Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 22, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/228/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505224301
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1505224301.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu

JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkýň: 1/ U. F., bytom I., Z. XX, 2/ A.
F., bytom I., Z. XX, obe zastúpené advokátom: JUDr. Július Fíger, AK Mickiewiczova 6, Bratislava, proti
žalovaným: 1/ U.. U. Z., bytom I., X. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Igor Novotný, so sídlom Stará
Vajnorská 19, Bratislava, 2/ J. S., nar. XX.X.XXXX, bytom G. č. XX, P., 3/ S. I., nar. XX.X.XXXX. bytom
O. XXXX/X, I., o náhradu škody na odvolanie žalobkýň a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V. zo dňa 08.novembra.2013 č. k. 32C 412/2005-526, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 08.novembra.2013 č. k. 32C 412/2005-526 sa v

napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúd1.stupňauložilžalovanému1/zaplatiťžalobkyniamspoločneanerozdielne
sumu 367,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 19. 4. 2008
až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. V
časti určenia porušenie práva žalobkýň na rešpektovanie ich ústavne garantovaných práv na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, na ochranu majetku, na pokojné
užívanie svojho majetku, nedotknuteľnosť obydlia a práva na bývanie konanie zastavil. Vo vzťahu k

žalovaným v 2. a 3. rade konanie zastavil. Žalovaným v 1. až 3. rade náhradu trov konania nepriznal. V
konaní voči žalovanému 2/ nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím stavebného bytového družstva v
obvode Bratislava I č. 140 62 zo dňa 2. 6. 1986 bol pridelený PhDr. Michalovi Pavlovkinovi trojizbový
byt zo stabilizačnej družstevnej výstavby v Bratislave pôvodne označený ulica obj. D-VI - 15, Dénešova
( dnes Pečnianska ) 27, číslo bytu 104/X. poschodie ( ďalej len „ byt “ ). Hoci sa v uznesení uvádza,

že byt bol pridelený aj družke menovaného Marte Ollikovej ( žalobkyni 2/ ), podľa vtedajšieho platného
legislatívneho stavu nemohlo vzniknúť spoločné členstvo družky v bytovom družstve, a to napriek
deklarovanému spoločnému členstvu v dohode o odovzdaní a prevzatí bytu. Otázka členstva a práv k
bytu bola právoplatne vyriešená v konaní Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 12 C 3/99, keď rozsudkom
č.k. 12 C 3/99 - 90 zo dňa 16. 1. 2001 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Bratislave
č.k. 14 Co 259/01 zo dňa 14. 11. 2001, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne 2/ na určenie, že členkou
stavebného bytového družstva Bratislava I a výlučnou nájomníčkou trojizbového družstevného bytu

číslo 104 na 10. poschodí na Pečnianskej 27 v Bratislave s odôvodnením, že byt bol pridelený Ing. Z.,
pričom žalobkyňa 2/ nebola členkou družstva a ani manželkou menovaného a preto jej predmetnému
bytu nemohlo vzniknúť užívacie právo ani členstvo v družstve. Po smrti Z.. A. Z. (5. 4. XXXX) zostali v
byte bývať žalobkyne v 1. a 2. rade bez právneho dôvodu. B. konanie po menovanom bolo ukončenéosvedčením o dedičstve sp. zn. D XX/XX , Dnot 458/94 - 78 právoplatným dňa 27. 6. 1997, pričom
dedičstvo nadobudli žalovaný 1/ a A.. B. G.. Žalovaný 1/ nadobudol členský podiel v družstve viažuci
sa k družstevnému bytu na Dénešovej 27 u stavebného bytového družstva Bratislava so zostatkovou

hodnotou členského podielu. Vklad vlastníckeho práva žalovaného 1/ k predmetnému bytu bol povolený
dňa 23. 12. 1998, potom, čo po ukončení dedičského konania previedla bytové družstvo byt do jeho
vlastníctva. Uznesením Okresného súdu Bratislava V. č.k 15 C 219/00 - 15 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave č.k. 12 Co 287/02 - 25 zo dňa 18. 9. 2002, právoplatným 28. 10. 2002,
bol zamietnutý návrh žalobkyne 1/ na obnovu dedičského konania po poručiteľovi PhDr. Michalovi

Pavlovkinovi. Žalobkyňa 1/ nebola účastníčkou pôvodného dedičského konania z dôvodu, že otcovstvo
poručiteľakjejosobebolourčenéažpostmortemrozsudkomOkresnéhosúduTrenčínč.k.10C1267/98
- 41 zo dňa 26. 4. 1999, právoplatným 17. 6. 1999. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 15 C
218/00 - 103 zo dňa 24. 1. 2005 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Bratislave č.k. 10
Co 81/05 - 122 zo dňa 15. 6. 2005, právoplatným dňa 18. 11. 2005 bol zamietnutý návrh žalobkyne 1/,
ktorýmsadomáhalavydaniazodpovedajúcehopodielunadedičstveponebohomMichaloviPavlovkinovi

vpodiele1bytučíslo104naPečnianskej27,keďpredmetomdedičstvanebolby,alezostatkováhodnota
členského podielu družstevného bytu a teda žalobkyňa sa mohla domáhať iba vydania svojho podielu
na majetku, ktorý žalovaný 1/ dedením získal a nie podielu z nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo nadobudol
až neskôr.
Žalovaný 1/ podal proti žalobkyniam na Okresnom súde Bratislava V návrh na vypratanie bytu, konanie

sa viedlo pod sp. zn. 10 C 87/98. Ku dňu 14. 11. 2005 nebolo toto konanie právoplatne skončené, pričom
návrh vo veci samej bol podaním doručeným súdu dňa 13. 3. 2006 vzatý späť a konanie bolo uznesením
zo dňa 17. 3. 2006 zastavené. Konanie o vypratanie bytu bolo v jeho priebehu prerušené uznesením
zo dňa 12. 2. 1999 až do skončenia konania o určenie, že žalobkyňa 1/ (v tomto konaní v procesnom
postavení žalobkyne 2/) je výlučnou nájomníčkou bytu, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 12 C 3/1999. Po

pokračovaní v konaní bolo konanie o vypratanie bytu opätovne prerušené uznesením zo dňa 12. 6. 2002
do právoplatného skončenia konaní vedených na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 15 C 218/00
a 15 C 219/00.
Žalobkyne sa návrhom doručeným súdu dňa 16. 11. 2005 pôvodne domáhali určenia práva bývať v
predmetnom byte až do zabezpečenia primeraného náhradného bytu, ak súd právoplatne rozhodne o

ich povinnosti vysťahovať sa z tohto bytu. V priebehu konania, pred otvorením 1. pojednávania vo veci,
bolo dňa 13. 11. 2007 súdu doručené podanie žalobkýň, ktorým žiadali pripustenie pristúpenia ďalších
účastníkov na strane žalovaného a súčasne i zmenu petitu návrhu. Uznesením súdu 1. stupňa č.k. 32
C 412/05 - 124 zo dňa 9. 4. 2008 súd pripustil do konania ďalších účastníkov na strane žalovaných a
to Ľuboša Stankovského ako žalovaného 3/ a Stanislava Bártu ako žalovaného 4/. Súčasne pripustil

