Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, January 16, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Scud/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200238
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200238.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiášovej v právnej veci žalobcu Zdzislaw
Mieczyslaw Pitera - Blue - Media, so sídlom vo Svidníku, Bardejovská č. 220/1, 089 01 Svidník, IČO: 46
213 058, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova
2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústrediu, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č.
8-10, 813 63 Bratislava, za účasti 1) K. K. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX S., občana
N. W. 2) J. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XX-XXX I. XXX., občana N. 3) K.O., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom XX-XXX A.., J., občana N., o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej zo

dňa 02. januára 2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA, z 30. decembra 2013 č.: XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa
30. decembra XXXX č.: XXXXX-X/XXXX-BA na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby z a m i e t a.

Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Návrh žalobcu na pribratie účastníka konania podľa § 91 ods. 2 O.s.p. z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanými žalobami na tunajšom súde pôvodne žalobou vedenou pod sp. zn. 12Scud 10/2014,
ako konanie o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č.: XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
02. januára 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky J. č. XXXXX-X/
XXXX-KEM zo dňa 22. augusta 2013, ktoré žiadal žalobca zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie
a priznať žalobcovi náhradu trov konania.
Pod sp. zn. 12Scud 11/2014 bolo vedené konanie o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

žalovanej zo dňa 30. decembra 2013 č.: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo dňa 15. augusta 2013 č.: XXXXX-X/XXXX-KEM, ktoré žiadal
žalobca zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
Pod sp. zn. 12Scud 12/2014 bolo vedené konanie o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovanej zo dňa 30. decembra 2013 č.: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Sociálnej poisťovne pobočky J. zo dňa 15. augusta 2013 č.: XXXXX-X/XXXX-KEM, ktoré žiadal žalobca
zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať žalobcovi náhradu trov konania.

Nakoľko vo vyššie vedených veciach pod uvedenými spisovými značkami boli vedené veci skutkovo
súvisiace a týkajúce sa tých istých účastníkov konania, súd uznesením na pojednávaní podľa § 112 vspojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. spojil predmetné veci na spoločné konanie s tým, že konanie
bude naďalej vedené pod sp. zn. 12Scud 10/2014.

Podané žaloby vo všetkých troch veciach žalobca odôvodnil tým, že vykonáva na území Slovenskej
republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a má registrovaný
status zamestnávateľa a to za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti, pričom
zamestnáva viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym
poriadkom SR. Zdôraznil, že vo vzťahu k svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa

osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na
jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov. Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa pobočka Prešov svojimi prvostupňovými
rozhodnutiami rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 Zákona
o sociálnom poistení o tom, že zamestnancom žalobcu konkrétne menovite v každej jednej veci
zaniklo, resp. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a povinné poistenie

nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy a to z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu nebol
preukázaný reálny výkon práce jeho jednotlivých zamestnancov na území SR, ako aj to, že žalobca
nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby.
Žalobca ďalej v jednotlivých žalobách konštatoval, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky Prešov
napadol odvolaním on, ako aj zamestnanec, v ktorom namietali nezákonnosť a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, ako aj
nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu, pričom v odvolaniach konkrétne poukázal na príslušné
ustanovenia Nariadenia ES č. 883/2004 Zákonníka práce, Zákona o sociálnom poistení a Zákona o
dani z príjmov. O odvolaniach rozhodla žalovaná rozhodnutiami, ktoré napadol predmetnými žalobami,
ktoré sú uvedené v úvodnej časti rozsudku a to tak, že zamietla odvolania a prvostupňové rozhodnutia

správneho orgánu potvrdila.
Ďalej namietal všeobecnú zásadu uvedenú v bode 8 Základného nariadenia rovnakého zaobchádzania,
ako aj poukázal na bod 11, 15 a 17 Základného nariadenia. Zároveň citoval základné nariadenie
konkrétne čl. I písm. a), čl. XI bod 3 písm. a) Základného nariadenia, ako aj § 11 ods. 1 Zákonníka práce
a § 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.

