Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 15, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/130/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216561
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216561.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 1. októbra
2013 č. k. 9C/95/2013-32, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 8, ods. 9, zák. č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ako aj vykonaným dokazovaním a dospel k záveru,
že návrh zamietol. Okrem toho bol toho názoru, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle §
43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Navrhovateľ v petite návrhu

uviedol, čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu. Nepredloženie dôkazov nebolo dôvodom na
zastavenie konania, ale na prípadné zamietnutie návrhu. Súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný
exekučný spis. Okrem toho mal za preukázané, že uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
a navrhovateľ sa nároku domáhal na súde, v rámci ktorého sa domáhal škody za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30-dňovej lehote. Súd v tomto
prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty,
z akého dôvodu a či to bol dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na

náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu
sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný
súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované
ustanovenie je však platné od 01. 01. 2013 a návrh bol podaný v roku 2012, a preto mal za to, že

predmetné ustanovenie možno brať do úvahy len ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní
nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia
a začatia tohto konania. Naviac dodal, že od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na
predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky, a tak návrh nebol premlčaný. Následnekonštatoval, že dôvodom pre zmenu exekútora bola údajná strata dôvery k pôvodnému exekútorovi.
Navrhovateľ v množstve vecí podal návrh na zmenu exekútora, pričom išlo o rôznych exekútorov. Podľa
súdu však v priebehu exekúcie v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode

nemohlo dôjsť, keďže pôvodný exekútor mal podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony
exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol
stav právnej neistoty. Navyše podľa vyčíslenia trov exekúcie pôvodného exekútora vo veci vymáhania
pohľadávky konal. Okrem toho navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom ani zníženie svojho majetku. Tvrdenia o tom, že ak by súd

rozhodol včas, nemusel by sa navrhovateľ prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám,
sťažnostiam, evidencii prípadov, boli nedostatočným argumentom a zároveň nepreukazovali príčinnú
súvislosť medzi rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora a podaným návrhom na
zmenu exekútora, navyše, navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola v konaní preukázaná,
jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov spočívajúcich v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, boli

podľasúdunepreukázané,nezdôvodnenéanavrhovateľneprodukovalžiadnedôkazypreukazujúcením
uvádzanú škodu. Čo sa týkalo navrhovateľom navrhovaného znaleckého dokazovania alebo postupu
podľa § 136 OSP, súd prvého stupňa návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako
nehospodárny zamietol. Zdôraznil pritom, že rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen
tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude

možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ navrhovateľ v danom
prípade tvrdil, že o škode sa dozvedel vtedy, keď už nebolo porušované právo, pričom nevedel uviesť
konkrétny dátum, bolo v kontexte s ďalšími vyššie uvedenými dôvodmi dôkazom nedôvodnosti návrhu
navrhovateľa ohľadne tvrdení o vzniku a výške škody. Doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti na
zmenu súdneho exekútora až do samotného rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, nemohla

nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla
ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v
zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že
možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia

a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. S poukazom na uvedené ustálil,
že v konaní nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. V prvom rade mal za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by
aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním
zákonnej lehoty na zmenu exekútora. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti

veci, ako sú oprávnenosť pôvodného exekútora na konanie, reálne nepreukázanie škody, neexistencia
konštatovania prieťahov v konaní, nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti, vykonávanie
dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, rovnaký postup navrhovateľa, ako
ho vytýka súdu, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu
trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. V prvom rade vytýkal,
že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Mal za to, že v právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. S poukazom na uvedené dospel k
záveru, že súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K argumentu
ovyvrátenínárokunavrhovateľanamietal,žesúdvytvárakonštrukciu,podľaktorejjenároknavrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Okrem toho zdôraznil, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,

ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté
listiny. To však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody pred Ministerstvom
spravodlivosti SR. Samotná nedôveryhodnosť údajov podľa neho nemohla nič zmeniť na fakte, že zo
strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie bolo vydané
v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Okrem toho mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Záverom k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou dodal, že súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory.
Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok

takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 829,80 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 10Er/80/2002. Exekučným titulom v tejto veci bol platobný rozkaz Okresného súdu Levice

zo dňa 11. 12. 2001 č. k. 15Rob 1477/01.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho

časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005 (ďalej len Exekučný poriadok), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktoré
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k

zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 18. októbra 2002. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 22. 10. 2002 a dňa 31. 10. 2002 bolo súdnemu exekútorovi
udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 23. 11. 2010 podal oprávnený návrh na zmenu
súdneho exekútora. Súd prvého stupňa dňa 27. 05. 2011 vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie

k návrhu oprávneného a vyčíslenie trov exekúcie. Súdny exekútor sa vyjadril dňa 16. 06. 2011. Súd
prvého stupňa uznesením zo dňa 21. 02. 2012 č. k. 10Er/80/2002-20 žiadosti oprávneného na zmenu
súdneho exekútora vyhovel. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 03. 2012.

Keďže exekúcia v danej veci začala dňa 18. 10. 2002, napriek tomu, že návrh na zmenu súdneho

exekútora bol podaný dňa 23. 11. 2010, bolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora potrebné v
zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodnúť podľa práva platného do 31. augusta
2005, teda podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ktorý žiadnu lehotu
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovoval. Keďže súd prvého stupňa vec
podľa tohto zákonného ustanovenia neposúdil, odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie

sa k inému možnému právnemu posúdeniu veci. Účastníci konania výzvu odvolacieho súdu prevzali,
avšak k inému možnému právnemu posúdeniu veci sa nevyjadrili. Z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával
úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho
exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote, preto odvolací súd dospel

k záveru, že takýmto konaním súdu prvého stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolnostídaného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný nesprávny úradný
postup súdu prvého stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody preto odvolací súd, rovnako ako súd prvého

stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa
zaoberať, preto, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne
správne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu,
ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd
po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti
považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.

1 OSP). K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v správnom znení, preto
je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už

došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda
nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza,
že tým, že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho
exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v
akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd prvého stupňa zamietnutie
nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik
podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal ani vznik škody,
ani príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a postupom súdu v predmetnej exekučnej
veci. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj
nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.