zmenu návrhu tak, že súd určuje, že žalovaní v 1. až 4. rade porušili a) právo žalobkýň na rešpektovanie
súkromného a rodinného života zaručené článkom 8 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a tiež ich právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života zaručené v článku 19 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, b) právo žalobkyne na
ochranu majetku, právo na pokojné užívanie svojho majetku zaručené článkom 1 ods. 1 dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, c) nedotknuteľnosť obydlia žalobkýň zaručená článkom
21 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, d) právo na bývanie vyplývajúce z ustanovení § 186 a 187
občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 1991 v spojení s § 496 citovaného zákona. Ďalej
sa voči žalovaným v 1. až 4. rade domáhali uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť
žalobkyniamškoduvovýške314936SKa1578eur,akoináhradytrovkonania.Vpriebehukonaniabolo

zistené, že pôvodne označený subjekt ako žalovaný 2/ bol obchodný názov, pod ktorým vystupoval ako
živnostník t. j. fyzická osoba podnikateľ neskôr označený žalovaný 4/ Stanislav Barta a teda označení
žalovaní v 2. a 4. Rade boli fakticky totožné osoby. Preto súd ďalej v konaní pokračoval so Stanislavom
Bartom ako fyzickou osobou ako žalovaným 3/, keď pôvodne označený subjekt ako žalovaný 2/ nemal
samostatnú právnu subjektivitu. Uznesením zo dňa 23. 9. 2010 súd 1. stupňa konanie voči tomuto

subjektuzastavilspoukazomnaustanovenie§103O.s.p.. Vpriebehukonania(dňa14.10.2011)zomrel
J. pričom dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť uznesením Okresného súdu Bratislava V
č.k. 12 D 735 /2011 - 51 zo dňa 7. 11. 2012. S poukazom na uvedené súd 1. stupňa konanie voči tomuto
účastníkovi s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1 O.s.p. zastavil. Dňa 3. 4. 2013 žalobkyne vzali
späť svoj návrh aj voči S. s poukazom na skutočnosť, že v čase od 14. 11. 2005 do 23. 12. 2005 s vecami

žalobkýň nakladali výlučne len žalovaní v 1. a 2. rade, ktorá skutočnosť vyšla najavo v neskoršom
konaní. Taktiež vzali späť návrh v časti bodov a) až d) rozšíreného návrhu, keď mali zato, že na tieto
skutočnosti bude súd prihliadať ako na predbežnú otázku. Vzhľadom na späťvzatie návrhu súd 1. stupňa
s poukazom na ustanovenie § 96 O.s.p. v týchto častiach konanie zastavil.Súd 1. stupňa ďalej z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 14. 11. 2005 žalovaní v 1. až 3. rade za
asistencie notárky JUDr. Bayerovej vstúpili do predmetného bytu vo vlastníctve žalovaného 1/, avšak v
neprítomnosti žalobkýň, keď nebolo preukázané, že nemali vedomosť o konkrétnom čase uskutočnenia

vstupu do bytu zo strany jeho vlastníka respektíve že k takémuto vstupu dali súhlas. Toho istého dňa
došlo k výmene zámku na dverách bytu a žalobkyni 2/ bola odopretá bezprostredná možno vstúpiť
do predmetného bytu. V období od 14. 11. 2005 do 22. 12. 2005 žalovaný 2/spolu so žalovaným 1/
svojpomocne bez súhlasu žalobkýň nakladali s ich majetkom a to tak, že veci, ktoré sa nachádzali v
predmetnom byte podľa vlastného rozhodnutia poukladali do krabíc. Žalobkyne založili do spisu výzvu

spoločnosti Slovak-Real, investičná a realitná spoločnosť zo dňa 3. 8. 2005, ktorou bola žalobkyňa 1/
požiadaná o kontaktovanie Stanislava Bartu z dôvodu predaja predmetného bytu s upozornením, že,
ak tak neučiní budú nútení za asistencie majiteľa bytu tento otvoriť prostredníctvom pracovníka kľúčovej
služby. Taktiež predložili súdu telegram zo dňa 17. 10. 2005 adresovaný uvedeným subjektom žalobkyni
1/s výzvou na vypratanie bytu z poverenia jeho vlastníka do 30. 10. 2005 s tým, že ak tak neurobí
do uvedeného dátumu, bude byt na jej náklady sprístupnený kľúčovou službou a rovnako ich mobiliár

bude z bytu vyprataný na ich náklady. V telegrame boli súčasne uvedené kontaktné telefónne čísla.
V oznámení bez uvedenia dátumu ( ktoré podľa výsledkov neskoršieho dokazovania bolo umiestnené
na dvere bytu číslo 4 na Pečnianskej 27 po svojpomocnom otvorení bytu žalovaným 1/, adresované
U. sa uvádza, že rozsudkom Krajského súdu Bratislave č.k. 10 Co 81/05 bolo potvrdené protiprávne
užívanie tohto bytu adresátkou. Nakoľko nereagovala na predchádzajúce výzvy na vypratanie bytu

v deň oznámenia ako výlučný vlastník bytu za prítomnosti notára kľúčovej služby otvoril byt. Všetky
hnuteľné veci nachádzajúce sa v byte boli spísané notárom a mali byť adresátke odovzdané akonáhle
sa prihlási na niektoré z čísel uvedených v oznámení. Tiež bolo oznamované, že je na byte vymenený
zámok a upozorňované, že ak do bytu ktokoľvek vstúpi bez súhlasu vlastníka, dopustí sa trestného činu
neoprávneného zásahu do práva k bytu podľa § 249b Trestného zákona. Ďalšou zjavne telegrafickou

výzvou bez uvedenia adresáta a dátumu odoslania žiadal žalovaný 1/, ako výhradný vlastník bytu, o
okamžité umožnenie sprístupnenia bytu, do ktorého opäť adresát neoprávnene vnikol a neoprávnene ho
užíva od 22. 12. 2005 s tým, že ak tak neurobí do konca týždňa, dá si sprístupniť byt kľúčovou službou
a rozšíri trestné oznámenie o znemožnenie užívania vlastníctva. Ďalšou písomnou výzvou zo dňa 20. 1.
2006 žiadal žalovaný 1/ adresne žalobkyňu 2/ na adrese zamestnávateľa opätovne o sprístupnenie bytu

do 25. 1. 2006 s obdobným upozornením na následky s rozšírením o upozornenie na podanie trestného
oznámenia za násilné vniknutie do jeho bytu s tým, že orgánom činným v trestnom konaní doložil všetky
podklady, ktoré jasne dokladu jej úmyselné zavádzanie a jasný úmysel poškodiť jeho osobu. Dňa 29. 1.
2006 sa žalobkyne vysťahovali z bytu a svoje veci umiestnili vo verejnom sklade. Predloženými faktúrami
spoločnostiSKLADOSs.r.o.č.0009vystavenou21.1.2006,splatnou24.1.2006nasumu3573SK,číslo

