až
odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na
základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávku žalobkyne síce správca
konkurznejpodstatypoprel,žalobkyňasivšakuplatnilapohľadávkuincidenčnoužalobou.Súddoposiaľo
incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody. Žaloba

bola teda podaná predčasne. Rovnako žalobkyňa, ako bývalá členka družstva, si nárok na náhradu
škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva družstva alebo
členom kontrolnej komisie podľa § 244 Obch. zák. Existencia pohľadávky žalobkyne na náhradu škody
voči týmto subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa žalobkyňa domáhala náhrady škody voči štátu.
T. by sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu
kudohliadanémusubjektu,ktorýmjeDružstvo.Žalobkyňavšakpoukazovalanato,žejejvzniklaškodaaj

vpríčinnejsúvislostisozanedbanímdohľaduzostranyT.nadčinnosťouobchodníkascennýmipapiermi.
Samotná žalobkyňa poukazovala na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich
získalo od žalobkyne, obchodníkovi s cennými papiermi, na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi
Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli
obajaúčastnícizmluvypovinníplniťsizuzavretejzmluvy.AkDružstvozistilo,žeobchodník scennými

papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na
ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojich pohľadávok
nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by možné teoreticky dospieť k záveru, že
Družstvu vznikla škoda, v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom T., spočívajúcom v
zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným

preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s cennými
papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane Družstva a nie na strane žalobkyne. Preto je prípadný
nesprávny úradný postup T., vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, právne
irelevantný. Žalobkyni totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom T., spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi.

Žalovaná v konaní preukázala, že T. dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala.
Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad
plnením povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. § 125 až 128
zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil Družstvu prospekt investícií,
pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali príslušné

orgány družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci T. schvaľovať zmluvu o zriadení
portfólia. T. teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom
prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to, že štát
nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých
má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami

a ustanoveniami Obch. zákonníka. Žalobkyňa, ako členka Družstva, neinvestovala predmetné peňažné
prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je
najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti
družstva,kontrolujúčinnosťdružstvaajehoorgánovvzmysleObchodnéhozákonníkaastanovdružstva.
Žalobkyňa počas trvania členstva v družstve nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila sa zasadnutia

žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EU
2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo

ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na ktorú sa žalobca odvolával
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EU regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením ES č.

1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie o
položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu sa
neobrátil na súdny dvor Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu
ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosťobrátiť sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne
trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že žalovaná

nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty;
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nemu bude zachovávať právo, a teda
orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi
predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala na to, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej, ako orgánu
dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad, napr. nad prospektom investície, je podľa žalovanej len

formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný,
resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochranu investície
spoľahol. Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva, ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nevykonávala

dohľad nad celkovou činnosťou družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom
dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa o tom, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných povinností
žalovanou, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č.
566/2001 Z. z. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať

zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá.“ Súd
prvého stupňa svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor
občanov, ktorý ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich
investovania v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko
rovná sa medzi investovaním do nebankových subjektov a investovaním prostredníctvom subjektov

dohliadaných žalovanou. Povinnosťou T. podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona, ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k
povinne dohliadaným subjektom zo strany T.. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala

žalovaná zisťovať - čo v prípade Družstva ani obchodníka s cennými papiermi neurobila - všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolenia na činnosť vydaných T. družstvu
a obchodníkovi, čo v prípade Družstva bol prospekt investícií, vydaný ešte vtedajším úradom pre
finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany T.. Povinný zákonný dohľad zo strany T. bol
dokonca koncipovaný tak široko, že T. má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých

vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť, vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka a vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu
záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V skutkovo a právne totožnom konaní, vedenom pod
sp. zn. 7C/206/2011 bolo preukázané, že T. už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že Družstvo má
z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného

emitenta, a to spoločnosti CI holding a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Inými
slovami, Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte
personálneamajetkovoprepojenomsobchodníkomadružstvom. Vkonanísp.zn.7C/206/2011saďalej
zistilo, že T. sa po tomto zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto
portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany T. rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to

zmeniek vystavených spoločnosťou CI holding a. s., CI reality s. r. o. a Global production, s. r. o., pričom
posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI holding a. s. a vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom V.. W. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka. To znamená, že T. aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI holding a. s. a obchodníkom. Následne v

roku 2008 T. vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že
obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto
rozhodnutia T., okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške 10.000,- euro, rovnako ani po zisteniach
vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila svoje kompetencie v zmyslezákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné opatrenia, ako napr. predbežný alebo
celkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušenie povolenia na činnosť obchodníkovi
alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva Družstva alebo obchodníka. Týmto

podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010
donedostupnostižalobkyňouvloženýchprostriedkovdodružstva.T.následnesvojimpostupompotvrdila
tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že Družstvo, ako aj obchodník, dlhodobo porušovali zákon o cenných
papieroch, keď T. dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť
až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011.

