Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/252/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217882
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217882.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a
členov senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madaraszovej, v právnej veci navrhovateľky:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. januára
2014 č.k. 25C/84/2013-39, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 175 eura ako náhrady škody a sumy 995,76 eura ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá

jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní sp.
zn. 11Er/707/2004, spočívajúceho v nedodržaní 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti na zmenu
súdneho exekútora, pričom súd rozhodol o tejto žiadosti rozhodnutím vydaným s omeškaním o viac ako
553 dní , čím došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporkyni
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/
bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 , § 44 ods. 1,
2 ,5 , § 238 ods. 1 a § 240 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný
poriadok"). Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané , že navrhovateľka
uplatnila svoj nárok na náhradu škody u odporkyne. Odporkyňa nárok navrhovateľky neuspokojila, z
toho dôvodu sa navrhovateľka obrátila na súd. Z pripojeného exekučného spisu zistil, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn 11Er/707/2004 súdny exekútor podal súdu dňa

3.12.2004 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom o vykonanie exekúcie ,
ktorej súd vyhovel vydaním poverenia dňa 3.5.2005 súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne baňárovej.
Oprávnená dňa 25.5.2009 podala exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora s poukazom
na ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Súd vyzval pôvodnú exekútorku na vyjadrenie k trovám
exekúcie a k ich špecifikácii výzvou zo dňa 8.9.2009. Súdna exekútorka vyčíslila trovy exekúcie a zaslala
ich súdu dňa 5.11.2009. Okresný súd Levice uznesením č.k. 11Er/707/2004-27 zo dňa 24.11.2010

návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfy
krutého. Pôvodnej súdnej exkútorke Mgr. Baňárovej priznal náhradu trov exekúcie vo výške 74, 03 eura,
toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21.12.2010.Navrhovateľka špecifikovala uplatnenú majetkovú škodu, ako účelne vynaložené náklady
navrhovateľky v období medzi doručením žiadosti o zmenu exekútora a rozhodnutím o nej, pričom malo
ísť o pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70,00 eur, náklady na

udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,00 eur a administratívne náklady v sume 15,00
eur. Navrhovateľka sa zároveň domáhala nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eura, za to že márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľky na vymoženie pohľadávky,
keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného.
Nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne porušenie zákona. Pri výške nemajetkovej

ujmynavrhovateľkavychádzala ztoho,žeÚstavnýsúdSRzaprieťahyvkonanípriznávapriemerne663,
88 eura ročne a navrhovateľka sa domáha sumy 55,32 eura za každý mesiac, pri nečinnosti exekučného
súdu v danej veci viac ako 553 dní.
Súd v dôvodoch poukázal na ustanovenia § 9, § 16, § 17, § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41, § 44 Exekučného
poriadku a nárok navrhovateľky v zmysle citovaných ustanovení nepovažoval za dôvodný. Uviedol,

že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon, resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a
vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie
je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa

§ 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo znamená, že zo strany oprávneného
subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale
stačí preukázať, že škoda (ak vznikla je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť
za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy ("Každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom").
V zmysle citovaných zákonných ustanovení vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa návrh
zamietol. Súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. Navrhovateľka sa domáhala škody
za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora nedošlo v
zákonnej 30 dňovej lehote. Súd v tomto prípade zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z

akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. S poukazom na
znenieust.§44EP platnéhovčasezačatiaexekučnéhokonania(23.11.2004)nebolastanovenážiadna
lehotanarozhodnutiesúduožiadostinazmenusúdnehoexekútora,pretonemohlodôjsťknesprávnemu
úradnému postupu súdu pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora. Súd
prvého stupňa konštatoval, že v priebehu exekúcie po podaní návrhu na zmenu exekútora nemohlo

dôjsť k žiadnej škode, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie a povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím o zmene exekútora v
primeranej lehote, nevznikol stav právnej neistoty, pretože doba do rozhodnutia o žiadosti (12 mesiacov
po vyjadrení exekútora) nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľku, vyvolať u nej neistotu ako
morálnu ujmu. Rozhodovaciu činnosť súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. K

prieťahom v konaní poukázal na ustanovenie §9 ods.1, 2 zákona č. 514/2003Z.z. a dospel k záveru, že
všeobecný súd nemôže v konaní hodnotiť postup iného súdu z uvedeného hľadiska.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľka uplatňovala podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď
podľa nej príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne

prípadného prieťahu v konaní súd zistil, že sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.
V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné
pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku
2012 súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného

ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania
návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu
na predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky a tak návrh nie je premlčaný.
Súd ďalej konštatoval, že navrhovateľkou uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľka nepreukázala žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku. Tvrdenia o tom, že ak by

súd rozhodol včas, nemusela by sa navrhovateľka prostredníctvom svojich zamestnancov venovať
urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, sú nedostatočným argumentom a zároveň nepreukazujú
príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora a podaným
návrhom na zmenu exekútora. Navyše navrhovateľkou uvádzaná majetková škoda nebola v konanípreukázaná, jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca,
je podľa súdu nepreukázané, nezdôvodnené a navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce

ním uvádzanú škodu. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej
osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku existujúceho majetku poškodeného
a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého
stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné
alebo účelné.

Doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do samotného rozhodnutia
exekučného súdu o tomto návrhu, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľku , nemohla v
nej vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jej plánovanie a rozhodovanie, nemohla
viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný
zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa
sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľky, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za

nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za
prieťahy v konaní. Je pravdou, že v danej veci exekučný súd rozhodol v lehote do 8 mesiacov od
doloženia dokladov súdnym exekútorom, čo však vzhľadom na skutočnosť, že v tom čase neexistovala
žiadna lehota na rozhodnutie o zmene exekútora, nemožno považovať za neprimeranú lehotu . Treba
skúmaťajdôležitosťrozhodnutiapreďalšievzťahyúčastníkovkonaniaapriebehkonania.Rozhodovanie

o zmeneexekútoranijakovzťahmedziúčastníkminemeníavplyvnapriebehkonanianebolpreukázaný.
Z pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako
o prijateľnom časovom intervale. Navrhovateľka ako oprávnená v exekučnej veci požiadala o zmenu
exekútora až po siedmich rokoch od udelenia poverenia pôvodnému exekútorovi, skoršie rozhodnutie
o zmene exekútora nepresadzovala zákonnými možnosťami. Jej tvrdenia o urgencii, či žiadosti o

informáciu o stave konania, sa v predmetnom exekučnom spise žiadne takéto podania nenachádzali.
O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný
súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvedené žiadne konanie, v ktorom je možné
konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. V prvom rade mal súd prvého stupňa za to, že žiadna škoda
nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal

jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu exekútora (žiadna lehota v tom čase neplatila).
K zamietnutiu návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania k otázke výšky škody súd prvého stupňa
uviedol, že doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, i s poukazom na
ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala

vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikovala a žiadne jej nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedla, že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

a postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.

č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytkla mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto
súvislosti poukázala na to, že nemala k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohla niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré maal v realite, z ktorého dôvodu ako

dôkaz označila aj exekučný spis a žiadala použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietala, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za

situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentovala, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitáciedĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako

napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie

o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a §204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2

OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku, pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vo výroku vecne správne a odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP
napadnutý rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania je suma 175,00 eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľka domáha z dôvodu

náhrady škody a suma 995,76 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľka uviedla škodu, ktorá jej mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom u
súdneho exekútora pod sp. zn. EX/4540/201. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho,
že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej

zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný

postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnejmoci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej

ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci

zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj

nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením

alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t.j.

zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu

škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a
taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp.
zn. 11Er/707/2004 vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 23.11.2004, kedy bol súdnemu exekútorovi

doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným
exekučnému súdu dňa 3.12.2004 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade
exekučnéhotitulu-notárskejzápisniceč.k.N2467/2004,NZ69428/2004zodňa12.9.2004.Dňa3.5.2005
exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 25.5.2009 doručil
oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Dňa 8.9.2009 exekučný súd vyzval

pôvodného súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie. Súdny exekútor reagoval dňa 5.11.2009,
keď exekučnému súdu doručil vyjadrenie k zmene exekútora a vyúčtovanie trov exekúcie. Následne
exekučný súd dňa 24.11.2010 rozhodol o tomto návrhu tak, že vyhovel návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora. Rozhodnutie nebolo odvolaním napadnuté a nadobudlo právoplatnosť.Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa

doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.
Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.
decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd

určí túto výšku na žiadosť exekútora.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera

aj návrh navrhovateľky žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľka vo
svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.
Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetného

exekučného konania) neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora,
táto bola zavedená do Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1
Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44
neustanovujeinakpretoplatíprváčasťvety§238ods.1,t.j.žekonaniazačatépred1.septembrom2005

sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo
dňa 23.11.2004, za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na
rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach
sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania
ústavných princípov zákazu retroaktivity.

V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný
súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol
v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok zodpovednostného

právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené
súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného
postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní
k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahutohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že zo strany exekučného súdu
nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu
základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s ohľadom na zásadu hospodárnosti

konanianebolopotrebnévykonávaťďalšiedokazovanie.Exekučnýsúdrozhodolsprávnepodľaplatných
právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi

odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným

úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou

úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s dôvodmi odvolania
navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Je pravdou, že prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného
rozhodnutia citoval dané ustanovenie po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z.z. Citované ustanovenie
je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Uvedené pochybenie

prvostupňového súdu však nemá vplyv na správnosť rozhodnutia. Odvolací súd v tejto časti poukazuje
na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je
kompetentnýpreskúmaťsúdvkonaníonáhraduškodypodľazák.č. 514/2003Z.z.,alelenÚstavnýsúd,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný

záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo
smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je
oprávnený len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila
prieťahy v konaní, v podstate reagovala na dovtedajšiu rozhodovaciu prax súdov, že nie sú oprávnené
posudzovať prieťahy v konaní.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 11Er/707/2004 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/200 Z. z. a nie nedôveryhodnosť údajov
tak ako to uvádza navrhovateľka v odvolaní.
Odňatie možnosti konať pred súdom odvolací súd nevzhliadol ani v postupe súdu prvého stupňa

týkajúceho sa znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.
To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou

spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací
dôvod. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by
bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. V zmysle § 120 ods.
1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná
dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich

nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane,

súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu.
Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver,

ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je
potrebnévykladaťustanoveniaObčianskehosúdnehoporiadku.Vprejednávanejvecisúdprvéhostupňa
návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, i s poukazom na
ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom navyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol
v zmysle zákona a svoje rozhodnutie v tomto smere aj dostačujúco odôvodnil. Odňatie možnosti konať
pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči

dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. ak ich vyhodnotenie nie podľa predstáv
navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na

podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bola notárska zápisnica, preto súd prvého stupňa
bol oprávnený vo svojom rozhodnutí uviesť aj tieto skutočnosti. Jednalo sa o skutočnosť súvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou so splnomocnením na spísanie notárskej zápisnice a
rozhodovaciu činnosť súdov v tomto smere (zastavené exekúcie z dôvodu neplatnosti splnomocnenia).
Podstata odôvodnenia bola však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č.

514/2003 Z. z.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľka nesplnila ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahuvzmyslezákonač.514/2003Z.z.Vdanomprípadebolonanavrhovateľke preukázaťskutočnosti
uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mala postupovať a

preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie
náhrady trov odvolacieho konania nepodala.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.