010 vystavenou 21. 1. 2006, splatnou 31. 1. 2006 na sumu 3203 SK, číslo 0086 vystavenou 23. 2. 2006,
splatnou 9. 3. 2006 na sumu 3203 SK, číslo 0141 vystavenou 25. 3. 2006, splatnou 8. 4. 2006 na sumu
3203 SK, číslo 0201 vystavenou 24. 4. 2006, splatnou 8. 5. 2006 na sumu 1467 SK a korešpondujúcimi
príjmovými pokladničnými dokladmi mal súd 1. stupňa preukázané, že žalobkyňa 2/zaplatila uvedenej
spoločnosti náklady na zámok a nájom za obdobie od 24. 1. 2006 do 8. 5. 2005 spolu sumu 11 446 SK /

379,93 eur. Faktúrou číslo 010 bol duplicitne fakturovaný nájom za obdobie od 24. 1. 2006 do 24. 2.
2006, keď tento bol zohľadnený už vo faktúre číslo 0009.
Súd 1. stupňa posúdil vec po právnej stránke podľa § 4, §6, § 415, § 420 ods. 1, § 441 občianskeho
zákonníka. Hoci v danom prípade bolo preukázané, že žalovaný 1/ bol ku dňu 14. 11. 2005 výlučným
vlastníkom predmetného bytu, ktorý k uvedenému dátumu užívali žalobkyne bez právneho dôvodu,

neprichádzalo do úvahy zo strany žalovaného 1/ použitie svojpomoci, keď neboli naplnené podmienky
predpokladané v ustanovení § 6 občianskeho zákonníka. Predovšetkým dlhodobo pretrvávajúcich
stav neohrozil bezprostredne neoprávnený zásah do práv žalovaného 1/, ktorý v byte nebývala a
nepotreboval ho priamo na účely bývania. Žalovaný 1/pristúpil k svojpomoci bez vyčkania rozhodnutia vo
veci vypratania predmetnej nehnuteľnosti, ktorého sa oprávnene voči žalobkyniam domáhal v súdnom

konaní začatom ešte v roku 1998. Konanie žalovaného 1/ nie je možné ospravedlniť ani dĺžkou konania
o vypratanie nehnuteľnosti, ktoré bolo prerušené počas prebiehajúcich konaní o návrhu žalobkyne
2/o určenie, že je výlučnou nájomníčkou predmetného bytu a následne o návrhoch žalobkyne 1/,
ktorým sa neúspešne domáhala vydania zodpovedajúceho podielu na dedičstve po nebohom Michalovi
Pavlovkinovi v podiele 1 bytu a obnovy dedičského konania po nebohom. Realizáciu neprípustnej

útočnej takzvanej uchopovacej svojpomoci za účelom zmocniť sa svojho práva od osoby, ktorej toto
právo nepatrí, nemožno odôvodňovať ani tvrdením žalovaného, že byt bol využívaný zo strany žalobkýň
na komerčné účely respektíve tvrdením, že bol využívaný viacerými než dvoma osobami, keď napokon
toto tvrdenie žalovaná strana nevedela ani relevantným spôsobom preukázať. Okrem vniknutia doobydlia žalovaný 1/ s pôvodne žalovaným 2/ v období medzi 14. 11. 2005 až 22. 12. 2005 neoprávnene
manipulovali s cudzím majetkom vo vlastníctve žalobkýň, ktorým konaním skutočne dochádzalo k
zásahom do ich ústavne garantovaných práv na súkromie a nedotknuteľnosť ich majetku. V danom

prípademalsúd1.stupňasplnenýpredpokladexistencieprotiprávnehokonaniazostranyžalovaného1/.
Spornou potom zostala otázka vzniku a existencie škody v priamej príčinnej súvislosti s týmto konaním
žalovaného.
Súd 1. stupňa mal vo vzťahu k vzniku a výške škody v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného
1/ za jednoznačne preukázanú výlučne skutočnosť, že žalobkyne v dôsledku napadnutého konania

žalovaného svoje veci, ktoré mali zložené v byte, ktorý slúžil ako ich obydlie, po svojpomocnom konaní
žalovaného uložili bezprostredne po ich vyprataní z bytu vo verejnom sklade. Tu boli zložené od 24.
1. 2006 do 8. 5. 2006, v súvislosti s čím bola spoločnosti prevádzkujúcej sklad na základe faktúr
preukázateľne vyplatená suma 11 446,-- SK / 379,93 eur. Pokiaľ si teda žalobkyne týmto titulom
uplatňovali sumu 11 076,-- SK / 367,66 eur, uplatnili si menej, než na čo im vzniklo právo a teda
súd 1. stupňa v tejto časti ich návrhu vyhovel. Vo zvyšku návrh zamietol s odôvodnením neunesenia

dôkaznéhobremenazostranežalobkýň,ktorénapriekvýzvesúduneprodukovalirelevantnéaobjektívne
dôkazy, ktorými by jednoznačne preukázali svoje tvrdenia, že v priamej príčinnej súvislosti s konaním
žalovaného1/došlokzmiznutiuhnuteľnýchvecí,ktoréoznačilivosvojomnávrhupojehozmene(šperky,
hodinky, alkohol, parfumy, finančná hotovosť a potraviny chladničke). V konaní zostalo sporné, či sa
v predmetnom byte označené veci nachádzali v čase škodovej udalosti, t. j. v čase svojpomocného

neoprávneného vniknutia do obydlia žalobkýň a následného neoprávneného nakladania s vecami
v ich vlastníctve a teda, či k zmiznutiu došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného
respektíve či vôbec došlo k zmiznutiu týchto vecí. Hoci viacerí zo svedkov potvrdili, že žalobkyňa 2/
mala v minulosti dostať množstvo hodnotnejších vecí označeného charakteru, tieto svedectvá neboli
dostatočne konkrétne a žiadne z nich jednoznačne nepreukázalo, že by sa tieto veci, ktoré navyše

neboli dostatočne špecifikované, v byte nachádzali bezprostredne pred škodovou udalosťou. Vzhľadom
na dvojmesačný odstup od posledného pobytu žalobkyne 1/ v domácnosti nebola v tejto súvislosti
dostatočne presvedčivá ani jej výpoveď, ktorá čiastočne potvrdzovala výpoveď žalobkyne 2/, avšak
taktiež v ich výpovediach zostalo viacero nezrovnalostí, čo do špecifikácie vecí (vo výške finančnej
hotovosti, v opise a tiež množstva šperkov a podobne). Taktiež svedeckými výpoveďami žalujúcou

stranou navrhnutých svedkov respektíve predloženými čestnými vyhláseniami nemal súd 1. stupňa za
preukázanú ani existenciu konkrétnych vecí a ani ich hodnotu, keď súdu neboli predložené žiadne
nadobúdacie doklady respektíve skutočne hodnoverné výpovede darcov ohľadom nadobúdacej ceny,
alebo aspoň kvality a kvantity materiálu, z ktorého mali byť šperky zhotovené, na základe, ktorých
by sa dalo pristúpiť aspoň k objektívnemu odhadu ich ceny. V tejto súvislosti bola bez akejkoľvek

výpovednej hodnoty aj jediná fotografia šperku - náušnice, z ktorej sa nedalo zistiť, z čoho je vyrobená.
Navyše tento dôkaz nepreukazoval, že šlo skutočne o šperk nájdený v byte. Ku všetkým fotografiám
predloženým žalobkyňami sa dá uviesť, že nebolo preukázané, kedy a za akých okolností vznikli, keď
žalobkyne výslovne odmietli označiť fotografa, ktorý údajne fotografie zhotovil deň potom, čo sa
do bytu dostala. Vzhľadom na nedostatočnú špecifikáciu vecí respektíve nedostatočné preukázanie

