Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, February 27, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21Scud/51/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200435
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200435.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu

JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: J. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. XX/X, XXX XX Y., Poľsko, právne zastúpená: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01
Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8
a 10, 813 63 Bratislava, za účasti pribratého účastníka: WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022
01 Čadca, IČO: 47 237 201, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina,
IČO: 36 858 820, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 15338-2/2014-BA zo
dňa 27.01.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobný návrh z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 7.04.2014 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, ústredie č. 1538-2/2014 zo dňa 27.1.2014, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45588-1/2013-CA1/2013-CA zo dňa 24.9.2013 a odvolanie
žalobkyne zamietol. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca predmetným
rozhodnutím rozhodla tak, že vo vzťahu k žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od
01.2.2013 podľa Slovenskej legislatívy, s odôvodnením, že dňa 26. februára 2013 vykonali kontrolní
zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na
overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti na
Palárikovej ulici č. 76, Čadca v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a
taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov
spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli aj Ing. Mgr. Miroslava Šperku, konateľa spoločnosti

ACARTUS Slovakia, s.r.o.. Podľa jeho vyjadrenia sa dňa 26. februára 2013 v sídle spoločnosti
nenachádzal žiaden zamestnanec a ani konateľ spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo
preukázané, že žalobkyňa reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky
a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z citovaných článkov
základného nariadenia. V rozhodnutí prvostupňový správny orgán poukázal na nariadenie (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení
neriadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a vykonávacie

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004,
najmä na čl. 11 (3) (a) základného nariadenia a čl. 13 (3) základného nariadenia.V dôvodoch druhostupňového rozhodnutia žalovaný poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
v znení zákona č. 413/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a),
§ 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že

účastník konania je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa
od 01.02.2013. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu
Žilinaod04.januára2012,doregistrazamestnávateľovvedenomSociálnoupoisťovňou,pobočkaČadca
je prihlásený od 01. februára 2012. Poukázal na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie
sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, nariadenie rady

EHSč.1408/71,zo14.06.1971ouplatňovanísystémovsociálnehozabezpečenianazamestnanéosoby,
SZČO a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a
jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové
koordinačné nariadenia a to nariadenie č. 883/2004, nariadenie č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá
určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť,

aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členskéhoštátu.Nariadenievčl.13stanovuje,ktorýmprávnympredpisompodliehaosobavykonávajúca
činnosťvdvochaleboviacerýchčlenskýchštátoch.Zároveňpoukázalnačl.13(1)ačl.13(3)základného
nariadenia. Ďalej uviedol, že pri určení uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci však len status osoby

ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj skutočný výkon činností. Samotná
skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej
republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla,
ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nielen status
osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi

predpismiaichzneužívanímvtejtooblasti.Napriektomupojemreálnehovýkonučinnostíniejeexplicitne
zadefinovaný v základnom nariadení v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v
hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činností jedným z faktorov na posúdenie
o určenie príslušnosti s právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom
na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj posúdenia a určenie príslušnosti k právnym predpisom

sociálneho zabezpečenia je určenie registrového sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z
praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá sa uplatňuje v rámci celej európskej únie. Ak osoba
pracujúcavoviacerýchčlenskýchštátochnevykonávapodstatnúčasťčinnostívčlenskomštátebydliska,
uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu

zamestnáva registrové sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrové sídlo alebo miesto podnikania
nie je v nariadení vymedzený. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora prípadu Planzer Luxembourg
Sarl C-73/06. Zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania. Kontroly zamerané na overenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov boli vykonané

v sídle zamestnávateľa Palárikova 76, Čadca. V čase ohláseného začiatku vykonania prvej kontroly
- 26.02.2013 v sídle spoločnosti nebola zistená prítomnosť žiadneho zamestnanca, nebol prítomný
žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní
zamestnanci vypočuli Ing. Mgr. Miroslava Šperku, konateľa spoločnosti ACARTUS Slovakia, s.r.o., ktorá
pre zamestnávateľa vykonáva účtovnícke práce. Dňa 04. marca 2013 sa na adrese registrovaného

sídla zamestnávateľa nachádzali konateľ zamestnávateľa a piati zamestnanci. V registrovanom sídle
zamestnávateľa, kde sa nachádzajú doklady zamestnávateľa nie je zriadená samostatná kancelária.
Podľa vyjadrenia konateľa zamestnávateľa, všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie firiem
po rôznych mestách a na území Slovenskej republiky. Práca je zadávaná telefonicky, e-mailom alebo
poštou a zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. Kontrolou vykonanou 05. novembra

