Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/19/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217471
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217471.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudcov JUDr.
Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. novembra
2013 č. k. 25C/388/2012-42, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2,

§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2
písm. c/, d/ a i/ § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom, na
základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Zo spisu Okresného súdu Levice
sp. zn. 14Er/371/2010 súd zistil, že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa

10. 05. 2010. Súd uznesením zo dňa 14. 10. 2010, právoplatným dňa 30. 06. 2011 rozhodol tak, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal
odvolanie. Krajský súd v Nitre odvolacie konanie pre späťvzatie zastavil. Navrhovateľ ako oprávnený
listom zo dňa 30. 08. 2010 podal sťažnosť na prieťah v konaní. Prípisom zo dňa 03. 06. 2010 bol
oprávnený vyzvaný na doplnenie návrhu, čo doplnil dňa 23. 09. 2010. Súd bol toho názoru, že návrh
bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase
podania návrhu. Vzhľadom na to, že exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa

predbežného prerokovania domáhal v roku 2012, návrh nebol premlčaný, ako ani žalobu nebolo možné
považovať za predčasnú, pretože súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia
žiadosti odporcom. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že
k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote. Súd v tomto prípadne neskúmal, či prišlo
k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je
to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Ustálil, že k vydávaniu poverení

na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku. Pre tento výklad zákona bol podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej
Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Včase rozhodovania exekučného súdu o návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si
navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd

svojimpostupomporušilpovinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonom
ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu zdôraznil,
že sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky
súd pre ľudské práva. Navrhovateľ tvrdil, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia bolo
vydané po 238 dňoch, avšak súd zistil, že o zamietnutí žiadosti bolo rozhodnuté za 157 dní od doručenia

návrhu. Z tejto doby bolo potrebné 112 dní čakať na doplnenie návrhu oprávneným - navrhovateľom.
Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty,
ako aj navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal
žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi bolo preukázať svoje tvrdenia.
Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, pričom súd
by prípadný návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny zamietol, i s

poukazom na ďalšie dôvody na zamietnutie návrhu. Súd sa nestotožnil ani s názorom, že možno priamo
porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom
priznaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou škodou
zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. V rámci exekučného konania mal súd
právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania.
V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne. Pre
rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje. Exekučný súd vydal
rozhodnutie v lehote 45 dní, neberúc do úvahy dobu, počas ktorej navrhovateľ nedoplnil návrh, pričom
žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia a ani na vydanie uznesenia o zamietnutí návrhu na

vydanie poverenia v čase rozhodovania súdu o návrhu na vydanie poverenia neexistovala. Išlo o
rozhodnutie vydané v primeranej súdnej lehote, časovo zanedbateľnej, priam výrazne krátkej lehote
na rozhodnutie. Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody.
Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. V
konaní nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky
navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej priamu spojitosť s nedodržaním údajnej
zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti
veci. Všetky konštatované okolnosti veci, ako sú neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase
rozhodovania exekučného súdu ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia

zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé - zavádzajúce
údaje navrhovateľa o dĺžke nedodržania lehoty, nedodržanie lehôt exekútorom, nemožnosť samotného
navrhovateľa spĺňať lehotu súdu, reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v
konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup
oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,

exekučný titul v rozpore so zákonom, viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu
návrhu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnostiúdajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
lenusudzovaťatopodľasekundárnychprejavov,ktorémalvrealite.Pretoajakodôkazoznačilexekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič

zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo

zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na

ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát

zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za

škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve

nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume 125 eur
a nemajetkovej ujmy v sume 438,87 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/371/2010 (EX 3986/10). Navrhovateľ nesprávny úradný

postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote, ale
až s omeškaním viac ako 238 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia začala spísaním
návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 25. 03. 2010, pre vymoženie sumy 654

eur s príslušenstvom proti povinnej Z. W., bytom A. č. XX, na základe exekučného titulu - Rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 23625/09 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. dňa 08. 02. 2010. Súdny exekútor podal na Okresný súd
Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 10. 05. 2010. Výzvou zo dňa 18. 05.
2010 bol oprávnený, cestou súdneho exekútora, vyzvaný na predloženie zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril

s povinnou. Dňa 11. 06. 2010 bolo exekučnému súdu doručené vyjadrenie exekútora k výzve súdu.
Oprávnený dňa 23. 09. 2010 doručil exekučnému súdu požadovanú zmluvu o úvere. Následne exekučný
súd uznesením zo dňa 14. 10. 2010 č. k. 14Er/371/2010-16 rozhodol o návrhu na vydanie poverenia
tak, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Toto rozhodnutie je právoplatné.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v
lehote 15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby

v prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, mohol poverenie pre súdneho exekútora
vydať. Z toho potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho
exekútorapoverenieavopačnomprípade,akprerozhodnutiesúduožiadostisúdnehoexekútoravspisenie sú podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov
a po ich predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu prvého stupňa

do 15 dní odo dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (10. 05. 2010) nedošlo,
avšak vzhľadom k postupu súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie poverenia súdnym
exekútorom vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu, či v danej veci je možné vydať poverenie pre
súdneho exekútora alebo je potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť,
pričom tieto úkony vykonával v primeranej lehote, dospel k záveru, že takýmto konaním exekučného

súdu nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. To, že v danej veci bolo exekučným
súdom rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia dňa 14. 10. 2010 súviselo s tým, že exekučný súd
realizoval výzvu na oprávneného, prostredníctvom súdneho exekútora, za účelom doručenia dokladu
relevantného k posúdeniu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (zmluva o úvere), pričom
následne po doručení požadovanej zmluvy oprávneným dňa 23. 09. 2010 exekučný súd dňa 14.
10. 2010 rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa konštantnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k
záveru, že ani nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ani preskúmaním exekučného
titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok
zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom

a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ
postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v
tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu je nesprávne. Súd 1. stupňa
citoval dané ustanovenie aj v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K trvaniu

stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vyzýval súdneho exekútora a
oprávneného na predloženie podkladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia, vykonával úkony k odstráneniu právnej neistoty, pričom k predĺženiu tejto
lehoty došlo aj nečinnosťou vyzývaného subjektu. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených
dôvodov odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.