Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, February 27, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/355/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113218803
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113218803.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloletú B. P. X. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa P.. B. X. nar. XX.XX.XXXX
bývajúcej na O.A. J.. Č.. XX zastúpenej advokátkou JUDr. Klaudiou Azariovou so sídlom na Kmeťovej
ul. č. 26 v Košiciach a P.. F. X. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na O. J.. Č.. X v Košiciach zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Nižníkom so sídlom na Kováčskej ul. č. 21 v konaní o zvýšenie výživného

o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 26.6.2014 č.k. 21P/95/2013-301 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Košice I zo 6.3.2009 sp.
zn. 19C/136/2008 tak, že zvýšil výživné pre maloletú B. P. nar. X.X.XXXX z 233 € a 133 € určených na
tvorbu úspor na 600 € bez určenia sumy na tvorbu úspor od 28.6.2013 do budúcnosti vždy do 10. dňa

v mesiaci dopredu matke. Dlžné výživné 3.074,60 € povolil otcovi splácať spolu z bežným výživným po
100 € mesačne až do zaplatenia a o trovách účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá
právo na ich náhradu.

Proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 6.3.2009 sp. zn 19C/136/2008 podali v zákonnej lehote
odvolanie rodičia prostredníctvom právnych zástupcov.

Otecdieťaťavosvojomodvolanínavrhol,aby odvolacísúdzmenilrozsudoktak,žehozaviažeprispievať
na výživu maloletej 366 € mesačne od 28.6.2013 do budúcna vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu
matke dieťaťa. Vytkol konajúcemu súdu, že v rozpore s ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine neprimerane
nadhodnotil jeho majetkové pomery. Zdôraznil, že stanovené výživné nezodpovedá odôvodneným
potrebám maloletej napriek tomu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, pretože

to neznamená, že určené výživné má byť rovnaké ako čiastka, ktorú má po odrátaní nevyhnutných
výdavkov k dispozícii rodič. Vyslovil názor, že posudzovanie jeho príjmu bez prihliadnutia na vynaložené
úsilie , čas a náklady potrebné na jeho dosiahnutie, je jednostranné a zavádzajúce. Poukázal na ust.
§ 78 Zákona o rodine a uviedol, že od poslednej úpravy sa jeho príjem výrazne nezvýšil, naopak,
vzhľadom na to , že už nie je riaditeľom Q. Ú. X. I. I., došlo k zníženiu príjmu od tohto zamestnávateľa.
Konštatoval, že súd prvého stupňa nesprávne zistil výšku jeho príjmu keď pri jeho výpočte vychádzal

z úhrnu príjmov od všetkých zamestnávateľov 46576,72 € ( riadok 34 daňového priznania), z ktorého
určil mesačný príjem 3.881,39 €, pretože jeho príjem pozostával okrem uvedeného úhrnu príjmov od
všetkých zamestnávateľov aj z príjmu z podnikateľskej činnosti podľa osobitných predpisov 6.541,80 € a
príjmu z vyhotovenia diela 2.674,78 €, spolu 55.793,30 €. Zaplatené poistné, dane a výdavky pozostávali
z úhrnu povinného poistenia 6.044,15 €, zrazeného preddavku na daň 7.942,77 €, zaplatenej dane z
príjmov z podnikania podľa osobitných predpisov a z dane z príjmu za vytvorenie diela 1.050,69 €, z

výdavkov na podnikanie podľa osobitných predpisov a z výdavkov na vytvorenie diela 3.686,63 € spolu
18.724,24 €. Na základe týchto údajov bol jeho čistý príjem za rok 2013 37.069,06 €, čo predstavujepriemerný mesačný príjem 3.089,08 €. Zdôraznil, že jeho príjem z podnikateľskej činnosti presiahol
za rok 2013 4.830 €, preto mu k 1.7.2014 vznikla povinnosť prihlásiť sa do sociálnej poisťovne aj ako
samostatne zárobkovo činná osoba a platiť mesačne odvody 133,42 €. Keďže tieto odvody prvýkrát