nachádzania sa označených vecí v byte v čase protiprávneho svojpomocného zákroku žalovaného
1/ respektíve vôbec ich existencie v tomto čase, súd 1. stupňa nemohol mať za preukázanú ani
ich hodnotu. Takto súd musel vyhodnotiť aj výšku škody na izbových kvetoch, ktorých existenciu a
nachádzanie sa v byte v čase škodovej udalosti mal súd ako jedinú za preukázanú fotodokumentáciou
predloženou pôvodným žalovaným 3/. Okrem nepreukázania výšky škody na týchto veciach však súd v

tejto súvislosti musel zohľadňovať aj spoluzavinenie žalobkyne 2/, ktorá vzhľadom na okolnosti prípadu,
keď sama priznala, že ju pred samotnou realizáciou svoj pomoci opakovane kontaktoval žalovaný
2/ ( Ľuboš Stankovský ). Vo svojej výpovedi výslovne uviedla, že ju bombardoval telefonátmi, čo
naznačuje značnú intenzitu takýchto kontaktov, pričom jeho výzvy vnímala ako vyhrážanie. Napokon
samotné žalobkyne predložili súdu viaceré výzvy žalovaného 1/ na uvoľnenie bytu s upozornením na

využitie svoj pomoci. Ak teda žalobkyňa 2/ vzhľadom na takéto predchádzajúce okolnosti nepristúpila
minimálne k odstráneniu hodnotnejších vecí z bytu a následne sa efektívne nedomáhala skoršieho
prístupu k veciam, súd mal zato, že sama porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby
predchádzala potenciálnym škodám na majetku, ktorá jej vyplývala z ustanovenia § 415 občianskeho
zákonníka. Tým, že do bytu vstúpila až 22. 12. 2005, t. j. viac ako mesiac po vstupe žalovaného,

jednak sama poskytla 3. osobám, ktoré disponovali kľúčom od vymeneného zámku po značnú dobu
možnosť nakladať s jej vecami respektíve vecami jej dcéry, pričom sa dalo tiež očakávať, že po takejto
dobe dôjde bez patričnej starostlivosti k uhynutiu kvetov, ale tiež k znehodnoteniu netrvanlivých potravín.
Keďže do bytu sa žalobkyne napokon dostali rovnako využijúc kľúčovú službu, nie je jasné, čo imbránilo k takémuto konaniu, ktoré by požívalo ochranu ako dovolená obranná svojpomoc podľa § 6
občianskeho zákonníka, pristúpiť skôr práve v záujme ochrany ich vlastníctva, tým skôr, ak by sa v
byte reálne nachádzali veci v hodnote vyčíslenej v žalobe a hrozila by im ich možným zničením alebo

stratou v dôsledku neoprávnenej manipulácie tretími osobami takáto značná ujma na ich majetku.
Napokon súdu 1. stupňa neboli predložené ani žiadne relevantné dôkazy preukazujúce výšku škody
na poškodenej zámke na vchodových dverách, navyše túto je ako súčasť bytu možné považovať za
vlastníctvo žalovaného 1/. Tiež vo vzťahu k náhrade za núdzové bývanie žalobkyne 2/, ktorú vyčíslila
na sumu 32 565 SK, neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, keď v tejto súvislosti zostalo ničím

nepodložené tvrdenie, že žalujúca strana vychádzala z bežných cien v danom čase. Nepreukázaná tiež
zostala výška škody na nábytku a koberci, ktorých čiastočné poškodenie sa dalo vyvodiť z porovnania
fotografií žalovaného 3/ a fotografií predložených žalujúcou stranou, avšak zostal sporný jednak rozsah
poškodeniavpriamejpríčinnejsúvislostisoškodovouudalosťouasamotnáhodnotanábytku,keďzjavne
išlo o nábytok pravdepodobne v zanedbateľnej zostatkovej hodnote, keď sama žalobkyňa 2/potvrdila,
že mal zhruba 20 rokov. O príslušenstve pohľadávky súd 1. Stupňa rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2

občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z.. O náhrade trov konania súd
rozhodoval diferencovane. V časti konania proti žalovanému 1/ uplatnil ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.
podľa ktorého vzhľadom na neúspech žalovaného v pomerne nepatrnej časti bolo dôvodné priznanie
plnej náhrady trov konania. V danom prípade však vzhľadom na okolnosti prípadu súd 1. stupňa
považovalzaspravodlivúaplikáciuustanovenia150vetaprváO.s.p..Zadôvodhodnýosobitnéhozreteľa

považoval skutočnosť, že k sporu medzi účastníkmi došlo práve v dôsledku jednoznačne preukázaného
protiprávneho konania žalovaného - uchopovacej svojpomoci, pričom vyhodnotenie dôkaznej núdze na
strane žalobkyne v jej neprospech v časti trov konania nepovažoval za spravodlivé. V zastavenej časti
konania voči žalovanému 2/, ktorý v priebehu konania zomrel súd o trovách konania rozhodol podľa §
146 ods. 1 písm. c) O.s.p.. V časti konania voči žalovanému 3/, ktoré bolo zastavené z dôvodu späť

vzatia návrhu, súd 1. stupňa o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a keďže
žalovanému 3/žiadne trovy konania nevznikli, súd mu ich náhradu voči žalobkyniam nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyne aj žalovaný 1/. Žalobkyne odvolaním napadli
výrok, ktorej súd 1. stupňa vo zvyšku návrh zamietol ako i výrok o trovách konania. V odvolaní navrhli,
aby odvolací súd v napadnutej časti zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Poukázali na to, že, hoci predmetný byt užívali bez právneho dôvodu, nebývali v ňom protiprávne.
Nimi nezavinený stav bývania bez právneho dôvodu neoprávňoval vlastníka bytu vysťahovať ich z
tohto dôvodu bez bytovej náhrady a tobôž nie bez rozhodnutia súdu. Je síce pravdou, že žalovaný 1/
podal na súd návrh na vypratanie bytu, avšak ku dňu 14. 11. 2005 nebolo toto konanie právoplatne
skončené. Napokon k tomuto dátumu trvali účinky predbežného opatrenia, ktorým súd žalovanému

zakázal akokoľvek nakladať s predmetným bytom až do právoplatného skončenia konania sp. zn. 15
C 218/00 a 15 C 219/00. Návrh vo veci vypratania bol vzatý späť podaním doručeným súdu 13. 3.
2006, t. j. potom čo boli žalobkyne prinútené protiprávnym konaním žalovaných byt uvoľniť. Nesúhlasila
s tvrdením súdu 1. stupňa, že žalobkyňa 2/ spoluzavinila vznik škody. Žalobkyňa 2/ sa snažila predísť
vzniku škody tým, že v konaní 12 C 12/05, v, ktorom sa žalobkyne domáhali práva bývať v byte až