Argumentoval ďalej tým, že rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu považuje za nezákonné, pričom zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej
únie, by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a
tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje,
aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade

so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom rovnako, aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej
úvahy. Podľa žalobcu tam patria aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nesprávnosti a objektivity,
proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej
istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania
v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou

vecou, vybaviť ju v čas a bez zbytočných prieťahov) spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru
žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané. Vydaním týchto rozhodnutí
bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania a rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné.
Žalobca ďalej poukázal v žalobách, že vo vzťahu k listu žalovanej „oznámenie týkajúce sa spoločností,
ktoré na území SR vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom

žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia o tom, že zamestnanci žalobcu
a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú Slovenským právnym predpisom a o tom, že v
prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí
rozhodnutie svojich organizačných zložiek. V tomto kontexte žalobca namietal, že zo strany žalovanej
došlo takýmto postupom už vopred prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek

o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú Slovenským
právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu
žalobcu a ďalších zamestnávateľov.
Čo sa týka vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že tieto boli vydané v rozpore
s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote,

ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V
tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo k rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania
na deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonáva žalovaná prostredníctvom svojej
organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument ozačatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho úkonu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia je preto
podľa názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný. Ďalej žalobca uviedol, že prvostupňový správny orgán
bol povinný vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť

iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu
možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán
rozhodla tiež po uplynutí lehoty a preto podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov obidvoch
stupňov sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť bez potreby ich ďalšieho skúmania.
Žalobca namietal aj to, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého

zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov občanov Poľskej republiky aj iných
zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej
nerozhodla o tom, že nepodliehajú Slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po
uplynutí platnosti formulárov A1. Tiež namietal skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu nie sú dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal
rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec resp. zamestnanci žalobcu podliehajú

legislatíve SR podľa čl. 13 bod 3 Základného nariadenia.
Ďalšou námietkou nezákonnosti vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam je ich nepreskúmateľnosť,
keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone
závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly

nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.
Ďalej žalobca namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,
ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti výkon

závislej práce zamestnancami žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán
viazaný týmito zisteniami, ktoré mal plne rešpektovať. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo podľa žalobcu nezodpovedá realite.
Žalobca takisto konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,
riadne a včas predložil písomné dôkazy - pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu

dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce
zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území SR. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložkažalovanej unehokontrolyanebolizistenéžiadnenedostatkyaničosatýkareálneho
výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v SR. O niekoľko mesiacov
neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie

o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je podľa neho v rozpore so samotnou príručkou, na
ktorú sa žalovaná odvoláva.
Ďalej uviedol, že ak žalovaná argumentuje v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv.
uplatniteľnej legislatívy Praktickou príručkou - právne predpisy, ktoré boli vypracované podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ, že ak vychádza žalovaná z postupov uvedených v praktickej príručke je zrejmé,

že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva
SR. Podľa kritérií citovaných z príručky sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na
území SR, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca
nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentoval v žalobách s
poukazom na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho

splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v SR, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti. Vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a v SR sa uskutočňuje aj nábor zamestnancov.
V tomto kontexte má žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre

sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva SR. Minimálne sú rozhodnutia správnych
orgánov nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného
nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov SR, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia
zamestnancov za minulé obdobie.Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám tieto žiadala ako nedôvodné zamietnuť, pričom poukázala
na dôvody uvádzané vo svojich rozhodnutiach žalovanej, ako aj poukázala na príslušnú judikatúru
Európskej únie.

Z obsahu predložených administratívnych spisov a ostatného spisového materiálu vyplýva, že Sociálna
poisťovňa pobočka Košice ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodla dňa 22. augusta 2013 pod
č.: XXXXX-X/XXXX-KEM o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, ktorým zamestnancovi K. K. L.,
nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2012.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Košice zo dňa 15. augusta 2013 č: XXXXX-X/XXXX-KEM
ako príslušný správny orgán podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušenie a zániku sociálneho

poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení vydala
rozhodnutie, ktorým zamestnancovi J. Q., nar. XX.XX.XXXX, zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa
30.06.2013.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo dňa 15. augusta 2013 č: XXXXX-X/XXXX-KEM

ako príslušný orgán podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušenie a zániku sociálneho poistenia v
sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení vydala rozhodnutie, ktorým
zamestnancovi K. K. X., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2013.