uhradil v auguste 2014 predloží súdu bezodkladne doklad o platbe formou výpisu z bankového účtu. Na
základe týchto skutočností vyčíslil svoj čistý mesačný príjem od 1.7.2014 na 2.955,66 €. Uviedol, že v
prípade neakceptovania výdavkov na podnikanie podľa osobitných predpisov a výdavkov na vytvorenie
diela, bol jeho čistý mesačný príjem do 1.7.2014 3.396,30 €, a po 1.7.2014 3.262,88 €. Konštatoval, že
paušálne výdavky si uplatnil v zmysle zákona o dani z príjmov, ktorý mu umožňuje využiť túto zákonnú

možnosť, preto je toho názoru, že súd prvého stupňa mal na nich pri určovaní výšky výživného prihliadať.
Súhlasil s tým, že na strane jeho dcéry došlo k zmene pomerov, nakoľko naposledy súd určil výšku
výživného pred piatimi rokmi, preto navrhol zvýšiť výživné na 366 € bez určenia sumy na tvorbu úspor, z
dôvodu, že matka maloletej túto sumu nepovažuje za časť výživného a na verejnosti prezentuje, že platí
nízke výživné. K príjmu z prenájmu nehnuteľnosti uviedol, že tento príjem existoval už v čase poslednej
úpravy, pričom vtedy matka maloletej nenamietala, že v skutočnosti patrí na základe dohody jeho matke,

nakoľko o tejto dohode vedela. Z tohto dôvodu vyslovil názor, že na túto skutočnosť nemal konajúci súd
prihliadať, pretože v tomto smere nedošlo k zmene pomerov od poslednej úpravy . Poukázal na to, že
v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vzdal podielu z bytu na O. ulici v
Košiciach, v ktorom býva matka spolu s maloletou v hodnote približne 42.000€, čím jednorázovo prispel
na životnú úroveň svojej dcéry. K výdavkom maloletej, ktoré vyčíslila matka dodal, že výdavky 1.061,04

€ dvanásťročného dieťaťa považuje za vysoko nadhodnotené a vzhľadom na príjem matky 750 € ani
nie je možné , aby ich vynakladala. Vyslovil názor, že matka sa sama rozhodla, že nebude pracovať
v zamestnaneckom pomere, z ktorého by podľa zák. č. 512/2011 Z.z., doplneného zák. č. 578/2004
Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti dosahovala minimálny mesačný príjem vo výške 1,9
násobku priemernej mesačnej mzdy spred dvoch rokov, t.j. približne 1.650 € a namiesto toho sa rozhodla

zriadiť si súkromnú ordináciu, kde dosahuje príjem 750 € mesačne, preto pokles príjmu nepovažuje pre
rozhodnutie o výživnom za relevantné. Ku konštatovaniu, že o dcéru neprejavuje dostatočný záujem
dodal, že konajúcemu súdu objasnil z akých dôvodov sa aktívne s maloletou nestretáva a opätovne
uviedol, že matka ho verejne obvinila z pedofílie, preto má obavu z jej reakcie, ak by sa s maloletou
intenzívne stretával. Podal návrh na zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti, ale vzhľadom na

zásah do života maloletej, ktorý by tato zmena spôsobila , konzultoval svoje rozhodnutie s odborníkmi z
odboru psychológie a psychiatrie, ktorí vyslovili názor, že napriek zlyhávaniu výchovy matky, by zmena
osobnej starostlivosti nebola v záujme maloletej, preto od návrhu upustil. Konštatoval, že jeho ďalší
postup bude závisieť od postojov matky a jej výchovných metód.

Matka vo svojom odvolaní, navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zvýšil
výživné od 28.6.2014 do budúcna z 233 € na 670 € a ponechá v platnosti sumu 133 € na tvorbu úspor.
Uviedla, že rozhodnutie o zrušení tvorby úspor je podľa jej názoru v rozpore so záujmom maloletej a
súd rozhodnutie v tejto časti riadne neodôvodnil a považuje ju za nepreskúmateľnú. Konštatovala, že z
odôvodnenianapadnutéhorozsudkuniejezrejméakýmiúvahamisakonajúcisúdpriurčovanívýživného

riadil, nedostatočne odôvodnil posudzovanie príjmov a výdavkov otca a z týchto dôvodov považuje
rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, zmätočné a nepreskúmateľné. Vyslovila presvedčenie, že
bolo povinnosťou súdu podrobne sa zaoberať výdavkami otca a riadne odôvodniť, ktoré výdavky
považoval za nevyhnutné, a ktoré nie. Nesúhlasila s rozhodnutím súdu, ktorým vyhodnotil otcove
výdavky na bývanie 1.326,28 € za nevyhnutné len na základe tvrdenia otca, že byt v ktorom býva,