do zabezpečenia primeraného náhradného bytu, žiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktoré však
bolo súdom zamietnuté. Pokiaľ ide o preukazovanie škody, žalobkyňa 2/uviedla, že vinou žalovaných
nemohlaosobneužívaťbytnabývanieabolanútenádlhšieako1mesiacnúdzovoprespávaťbezsvojich
vecíbuďnapracoviskualebouznámych,hociriadneplatilazatenčasvšetkyplatbysúvisiacesužívaním
predmetného bytu. Z pokladničných dokladov vyplýva, že stavebnému bytovému družstvu Bratislava 1

zaplatila na účet sumu 3000,-- SK ak dňa 13. 1. 2006 tiež sumu 3000,-- SK. Pokiaľ ide o škodu na zámku
na vchodových dverách uviedla, že tento zadovážila a zaplatila spoločne s jej druhom a táto bezchybne
slúžila aj idem protiprávneho vniknutia žalovaných do bytu. Skutočnosť, že v rozhodnom čase, keď
nemali prístup do bytu došlo k poškodeniu pracovného stola a kobercov bola preukázaná porovnaním
obrazovej dokumentácie, ktorú pri neoprávnenom vniknutí do bytu vyhotovil žalovaný Stanislav Barta z

obrazovou dokumentáciu, ktorú vyhotovili žalobkyne dňa 23.-24.12. 2005. Náhradu za potraviny, ktoré
sa v rozhodnom čase z bytu stratili uplatňujú škodu vo výške 3000,-- SK, keďže túto sumu nepovažujú
za neobvyklú v bežných domácnostiach. Existenciu izbových kvetín v čase protiprávneho vniknutia do
bytu a úroveň starostlivosti o tieto kvety dostatočne dôveryhodne preukazuje obrazová dokumentácia.
Rovnako bol predložený dostatok dôkazov o veľkom množstve liehovín nachádzajúcich sa v byte, ako

i o množstve a druhu parfumov. Ohľadne peňazí v hotovosti (1578,-- eur) a šperkov majú zato, že bolo
preukázané, že sa v byte skutočne nachádzali. Napokon poukázali na to, že, ak možno výšku nárokov
zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo, ak ich nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.Súd 1. stupňa sa uplatňovaním tohto ustanovenia vôbec nezaoberal. Súd 1. stupňa rovnako nerozhodol
o ich práve na náhradu trov konania.
Žalovaný 1/ odvolaním napadol výrok, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyniam sumu

367,66 eur s príslušenstvom. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu 1. stupňa
zmenil tak, že návrh zamietne respektíve zrušil a vec vrátil súdu 1. stupňa na ďalšie konanie. Uviedol,
že si počínal v zmysle § 6 občianskeho zákonníka aj v zmysle § 417 ods. 1 občianskeho zákonníka,
pretože do predmetného bytu mali prístup a prespávali v ňom aj iní ľudia, čím priamo hrozila škoda
na majetku žalovaného. Súd 1. stupňa nezohľadnil skutočnosť, že nárok žalobkýň je premlčaný, čo

žalovaný namietal už na 1. pojednávaní. Žalovaný 1/ ponúkal žalobkyniam možnosť uskladnenia ich
hnuteľného majetku buď v pivničnej kobke patriacej k bytu alebo v inom sklade za výhodnejších
podmienok. Žalobkyne sa však rozhodli tieto veci zložiť v spoločnosti, ktorú si sami zvolili a, ktorá mala
najvyššiu cenu. Súd 1. stupňa nezohľadnil skutočnosť, že žalobkyne bývali v predmetnom byte od 27.
6. 1995 až do 14. 11. 2005 bez právneho dôvodu, žalovanému 1/neplatili žiadne nájomné a vytvorili
značný dlh v súvislosti s užívaním tohto bytu a stav hroziacej exekúcie. Škoda na majetku žalovaného

tak predstavuje omnoho vyššiu sumu než aká bola priznaná žalobkyniam napadnutým rozsudkom. Zo
strany žalobkýň sa teda jedná o akýsi akt pomsty, v rámci ktorého si uplatňujú premlčaný nárok.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolania
účastníkov konania nie sú dôvodné.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutých častiach ako aj celého obsahu spisu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vec i správne právne posúdil. Svoje
rozhodnutie náležite, veľmi podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§219 ods. 2 O.s.p.).
V posudzovanej veci sa žalobkyne domáhali voči žalovaným (neskôr len žalovanému 1/) náhrady škody,

ktorá im mala vzniknúť neoprávneným konaním žalovaného 1/, ktorý nedovolene použil svojpomoc
pri realizácii svojho vlastníckeho práva k bytu, keď dňa 14. 11. 2005 neoprávnene vymenil zámok
na vchodových dverách k bytu a uložil hnuteľné veci nachádzajúce sa v byte do krabíc, ktoré v ňom
ponechal. Následne pod hrozbou vypratania nútil žalobkyne odniesť veci z tohto bytu preč. Žalobkyniam
neoprávneným konaním žalovaného vznikla škoda jednak na zámku od vchodových dverí, ktorý zakúpili

spoločne žalobkyňa 2/ s nebohým Michalom Pavlovkinom, jej druhom. Ďalej vznikla žalobkyniam škoda
na ich hnuteľnom majetku, keď nešetrným spôsobom bol tento naukladaný do krabíc, pričom pri tomto
konaní došlo k poškodeniu pracovného stola a kobercov. Zároveň došlo k strate peňazí 1578 eur ako i
šperkov, ktoré sa nachádzali v byte a patrili žalobkyniam. Došlo aj k úhynu kvetín, strate fliaš s alkoholom
ako i k znehodnoteniu potravín nachádzajúcich sa v chladničke. V súvislosti s týmto boli žalobkyne

nútené veci naukladané v krabiciach uložiť v sklade spoločnosti SKLADOS, za čo vynaložili peňažné
prostriedky, ktorých zaplatenia sa rovnako domáhajú. Rovnako si žalobkyňa 2/ uplatňovala náhradu za
to, že nemohla osobne byt užívať a musela prespávať na pracovisku alebo u známych.
V konaní bolo preukázané, že predmetný byt bol pôvodne pridelený Michalovi Pavlovkinovi ako byt
družstevný, pričom od roku 1986 žila s ním v spoločnej domácnosti aj žalobkyňa 2/,ako jeho družka.

Žalobkyňa 1/ je dcérou A. žalobkyne 2/. Po smrti Michala Pavlovkina zostali bývať žalobkyne v tomto
byte, pričom predpokladali, že vzhľadom na rodinné vzťahy im patrí právo tento byt užívať. V rámci
dedičského konania po poručiteľovi zostatkovú hodnotu členského podielu v bytovom družstve zdedil
žalovaný 1/. Tento sa stal aj nájomcom predmetného družstevného bytu, ktorý mu bol neskôr prevedený
do jeho vlastníctva (vklad vlastníckeho práva bol povolený 23. 12. 1998 ). Žalovaný 1/ podal dňa 21.