Uvedené rozhodnutia prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že citoval ustanovenie § 4 ods. 1,
§ 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19
ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2011.
Zároveň správny orgán ďalej dôvodil tým, že od vstupu SR do EÚ od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia sa uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou

asúpriamouplatniteľné.Od01.mája2010sauplatňujeNariadenie(ES)EurópskehoparlamentuaRady
č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie Nariadenie (ES) EP a Rady č. 987/2009 z 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva
Nariadenie č. 883/2004.

Prvostupňovýsprávnyorgánďalejcitovalvodôvodnenírozhodnutiačl.13ods.1Základnéhonariadenia,
ako aj čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia. Zároveň argumentoval tým, že pán K. K. X. podlieha odo
dňa 01. augusta 2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR a na základe formuláru E 101
sa vzťahuje na K. K. X. od 01.08.2011 do 31.07.2013 legislatíva SR.
Zároveň v rozhodnutí zo dňa 15. augusta 2013 pod č. XXXXX-X/XXXX-KEM prvostupňový správny

orgán konštatuje, že Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že pán J. Q. podlieha
od 01.07.2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Sociálna poisťovňa ústredie vydala
formulár E 101, na základe ktorého sa na pána J. Q. od 01.07.2011 do 30.06.2013 vzťahuje legislatíva
SR.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky Košice z 22.08.2013 pod č. XXXXX-X/XXXX-KEM vyplýva,

že sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár E 101, na základe ktorého sa k pánovi K. K. L. od
01.08.2011 do 31.07.2012 na jeho osobu vzťahuje legislatíva SR.
Zároveň prvostupňový správny orgán poukázal na to, že vykonal kontrolu u zamestnávateľa U. K. N. -
D. - K. za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012, o čom oboznámil zamestnávateľa. Dňa 26.02.2013
osobne zamestnanci vykonávajúci kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa zistili, že na adrese,

tak ako je uvedené vo výpise zo Živnostenského registra sa nenachádza kancelária, ani prevádzka
zamestnávateľa. Vzhľadom na túto skutočnosť sa osobne do sociálnej poisťovne pobočka Košice
dostavil X.. K. O., splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby dňa 06.03.2013, o čom bol spísaný
záznam zo dňa 06.03.2013. Prerokovanie záznamu z pracovného stretnutia svojim podpisom potvrdili
zamestnanci sociálnej poisťovne, ako aj splnomocnený vedúci. V rámci tejto kontroly prvostupňový

správny orgán zistil, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou, riadiacou osobou je
pán U. K. N. a spoločné pracovné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby
X.. K. O. sú realizované na adrese P. XXX, I. (H.) a zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú,
predmetomčinnostijedoručovanieletákovpodľaobjednávkyzmluvnýchpartnerov.Miestovýkonuprácejednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa
výkon ich práce je viazaný na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná, písomný rozpis zadávania
prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľ písomne nevyhotovuje, práce sú prideľované ústnou

formou. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že zamestnanci reálne vykonávajú činnosť
ako zamestnanci na území SR a preto nemôžu podliehať Slovenským právnym predpisom ani podľa
jedného z vyššie citovaných článkov Základného nariadenia t. j. čl. 13 ods. 3.