V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to, že T. rozhodnutím z 30. 5. 2011 zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt, z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov, vytýkaných T.
v prospekte investícií, je nepochybné, že Prospekt bol neaktuálny v základných, a z pohľadu investorov,
rozhodujúcich skutočnostiach. T. účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010.
Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle T. dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu

s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
(údaje o subjektoch, ktoré ovládajú Družstvo boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009, údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje
o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov, nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti

Družstva boli neaktuálne už k 31. 12. 2006). Z uvedeného potom vyplynulo, že Družstvo svojim
konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3, v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1,
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31. 12. 2006, avšak T. voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala
činnosť. Ohľadom predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo o

sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o
náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd má v konaní o náhradu škody povinnosť
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu, ako
veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca
nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy

ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žalobkyňa poukázala na to, že
jej pohľadávku správca poprel a vedie proti správcovi incidenčné žaloby, t. j. v konkurze ani viac ako
2 roky od jeho vyhlásenia nie sú ani len zistené pohľadávky, pričom správca sa navyše opakovane
vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov v konkurze družstva 100 % v rozsahu, resp. že šance
na uspokojenie pohľadávok sú minimálne. Podľa žalobkyne platná právna úprava neumožňuje vysloviť

záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý je podľa súdu prvého stupňa povinný mu plnenie vrátiť. Žalobkyňa napokon v
odvolaní namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané
spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O. s. p. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 31. januára 2012 a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 29Cdo/4968/2009.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany T. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V tomto ohľade odvolací
súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že T. bola povinná
vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v
konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného

ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010
Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom
uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla T. dohliadať,či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície v
zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4

zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z.). Počas celej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť
údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
(§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.) pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti

v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti
pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla T. kontrolovať. T.
nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne domnieva žalobca. T. mohla
podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust.
§§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobkyňa si musela
byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos, nie je

zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z., v znení platnom do 21.
7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č.
206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na
ťarchu T. H. G. v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ
ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu T. nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Z toto je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je
nesprávny úradný postup štátu, zastúpeného T. H. G.. Vzhľadom na to, sa odvolací súd nemusel
zaoberať otázkou, či bola žaloba podaná predčasne. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje

na konštantnú judikatúru, podľa ktorej nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, môže byť voči štátu úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť
uspokojeniesvojejpohľadávkyprotidlžníkovi,ktorýmujepovinnýplniť(viďnapr.rozsudokNSČRsp.zn.
25Cdo/1404/2004, rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011, uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09).

K odvolacej námietke žalobkyne, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý podľa
žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací
súd uvádza, z obsahu zápisnice z pojednávania pred prvostupňovým súdom z 5. 11. 2014 vyplýva, že
zástupcovia účastníkov konania na tomto pojednávaní zhodne vyhlásili, že obsah všetkých listinných

dôkazov, ktoré sú založené v spise, je im známy, a preto netrvajú na tom, aby ich súd prvého stupňa čítal,
resp. aby oboznamoval ich obsah. Vzhľadom na to a tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca podal
niekoľko stoviek obdobných žalôb, pričom v každej z týchto vecí sú do spisu založené tie isté listinné
dôkazy (ktoré naviac do spisu zakladá predovšetkým žalujúca strana), obsah ktorých je teda účastníkom
dobre známy, je odvolací súd toho názoru, že neprečítanie listinných dôkazov, resp. neoboznámenie ich

obsahu zo strany súdu prvého stupňa, nemôže byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku. Za
popísanej situácie by išlo o nedôvodný formalizmus.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody, vecne správny, a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods.

1 O. s. p.

Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.
s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Napadnutým uznesením zo 7. marca 2014 č. k. 10C/220/2011-524 súd prvého stupňa uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov do

10 dní od doručenia uznesenia.Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie nie je povinná
zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta
zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak
by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 17. 12. 2014. Odvolacie
konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je žalobkyňa

povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,-
eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa
ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že
toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustné odvolanie.