Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/210/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217932
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217932.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. septembra 2013 č.k. 18C/39/2013-32
a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 13. novembra 2013 č.k.
18C/39/2013-40, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 5.125,16 eura ako náhrady škody a sumy 1.025,03 eura ako nemajetkovej

ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 12Er/849/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, ods. 3, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v
čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za
preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 12Er/849/2010
podal súdny exekútor súdu dňa 14.10. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu
s návrhom na vykonanie exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „exekučný
súd“) zo dňa 23.11.2010 zamietnutá. Nestotožnil sa s navrhovateľom tvrdeným skutkovým stavom,
že v danej exekučnej veci mu v dôsledku nekonania exekučného súdu vznikla tak majetková škoda

ako aj nemajetková ujma. Konštatoval, že ak by súd konajúci o náhrade škody mal hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie prieťahov v konaní, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy by
preskúmavalipostupinýchvšeobecnýchsúdov,čojevrozporesinštančnýmprincípomsúdnictva.Nárok
navrhovateľa na náhradu škody nepovažoval za premlčaný. Keďže navrhovateľ sa domáha náhradyškody výlučne za nesprávny úradný postup spočívajúci k nevydaniu poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonnej 15 dňovej lehote skúmal, či došlo k nedodržaniu tejto lehoty, z akého dôvodu, ako aj
existenciu škody a dôvodu na náhradu tejto škody. Dospel k záveru, že lehota na vydanie poverenia v

prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, neexistovala. Taktiež nebolo vedené žiadne
disciplinárne konanie, nebola riešená sťažnosť na prieťahy v konaní Ústavným súdom Slovenskej
republiky, či Európskym súdom pre ľudské práva. Tvrdenia navrhovateľa, že o žiadosti o udelenie
poverenia bolo rozhodnuté s omeškaním viac ako 113 dní, nakoľko žiadosť na vykonanie exekúcie bola
podaná dňa 14.10.2010 a rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

bolo vydané dňa 23.11.2010. Návrh navrhovateľa nepovažoval za predčasne podaný, keďže vo veci
rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti odporcom. Majetkovú ujmu zo strany
navrhovateľa nepovažoval za preukázanú a skonštatoval, že nemajetková ujma nezávisí automaticky
iba od zistenia nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v danej veci
podstatné a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.
Návrh navrhovateľa považoval za účelový. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že

odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže tieto odporca nešpecifikoval
v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo

už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti

poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého

stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,

alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor

zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu
zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
5.125,16 eura z titulu náhrady škody a sumy 1.025,03 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom
súdepodsp.zn.12Er/849/2010.Nesprávnyúradnýpostupnavrhovateľvzhliadolvnevydanírozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 113 dní a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie

práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodenýa ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy

zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody

vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako

to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/849/2010, že exekučnému súdu bola
dňa 14.10.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému P. P., o vymoženie
300,- eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 24.05.2010 sp. zn. SR 03855/10.

Exekučný súd uznesením zo dňa 23.11.2010 č. k. 12Er/849/2010-9 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného
súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac
ako 113 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi

konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia
exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v
znení zák. č. 144/2010 Z.z. účinného od 01.06.2010 a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej
len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa

vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto
súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného

súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho
predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová
lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie

poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému
súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora,
aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom

konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo
svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na
exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na
cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné
interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný

názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou,
nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody,
súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na
skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným
súdom zamietnutá po dvoch dňoch po tom, ako súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie

poverenia, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy

§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne
poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že
pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Hodnotiacpostup
exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že ako už bolo uvedené, žiadosť súdneho
exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 14.10.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti
na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim
zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem
iného i exekučného titulu, dňa 23.11.2010 žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol,
pričom rozhodol po uplynutí 39 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, preto s ohľadom na

okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Knavrhovateľomtvrdenémudôvodunesprávnehoúradnéhopostupuvsúvislostisozamietnutímžiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za

zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právne
závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod sa
od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému navrhovateľovi, resp. by mu mali
byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa

danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v
tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľnavrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť
ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom
ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre

samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno
stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací

súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f) OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu,
keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov a znaleckého dokazovania sa preskúmavaného
rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil
V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 13.11. 2013 č.k. 18C/39/2013-40 vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20,- eur s uvedením, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods.
4 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pol. 7 písm. a), sadzobníka súdnych poplatkov pozn.

5 k pol. 1 písm. a) v zmysle § 172 ods. 2.

Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha

iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. Namieta, že navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a
súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v
prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo

nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bola žaloba navrhovateľom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou
zákona číslo 286/2012 a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Žiada napadnuté

uznesenie v celom rozsahu zrušiť.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že toto uznesenie je zmätočné
a nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa na jednej strane vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie
navrhovateľovi v sume 20,- eur, ale na druhej strane v poznámke uvedenej v zátvorke uvádza, že

navrhovateľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, cituje ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a), §
5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch a pol. 7 písm. a) sadzobníka
súdnych poplatkov, poznámku 5 k pol. 1 písm. a) v zmysle § 172 ods. 2 (bez uvedenia zákonného
predpisu). Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch upravuje, že poplatníkom je
navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, ustanovenie

§ 5 ods. 1 písm. a) upravuje, že poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania
alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ,
ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch upravuje, že sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou, ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o
súdnych poplatkoch upravuje, že ostatné poplatky sú platné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil zmier. Položka 7a
sadzobníka súdnych poplatkov upravuje, že súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20,-
eur. V napadnutom uznesení súd prvého stupňa uvádza i poznámku 5 k položke 1 písm. a), čo je
úplne zmätočné, nakoľko poznámka 5 k položke 1 neobsahuje písmeno a uvádza sa v nej, že podľa

položky 1 písm. a) sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie
európskeho platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie zmenkového (šekového) platobného rozkazu.
Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom konaní, za odpor proti
platobnému rozkazu, za odpor proti európskemu platobnému rozkazu, ak súd námietky nezamietolalebo odpor neodmietol. Odvolaciemu súdu už vôbec nie je jasné uvedenie ustanovenia § 172 ods. 2
bez citácie právneho predpisu. Uvedené citácie ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, sadzobníka
súdnych poplatkov, ktoré okrem ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych

poplatkoch a položky 7a sadzobníka sú uvedené bez vzťahu k danej veci. Navyše súd prvého stupňa
na jednej strane vyrubí súdny poplatok a na druhej strane konštatuje, že navrhovateľ je oslobodený
od platenia súdnych poplatkov, aj v dôsledku tohto sa napadnuté uznesenie stáva nepreskúmateľným,
nezrozumiteľným a zároveň nejasným.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je pre
vyššie uvedené nesprávnosti nepreskúmateľné, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h)
Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“)
zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

Súdprvéhostupňasinajskôrujasní,činavrhovateľjepovinnýplatiťsúdnypoplatokzapodanéodvolanie,

či sa na neho vzťahuje, resp. nevzťahuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a vo veci opätovne
rozhodne s uvedením jednoznačného ustanovenia sadzobníka súdnych poplatkov, resp. ustanovení
zákona o súdnych poplatkoch.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a

§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.