Žalovaná rozhodnutiami, ktoré sú uvedené v úvodnej časti tohto rozsudku vo všetkých troch
rozhodnutiach, ktoré skutkovo právne identicky odôvodnila poukázala na to, že v rámci vykonanej
kontroly vydala napadnuté rozhodnutia ako príslušný orgán podľa ustanovenia § podľa § 178 ods. 1
písm.a)bodI.zákona461/2003Z.z.osociálnompoistení,vočiktorýmpodalzamestnávateľakoúčastník
konaniavzákonnomstanovenejlehoteodvolanie.Odvolanieobsahujetotožnédôvody,akosúuvádzané
v žalobe. Zároveň žalovaná ako odvolací orgán konštatuje, že proti rozhodnutiu prvostupňového

správneho orgánu podal zamestnanec K. K. L. odvolanie tak, ako tomu bolo aj zo strany zamestnanca
J. Q. a K. K. X..
Odvolací orgán preskúmal rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky Košice vo veci zániku sociálneho
poistenia v celom rozsahu a dospel k záveru, že tieto boli vydané v súlade s príslušnou právnou
úpravou. Citoval pritom ustanovenie § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod I., § 3 ods. 1 písm. a),

§ 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 Zákona o sociálnou poistení. Poukázal
na postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí a
zároveň argumentoval tým, že od vstupu SR do EÚ od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia
sa uplatňujú koordinačné nariadenia, ktorými je povinná SR sa riadiť. Zároveň žalovaná citovala obsah
ustanovenia čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia a poukázala

na to, že vo všetkých troch prípadoch boli vystavené sociálnou poisťovňou ústredím formuláre E 101,
podľa ktorých sa na zamestnanca účastníka konania vzťahuje legislatíva SR od príslušného obdobia,
ktoré je uvedené v každom rozhodnutí Sociálnej poisťovne pobočky Košice. Na účely správneho
vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre
koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. EH 5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom

a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a EPaR (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja
proti podvodom a omylom. Zároveň poukázal na ustanovenie čl. 76 Základného nariadenia s poukazom
na čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia.
Žalovaná zdôraznila, že sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho

zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkuvávajú pre poľských
samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých
prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenia ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom

správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS oprávnená
požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne
sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR bola
povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže
len orgán, ktorý v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu v danom prípade

Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu
činnosti zamestnancov na území SR, ktorú sociálna poisťovňa nevykonávala podľa zákona o sociálnom
poistení, ale na základe kompetencii príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR v období
od 01.07.2011 do 31.12.2012 vykonala odo dňa 06.03.2013 do 16.04.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka

Košice. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá
sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým

a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo

miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.
V tejto súvislosti poukázala žalovaná na to, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer
Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo

miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti
predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto
ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje
o všeobecnej podnikovej politike.
Žalovaná pritom poukázala na to, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo, alebo
miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma

inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v
členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo, alebo miesto podnikania. Ak zamestnávateľ
nespĺňa podmienky registrácie sídla, alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať
legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo, alebo miesto podnikania.
Ako vyplýva z výsledkov kontroly sídlo účastníka konania uvedené vo výpise z obchodného registra

nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom
práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území
SR a týkali sa iných skutočností, ako skutočnosti rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu
činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s
aplikáciou koordinačných nariadení. Plnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s

koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia je oprávnená kontrolovať
len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej
legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území SR sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na
zamestnanca účastníka konania sa vzťahuje slovenská legislatíva. Zamestnávateľ síce predložil

formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky,
nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený
deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že
zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa pobočka
Košice,vktorejregistrijezamestnanecúčastníkakonaniavedenýrozhodla,žezamestnancoviúčastníka

konania zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy ku dňu, ktorý je uvedený v tom ktorom rozhodnutí.
Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov
relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako ku vzťahu k všetkým fyzickým osobám
s bydliskom iných členských štátoch EÚ, ako aj vo vzťahoch k príslušným inštitúciám určených na

stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Zamestnanci účastníka konania
disponujúci prenosným dokumentom A1, medzi ktorých patril aj zamestnanec, majú tieto formuláre, na
základe ktorých sa na nich vzťahuje Slovenská legislatíva vystavené na dobu určitú. Formuláre PD A1
vystavila sociálna poisťovňa v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej
legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho

výkonu činnosti na území SR.
Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatívy, ale je oprávnená určovať
uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia
Slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej je Sociálna poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť.
Na základe uvedených skutočností žalovaná ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancovi

