Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/128/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219848
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212219848.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduNovéZámkyč.k.9C/506/2012-48zodňa22.januára2014,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 9C/506/2012-48 zo dňa 22. januára 2014

p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 23.11.2012, domáhal
od odporcu zaplatenia sumy 175,- eur titulom náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume
885,12 eura, a to z dôvodu, že Okresný súd Komárno v exekučnej veci č. k. 9Er/487/2005 viac ako 502
dní nerozhodol o návrhu na udelenia poverenia pre súdneho exekútora.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, písomným vyjadrením odporcu
k návrhu zo dňa 20.01.2014 a exekučným spisom Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/487/2005 a zistil
tento skutkový a právny stav.
Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/487/2005, súd prvého stupňa zistil, že žiadosť
súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného
súdny exekútor na Okresnom súde Komárno dňa 01.08.2005 a Okresný súd vydal poverenie na
vykonanieexekúciedňa09.08.2005.Exekúciajeneskončenáastálepokračuje.Ďalejsúdprvéhostupňa

zo spisu zistil, že exekučný súd vo veci vydal uznesenie dňa 03.04.2012, ktorým návrh oprávneného na
zmenusúdnehoexekútorazamietol,exekúciuvedenúusúdnehoexekútoraJUDr.ĽubomíraPekára,pod
č.EX2287/05,vyhlásilzaneprípustnúakonaniezastavil,priznalsúdnemuexekútoroviJUDr.Ľ.Pekárovi
trovy exekúcie v sume 45,16 eura a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť titulom trov exekúcie,
súdnemu exekútorovi JUDr. Ľ. Pekárovi sumu 45,16 eura, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Voči
tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený a tiež aj návrh na prerušenie konania
postupom podľa ust. § 109 ods. 1, písm. c) O.S.P. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a odvolací súd

v Nitre návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa
03.04.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Exekúcia je neskončená a ďalej pokračuje.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady škody, ktorá
mu vznikla v sume 175,- eura, a to administratívnou činnosťou svojho zamestnanca, výšku tejtoškody navrhovateľ v konaní nepreukázal, nešpecifikoval z čoho presne pozostáva predmetná škoda
a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla. Navrhovateľ žiadnym dôkazom
nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi

vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila, a to napriek tomu, že navrhovateľ je v konaní ten,
ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy. To, že navrhovateľ škodu vyčíslil nie je
dôkazom toho, že naozaj škoda vznikla a tobôž nie dôkazom na to, že škoda vznikla v súvislosti s
výkonom nejakých úkonov zo strany navrhovateľa, ktoré presne neboli špecifikované.
Čo sa týkalo náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 885,12 eura, ktorá mala

navrhovateľovi vzniknúť, súd prvého stupňa konštatoval, že obdobne, ako je už vyššie uvedené ohľadom
majetkovej škody aj tento nárok navrhovateľa nie je dôvodný, lebo exekúcia nie je doposiaľ skončená,
stále pokračuje, poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané nie v zákonnej 15 dňovej lehote, lebo súd
sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v
konaní. Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila

sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva.
A pokiaľ by navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, táto nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany
samotného oprávneného - navrhovateľa. Samotná nemajetková ujma nezávisí automaticky len od
konštatovania nedodržiavania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od okolnosti, ktoré v tejto

veci záviseli od súdneho exekútora a samotného navrhovateľa a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo
svojej podnikateľskej aktivite. Navrhovateľovi pri tom musela byť už pred podaním tohto návrhu známa
rozhodovaciapraxvšeobecnýchsúdovvdanejproblematikerozhodcovskýchdoložiek.Ztýchtodôvodov

rozhodnutia súdov nie sú prekvapivé a i dôvod prípadného dlhšieho rozhodovania po zákonnej lehote,
v prípade spravodlivého predvídateľného rozhodnutia, by mal byť akceptovateľný.
Z týchto dôvodov súd prvého stupňa konštatoval, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo
možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup k žiadnej škode, lebo nebola preukázaná ani
príčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody,okremtohobolopreukázané,

že žiadna škoda nevznikla, a preto súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil
a nešpecifikoval.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandarduochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo

veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 175,- eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady
škody a suma 885,12 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny
základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn.
exekučného spisu EX 2287/2005. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť

orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve

príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej

správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou

zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škodaspôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci

zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj

nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť

škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného
pod sp.zn. 9Er/487/2005 vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 27.07.2005, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním
doručenýmexekučnémusúdudňa01.08.2005požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice N 1653/2005, NZ 17415/2005 zo dňa 23.04.2005

vyhotovenej JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Dňa 09.08.2005 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi
poverenienavykonanieexekúcie.Dňa22.11.2010doručiloprávnenýexekučnémusúdunávrhnazmenu
súdneho exekútora. Následne exekučný súd dňa 03.04.2012 rozhodol o tomto návrhu tak, že návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie. V dôsledku podaného odvolania oprávneným,

krajský súd ako odvolací súd toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v

priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným

spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.
Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.
decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.

V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom
návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi

odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a

dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonomustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k

namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
citoval a na vec aplikoval v správnom znení a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 9Er/487/2005 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Ďalej vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania
konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné

právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na
náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu
zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda splnenie podmienok nároku na škody v zmysle
zákonač.514/2003Z.z.,čobolapodstatanávrhunavrhovateľaanievhodnosťdĺžkykonaniaaniprieťahy

v konaní.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď
podľa jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia
(rozpor exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka navrhovateľa
nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o

zmene súdneho exekútora. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetného exekučného
konania) neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola
zavedená do Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1
Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do

31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44
neustanovujeinakpretoplatíprváčasťvety§238ods.1,t.j.žekonaniazačatépred1.septembrom2005
sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo
dňa 16.04.2003, za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní narozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach
sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania
ústavných princípov zákazu retroaktivity.

V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný
súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol
v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok zodpovednostného

právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené
súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného
postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo

zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť návrhu, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ani vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu nemožno konštatovať ich
splnenie. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov, ktoré musel vynaložiť
v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov, udržiavanie a správa informačného systému a administrácia listín a komunikácia s

pôvodným súdnym exekútorom). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre neho nie
je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým ukončením

procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko
zmarenia účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj riziko insolvencie povinného. Poukázal pritom
na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy za
porušeniezákladnýchprávaprincípovprávnehoštátu.Sumunemajetkovejujmynavrhovateľvyčíslilako

alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu 663,88,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eura, t.j. 885,12 eura (bezdôvodná
nečinnosť súdu viac ako 502 dní).

Niejemožnésúhlasiťanistvrdenímnavrhovateľaohľadomvznikuškodyanemajetkovejujmyvyčíslenej

v podanom návrhu, nakoľko navrhovateľ dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu
relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade
je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej
konkrétnej škody, ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať

konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla
vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená ani ďalšia z podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené sumy

ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdneho spisu sp. zn. 9Er/487/2005 nie sú známe ani
skutočnosti, že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu
pre stratu kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Taktiež
sa v súdnom spise nenachádza ani jedna urgencia od oprávneného. Taktiež navrhovateľ nepreukázal
ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím

nepodložil a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli,
ktoré iba vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa
jedná iba o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa. Navyše
je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdnehoexekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný
súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého
navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol

vykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po rozhodnutie
exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor, ktorý je vo veci povinný postupovať s
odbornou starostlivosťou. Preto žiadna škoda ani nemajetková ujma týmto postupom nehrozí, keďže
samotný Exekučný poriadok takúto situáciu chráni tým, že upravil, že až do rozhodnutia exekučného

súdu o zmene súdneho exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný
súdny exekútor.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti
uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a

preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.