Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217625
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217625.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 25.
septembra 2013 č. k. 12C/15/2013-39, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2
zák. č. 233/1995 Z. z. a vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol
písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúcia bola u exekútora
vedená pod sp. zn. EX 4981/2010. Exekútor podal na Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie voči povinnému: K. L., nar. XX. XX. XXXX, ktorá bola súdu doručená dňa 16. 07.
2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 20. 07. 2010 vyzval oprávneného cestou exekútora na doručenie
Zmluvy o úvere, ktorá bola doručená súdu 06. 09. 2010. Oprávnený podal dňa 30. 08. 2010
sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní. Žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá uznesením zo dňa 13. 10. 2010, právoplatne dňa
28. 03. 2011. Oprávnený proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie, Krajský súd v Nitre napadnuté
uznesenie potvrdil, právoplatne dňa 28. 03. 2011. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

bolo rozhodnuté po necelých 3 mesiacoch od podania návrhu a po 1 mesiaci a 7 dňoch po doručení
požadovaných dokladov, a nie s omeškaním 264 dní, tak ako uvádzal navrhovateľ vo svojom návrhu.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si podaným návrhom navrhovateľ
uplatňoval majetkovú škodu vo výške 125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 486,82 eura za 264
dní omeškania z dôvodu porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal

jednak náhrady škody, a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože
žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená 16. 07. 2010, navrhovateľ si uplatnil uodporcu predbežné prerokovanie na náhradu škody 25. 09. 2012. Návrh navrhovateľa súd nemohol
ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovateľ sa domáhal náhrady

škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. z
dôvodu, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonnom stanovenej 15-dňovej
lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo preukázať, či nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha a či sa vôbec
na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Štát zodpovedá za

škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu
úradnému postupu,došlo k vzniku škody a medzinezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri podmienky musia byť splnené
súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003
Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu
nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že

škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola
nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na
navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody a
majetkovej ujmy vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody, ani majetkovej ujmy nedošlo.
Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v

tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods.
2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,

ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom
boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01. 06. 2011. Skutočnosť, že
rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d), svedčí aj komentár k § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zákonná 15-dňová lehota na
vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach,
v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s
účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č.
144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k Exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto výnimky je

potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností,
ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej
správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v čase

podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše, súd uvádza, že táto lehota je
uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie
súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má
súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, prípadne nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského
konania s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5
Cdo 291/2010, Ústavného súdu sp .zn. IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Exekučný poriadok v § 44 ods.
2 určuje lehotu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie
poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom takého rozhodnutie nemožno považovať za

jednoduché, pre ktoré by bola určená 15-dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Konkrétne v predmetnej veci došlo k zamietnutiu žiadosti
o udelenie poverenia v lehote po necelých 3 mesiacoch od podania návrhu a po 1 mesiaci a 7 dňoch po
doručení požadovaných dokladov, a nie s omeškaním 264 dní, tak ako uvádzal navrhovateľ vo svojom
návrhu, čo súd považoval za primeranú lehotu, pretože vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí

automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy. Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní
poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15-dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšierelevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a súd mohol vo veci rozhodnúť až
po zaslaní požadovaných dokladov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné
ustanovenia súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol

podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu
žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
lenusudzovaťatopodľasekundárnychprejavov,ktorémalvrealite.Pretoajakodôkazoznačilexekučný

spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len

súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 486,82 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v

primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 13Er/594/2010. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 01461/10.Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.
Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa 12. 05. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde

Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 16. 07. 2010. Súd 1.
stupňa výzvou zo dňa 20. 07. 2010 vyzval právneho zástupcu oprávneného cestou súdneho exekútora
na predloženie zmluvy o úvere. Súdny exekútor prevzal výzvu súdu dňa 13. 08. 2010. Oprávnený dňa
06. 09. 2010 doručil súdu zmluvu o úvere zo dňa 28. 08. 2008 spolu so všeobecnými obchodnýmipodmienkami. Uznesením zo dňa 13. októbra 2010 č. k. 13Er/594/2010-14 súd prvého stupňa žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25.
05. 2010, doručenú súdu dňa 16. 07. 2010, zamietol. O odvolaní oprávneného proti tomuto uzneseniu

rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 21. januára 2011 č. k. 15CoE 583/2010-33 tak, že
napadnuté uznesenie potvrdil. Následne súd prvého stupňa uznesením zo dňa 26. septembra 2011 č.
k. 13Er 594/2010-45 exekučné konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 10.
2011.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v lehote
15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby v prípade,
ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútora vydať. Z toho

potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho exekútora
poverenie a v opačnom prípade, ak pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora v spise nie sú
podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov a po ich
predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania vykonaného
súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní odo dňa žiadosti

o udelenie poverenia súdnym exekútorom (16. 07. 2010) nedošlo, avšak vzhľadom k postupu súdu 1.
stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom vykonával úkony potrebné k
rozhodnutiu, či v danej veci je možné vydať poverenie pre súdneho exekútora alebo je potrebné žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť, pričom tieto úkony vykonával v primeranej lehote,
dospel k záveru, že takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu

v danej veci. To, že v danej veci bolo o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté
až 13. októbra 2010, súviselo aj s tým, že ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený na výzvu súdu
reagoval až dňa 06. 09. 2010. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom
platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie
základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej

veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k záveru,
že v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup. Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho
hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, v dôsledku čoho bola exekúcia zastavená, priebehom exekúcie na

základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. V konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za
škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd,
rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo
potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne

správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ
postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto
časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne, pretože súd 1. stupňa citoval

dané ustanovenie aj v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K trvaniu
stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vyzýval oprávneného cestou
súdneho exekútora na predloženie podkladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia, vykonával úkony k odstráneniu právnej neistoty, pričom k predĺženiu tejto lehoty
došloajnečinnosťouoprávneného.Keďžeexekučnýsúdprirozhodovaníožiadostioudeleniepoverenia

súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie
dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo arozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.