účastníka konania povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti na území SR dňa 31.07.2012 resp. dňa, ktorý je určený v tom ktorom rozhodnutí
prvostupňového správneho orgánu, t. j. posledným dňom platnosti formulára PD A1 zaniklo. V súlade
s čl. 13 ods. 5 Základného nariadenia sa zamestnanec účastníka bude považovať za osobu, ktorá
vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá

získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným
nariadením spojený s vykonávacím nariadením, t. j. v N.Ako vyplýva z podaných žalôb v preskúmavaných veciach sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutí žalovanej sociálnej poisťovne ústredia ako odvolacieho orgánu v spojení s

prvostupňovými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne pobočky Košice podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu
správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o
právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie

a postup správneho orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

V zmysle ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p., správne súdnictvo je ovládané dispozičnou
zásadou, ktorá z týchto ustanovení nepochybne vyplýva.

Podľa § 249 ods. 1 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí podania
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Zákon o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.januára 2011 v § 4 ods.
1 stanovuje, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia
v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný
príjem podľa §3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri

praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z.
súčinnosťou od 01. januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť
podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem

uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v
štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika
alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú
medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky,neustanovujeinak,činnosťvyplývajúcazprávnehovzťahu,
ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažnéhopríjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15
ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.
januára 2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods.
1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne

nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba

vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti

v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich

činností v členskom štáte svojho bydliska.

V zmysle článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva

takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok,
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade
so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely
správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej

komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom.
Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie

členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi
sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto
pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú

obrátiťsanainštitúciuinéhočlenskéhoštátu(vdanomprípademiestavýkonupráce).Príslušnéinštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskomštáte.Sociálnejpoisťovniboladoručenáinformáciapoľskejinštitúciesociálnehozabezpečenia

ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc N. republiky, ale vyhýbanie sa
plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej
republike.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činnáosoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v N.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, že

rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, musí súd zdôrazniť, že ani v jednej zo žalôb, okrem nedodržania
zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí nevyplýva z tvrdení žalobcu žiadne iné
porušenie jeho subjektívnych práv.
Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru
súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože v zmysle

ustanovenia§250iods.3O.s.p.,pripreskúmavanízákonnostiapostupusprávnehoorgánusúdprihliada
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí iba z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol
priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

Na pojednávaní pred krajským súdom substitút právneho zástupcu žalobcu JUDr. Remetu uviedol, že
zotrváva na podaných žalobách a zdôraznil, že predložené plnomocenstvá na zastupovanie žalobcov v
2) rade, teda jednotlivých zamestnancov, ktorí boli účastníkmi pôvodného správneho konania, ktorých
plnomocenstvá predložil v mesiaci december 2014 až január 2015 navrhuje pribrať ako účastníkov
konania v súlade s ustanovením § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom vo svojom vyjadrení

poukázal na to, že účastníkmi konania sú zamestnanci aj vzhľadom na nerozlučné spoločenstvo práv
so žalobcom, na ktoré sa vzťahuje príslušné ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. Žalobca má totiž za to, že
s poukazom na ustanovenie § 250 ods. 3 druhá veta O.s.p. tu existuje vzhľadom na charakter a obsah
napadnutých rozhodnutí správnych orgánov spoločenstvo práv žalobcov a zamestnancov.