2013 neboli zistené žiadne nové skutočnosti vo veci. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti
zamestnávateľa uvedené vo výpise z Obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrového
sídla spoločnosti a tiež kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na
žalobkyňu sa od 01. februára 2013 vzťahuje slovenská legislatíva a preto prvostupňový správny

orgán rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list
fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho
poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Sociálnej poisťovni bola doručenáinformácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli
firmy, ktoré sprostredkúvavajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných
členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú

zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie
ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

Proti rozhodnutiu žalovaného riadne a včas podala žalobu žalobkyňa, ktorou žiadala napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia

obmedzil na tvrdenie, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy odo dňa 1.2.2013 a to z dôvodu
toho, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky a ani skutočnosť, ktorá by nasvedčovala, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa
spĺňa základné kritéria registrového sídla. Žalovaný odkazuje na praktickú príručku - právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo

Švajčiarsku, ktorá má podľa názoru žalobkyne len odporúčací charakter. Máme za to, že v súlade
s aplikáciou postupu uvedeného v čl. 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia zabezpečenia sa na žalobkyňu vzťahujú
uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnaná osoba a činnosť ako SZČO v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom
členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Uvedené potvrdil aj poľský styčný orgán
ZUS, keď určil, že na žalobkyňu sa vzťahujú predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na čl.
13 (3) Nariadenia. V tomto ohľade sa stalo predbežné určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy
uplatniteľnej definitívne, nakoľko žalovaný toto určenie v dvojmesačnej lehote nenamietol. Máme za

to, že definitívne je určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy uplatniteľnej. Žalovaný v procesnom
postupe vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne neúplne zistil skutkový stav a na nesprávne zistený
skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Kontrolou vykonanou dňa 26.02.2013 do
7.3.2013 sa nezistili žiadne nedostatky. Žalobkyňa zastáva názor, že výsledky kontroly ako relevantné
zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, nakoľko s poukazom na správu o kontrole neboli zistené

žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, že k výkonu závislej činnosti
zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. V tejto súvislosti uviedla, že kontrola bola
zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od
1.2.2012 do 26.02.2013, pričom žiadne individuálne šetrenia týkajúce sa žalobkyne neboli uskutočnené.
Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listiny a evidencia dochádzky.

Žalobkyňa tak predložila všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú od nej možno rozumne požadovať,
čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jej závislej činnosti vyčerpané.
Výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnej poisťovni napriek
tomu, že boli riadne predložené. Žalovaný prijal zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej
kontroly zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, napriek tomu, že

za týmto účelom nebola vykonaná žiadna kontrola. Žalovaný celú situáciu neposudzoval individuálne
a nedôsledne sa vysporiadal s individuálnou situáciou žalobkyne. Z tohto dôvodu je rozhodnutie
nedostatočné, nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodujúcim faktorom na posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy
je v zmysle príručky určenie registrového sídla. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na judikatúru

Súdneho dvora, konkrétne na prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta
sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade
nachádzasídlo,miestoústredia,miestostretnutiariadiacichosôbspoločnostiamiestoobvykletotožné,v
ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politiky. Iné faktory ako napr. bydlisko riadiacich osôb, miesto konania
valnéhozhromaždenia,miestouloženiasprávnychaúčtovnýchdokumentovamiestohlavnéhopriebehu

finančných činností, najmä bankových sa môže zohľadniť tiež. Žalovaný len všeobecne konštatuje, že
zamestnávateľ nespĺňa uvedené kritéria, t.j. je schránkovou firmou a miestom jeho podnikania nie je
Slovenská republika. Vyššie uvedené tvrdenie žalovaný dostatočne neodôvodnil a zároveň iné zistené
skutočnosti v rámci kontroly pri vyhodnotení registrového sídla v rozhodnutí opomenul. Zamestnávateľa
nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu, nakoľko pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov nie sú

individuálne splnené kritéria tohto pojmu. Zároveň žalobkyňa namieta, že žalovaný porušil všeobecnú
zásadu rovnakého zaobchádzania, resp. princíp rovnakého zaobchádzania s poukazom na bod 8.
Nariadenia. Konanie žalovaného je absolútne nezlučiteľné s princípmi právneho štátu. Vzhľadom nauvedené skutočnosti žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnila aj náhradu trov konania.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne a to podaním zo dňa 26.8.2014. Splnenie podmienok
na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť
sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je
zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky
- Sociálna poisťovňa. Kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov

uskutočňuje Sociálna poisťovňa v prípade, ak vznikne podozrenie, že zo strany zamestnávateľov
dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia bez rozdielu národnosti, či
štátnej príslušnosti. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci
reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne
zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v
systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti

zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike začala Sociálna
poisťovňa vykonávať na základe podnetov Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava.
Vo viacerých prípadoch ZUS žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré

sprostredkúvajú pre poľské samostatne zárobkovo-činné osoby úväzok v iných členských štátoch.
V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo
hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej
republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Len v tých prípadoch, kde sa
nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje

Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy.
V prípade, ak už bol vystavený, resp. ak Sociálna poisťovňa vystavila zamestnancom formulár E101
SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú Slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna
poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára Sociálna

poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa
jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy
a na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činností
zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrového sídla zamestnávateľa
Sociálnapoisťovňarozhodujeotom,žedotknutémuzamestnancovipovinnésociálnepoistenienaúzemí

Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola v súlade s čl. 76 (4) základného
nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom zo
dňa 10.10.2013, tieto skutočnosti akceptovala. Žalovaný sa ďalej stotožnil so skutkovým a právnym
posúdením veci. V danom prípade žalobkyňa nemala vystavený formulár PD A1 vzhľadom k tomu,
že žalobkyňa bola prihlásená do sociálneho poistenia od 1.2.2013 v pobočke Sociálnej poisťovne a

podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla, že žalobkyni týmto dňom
nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa konala v súlade s postupom, o ktorom informovala ZUS
Varšavu listom zo dňa 25.07.2013 a ktorý bol poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia akceptovaný,

z čoho je zrejmé, že sa na žalobkyňu od 1.2.2013 bude vzťahovať poľská legislatíva. Žiadal žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

Pribratý účastník konania sa k veci písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu, vrátane postupov oboch správnych orgánov a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol a to z nasledovných dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo akvykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom
„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v

ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné

pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného
členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v

mieste bydliska.“
Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť

vykonáva.“
Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala

inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,
že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku
ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie
jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo

samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu
vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“

Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode
7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia

v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré
poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti

podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 1.1.2013 povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnancov uvedené v § 4
ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá, právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1

písm. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej

činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom

štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho

zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol

vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v

inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej

legislatíve:
a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má

registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,
c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO

zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,
v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych

predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z

29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO
v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čonebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by
reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o., so sídlom
Palárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), t.j. na území SR.

Žalovaný okrem tvrdenia, že zamestnávateľ žalobcu - WEBUNG, s.r.o., Čadca nespĺňa podmienky
registrácie sídla alebo miesta podnikania a z tohto dôvodu sa nemôže na zamestnancov uplatňovať
legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania poukazuje aj
na vykonané kontroly, ktoré boli vykonávané na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov

zamestnávateľa na území Slovenskej republiky. Išlo o kontrolované obdobie od 1.2.2012 do 26.02.2013
- záznam o vykonaní kontroly č. 34094-2/2013-CA zo dňa 7.03.2013 a tiež správu o kontrole č.
34094-2/2013-CA. V rámci kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že v registrovanom
sídle v spoločnosti zamestnávateľ nemá samostatnú kanceláriu, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese
nenachádzal žiadny zamestnanec a ani konateľ spoločnosti. Dňa 4. marca 2013 sa na adrese Palárikova
76 nachádzal konateľ spoločnosti a 5 zamestnanci, pričom bolo zistené, že doklady spoločnosti sa

nachádzajú na adrese Palárikova 76. Ďalej bolo zistené, že pracovné zmluvy sú so zamestnancami
uzatvorené na 10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti WEBUNG roznášajú letáky na
požiadaniepoľskýchfiriemporôznychmestáchnaúzemíSlovenskejrepubliky,pričomprácajezostrany
konateľa zadávaná telefonicky, e-mailom alebo poštou. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dostavia
individuálne. Kontrolou zo dňa 5.11.2013 neboli zistené žiadne nové skutočnosti.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na tento účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnej poisťovni, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenie účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 predmetného zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci

objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech
alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu
skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov,

odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a
právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 196 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba

zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť.

Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.

Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Podľa § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti.

Podľa§209ods.2zákonarozhodnutiemusíobsahovaťvýrok,odôvodnenieapoučenieoodvolaníalebo
o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
celom rozsahu.Podľa § 209 ods. 3 zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa

v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne
určí pre ňu lehotu.

Podľa § 209 ods. 4 zákona v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a

pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa § 209 ods. 5 zákona poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku obsahuje údaj, či je
rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať alebo podať opravný prostriedok, v akej
lehote a kde možno odvolanie alebo opravný prostriedok podať.

Podľa § 209 ods. 6 zákona v rozhodnutí sa uvedie aj organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá
rozhodnutie vydala, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko účastníkov konania. Na rozhodnutí
musí byť odtlačok úradnej pečiatky a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby.