3. 1998 návrh na vypratanie predmetného bytu. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 10 C 87/1998 a bolo
zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu uznesením zo dňa 17. 3. 2006. V priebehu tohto konania sa
žalobkyne domáhali svojich práv k predmetnému bytu a to jednak podaním žaloby o vydanie dedičstva
(konanie vedené pod sp. zn. 15 C 218/00), žaloby o určenie, že žalobkyňa 2/je členkou stavebného
bytového družstva a výlučnou nájomníčkou predmetného bytu (konanie vedené pod sp. zn. 12C 3/99),

obnovy dedičského konania po poručiteľovi ( konanie vedené pod sp. zn. 15 C 219/00), v ktorých
boli žalobkyne neúspešné. Nebolo sporné, že dňa 14 11 2005 pôvodne žalovaní v 1. až 3. rade za
asistencie notárky JUDr. Bayerovej vstúpili do predmetného bytu v neprítomnosti žalobkýň, bez ich
súhlasu, vymenili zámok na vchodových dverách bytu a svojpomocne bez súhlasu žalobkýň nakladali
s ich hnuteľným majetkom nachádzajúcim sa v byte, ktorý podľa vlastného rozhodnutia poukladali do

krabíc. Následne žalovaný 1/ písomnou výzvou adresovanou na pracovisko žalobkyne 2/ požadoval
vypratanie uskladnených vecí. Vzhľadom na protiprávne konanie žalovaného 1/ vznikla žalobkyniam na
ich majetku vyššie deklarovaná škoda.Žalovaný 1/ v konaní namietol premlčanie predmetného nároku na náhradu škody. Pre premlčanie práva
na náhradu škody je zakotvená kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna premlčacia
doba. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej

udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za
ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho
začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu
dobu. V prejednávanej veci ku škodovej udalosti došlo dňa 14. 11. 2005 a od tohto okamihu začala
plynúť trojročná objektívna premlčacia doba. Táto potom uplynula dňom 15. 11. 2008, pričom žalobkyne

pôvodný návrh rozšírili o nároky na náhradu škody podaním doručeným súdu dňa 13. 11. 2007. Keďže
k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby dochádza uplatnením práva na súde, možno konštatovať, že z
hľadiska plynutia objektívnej premlčacej doby žalobkyne uplatnili svoj nárok včas. Z hľadiska plynutia
subjektívnej dvoj ročnej premlčacej lehoty je rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode
a o tom kto za ňu zodpovedá. Žalobkyne sa o vzniknutej škode ako aj o tom kto za ňu zodpovedá
dozvedeli dňa 23. decembra 2005, keď zistili po vstupe do bytu, že ich veci boli nešetrným spôsobom

nahádzané do škatúľ, bol vyprázdnený obsah chladničky, poškodené zásuvky na pracovnom stole
poškodené 3 koberce a zničené kvety nachádzajúce sa v byte. Zároveň uvedeného dňa zistili, že im
chýba hotovosť, šperky parfumy a liehoviny ako i to, že boli odcudzené z bytu ich kvety. V tento deň
začala žalobkyniam plynúť dvojročná subjektívna lehota. Táto uplynula dňom 24. decembra 2007, teda
aj z pohľadu plynutia subjektívne premlčacia lehoty bol nárok uplatnený včas. Námietka premlčania

nebola teda dôvodná.
Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu škody, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
odvolací súd uvádza, že predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods.
1 občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), t. j. konanie, ktoré je v
rozporesobjektívnymprávom,ďalejvznikškody,príčinnásúvislosťmedziprotiprávnymkonanímškodcu

avznikomškodyaprezumpciazavinenia.Porušenímprávnejpovinnostisarozumieobjektívnevzniknutý
rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať), a tým, ako konať mala,
aby si splnila svoje povinnosti. Škoda je ujma v majetkovej sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná
peniazmi. Medzi protiprávnym úkonom a škodou musí byť vzťah príčiny a následku.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný 1/ konal

protiprávne, keď realizoval útočnú svojpomoc za účelom zmocniť sa svojho práva voči žalobkyniam,
ktoré užívali byt v jeho vlastníctve (nebolo rozhodné, že na to použil tretie osoby - žalovaných v 2
a 3 rade, ktorí konali na jeho pokyn). Je pravdou, že žalobkyne užívali predmetný byt bez právneho
dôvodu (t.j. bez riadneho titulu, ktorý by ich oprávňoval byt užívať, napr. nájomnej zmluvy), avšak táto
skutočnosť sama o sebe neoprávňovala žalovaného bez právoplatného rozhodnutia o vyprataní pristúpiť

k nakladaniu s hnuteľnými vecami žalobkyni nachádzajúcich sa v byte. Žalovaný 1/ totiž nerealizoval
právo prenajímateľa vyplývajúce z ustanovenia § 672 ods. 2 občianskeho zákonníka, kedy je tento
oprávnený zadržať veci nájomcu za predpokladu, že sa nájomca sťahuje, hoci nezaplatil nájomné. V
danej veci bolo potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, pričom bolo potrebné zohľadniť
skutočnosť, že žalobkyne ( najmä žalobkyňa 2/ ) byt po dlhé roky užívali spolu s poručiteľom, pričom

počas jeho života mali odvodené právo bývania v tomto byte. Toto právo im smrťou poručiteľa zaniklo, v
dôsledku čoho po smrti poručiteľa užívali byt bez právneho dôvodu. V otázke prípadnej bytovej náhrady
nie je súdna prax v tomto smere ustálená, avšak nemožno vylúčiť, vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu, že by žalobkyniam táto bola priznaná. V tejto súvislosti bolo ďalej významné, že žalovaný 1/
podal na súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti, avšak konanie nebolo meritórne rozhodnuté, keďže

žalovaný 1/ vzal návrh (bez uvedenia dôvodu) v celom rozsahu späť (v čase škodnej udalosti nebolo vo
veci vydané žiadne rozhodnutie, ktorým by sa konanie skončilo). V tomto konaní by sa súd prejudiciálne
zaoberal aj otázkou oprávnenosti užívania bytu žalobkyňami. Za daných okolností nebol žalovaný 1/
oprávnený vyvíjať nátlak na vypratanie bytu a rovnako nebol oprávnený s poukazom na ustanovenia
o svojpomoci vzniknúť do obydlia žalobkýň bez ich súhlasu resp. bez súhlasu príslušného orgánu a

nakladať s hnuteľnými vecami žalobkýň, ktoré sa v tom čase v byte nachádzali. Realizovanie svojpomoci
žalovaným nebolo teda oprávnené.
Súd 1. stupňa potom správne konštatoval, že sa žalovaný realizovaním útočnej svojpomoci dopustil
konania, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda dopustil sa protiprávneho konania. Samozrejme
pri posudzovaní oprávnenosti realizácie vlastníckeho práva vlastníkom veci vždy treba vychádzať z

okolností konkrétneho prípadu a práve s ohľadom na dlhodobé užívanie bytu žalobkyňami pred jeho
nadobudnutím do vlastníctva žalovaným 1/, nemožnosťou jednoznačne vylúčiť oprávnenosť bytovej
náhrady žalobkýň, a v tomto smere prebiehajúcim konaním o vyprataní, žalovaný 1/ nebol oprávnený
svojpomocne vniknúť do obydlia žalobkýň a nedovoleným spôsobom realizovať svoje vlastníckeprávo. Takýto výkon práva je potom nepochybne v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 občianskeho
zákonníka, ako i konaním v rozpore s dobrými mravmi. Protiprávne konanie žalovaného nespočívalo len
v neoprávnenom vniknutí do obydlia žalobkýň a v neoprávnenej manipulácii s ich hnuteľnými vecami,

