Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 3, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/344/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217273
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217273.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. júla 2013 č.
k. 10C/18/2013-56, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
"OSP") rozsudkom zo dňa 24.07.2013 č. k. 10C/18/2013-56 (ďalej len "napadnutý rozsudok") zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ(správne žalobca) sa žalobou doručenou
dňa 28.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.084,36 eura ako majetkovej škody a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.016,87 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Levice

zapríčinil svojim nelegálnym konaním / nesprávnym úradným postupom/ vznik škody na strane žalobcu
tým, že v exekučnom konaní vedenom na návrh žalobcu ako oprávneného voči povinnej dlžníčke
V. E., nar. XX.X.XXXX o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podanej dňa 05.08.2010 rozhodol až dňa 18.11.2010, teda nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu na
rozhodnutie o žiadosti, pričom konanie začalo 9.6.2010, t.j. exekučný súd bol v omeškaní viac ako
162 dní. Nesprávny úradný postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním úradného postupu bez

splnenia zákonných podmienok. Uviedol že exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia a
tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu
v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý
založil prekážku veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom
ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane existuje
právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre
uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je

z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany
žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny
s prísl, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne
rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súdpovinný prihliadať ex offo. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní
žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť

rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Žalobca v návrhu uviedol, že majetková škoda v celkovej výške 5.084,36 eura predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl. zo strany

exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonov, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci vo výške 1.016,87 eura, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 19.6.2013, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť
a priznať mu náhradu trov konania. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná, keď žalobca síce podal

písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Uviedol,
že nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Mal za to, že žaloba je podaná predčasne, keď
neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Uviedol,
že žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.4.2012, pričom

už 27.9.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí
6 mesačnej lehoty, ale skôr. Ďalej žalovaný uviedol, že od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie
poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty však
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu
škody, ktorá mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom konaní by súd mohol vychádzať len vtedy,

ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenie sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, príp. v
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti. Posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti

o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazilo v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť
len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Poukázal aj na to, že 15-dňová lehota uvedená v §
44 ods. 2 Exekučného poriadku a zo samotnej dikcie zákona vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, ale 15 dňová lehota sa

týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. K výške majetkovej škody uviedol, že
žalobca nepreukázal existenciu škody a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Ďalej uviedol, že rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicata
pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul a to

napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou
nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Žalobca tak nepreukázal ani vznik škody,
ani jej výšku. K nemajetkovej ujme vo výške 20% z istiny a príslušenstva uviedol, že poskytovanie
finančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípaduzostranysúdu,
preto považoval za nesprávnu úvahu navrhovateľa vychádzať z 20% z istiny a príslušenstva, lebo nie je

podložená akýmkoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaný namietal aj premlčanie
návrhu, keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť k období pred marcom 2009,
keď 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula pred dňom 23.04.2009 teda tri roky pred uplatnením
si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej
súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku podľa žalovaného nemožno tvrdiť,

že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že by
v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma,
či majetková škoda.Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním oboznámením sa fotokópiou spisu
sp. zn. 12Er/547/2010 Okresného súdu Levice zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podal súdny exekútor na súd 5.8.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný

9.6.2010. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora uznesením 12Er/547/2010-15 dňa
8.10.2010 tak, že žiadosť zamietol. Voči rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie 3.11.2010. Krajský súd
v Nitre uznesením č.k. 25CoE/75/2010-30 zo dňa 30.11.2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Následne uznesením č.k. 12Er/547/2010-42 zo dňa 23.8.2011 exekučný súd exekučné konania
zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19.9.2011, nebolo voči nemu podané odvolanie.

K námietke ohľadne lehoty na prerokovanie náhrady škody súd prvého stupňa uviedol, že ku dňu
jeho rozhodovania o návrhu žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaný neuznal nárok žalobcu, v rámci
predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovaného a preto mal za to,
že v čase svojho rozhodnutia 6 mesačná lehota uplynula a žalovaný nárok žalobcu neuspokojil.
Ďalej uviedol, že v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.

