Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 7, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216738
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216738.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov
senátu JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

anemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa26.novembra
2013 č. k. 14C/341/2012-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16

ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a i),
§ 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a uviedol, že navrhovateľ sa v danej veci domáha náhrady
majetkovejškodyanemajetkovejujmyztitulunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdu,ktorým
bol Okresný súd Levice. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 12. 11. 2008 doručil Okresnému
súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd dňa 07. 01. 2009
v predmetnej veci vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Nahliadnutím do

Spr 1001/12 súd zistil, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odporcovi
dňa 25. 09. 2012. V predmetnej veci sa navrhovateľ domáha náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným
zákonom koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1
sa nemožno zbaviť). Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a
nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku
navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa
nezmenšil. Navrhovateľ namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15-dňovej lehote, ale
po viac ako 6 mesiacoch, resp. po 204 dňoch. Súd v tomto prípade skúmal, či exekučný súd dodržal

zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na
náhradu škody a či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t.j. do 31. 05. 2010), bolo v čase podania žiadostio udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti
novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa

navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku.
Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
novelou účinnou od 01. 06. 2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by
išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul
považoval podľa písmena d), potvrdzuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa

ktorého k novele účinnej od 01. 06. 2010 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia
na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad
neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok sa vzťahuje aj
na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného poriadku). V čase
podania žiadostí na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase

podania žiadosti o udelenie poverenia (12. 11. 2008) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v
lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Už toto samotné znenie zákonného
ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj
z vecného hľadiska. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so
zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu

označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol
jednoznačne a nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný

v súlade so zákonom, ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia neobsahoval neprijateľné podmienky a
či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s
ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok). Je nesporné, že súd nevydal poverenie v 15-dňovej lehote tak,
ako mu to ukladalo ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale poverenie na vykonanie exekúcie

vydal súdnemu exekútorovi dňa 07. 01. 2009, t.j. po uplynutí takmer dvoch mesiacov. Za tejto situácie
účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Nepravdivé a
zavádzajúce sú tvrdenia navrhovateľa v podanom návrhu, že súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie po šiestich mesiacoch, resp. bol v omeškaní 204 dní. Nárok na náhradu
škody si navrhovateľ uplatňuje výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., dôvodiac, že príslušný súd

svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,resp.bezzbytočnýchprieťahovvkonaní.Vsúvislostisprípadnýmprieťahomvdanej
veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Z uvedených dôvodov súd preto
konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným súdom Levice sp. zn. 7Er 1020/2008 nezistil

žiadny nesprávny úradný postup, zakladajúci nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
navrhovateľa. Súd zistil, že návrh na predbežné prerokovanie podal navrhovateľ odporcovi dňa 25.
09. 2012. Navrhovateľ podal súdu návrh o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súdu dňa
28. 09. 2012. V čase podania návrhu súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v
čase rozhodovania súdu, táto lehota už uplynula a odporca návrhu navrhovateľa v rámci predbežného

prerokovania nevyhovel. Súd preto návrh za predčasne podaný nepovažoval a vo veci rozhodol.
Odporca vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, exekučné konanie bolo začaté v roku 2008 (dňa 12.
11. 2008) doručením žiadosti o udelenie poverenia súdu a navrhovateľ sa predbežného prerokovania

domáhal v roku 2012 (dňa 23. 04. 2012), predmetný nárok navrhovateľa na náhradu škody, súd
nepovažoval za premlčaný, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade bolo vydané poverenie
súdnemu exekútorovi dňa 07. 01. 2009. Z tohto dôvodu námietku premlčania vznesenú odporcom,súd neakceptoval. V danej veci navrhovateľ súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej
škody 125 eur. Iba samotné tvrdenie navrhovateľa o existencii vyššie uvedenej škody nie je možné
považovať za preukázanú existenciu výšky škody. Súd vyčíslenú výšku škody vynaloženú na správu

pohľadávky, ako aj výšku škody na udržiavanie a správu informačného systému považoval za účelovú,
nepreukázanú, nakoľko je toho názoru, že navrhovateľ musel pohľadávku spravovať informačným
systémom aj za situácie, ak by bol exekučný súd rozhodol bezodkladne po doručení žiadosti o udelenie
poverenia. Taktiež navrhovateľ, na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a konaním odporcu, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Súd

nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu, ktorý žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia vyhovel po viac ako dvoch mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade, ak
by súd bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci deň), by hmotná škoda navrhovateľovi nevznikla. Aj
keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať
konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody. V danom prípade žiadna
takáto skutočnosť navrhovateľom preukázaná nebola. K uplatnenej nemajetkovej ujmy súd poznamenal,

žetátobolauplatnenáneopodstatnene,nakoľkosúdskonštatoval,žeknesprávnemuúradnémupostupu
exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo
k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušeniu práv navrhovateľa, strate legitímnych očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky tak, ako to navrhovateľ tvrdí,

pričom toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené
a preukázané, že k týmto jeho tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo. Vzhľadom k
tomu, že súd dospel k názoru, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za uplatňovanú

ujmu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,

odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti

údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
lenusudzovaťatopodľasekundárnychprejavov,ktorémalvrealite.Pretoajakodôkazoznačilexekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, naktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 330 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp. zn.

7Er/1020/2008. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 06917/08.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej

len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného navykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že súdny exekútor podal na
Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 12.
11. 2008 a dňa 07. 01. 2009 bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Z dokazovania
vykonaného súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní
odo dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (12. 11. 2008) nedošlo, avšak vzhľadom k
tomu, že pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym radným postupom je okrem nesprávneho

úradného postupu potrebné preukázať aj škodu a príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a
nesprávnym úradným postupom, pričom v danom konaní ani škoda, ani príčinná súvislosť medzi
vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom nebola preukázaná, pričom podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné

zohľadniť všetky okolnosti prípadu a odvolací súd zistil, že v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ
svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v primeranom čase, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nie je dôvodný a ak ho súd prvého stupňa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo

dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní
veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,
ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie

navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané
ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K zamietnutiu návrhu
navrhovateľanedošlonedôveryhodnosťouúdajov navrhovateľa,alenesplnenímpodmienoknanáhradu

škody, pričom vzhľadom k dĺžke konania súdu nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty
navrhovateľa neprimeraným spôsobom. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny
proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.