ale aj priamo hroziacimi vyhrážkami o tom, že veci žalobkýň nachádzajúce sa už v krabiciach (za
predpokladu, že ich z bytu neodnesú samotné žalobkyne) budú vypratané z bytu von. Napokon
výzva s takýmto obsahom, datovaná dňom 20. 1. 2006, bola zaslaná žalobkyne 2/ aj na jej pracovisko
(č.l. 105 spisu). Keďže žalovaný 1/ svoje predchádzajúce hrozby na vypratanie bytu začal realizovať
tým, že dňa 14 11 2005 bez súhlasu žalobkýň vnikol do bytu, a veci v ňom umiestnené uložil do

krabíc, ktoré v ňom ponechal a ďalej vyzýval žalobkyne na ich vypratanie s upozornením, že inak
veci vyprace sám, bola dôvodná obava žalobkýň, že k takémuto konaniu zo strany žalovaného 1/
skutočne dôjde. Protiprávnym konaním žalovaného teda bolo nielen jeho svojpomocné vniknutie do
bytu a manipulácia s vecami žalobkýň, ale aj bezprostredné hrozby smerujúce k samotnému vyprataniu.
Ak teda žalobkyne po výzve zo dňa 20. 1. 2006 sami veci uložené v krabiciach odniesli a umiestnili v
sklade spoločnosti SKADOS s.r.o., konali tak v súlade s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka

(tzv. prevenčná povinnosť) na predchádzanie vzniku škode na ich majetku. Medzi protiprávnym konaním
žalovaného a vznikom škody na majetku žalobkýň vo výške nákladov za skladné je teda vzťah príčiny
a následku, keďže sa žalobkyne týmto spôsobom snažili predísť ďalšej priamo hroziacej škode, ktorá
by mohla nastať neoprávneným vyprataním týchto vecí žalovaným. Kto odvracal hroziacu škodu, má
právo na náhradu účelne vynaložených nákladov a na náhradu škody, ktorú pritom utrpel, aj proti tomu,

v koho záujme konal, a to najviac v rozsahu zodpovedajúcom škode, ktorá bola odvrátená (§ 419
občianskeho zákonníka). Príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a následkom (predstavujúcim
potrebu vynaloženia nákladov na skladovanie) sa neprerušila, hoci ku konaniu žalovaného pristúpila
ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobila pri vzniku následku, ak naďalej konanie žalovaného zostalo takou
skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Príčinná súvislosť by sa prerušila len vtedy, keby

nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila následok bez ohľadu na
konanie žalovaného. Z uvedeného je potom zrejmé, že hoci samotné vniknutie do obydlia žalobkýň
dňa 14. 11. 2005 ešte nevyvolalo potrebu uskladnenia vecí v sklade, túto potrebu vyvolala až ďalšia
skutočnosť (reálne hroziace výzvy žalovaného 1/ na vypratanie), ktorá však bola len pokračovaním
neoprávnenéhokonaniažalovaného,bezktoréhobykuvedenejpotrebeuskladniťvecivskladenedošlo.

Inými slovami žalovaný 1/ svojim protiprávnym konaním a hrozbou jeho pokračovania prinútil žalobkyne
vyniesť ním zbalené veci v krabiciach z bytu a uskladniť ich v sklade. Preto náklady vynaložené
žalobkyňami v tomto smere predstavujú skutočnú škodu, ktorá im vznikla na majetku v priamej príčinnej
súvislosti s neoprávneným konaním žalovaného. Preto v tomto smere odvolacie námietky žalovaného
neboli dôvodné. Ponuka žalovaného na uskladnenie vecí v pivničnej kobke patriacej k bytu alebo v inom

sklade za výhodnejších podmienok nebola zo strany žalovaného preukázaná. Napokon toto tvrdenie
odporuje logike, keď ponúknutie priestorov na uskladnenie vecí by bolo skôr následkom vzájomnej
dohody účastníkov. Žiadna z písomných výziev na vypratanie veci neobsahuje miesto, kde by mali byť
veci uskladnené ani inú ponuku v tomto smere. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že
žalobkynezaužívaniebytubezprávnehodôvoduneplatiližalovanémužiadnenájomnéavytvoriliznačný

dlh v súvislosti s užívaním tohto bytu, keď suma tejto škody mnohonásobne presahuje priznanú istinu s
príslušenstvom. Táto námietka, bez toho, aby žalovaný vzájomným návrhom prípadne kompenzačnou
námietkou uplatňoval svoje práva voči žalobkyniam, je pre posúdenie predmetnej veci irelevantná.
Žalovanému 1/ nič nebránilo uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená užívaním
bytu žalobkyňami bez právneho dôvodu respektíve znemožnením prenajímania predmetného bytu

súdnou cestou. Práve uvedené tvrdenie naznačuje ako malo byť postupované v predmetnej veci, a
teda, že žalovaný 1/ mohol voči žalobkyniam uplatňovať len nároky na náhradu škody za znemožnenie
užívania bytu po dobu jeho užívania bez právneho dôvodu žalobkyňami, nebol však z tohto titulu
oprávnený aj svojpomocne a bez rozhodnutia súdu o vyprataní, realizovať svoje vlastnícke právo
spôsobom, akým konal.

Na druhej strane súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalobkýň, ktorými spochybňovali
správnosť výroku napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Dôkazné bremeno
o tom, že škoda vznikla a aký je rozsah (výška ) zaťažuje poškodeného. Odvolací súd je v zhode
so súdom 1. stupňa, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno, neprodukovali relevantné a objektívne
dôkazy, ktorými by jednoznačne preukázali svoje tvrdenia, že v priamej príčinnej súvislosti s konaním

žalovaného došlo k zmiznutiu hnuteľných vecí (šperky, hodinky, alkohol, parfumy, finančná hotovosť,
kvety apotravinychladničke),aninepreukázali,žesavpredmetnombyteoznačenévecivčaseškodovej
udalosti nachádzali. Nielenže nebola preukázaná existencia konkrétnych vecí, preukázaná nebola ani
ich prípadná hodnota, keď neboli predložené žiadne nadobúdacie doklady, výpovede darcov ohľadomnadobúdacej ceny neboli hodnoverné a nebolo možné pristúpiť ani k objektívnemu odhadu ich ceny.
Žalobkyne napokon ani v odvolacom konaní nepredložili dôkazy, ktorými by preukázali svoje tvrdenia.
Na základe uvedeného súd nemohol pristúpiť ani k aplikácii ustanovenia § 136 O.s.p., keďže citované

ustanovenie možno aplikovať len v prípade, ak bol preukázaný samotný nárok a sporným zostala len
jeho výška, ktorú je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo nemožno zistiť vôbec. Ak však
nebolo dostatočne preukázané, že škoda na majetku žalobkyni vôbec vznikla, nie je možné pristúpiť k
zisťovaniu jej výšky postupom podľa §136 O.s.p..
Preukázaný nebol ani nárok žalobkýň resp. žalobkyne 2/ na náhradu škody vo výške 32 565 SK ako

náhrady za núdzové bývanie v čase od 14. 11. 2005 do 23. 12. 2005, keď žalobkyňa 2/ v tomto
smere nepredložila žiaden dôkaz preukazujúci, že takéto náklady v súvislosti s jej náhradným bývaním
vynaložila. Sama uviedla, že prechodne bývala a prespávala na pracovisku alebo u známych. Škoda
potom nemôže predstavovať náklady, ktoré by bola vynaložila, ak by za ubytovanie v danom čase a
mieste musela skutočne platiť (škodu nemožno odvíjať od cien bývania, aké v tom čase požadovali
ubytovne v Bratislave). Pod skutočnou škodou treba rozumieť stav, kedy aj reálne dôjde k zníženiu