či vôbec nejaká škoda vznikla. Oboznámením exekučného spisu prečítaním zistil, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 64 dní, keď žiadosť bola doručená súdu 5.8.2010
a exekučný súd rozhodol 8.10.2010. Z uvedeného vyplýva, že bolo rozhodnuté v primeranej lehote,
pričom rozhodoval za účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého sa 15 dňová lehota nevzťahovala
na rozhodnutie súdu, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Exekučným titulom v

tomto prípade bol vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, preto sa uvedená lehota na vydanie
rozhodnutia nevzťahovala. Nie je preto možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že súd rozhodol po
zákonom stanovenej lehote, lebo táto lehota sa nevzťahovala na postup súdu v tomto konkrétnom
prípade.
Poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade

ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy).
Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti
istiny, poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný
skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu
pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou

exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie
orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória súdna prax
takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a
nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.
Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z
exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu

osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účelexekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.
K takému právnemu záveru dospel aj najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa
29.4.2013. Vytýkaný postup súdu v tom, že nebol oprávnený preskúmavať vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu, teda že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, by súd
nemohol posudzovať ako nesprávny úradný postup, ale išlo by o zodpovednosť odporcu pre nezákonné
rozhodnutia, pričom základom vzniku takejto zodpovednosti je zrušenie nezákonného rozhodnutie.
K nároku na náhradu škody ďalej uviedol, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená

škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe,
je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení ( úbytku ) existujúceho majetku poškodeného a
predstavujemajetkovéhodnoty,ktorébolotrebavynaložiťnato,aby savecuviedla dopredošléhostavu,
resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo
účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny
a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003
Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené práve a len týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku

navrhovateľa rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa
nezmenšil.
Dospel k názoru, že na strane žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu konajúceho exekučného
súdu nedošlo, preto vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy,
pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu.

K námietke premlčania uviedol, že od podania žiadosti o vydanie poverenia dňa 5. 8.2010 do uplatnenia
si náhrady škody priamo u žalovaného dňa 23.04.2012 neuplynula trojročná doba, preto nárok žalobcu
nie je premlčaný.
Návrh žalobcu na znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, ktorý mal riešiť otázku týkajúcu sa
interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru

Súdneho dvora EÚ, zamietol, pretože mal za to, že znalecký posudok by riešil právnu otázku, ktorú si
musí vyriešiť súd sám.
Rozsudok súd prvého stupňa právne zdôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1 (v
znení účinnom do 31.12.2012, i v znení účinnom od 1.1.2013), ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, § 41 ods. 1, 2 písm. d/, § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný si
uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudku
priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná, avšak trovy mu nevznikli. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p.

ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi
okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná
a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba žalobcu na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd
nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis

exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté
listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo stranyštátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Ďalej uviedol, že súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré
by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým, znemožnil
žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na
zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého
dokazovania mal tvoriť jednej zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil
svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou
je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy,
nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby

organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z obsahu spisu a z výsledkov súdu prvého stupňa vykonaného dokazovania v ňom uvedených
odvolací súd považuje za preukázané, že žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného
náhrady majetkovej škody v sume 5.084,36 eura a nemajetkovej ujmy v sume 1.016,87 eura, ktorá mu

mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 12Er/547/2010. Majetková škoda v celkovej výške 5.084,36 eura predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva
zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie

adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonov, stratu dôvery v právo a vspravodlivé riešenie veci vo výške 1.016,87 eura t.j 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Za
nesprávny úradný postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie po veľmi dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, vytvorenie stavu

zakladajúceho nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Z obsahu spisu vyplýva, že exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 00602/10 zo
dňa 31.03.2010. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 12Er/547/2010, začalo podaním návrhu u
súdnehoexekútoradňa09.06.2010.SúdnyexekútorJUDr.RudolfKrutýpodalnaOkresnomsúdeLevice

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 05.08.2010. Exekučný súd
uznesením č.k. 12Er/547/2010-15 zo dňa 08.10.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 15.12.2009 do 31.5.2011, exekučným titulom

je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba

a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu. (zák. č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 1.06.2010 do 31.5.2011, exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súduprvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212

ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v

rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a
preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Jeho úvahy a dôvody podporujú
príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre

právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
žalobca v súdenej veci nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z
dôvodu nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok
jerozhodcovskýrozsudokvydanýnaúzemíSlovenskejrepublikyapodľaods.2,tuzemskýrozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že

rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné
tituly. Do 31.5.2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku,
v písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Až novelou EP zákonom č. 102/2011 Z.z. účinnou od 1.6.2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/

priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31.5.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.5.2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie poverenia.
Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2010, bola do uvedeného

ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota. Keďže rozhodcovský
rozsudokbolzakotvenýdo§41ods.2písm.d/ažod1.6.2011,lehotanavydaniepoverenianavykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31.5.2011 a od 1.6.2011 lehota nie je.Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom

zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete
citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
právaupravujúcoupostupsúdnehoexekútora akoštátomurčenejosoby,navykonanienútenéhovýkonu
rozhodnutia.Prevýkladaaplikáciutohtoprávnehopredpisuplatíčlánok 2ods.2ÚstavySR,podľaktorej

štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
povereniaupravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia

tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany

exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát. Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci
povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup

exekučného súdu považovať ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej
doložky).
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.