Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216892
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216892.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v
Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. októbra 2013 č. k. 9C/84/2013-35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod. 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z. z., ako aj vykonaným dokazovaním, na základe ktorého zistil, že žiadosť o udelenie

poverenia bola podaná dňa 28. 05. 2010 a o návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol
dňa 25. 10. 2010 vydaním poverenia. Pred vydaním poverenia exekučný súd vyzýval oprávneného na
zaslanie zmluvy o úvere. V súvislosti s vyjadrením odporcu o aplikácii ustanovení § 43 ods. 1 OSP
vzhľadom na zmätočnosť návrhu navrhovateľa, uviedol, že návrh spĺňal náležitosti v zmysle § 43
OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Okrem toho mal za to, že nárok
na náhradu škody nie je premlčaný a vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia

žiadosti odporcom, žalobu tak už nemohol považovať za predčasnú. Navrhovateľ sa domáhal škody
výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej
lehote. Súd prvého stupňa v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či
došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či
vôbec nejaká škoda vznikla. Mal pritom za to, že k vydávaniu poverení na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.

Zdôraznil, že nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy
v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení mal za to, že len takéto podklady by boli relevantné

pre priznanie náhrady škody. Naviac, navrhovateľ tvrdil, že poverenie bolo vydané po 16 mesiacoch,
ktorá skutočnosť nebola pravdivá, nakoľko súd vydal poverenie po 5 mesiacoch. Táto skutočnosť
však sama osebe neznamenala automaticky vznik škody, pretože v danom prípade lehota 15 dní na
vydanie poverenia neplatila s poukazom na exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. V predmetnej veci,
z ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody, bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty.

Navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola v konaní okrem tvrdenia navrhovateľa preukázaná,
jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych výdajoch,funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, bolo
podľa súdu nepreukázané, nezdôvodnené a navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce
ním uvádzanú škodu. Okrem toho nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže

mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo, ako ani v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom navrhovateľom tvrdenej škody. Nesprávny úradný postup
nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04).
Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však
navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné,

čo sa nepreukázalo. O trovách konania následne súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP
tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval
a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo

je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v

realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho

výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje

zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám
článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9C 84/2012 domáhal náhrady
škodyvsume125euraztitulunemajetkovejujmysumy880eur.Svojnárokodvodzovalodnesprávneho
úradného postupu súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 7Er/319/2010 (EX
4362/10), v ktorom ako povinný vystupoval I. I. a exekučným titulom v tejto veci bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 15. 03. 2010 sp. zn. 00004/10, zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a. s., Bratislava. Žiadosť o udelenie poverenia v danej veci bola na súde podaná dňa 28.

05. 2010 a Okresný súd Levice dňa 25. 10. 2010 poveril vykonaním exekúcie v prospech oprávneného
Pohotovosť, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava,
Záhradnícka 62. Medzitým vyzýval oprávneného cestou súdneho exekútora o doručenie zmluvy o úvere,
ktorá bola exekučnému súdu doručená až dňa 16. 09. 2010.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a
iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa vyjadril k

povinnostisúdovriadneodôvodniťsvojerozhodnutieajÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvnálezeIII.ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie
je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav. Onesprávnuaplikáciuprávnychpredpisovidevtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa, spočívajúce v namietaní odňatia možnosti konať pred súdom, ako aj v nesprávnom
právnom posúdení veci (aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. podľa novej právnej
úpravy platnej v znení po prijatí zák. č. 412/2012 Z. z.), je dôvodné. Súd prvého stupňa na danú vec,

napriek tomu, že navrhovateľ nesprávny úradný postup odvodzuje od exekučného konania začatého
dňa 28. 04. 2010, kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie (teda v čase
účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. pred novelou zák. č. 412/2012 Z. z.) aplikoval znenie zák. č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, teda po novele zák. č. 412/2012 Z. z., vrátane ustanovenia
§ 9 ods. 2, ktoré v odvolaní namietal navrhovateľ. Súd prvého stupňa tak aplikoval princíp

retroaktivity, a teda vec nesprávne právne posúdil. Zákon č. 514/2003 Z. z. súd prvého stupňa pritom
citoval bez toho, aby uviedol, v ktorom znení ho cituje. Rovnako súd prvého stupňa nesprávne aplikoval
ustanovenie § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z, keď opätovne, aplikujúc princíp retroaktivity, nesprávne
aplikoval ustanovenie § 19 ods. 1 účinné po 01. 01. 2013 novelou č. 412/2012 Z. z., ako aj nesprávne
uviedol, že v danom prípade lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila s poukazom na exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok, keďže návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný dňa 28. 04. 2010. Súd prvého
stupňa teda vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie tak nie je riadne odôvodnené a je z tohto
dôvodu zmätočné. Takýmto postupom súdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Z
uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f)
a h) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.