(poklesu) majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti vyvolanej škodcom. Hypotetické náklady
na bývanie teda skutočnú škodu nepredstavujú, nakoľko tieto náklady neboli reálne žalobkyňou 2/
vynaloženéatedaotútosumusaneznížiljejmajetok.Rovnakovtomtosmereneboladôvodnánámietka,
že napriek tomu, že byt neužívala zaplatila stavebnému bytovému družstvu na jeho účet sumu 6000
SK (2 krát po 3000 SK), keď tento nárok nepredstavuje škodu, ale bezdôvodné obohatenie na strane

žalovaného 1/, keďže žalobkyňa tieto platby poukázala bytovému družstvu bez právneho dôvodu.
Napokon tento nárok sa nikdy nestal predmetom tohto súdneho konania, keďže nebol predmetom jej
návrhu na úpravu žalobného petitu ani v tomto smere nebola súdom pripustená zmena petitu. Za
nepreukázanú bolo potrebné považovať aj škodu spôsobenú výmenou zámku (zničením pôvodnej
zámky, ktorú údajne spoločne zakúpili s poručiteľom), keď žalobkyňa 2/ nepreukázala vlastnícke právo

k pôvodnému zámku. Pokiaľ ide o náklady na zakúpenie novej zámky, tento nárok by bol buď nárokom
na vydanie bezdôvodného obohatenia (zhodnotenia bytu žalovaného 1/) prípadne analogicky (§853 OZ
v spojení s § 667 ods. 2 OZ) práve nárokom žalovaného 1, ako vlastníka bytu, požadovať od žalobkýň
uvedenie veci do pôvodného stavu. Bez ohľadu na uvedené, ani tento nárok sa nestal predmetom
sporu, keď ho žalobkyne v návrhu na zmenu petitu nepožadovali. Z bodu 12) návrhu na pripustenie

zmenyžalobypredovšetkýmvyplýva,žežalobkynesadomáhalináhradyškodyvsume11.076Sktitulom
náhrady nákladov za zámku a za uskladnenie bytového zariadenia v sklade spoločnosti SKLADOS
v čase od 24.1.2006 do 8.5.2006. Táto suma bola žalobkyniam v celom rozsahu priznaná súdom 1.
stupňa, pričom z faktúry č. 0009 vystavenej predmetnou spoločnosťou vyplýva, že žalobkyne platili
okrem nájomného aj visiaci zámok Pluto v hodnote 369,97 Sk. Je teda zrejmé, že bod 12) návrhu na

pripustenie zmeny petitu, pokiaľ ide o špecifikáciu výšky požadovanej náhrady škody, sa týkal nielen
uhradeného nájomného (skladného) ale aj nákladov na visiaci zámok (nie však nákladov na výmenu
zámku od dverí predmetného bytu). Žalobkyne v priebehu konania nerozšírili žalovaný nárok aj na
náhraduškody,ktoráimmalavzniknúťvynaloženímnákladovnavýmenuzámkunavchodovýchdverách
k bytu, keď v tomto smere absentoval z ich strany návrh podľa §95 O.s.p..

Ohľadne priznaného príslušenstva k pohľadávke na zaplatenie 367,66 eur, odvolací súd uvádza, že súd
1. stupňa rozhodol správne, keď žalované príslušenstvo priznal žalobkyniam odo dňa 19. 4. 2008, t.
j. odo dňa nasledujúceho po doručení uznesenia o zmene petitu žaloby žalovanému 1/, keďže nebolo
preukázané, že by si žalobkyne náhradu škody uplatnili u žalovaného 1/skôr. Správna bola aj aplikácia
ustanovenia § 563 občianskeho zákonníka na splatnosť pohľadávky na náhradu škody.

Správne postupoval súd 1. stupňa aj pri rozhodovaní o trovách konania. Nie je pravdou, že by súd 1.
stupňa nerozhodoval o práve na náhradu trov konania žalobkýň. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu 1.
stupňa o trovách konania vyplýva, že vo vzťahu žalobkýň voči žalovanému 1/ prichádzala do úvahy
pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikácia ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., keďže neúspech
žalovaného 1/ bol len v pomerne nepatrnej časti. Žalovanému 1/ bola napadnutým rozsudkom uložená

povinnosť zaplatiť titulom náhrady škody sumu 367,66 eur s príslušenstvom, čo nepochybne predstavuje
jeho neúspech v konaní ( žalobkyne sa domáhali náhrady škody v celkovej výške 314 936,-- SK a
1578,-- eur s príslušenstvom ) len v nepatrnej časti. Za daného stavu mu teda vznikol nárok na náhradu
trov konania voči žalobkyniam v celom rozsahu ( § 142 ods. 3 O.s.p. ). Napriek tomu súd 1. stupňa,
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, považoval za spravodlivú aplikáciu ustanovenia § 150 ods.

1 veta prvá O.s.p. na rozhodovanie o trovách konania žalovaného 1/. Inými slovami, napriek tomu, že
žalovanému 1/ vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobkyniam, súd 1. stupňa po zvážení
všetkých okolností prejednávanej veci mu náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie §
150 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd v tomto smere považuje postup súdu 1. stupňa za správny, keď v zhodes týmto súdom za dôvod hodný osobitného zreteľa bolo potrebné považovať skutočnosť, že ku sporu
medzi účastníkmi došlo práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ z, pričom vyhodnotenie
dôkaznej núdze na strane žalobkýň by ich neprospech v časti trov konania nie je spravodlivé. Treba

si uvedomiť, že je náročné preukazovať vlastníctvo poškodených vecí a ich hodnotu, keď od ich
zadováženia uplynula značná (niekoľkoročná) doba. Napokon nebyť protiprávneho konania
žalovaného 1/, žalobkyne by táto dôkazná povinnosť nezaťažovala. Za správne treba považovať aj
rozhodnutie súdu 1. stupňa o trovách konania v jeho zastavenej časti (vo vzťahu k žalovanému v 2. a
3. rade ), keď súd postupoval podľa ustanovenia § 146 O.s.p..

Z toho vyplýva, že rozsudok súdu 1. stupňa je napadnutých častiach vecne správny a preto ho odvolací
súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie zastavené v časti určenia porušenia práva
žalobkýň na rešpektovanie ich ústavne garantovaných práv, a voči žalovaným v 1. a 3. rade, neboli
napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť.

Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§142ods.1vspojenís§224ods.1O.s.p.a
ichnáhradunepriznalžiadnemuzúčastníkov,keďžeanijedenznichnebolvodvolacomkonaníúspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.