Podľa § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Podľa § 218 ods. 2 ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie
zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 218 ods.3 odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne,
ktorá rozhodnutie vydala, na nové prejednanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov
rýchlosti alebo hospodárnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je viazaná právnym názorom
odvolacieho orgánu.

Podľa § 218 ods. 4 proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa v rámci správneho konania, ani v rámci
odvolacieho konania svoje tvrdenia, že reálne vykonáva prácu na území Slovenskej republiky pre
označeného zamestnávateľa - WEBUNG, s.r.o., Čadca, nepreukázala. Je potrebné poukázať na to,

pokiaľ žalobkyňa v žalobe tvrdí, že vo vzťahu k nej bola poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia
ZUS určené, že sa na ňu vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky s poukazom na čl. 13
(3) Nariadenia a tým že s poukazom na čl. 16 (3) žalovaný nenamietal určenie slovenskej legislatívy,
čím sa stalo predbežné určenie slovenskej legislatívy definitívnym, tieto skutočnosti žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu len tvrdí, že od 1.2.2013

vykonáva pre zamestnávateľa prácu - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom
alebo klientmi zamestnávateľa. Poukazuje, že jej pracovnou náplňou je kontakt s potecionálnymi
klientami zamestnávateľa, najmä však distribúcia letákov na území Slovenskej republiky. K odvolaniu
žalobkyňa žiadne relevantné dôkazy k týmto skutočnostiam nepredložila. Takisto pokiaľ žalobkyňa v
žalobe poukazuje, že boli predložené v rámci jej možností všetky doklady k veci sa vzťahujúce ako

napr. pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, uvedené doklady v rámci
správneho konania z jej strany resp. ani k žalobe neboli predložené.

Podľanázorusúdutakžalobkyňa,akoajzamestnávateľ,ktoríboliúčastníkmisprávnehokonania,ktorým
bolo doručované aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, resp. aj prvostupňového

správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili
závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že žalobkyňa pre označeného zamestnávateľa
od 01.2.2013 reálne prácu vykonávala. Následne záver prvostupňového správneho orgánu a
žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinnépoistenievnezamestnanosti akozamestnancoviWEBUNG,s.r.o.od1.2.2013podľaSlovenskej

legislatívy je súladné so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku
povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere.
Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška
fyzickej osoby do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený ajjeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku
pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ust. § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 pís. a) zák. č. 461/2003
Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného
nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je status zamestnanca, ktorý
žalobca nepreukázal.

Žalobkyňa v správnom konaní nepreukázala, že od 1.2.2013 vykonávala u označeného zamestnávateľa
konkrétny dojednaný druh práce, resp. konkrétnu pracovnú činnosť. Žalobkyňa neuviedla ani skutkové
tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od
01.2.2013 preukázala. Žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno
a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah, akú
konkrétnu pracovnú činnosť od 01.2.2013 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce

podľa pracovnej zmluvy vykonávala. Neobstojí ani jej tvrdenie o predložení všetkej dokumentácie
zamestnanca, ktorú od nej možno rozumne požadovať (čo napokon nie je pravda, nakoľko žiadne
dôkazy ku konaniu nepredložila). Žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne
práceoduzavretiakonkrétnejpracovnejzmluvyprezamestnávateľavykonávala,oakúpracovnúčinnosť
sa jednalo, uviesť konkrétne dátumy vykonávania prác na Slovensku, s ktorými osobami jednala, ktoré

by rozsah ňou vykonávaných prác pre zamestnávateľa potvrdili. Ani prípadné dôkazy ako pracovná
zmluva, mzdové listiny, t.j. tie na ktoré poukazuje žalobkyňa v žalobe podľa názoru súdu nemôžu
preukázať faktický výkon činnosti zamestnanca na území SR. Promotér (z anglického promotion -
podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcii a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý
produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť

ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku
alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych
firiem, bez ďalšieho.

Keďže nebolo sporné, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte v

Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na
území Slovenskej republiky, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva
samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia,
nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v

dvoch členských štátoch.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť

ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho

nariadenia).

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,
upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v
postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z.

vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje
spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný
rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu
sociálne poistenie nevzniklo u označeného zamestnávateľa, tak tento výrok je súladný s procesným
postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a

bol povinný aplikovať.

Podľa názoru súdu nebol porušený princíp individuálneho zaobchádzania so žalobkyňou a ani princíp
rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným zamestnancom, vzhľadom na uvedené skutočnosti.Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1
a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje

v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Podľa názoru súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti
nebolo potrebné, ani zaoberať sa registrovým sídlom zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny
výkon činnosti žalobkyne u označeného zamestnávateľa, na území SR.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.

1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobkyňa
nemala v konaní úspech, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, súd jej preto náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.