nie je v súčasnosti možné výhodne predať. Za zmätočné označila aj to, že súd neprihliadol na otcov
príjem z prenájmu nehnuteľnosti, označil ho za sporný a z tohto dôvodu naň neprihliadol a zároveň
konštatoval, že táto skutočnosť nemôže mať vplyv na určenie výšky výživného. Vytkla súdu prvého
stupňa, že sa nevysporiadal s jej tvrdeniami o tom, že príjem otca, ktorý uvádza v daňovom priznaní,
nemusí zodpovedať reálnej výške príjmu a poukázala na skutočnosť, že spoločníkom v spoločnosti, v

ktorej otec pracuje ako lekár, je jeho matka, ktorá nemá medicínske vzdelanie a v súčasnosti je už v
dôchodkovom veku, preto je toho názoru, že túto funkciu zastáva len preto, aby príjem z tejto spoločnosti
nemusel otec priznať v daňovom priznaní.

Právny zástupca matky vo vyjadrení k odvolaniu otca opätovne uviedol, že príjem odporcu súd

posudzoval len z predloženého daňového priznania a zdôraznil, že v ňom uvedené výdavky sa nemusia
zhodovať so skutočne vynaloženými, preto mal súd podľa jeho názoru, vzhľadom k tomu, že nie je
možné zistiť reálnu výšku príjmu, postupovať podľa § 63 ods. 2 Zákona o rodine. K spornému príjmu
z prenájmu nehnuteľnosti uviedol, že ak je pravdou, že tento príjem má matka odporcu na základedohody, tak sa otec tohto príjmu bezdôvodne vzdal, preto na túto skutočnosť pri určovaní výživného
súd mal prihliadať. Zdôraznil, že otec vo výdavkoch, ktoré predložil súdu vyčíslil aj výdavky na túto
nehnuteľnosť a na ich námietky proti týmto výdavkom reagoval tak, že ich skutočne vynakladá, preto

podľa jeho názoru poberá príjem z prenájmu otec a nie jeho matka. K námietke otca, že matka tento
príjem pri predchádzajúcej úprave nenamietala, dodal, že v tom čase vzhľadom na vek a odôvodnené
potreby maloletej matka žiadala výživné v takej výške, že tento príjem pre jeho určenie nebol relevantný.
Konštatoval, že vznik povinnosti uhrádzať odvody do sociálnej poisťovne nie je dôvodom na podanie
odvolania, nakoľko túto skutočnosť súdu prvého stupňa v konaní neoznámil, preto sa ňou ani nemohol

zaoberať. Nesúhlasil s tvrdeniami, že matka sa vzdala dobrovoľne príjmu zo zamestnaneckého pomeru,
pretože jej pracovný pomer bol ukončený a zdôraznil, že majetkové pomery matky neboli v tomto konaní
predmetom dokazovania, preto ich ani nemusela preukazovať. Návrh otca na zverenie maloletej do
jeho osobnej starostlivosti označil za účelovú reakciu na návrh na zvýšenie výživného a nesúvisí s
výchovnými metódami matky.

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že matka
nepreukázala, že vyčíslené výdavky na maloletú sú skutočné a odôvodnené a označil ich za nepravdivé,
nakoľko vysoko prekračujú matkin mesačný príjem. K námietkam matky ohľadom výdavkov na jeho
bývanie uviedol, že byt v ktorom býva, kúpil ešte počas manželstva, financoval z hypotekárneho úvery,
ktorý stále spláca a v prípade, že by ho v súčasnosti predal, finančné prostriedky, ktoré by za neho získal,

by nepostačovali na uhradenie pôžičiek s ním spojených. Nesúhlasil s tvrdením, že na dcéru neprispieva
inak, ako len stanoveným výživným, nakoľko jej zakúpil lyžiarsku výstroj, bicykel, klavír, oblečenie,
školské pomôcky a hračky. Zdôraznil, že rovnaká životná úroveň rodiča a dieťaťa neznamená, že
obaja majú k dispozícii rovnakú finančnú čiastku, a tiež je nevyhnutné odlíšiť nevyhnutné potreby
dvanásťročného dieťaťa a dospelého človeka, ktorý má náročné povolanie.

