Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/33/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216888
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216888.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 02. decembra 2013, č.k.
10C/384/2012-31, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žalobu) v celom rozsahu zamietol a
odporcovi (ďalej len žalovanému) náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ (ďalej len žalobca)
sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 28.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
175 eura ako majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eura. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, 7, 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 142 ods. 1, § 151 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku. Zo spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 14Er/381/2006 súd prvého stupňa zistil,
že návrhom doručeným súdneho exekútorovi Dr. Ľubomírovi Pekárovi dňa 03.04.2006 bolo začaté
exekučné konanie v prospech oprávneného - žalobcu proti povinnej Y. V. Dňa 07.04.2006 bola podaná
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 02.05.2006 súd vydal poverenie na vykonanie

exekúcie. Dňa 23.11.2010 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 28.07.2011 požiadal
exekučný súd Dr. Pekára o vyčíslenie trov exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie. Exekútor
Dr. Pekár doručil súdu 06.09.2011 exekučný spis a rozpis trov exekúcie. Uznesením Okresného súdu
Levice sp. zn. 14Er/381/2006-19 zo dňa 02.05.2012 súd zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a rozhodol o trovách exekúcie. Voči uzneseniu podal

oprávnený odvolanie a návrh na prerušenie konania, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením
č.k. 8CoE/57/2013-56 dňa 28.06.2013 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol.
Súd predovšetkým poukázal na to, že až do času, kedy súd vyhovie návrhu oprávneného na zmenu
exekútora,jepovinnývykonávaťnevyhnutnéúkonyvprospechoprávnenéhodoterazpoverenýexekútor.

Ďalejpoukázalnato,žeexekučnýsúdrozhodovalhospodárne,akzároveňonávrhunazmenuexekútora
posudzoval, či nie je dôvod na zastavenie exekučného konania, keďže exekučným titulom bola notárskazápisnica, ktorú spísal právny zástupca oprávneného na základe plnej moci obsiahnutej v zmluve o
úvere, ktorú mu vystavil pri podpise zmluvy dlžník. Súd nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní.
Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy

v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.

Podľa názoru súdu, v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej
škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Žalobca neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšení

jeho majetku, alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s
jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Súd mal za to, že
žalobca nepreukázal vznik škody na jeho strane v dôsledku oneskoreného rozhodnutia súdu o jeho
návrhu na zmenu exekútora. Pokiaľ ide o náklady spojené so správou pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a

správu informačného systému sumu 40 eur, mal súd za to, že túto škodu žalobca nešpecifikoval,
uvedené položky nie je možné považovať za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu. Uvedené položky sú uvedené paušalizovane, pričom podľa názoru súdu poplatky
spojené s pracovným výkonom zamestnancov informačného systému má žalobca v súvislosti so svojou
podnikateľskou činnosťou a nemôže vyčísliť, akú hodnotu by mali výkony jeho zamestnancov práve so

správou pohľadávky, ktorá bola predmetom exekučného konania. K výške škody, ktorá má spočívať
v úkonoch na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur, žalobca

nepreukázal. V exekučnom spise sa v období od podania návrhu na zmenu exekútora do jeho
rozhodnutia nenachádza ani jedna urgencia zo strany oprávneného, teda ani tieto položky škody nijakým
spôsobom nepreukázal, pritom ako dôkaz v žalobe navrhol pripojiť exekučný spis Okresného súdu
Levice, ktorý súd pripojil a oboznámil prečítaním, pričom žiadne dôkazy, na ktoré žalobca poukazoval a
z ktorých odvodzoval vznik škody, sa v spise nenachádzajú a ani žiadne iné k žalobe nedoložil.

Súd je toho názoru, že počas doby od podania návrhu na zmenu exekútora do jej rozhodnutia, žalobcovi
nevznikla žiadna škoda. Jeho vyjadrenia o následkoch neskoro vydaného rozhodnutia o tom, že
nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko
insolventnosti povinného, by súd považoval za relevantné v takom prípade, ak by neboli uvádzané len

všeobecne a hypoteticky, ale by boli k tomu produkované aj dôkazy.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť
objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti,
ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv.
zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy.

