Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220538
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220538.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/335/2012-35 zo dňa 06.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/335/2012-35 zo dňa 06.11.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom
zo dňa 27.09.2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody vo výške 125,-- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 396,46 eura. Svoj návrh odôvodnil
tým, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby
s omeškaním viac ako 215 dní. Vec bola vedená exekútorom pod exekučným číslom EX 16947/2010.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla žalobcovi majetková škoda vo
výške 125,-- eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v čase omeškania a to 70,-- eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,-- eur na udržiavanie a správu informačného
systému, 15,-- eur na administratívnu prácu, poštovné, telekomunikačné výdavky. Nemajetkovú ujmu

vyčíslil na 396,46 eura, pričom vychádzal z výpočtu 55,-- eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na
nálezy Ústavného súdu, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje ju za spravodlivú satisfakciu.
Žalovaný sa k podanému návrhu vyjadril písomne, žiadal návrh zamietnuť, návrh žalobcu považoval
za zmätočný, celú dôkaznú povinnosť žalobca prenáša na súd, nie je jasný ani titul nároku na náhrady
škody. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu čo sa týka prieťahov v
konaní. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní. Mal

za to, že návrh je uplatnený na súde predčasne, keďže ešte neuplynula lehota 6 mesiacov na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. K podmienkam úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody
uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok.Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, týka
sa len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo

preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, preskúmať rozhodcovskú doložku. Čo sa
týka prieťahov v konaní poukazoval na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že žalobca vo
vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v zmysle citovaného ustanovenia
svoje tvrdenie nepreukázal. Vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15 - dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009,

teda tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Žalovaný namietal vyčíslenie materiálnej škody, mal za to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne
a účelové. Je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, čo žalobca nepreukázal. K
nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany Ústavného súdu, pričom vznik nemajetkovej ujmy
u právnických a fyzických osôb je odlišný, treba prihliadať aj na dobré mravy u poškodenej osoby.

Poukazoval na nie vždy legitímne postupy žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že
išlo o spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na
zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh žalobcu v rozpore
s dobrými mravmi, keď si požaduje náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti

ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že
žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal, že by
v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma,
či majetková škoda.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané, že žalobca sa
podanýmnávrhomdomáhal jednaknáhradyškodyajednaknáhradynemajetkovejujmy,ktorýodôvodnil
tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o
zamietnutí žiadosti po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh žalobcu bol dostatočne špecifikovaný
v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Žalobca v petite

návrhu uviedol, čoho sa podaným návrhom domáha, voči komu a z akého titulu. Nepredloženie dôkazov
a neunesenie dôkazného bremena je dôvodom na prípadné zamietnutie návrhu, nie na odmietnutie
podania. Návrh žalobcu súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola
exekučnému súdu doručená 21.12.2010, žalobca sa mohol o prípadnej škode dozvedieť po 15 dňoch
od podania návrhu, u žalovaného podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

25.09.2012, čo je súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti z množstva obdobných prejednávaných
sporov a táto skutočnosť ani nebola účastníkmi konania namietaná a sporná medzi nimi a teda
neuplynula lehota troch rokov do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Návrh žalobcu súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po
uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonnom
stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou žalobcu bolo preukázať, či
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých
sa domáha a či sa vôbec na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému
rozhodnutiu, alebo nesprávnemu úradnému postupu, došlo k vzniku škody a medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom
všetkytripodmienkymusiabyťsplnenésúčasne.Zodpovednosťzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2

zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu
(poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť
za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy („Každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu , iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom“). Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, sktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol

z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Žalobca uvádzal, že na preukázanie škody, ktorej sa nedomáha
titulom zníženého výťažku exekúcie, ale titulom nákladov, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti
s nekonaním súdu, požiadal o vypracovanie znaleckého posudku, pričom súd poznamenáva, že ak
mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé ako

mohol žalobca dospieť k výške ním tvrdenej škody. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako
preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na žalobcovi je
preukázať svoje tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané ani v jednom
prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Je na
žalobcovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol skutočnosti, na ktorých základe
bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd však nevidel dôvod,

aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Súd sa
nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd
však nevidel dôvod, aby sa nemajetkovou ujmou a jej výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že
kvznikuškodyaninemajetkovejujmynedošlo,jednakžalobcaanivzniknemajetkovejujmynepreukázal,

len formálne uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských aktivít a jeho podnikateľských plánov, čo
nebolo bližšie odôvodnené, ani preukázané.

Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v
tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty,

z akého dôvodu, či sa zákonná 15 - dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods.
2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli

vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia
predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť,
že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Zákonná
15 - dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v
exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola
do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred

účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k exekučnému poriadku, dôvodom
zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady
SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. V podstate
podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku
v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o
rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou

judikatúrou vyvrátené. Súd teda dospel k záveru, že v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Navyše súd uvádza, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu,
ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti
exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez

návrhu účastníka, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, prípadne
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania s poukazom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, Ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu na vydaniepoverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia, zamietne
žiadosť o udelenie poverenia, pričom takého rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre
ktoré by bola určená 15 - dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

žiadna zákonná lehota neexistuje. Konkrétne v predmetnej veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie
poverenia v lehote po 4 mesiacoch od podania návrhu a po 1 mesiaci od doručenia požadovaných
dokladov a nie s omeškaním 215 dní tak ako uvádzal žalobca vo svojom návrhu, čo súd považoval za
primeranú lehotu, pretože vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia
nedodržania zákonnej či premeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení

konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by ani
nestačilo konštatovanie prekročenia 15 - dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné
okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a súd mohol vo veci rozhodnúť až po zaslaní
požadovaných dokladov.

Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady
konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999).
Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však

žalobca vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné,
čo sa nepreukázalo. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní právnych noriem vyjadria právny
názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup, ale za
splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoré by štát niesol
zodpovednosť len v prípade ak by bolo zrušené alebo zmenené. Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré

považuje účastník za nadbytočné či dokonca podľa účastníka je protizákonné, nepredstavuje nesprávny
úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny
úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré

by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd návrh žalobcu ako
nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalovanému súd nepriznal
náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1,

§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“

novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a
de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo

na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 14.10.2014.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje

správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že boli splnené
podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 OSP.

Žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania naviac neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa
§ 119 ods. 2 OSP (... bez zbytočného odkladu, deň, keď sa žalobca o dôvode dozvedel).

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,

pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.