Kolízny opatrovník sa o odvolaniam rodičov nevyjadril.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a dospel k záveru, že

nie sú podmienky ani pre potvrdenie ani na jeho zmenu, preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p.
zrušilapodľaods.2citovanéhozákonnéhoustanoveniavrátilvecsúduprvéhostupňanaďalšiekonania.

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia
pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Zmenou pomerov v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa rozumie výrazná zmena tých okolností na
jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho
rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nie len prechodnú a musí ísť o
zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom.

Preto v konaní o zvýšenie výživného je potrebné dôsledne porovnať pomery, z ktorých vychádzalo
predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu
výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú
rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75
ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých okrem iného vyplýva, že pri rozhodovaní o rozsahu výživného je

potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa,
pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako je šatstvo,
bielizeň, obuv, nájomné za byť a tiež potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania
dieťaťa,rozvojomjehozáujmovapotrieb,prípravounabudúcepovolanie,kultúrne,športovéarekreačné
potreby, ako aj potreby súvisiace so zdravotným stavom, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje

život kultúrneho človeka v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým
od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má
výživné zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Zo
zásady úmernosti životnej úrovne dieťaťa a jeho rodičov vyplýva aj to, že výživné môže byť určené v
zodpovedajúcejmiereajnazvýšenépotrebydieťaťavyplývajúceztejtoúmernostiatopresúčasnúdobu,

ako aj pre budúcnosť, pretože dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z vyššie
citovaných zákonných ustanovení nepochybne vyplýva, že okrem odôvodnených potrieb oprávnenej
osoby sú rozhodujúce predovšetkým reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktorésú dané nie len ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä
pracovnými príležitosťami primeranými vlastnostiam rodičov.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 4, 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a
v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o

domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a
majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je
nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 63 ods. 2 Zákona o rodine u rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani
z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné

vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou, a možnosti a schopnosti povinného posudzuje
podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo

dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa §-u 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi konania
odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré
zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania
odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré
Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane

v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia
ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku
môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti,
prípadne úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou
rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím

a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie
zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je potrebné vždy takéto
rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v

tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení ale jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí
vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné
súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnymvyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu
jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Odôvodnenie má obsahovať

dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené
rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil a ako aplikoval príslušné
hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Odvolací súd vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených úvah po preskúmaní

spisu a konania, ktoré predchádzalo vyhlásenému rozsudku dospel k záveru, že konajúci súd sa
dôsledne neriadil uvedenými ustanoveniami, predovšetkým ust. § 120 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
súd je povinný vykonať všetky dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci, hoci
ich účastníci nenavrhli (zásada vyšetrovacia) a zásada voľného hodnotenia dokazovania zakotvená v
ust. § 132 O.s.p. neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných
dôkazov vyhodnotí, a ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie, a ktoré

opomenie. Súdy sú podľa ust. § 132 O.s.p. povinné vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu
konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Ak túto povinnosť súdy nerešpektujú tým, že sa so
zistenými skutočnosťami nezaoberajú vôbec alebo sa nimi vyporiadajú nedostatočným spôsobom, má
to za následok vadu konania premietajúcou sa ako zásad do ústavou zaručeného práva na spravodlivý
proces a súdnu ochranu. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. povinný

v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným
zákonom ustanoveným spôsobom podľa jeho názoru preukázané a ktoré nie. Svoj výklad o tom, o ktoré
dôkazy oprel súd svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení, musí prispôsobiť
konkrétnym okolnostiam každej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového
stavu veci a v odôvodnení ho uviesť tak, aby jeho závery o podstatných skutočnostiach neboli pre

nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jasným a výstižným vysvetlením, ktoré
skutočnosti konajúci súd považoval za preukázané a ktoré nie, sa rozumie postup, v ktorom súd musí
potrebné údaje, výklady a závery formulovať v odôvodnení rozhodnutia vlastnými slovami, iba tak môže
byť odôvodnenie stručné, jasné a v odvolacom konaní preskúmateľné a nie postup, ktorým iba deklaruje
dôkazy a doslova opíše výpovede účastníkov konania bez ich dôsledného vyhodnotenia. Konajúci súd

