Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/239/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216712
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216712.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Márie Malíkovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24.
októbra 2013 č. k. 9C/97/2013-82, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, §
19 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a vykonaným dokazovaním, na základe
ktorého dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný, a preto ho zamietol.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo

v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote, ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup
a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom
ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v
konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Následne ustálil, že k vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku. Zo slovného a logického výkladu uvedeného ustanovenia Exekučného
poriadku dospel k názoru, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie. Takýto výklad bol logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na
vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto rozhodovacia činnosť si vyžaduje jednak zložitejšie
právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas, a jednak aj prípadné zadováženie listinných dôkazov
potrebných pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenia súdu doručená 28. 04.
2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 08. 10. 2010. Údaj uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný

súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia s omeškaním viac ako 169 dní, bol nepravdivý.
Pokiaľ išlo o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny, súd poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný
súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohtozákladného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberal
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Vzhľadom na to, že súd dospel k

názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol
zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu. Okrem toho uviedol, že škoda nemôže byť
uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny
úradný postup došlo k výške škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná

súvislosť, čo však navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. K
znaleckému posudku č. 1/2013, vypracovanému doc. JUDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., uviedol,
že úlohou znalca v zmysle zadania právneho zástupcu navrhovateľa bolo posúdiť, či je právom EÚ
zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, že uvedené je otázka právna, ktorú
si musí riešiť súd. Vzhľadom na to, že odporca namietal premlčanie nároku navrhovateľa, súd sa

zaoberal aj touto obranou odporcu a zistil, že od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 28. 04. 2010
do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu dňa 25. 09. 2012 neuplynula trojročná doba. O škode
aj nemajetkovej ujme sa mohol navrhovateľ dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia jeho právnemu zástupcovi 15. 10. 2010. Predbežné prerokovanie nároku podal
25. 09. 2012. Nárok sa tak nepremlčal. Pokiaľ išlo o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uplatnený

žalobou v tomto konaní, túto mohol súd priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, avšak mal
za to, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty,
ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa navrhovateľ snažil

predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodno-právne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite. O žiadosti o udelenie poverenie súdnemu exekútorovi bolo právoplatne
rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nebol všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
konštatovať, a preto návrh v plnom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne

nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu žiadne nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.

Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnémurozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že

dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.

3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume 947,22
eura a nemajetkovej ujmy v sume 189,44 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice

v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/328/2010 (EX 3138/2010). Navrhovateľ nesprávny
úradnýpostupcharakterizovalnevydanímrozhodnutiaožiadostioudeleniepovereniavzákonnejlehote,
ale až s omeškaním viac ako 241 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo

dňa 22. 03. 2010 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal
na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 04. 2010.
Keďže žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neobsahovala všetky podklady dôležité pre
rozhodnutie, súd prvého stupňa vyzval súdneho exekútora, aby doručil súdu Zmluvu o úvere. Súdny
exekútor Zmluvu o úvere nepredložil, a preto súd vyzval na jej predloženie oprávneného. Oprávnený

následne predložil súdu Zmluvu o úvere, avšak bez toho, aby súdu doručil aj overenú fotokópiu zmenky,
ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a tiež bez overenej fotokópie Dohody o vyplnení
zmenky, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Na výzvu súdu oprávnený zareagoval podaním
dňa 22. 09. 2010, na základe čoho súd prvého stupňa vo veci rozhodol uznesením zo dňa 08. 10. 2010
č. k. 11Er/328/2010-19 tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol. Proti tomuto uzneseniu súdu podal

v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý ho následne vzal späť, v dôsledku čoho odvolací súd
odvolacie konanie zastavil.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v
lehote 15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby
v prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútoravydať. Z toho potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre
súdneho exekútora poverenie a v opačnom prípade, ak pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho
exekútora v spise nie sú podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie

potrebných podkladov a po ich predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu
prvého stupňa do 15 dní odo dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (28. 04.
2010) nedošlo, avšak vzhľadom k postupu súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie
poverenia súdnym exekútorom vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu, či v danej veci je možné

vydať poverenie pre súdneho exekútora, alebo je potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť, pričom tieto úkony vykonával v primeranej lehote, dospel k záveru, že takýmto
konaním exekučného súdu nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. To, že
v danej veci bolo exekučným súdom rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia dňa 08. 10. 2010,
súviselo s tým, že exekučný súd realizoval výzvy oprávneného (prostredníctvom súdneho exekútora i
priamo na oprávneného) za účelom doručenia dokladov relevantných k jeho rozhodovaniu (zmluva o

úvere,fotokópiazmenky,dohodaovyplnenízmenky).Podoručenípožadovanýchdokladovoprávneným
dňa 22. 09. 2010, exekučný súd následne dňa 08. 10. 2010 o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia rozhodol. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností

daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že ani nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, ani preskúmaním exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti
preskúmavania exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje v
tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo
146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013). V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup
súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k

záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní
veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie

navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,
ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie
navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,

čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval
dané ustanovenie v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K zamietnutiu
návrhu navrhovateľa nedošlo nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale nesplnením podmienok na
náhradu škody. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vyzýval
oprávneného na predloženie podkladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na

vydaniepoverenia,vykonávalúkonykodstráneniuprávnejneistoty,pričomkpredĺženiutejtolehotydošlo
aj nečinnosťou vyzývaného subjektu. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti
súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v

súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd
rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,

že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.