S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za
následokvznikzodpovednostipodľazákonač.514/2003Z.z.lenvovzťahuktakémuzmenšeniumajetku
žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Žalobca tieto

skutočnosti nepreukázal, ako ani nepreukázal, že majetková škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s
oneskorene vydaným rozhodnutím exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu exekútora.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, táto nezávisí automaticky, len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú vyššie konštatované a na základe ktorých súd
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Tvrdenie, že vo veci išlo o prieťah

nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvedené, žiadne konanie, v
ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.K námietke premlčania, vznesenej žalovaným v jeho písomnom vyjadrení súd uviedol, že rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora zo dňa 02.05.2012 bolo doručené oprávnenému 10.05.2012, pričom
nasledujúci deň mohol podať žalobu na náhradu škody, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba,

t.j. 11.05.2012 a táto uplynie 11.05.2015. Žalobca si uplatnil nárok v rámci predbežného prerokovania
náhrady škody priamo u žalovaného dňa 30.05.2012, teda včas. Žalovaný namietal premlčanie návrhu.
Súd mal za to že návrh nie je premlčaný.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2
OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne

nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný si uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj
náhradutrovkonania,ktorémusúdprivyhlásenírozsudkupriznalstým,žeichvýškabudešpecifikovaná
v písomnom vyhotovení rozsudku.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého

stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v

znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len

usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde

ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie jedôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní

predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k

nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny

poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a

jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Svoju neúčasť však ani neospravedlnil. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na
základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného,
ktorý svoju neúčasť ospravedlnil.

Žalobca vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám
uviedol, nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych
prejavov, ktoré mali v realite. Súd prvého stupňa dokazovanie vykonal oboznámením sa s listinnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise. Zmyslom rozhodnutia však bolo konštatovanie
nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie
nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 14Er/381/2006, exekučné
konanie v predmetnej veci začalo dňa 03.04.2006, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla
Okresnému súdu Levice dňa 07.04.2006. Exekučným titulom bola notárska zápisnica napísaná notárom
JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 25.12.2005 č. N 6992/2005, NZ 68107/2005, NCRLs 67269/2005. Dňa

02.05.2006 Okresný súd Levice poveril súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára vykonaním exekúcie
v predmetnej veci. Následne dňa 23.11.2010 došiel súdu návrh na zmenu súdneho exekútora zo dňa
18.11.2010. Exekučný súd prípisom zo dňa 28.07.2011 vyzval súdneho exekútora aby si písomne vyčíslil
trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonávaním exekúcie. Dňa 06.09.2011 zaslal súdny exekútor súdu
vyčíslenie trov spolu s originálom exekučného spisu. Následne Okresný súd Levice uznesením zo dňa

02.05.2012 č.k. 14Er/381/2006-19 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil exekučné konanie, návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 172,06 eura, do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie a neskôr podal vo
veci návrh na prerušenie konania. Krajský súd uznesením zo dňa 28.06.2013, č.k. 8CoE/57/2013-56

návrhoprávnenéhonaprerušeniekonaniazamietolanapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňapotvrdil.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred

1. decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však

vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, teda v čase začatia exekučného
konania, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa odseku 8 citovaného ustanovenia, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v prípade
predmetnej veci exekučné konanie začalo dňa 03.04.2006 a preto bolo potrebné postupovať podľa
Exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, teda po novele, ktorá už upravovala 30 dňovú lehotu

na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. V tomto prípade exekučný súd rozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora doručenom súdu dňa 23.11.2010, uznesením zo dňa 02.05.2012 č.k.
14Er/381/2006-19 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil exekučné konanie, návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora zamietol a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 172,06 eura, do 3 dní od nadobudnutia

právoplatnosti tohto uznesenia, teda rozhodol po uvedenej lehote, po doručení potrebných podkladov k
rozhodnutiu. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty však nezakladá automaticky nárok na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Ak by aj vo veci
bolo konštatované omeškanie exekučného súdu v súvislosti s rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho
exekútora, v tomto smere by museli byť naplnené aj ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu, ktoré

však splnené neboli, tak ako to už konštatoval aj súd prvého stupňa. Žalobca totižto žiadnym spôsobom
nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej ujmy a tiež príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu.
Navyše odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že až do právoplatného rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora je oprávnený a zároveň povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny

exekútor. Pri zmene súdneho exekútora zostávajú zachované nielen účinky pôvodného návrhu, ale aj
úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. V exekúcii pokračuje nový súdny exekútor tak, že
naväzuje na úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. Vzhľadom k tomu v čase od podania
návrhu na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia exekučného súdu exekúciu vykonáva pôvodný
súdny exekútor a preto ani v tomto smere nemohlo dôjsť k vzniku škody.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda
v znení účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto
nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.

Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne

upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej

súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vo
výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §

151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.