Súd s poukazom na prednesený návrh substitúta právneho zástupcu žalobcu rozhodol tak, že návrh
na pristúpenie účastníka, teda zamestnanca v konaní pred súdom zamietol z dôvodu, že tento návrh
považoval za irelevantný, aj preto, že súd už uznesením v jednotlivých veciach konkrétne pod sp. zn.
12Scud 10/2014 Uznesením zo dňa 23.07.2014 pod sp. zn. 12Scud/10/2014-30 pribral do konania ako
účastníka konania K. K. L., občana N. republiky. Ako vyplýva z obsahu pôvodného spisu 12Scud 11/2014

Uznesením zo dňa 23.07.2014 pod sp. zn. 12Scud/11/2014-29 súd pribral do konania J. Q., občana N.
ako účastníka konania vo veci 12Scud 11/2014 a napokon ako vyplýva zo spisového materiálu 12Scud
12/2014 súd Uznesením zo dňa 23.07.2014 pod sp. zn. 12Scud 12/2014 - 30 pribral do konania K. K. X.,
občana N. republiky ako účastníka konania vo veci 12Scud/12/2014. Do konania pribral ako účastníkov
konania uvedené osoby podľa § 250 ods. 1 O.s.p. z dôvodu, že v prípade zrušenia rozhodnutí správnych

orgánov by mohli byť ako účastníci správneho konania dotknutí na svojich právach a povinnostiach.

Ustanovenie § 91 (Spoločenstvo účastníkov) upravuje tzv. subjektívnu procesnú kumuláciu, pričom
hovoríme o tzv. procesnom spoločenstve, ktoré sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. K subjektívnej
kumulácii môže dôjsť podľa komentára k O.s.p. dvoma spôsobmi:

a) existuje od samotného začiatku konania,
b) vznikne v priebehu konania, a to v podstate dvoma spôsobmi:
ba) z procesnej aktivity žalobcu (podľa § 92 ods. 1 O.s.p.)
bb) z procesnej aktivity súdu (§ 112 O.s.p.)

Procesné spoločenstvo sa ešte delí na: aktívne vyskytujúce sa v konaní na strane žalobcu a pasívne
vyskytujúce sa na strane žalovaného.

V správnom konaní však súd vychádza jednoznačne z obsahu ustanovenia § 250b) ods. 2 O.s.p., ktoré
je smerodajné pre lehoty na podanie žaloby a upravuje postavenie žalobcu v konaní pred súdom.

Súd v tomto prípade argumentuje, že s poukazom na ustanovenie § 250b ods. 2 O.s.p. nemohol v konaní
postupovať inak, pretože účastník správneho konania je povinný podať žalobu do 2 mesiacov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu na poslednom stupni, t. j. rozhodnutia žalovanej - sociálnej
poisťovne ústredia, ktorá vydala svoje rozhodnutia vo všetkých troch veciach, ktoré boli spojené pod
uvedené súdne konanie 12Scud 10/2014 v dňoch 02.01.2014 resp. 30.12.2013. Ak zamestnanec svoje

práva neuplatňoval prostredníctvom podania žaloby na súd, mal súd za to, že nebol dotknutý na svojich
subjektívnych právach, pretože iba formou žaloby mohol tieto porušenia svojich práv pred súdom hájiť.
Z uvedeného preto mal senát krajského súdu návrh na pribratie účastníka konania na strane žalobcu,
tak ako to navrhol zástupca žalobcu je v rozpore so zákonom.Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom

správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že

je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutie je
nezákonné, arbitrárne, avšak okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštantnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané

procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z toho dôvodu
by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnancov. Aj keby
napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady
EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je bez akýchkoľvek pochybností, vyplýva

povinnosť tvrdenia a porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.

Zároveň súd zamietol aj návrh na prerušenie konania, ktorý je obsahom podanej žaloby, v ktorej právny
zástupca vzhľadom na záujem hospodárnosti a efektívnosti navrhol, aby konajúci súd po prijatí žaloby

podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c), resp. § 110 O.s.p. toto konanie prerušil. Senát krajského súdu
nevzhliadol dôvod prerušenia konania v zmysle citovaných ustanovení ako hospodárny a preto tento
návrh zamietol a v konaní o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovanej ďalej konal a vo veci samej aj
rozhodol. Podľa názoru súdu žalobca neuviedol konkrétny dôvod prerušenia - riešenie otázky, ktorá patrí
do právomoci iného orgánu nebolo jednoznačne žalobcom vymedzené ani konkretizované. Súd nemá

vedomosť o existencii takejto otázky. Zároveň súd konštatoval, že v danom konaní nebol naplnený ani
dôvod prerušenia konania podľa § 110 O.s.p.