sa dopustil aj ďalšieho pochybenia, ako už bolo vyššie konštatované, keď v rozpore s ust. § 120 ods. 2
O.s.p., ktoré platí pre konanie, ktoré môže súd začať aj bez návrhu, ktorým je nesporne aj toto konanie,
mal povinnosť zisťovať skutkový stav veci aj bez návrhu účastníkov konania a napriek tomu, že vykonal
vo veci dokazovanie, dôsledne nezistil všetky rozhodujúce skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie
o výživnom, nota bene o rozsahu vyživovacej povinnosti otca rozhodol na hypotetickom podklade, v

dôsledku čoho je záver súdu o príjmových, majetkových a rodinných pomerov otca predčasný. Odvolací
súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné a nezrozumiteľné, pretože
konajúcisúdvykonanédôkazynevyhodnotil,ibakonštatovalichobsahapriodôvodnenírozsudkuanilen
nenaznačil, aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu, v ktorom sa obmedzil na všeobecnú formuláciu, citujem
„preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a otcovi určil platiť výživné, ktoré zohľadňuje

oprávnené potreby maloletej primerané jej veku, ako aj možnosti a schopnosti jej otca“. Súd prvého
stupňa pri rozhodovaní v tejto právnej veci dôsledne nerešpektoval právo účastníka konania na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru, ak v odôvodnení napadnutého rozsudku
jasne a výstižne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, neuviedol, akými

úvahamisariadil,akzvýšilvýživnépremaloletúB.P.na600€mesačneaprečonevyhovelnávrhumatky,
resp. neurčil výživné v užšom rozsahu, nevysporiadal sa so zmenou pomerov otca od poslednej úpravy
výživného, predovšetkým vo vzťahu k jeho zárobkovým schopnostiam a možnostiam a majetkovým
pomeromarovnakoostalivkonanínevyjasnenéokolnostisúvisiacesprenájmomnehnuteľnostíazneho
plynúci príjem, ktorý nezobral do úvahy s poukazom na to, že ide o sporné tvrdenie účastníkov konania

bez toho, aby dôsledne zistil či ide o príjem otca, resp. či dôvody, pre ktoré sa tohto príjmu vzdal, možno
považovať za objektívne akceptovateľné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa rovnako nedá zistiť,
v čom videl súd prvého stupňa zmenu pomerov vo vzťahu k výživnému určenému na tvorbu úspor
v čase predchádzajúcej úpravy výživného v porovnaní so skutkovými okolnosťami v čase terajšieho
rozhodovania a jeho záver, že tak rozhodol v súlade so želaním otca, je neakceptovateľný, pretože

Zákon o rodine nespája túto možnosť s vôľou rodičov, ale s rozhodnutím súdu, ktoré má vychádzať z
dôsledne zistených pomerov, resp. porovnaním pomerov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s
pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania (§ 63 ods. 3 Zákona o rodine). Konajúci súd preto
tým, že vydal nepreskúmateľné a neurčité rozhodnutie, ktoré je na základe chýbajúceho skutkovéhozákladu nezrozumiteľné, odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom podľa ust. § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. a súčasne odvolaciemu súdu táto vada bráni v naplnení jeho preskúmavacej právomoci,
čím je založený ďalší dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pretože súd

prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie na zistenie podstatných skutočností potrebných pre
rozhodnutie o výživnom pre maloletú B. P., a preto vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd musel
preto zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosť
náležite zistiť skutkový stav veci, vyhodnotiť účastnícke výpovede a tieto náležite konfrontovať, doplniť
dokazovanie a všetkými dostupnými spôsobmi zistiť príjmové a majetkové pomery otca, vyžiadať úplný

odpis mzdových listov od zamestnávateľa a daňové priznanie za účelom zistenia úhrnu všetkých jeho
príjmov, opodstatnenosť výdavkov (v tejto súvislosti odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam
matky dodáva, že uplatnenie si paušálnych výdavkov neznamená, že tieto výdavky nebolo nevyhnutné
vynaložiť a nie je možné automaticky ich posudzovať ako nerealizované), rovnako nepochybne zistiť
pomery matky a rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa, zistený skutkový stav právne posúdiť podľa
relevantných ustanovení Zákona o rodine, opäť rozhodnúť o návrhu matky na zvýšenie výživného a

rozsudok odôvodniť vo všetkých jeho výrokoch v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bol rozsudok
spätne preskúmateľný, zrozumiteľný, presvedčivý a logicky správny.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.