Ďalšie námietky, ktoré boli uvádzané žalobcom v žalobe, konkrétne námietku, že sociálna poisťovňa
pobočka ako aj odvolací orgán žalovaná neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancov, túto námietku považuje súd za neopodstatnenú a
irelevantnú. Pri svojom závere vychádzal z ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
konkrétne v tretej časti a ustanovení § 172 až § 225, ktoré upravujú konanie vo veciach sociálneho

poistenia a z ktorých jednoznačne vyplývajú oprávnenia správnych orgánov, ktoré rozhodli vo všetkých
troch veciach.

Konkrétne podľa § 172 ods. 2 citovaného zákona, v konaniach vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa.Ďalej z ustanovenia § 172 ods. 5 citovaného zákona, podľa tohto predmetom nedávkového konania
je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom
v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute,

penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty,
penáleaozaradenízamestnávateľadonebezpečnostnejtriedy.Kontrolnúčinnosťuvedenú v§242ods.
1 tohto zákona vykonávajú poverení zamestnanci organizačných zložiek sociálnej poisťovne zmysle §
242 ods. 2 citovaného zákona.

Súd ďalej poukazuje na ustanovenia tretej časti Zákona o sociálnom poistení, konkrétne ustanovenia
§ 195 ods. 1 -3 citovaného zákona, ktoré upravujú, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred
vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará
potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri

posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Čo sa týka vykonaného dokazovania vo veciach sociálneho poistenia zo strany organizačnej zložky

sociálnej poisťovne, toto je výslovne upravené v § 196 ods. 1 - 7, podľa ktorej konkrétne v ods. 1 je
uvedené, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo známe skutočnosti z činnosti sociálnej poisťovne.

Ako vyplýva z ustanovenia § 196 ods. 2 citovaného zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať
pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto

ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 citovaného zákona vyplýva široká definícia dôkazu, z ktorej je zrejmé, že

zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci samej nerozhodla.

Súd na základe vyššie uvedených skutočností považuje za nedôvodnú aj ďalšiu námietku žalobcu,
že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych

spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré
boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že
prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie
skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup umožňuje žalovanej zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistenívzneníneskoršíchpredpisovvustanovení§218ods.1,podľaktoréhoodvolacíorgánpreskúma

napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

Žalobcom namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení

subjektívnych práv žalobu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú
skutočnosť, že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení
§145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez
právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu
nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej

žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného
dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet
Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálnapoisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe
alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

Žalobcom napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli podľa názoru súdu vydané v súlade s
ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v
odôvodneniach rozhodnutí uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli
vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v dôsledku oznámení žalovanej
príslušnému orgánu N. a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách neuvádzal v súvislosti
s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom
takýto postup zakazoval, a aké konkrétne subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej

republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V tejto súvislosti súd poukazuje na list Úradu sociálneho zabezpečenia Varšava N. republika ohľadom

posúdenia „uplatniteľnej legislatívy“, ktorým rozhodol vo veci napr. zamestnanca žalobcu W. Z. tak, že
pre neho platí výslovne legislatíva N. republiky (list 07.07.2014 doručený sociálnej poisťovni ústredie
16.07.2014).

Vkonaniachbolojednoznačnepreukázané,že žalobcanemávmiestesídlavKošiciachzriadenúžiadnu
prevádzku, resp. kanceláriu a kontrolou bolo zistené, že uvedení jeho zamestnanci nevykonávajú takú
činnosť na území Slovenskej republiky, ktorá by podliehala vzniku poistenia v súlade s platnou právnou
legislatívou na území Slovenskej republiky.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam k porušeniu práv žalobcu senát
krajského súdu dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovanej sú v súlade so zákonom, preto
žaloby ako nedôvodné zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá
nárok na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.