Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 14, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/430/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216944
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216944.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň

JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30.
septembra 2013 č. k. 12C/366/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5ods. 1, 3, § 9 ods.
1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2
písm. c), d), a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom. Zo

spisu sp. zn. 11Er/319/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že exekútor podal na Okresný súd Levice
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnej R. T., nar. XX. XX. XXXX, ktorá
bola súdu doručená dňa 28. 04. 2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 30. 04. 2010 vyzval oprávneného
cestou súdneho exekútora na doručenie zmluvy o úvere, na čo exekútor reagoval dňa 14. 05. 2010
tak, že zmluvu nebude predkladať. Následne exekučný súd opätovne vyzýval na predloženie zmluvy
o úvere výzvou zo dňa 03. 06. 2010 a výzvou zo dňa 06. 09. 2010 na doručenie overenej fotokópie
zmenky. Zmluva o úvere bola exekučnému súdu doručená dňa 12. 07. 2010 a fotokópia zmenky dňa

22. 09. 2010. Okresný súd Levice vydal poverenie dňa 12. 10. 2010. Z vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody, a jednak
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúcierozhodnutímopoverenípouplynutízákonomstanovenejlehoty.Návrh
navrhovateľa bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného
v čase podania návrhu. Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože exekučnému
súdu bol návrh doručený dňa 28. 04. 2010. Návrh navrhovateľa súd nemohol ako predčasne podaný

zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo
preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú
ujmu, ktorých sa domáha. Navrhovateľ uvádzal, že na preukázanie škody požiadal o vypracovanieznaleckého posudku, pričom súd poznamenal, že ak mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými
by ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé, ako mohol navrhovateľ dospieť k výške ním tvrdenej
škody. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania. Z

tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny zamietol, i
s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola
nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na
navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o

vzniknutej škode. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal
za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Súd sa nestotožnil ani s názorom, že možno priamo porovnávať
nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom
v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová

lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody,
resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zákonná 15-dňová
lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných
konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona

zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou
zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k Exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto
výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním
písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Súd teda dospel k záveru, že v
čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v

prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše súd poznamenal, že na
vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by ani nestačilo
konštatovanieprekročenia15-dňovejlehoty,pretožepodstatnésúajďalšierelevantnéokolnostiprípadu,
napr. súčinnosť exekútora, oprávneného, konkrétne v tejto veci súd vydal poverenie do 20 dní od
doručenia požadovaných dokladov, čo súd nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, ani sa

nestotožnil s názorom navrhovateľa, že by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká
škoda alebo nemajetková ujma. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania, ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp.

zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29. 06. 1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo
rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo

veci úspech nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súdzaložil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.

Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že

dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.

3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa ,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia .

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo
dňa 12. 03. 2010 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny
exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
28. 04. 2010 a dňa 12. 10. 2010 bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému so sídlom

Exekútorského úradu v Bratislave Záhradnícka 62 udelené poverenie. Udeleniu poverenia predchádzali
výzvy exekučného súdu zo dňa 30. 04. 2010, 03. 06. 2010 a 06. 09. 2010 realizované na oprávneného
(cestou exekútora, resp. priamo na oprávneného) za účelom doručenia zmluvy o úvere a overenej
fotokópie zmenky, ktoré boli podkladom pre vydanie exekučného titulu. Na tieto výzvy oprávnený, resp.
súdny exekútor reagovali doručením požadovaných dokladov dňa 14. 05. 2010 a 22. 09. 2010.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Z dokazovania
vykonaného súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní odo
dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (28. 04. 2010) nedošlo, avšak exekučný súd dňa

30. 04. 2010, 03. 06. 2010 a dňa 06. 09. 2010 realizoval výzvy na oprávneného za účelom doručenia
dokladov relevantných pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia (zmluva o úvere a zmenka, ktoré
boli podkladom pre vydanie exekučného titulu). Po tom, čo mal exekučný súd k dispozícii požadované
doklady, keď fotokópia zmenky bola súdu oprávneným doručená dňa 22. 09. 2010, dňa 12. 10. 2010
poveril exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave Záhradnícka 62, vykonaním exekúcie.

O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak bolo rozhodnuté na 20.
deň od doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie doručením fotokópie zmenky. Odvolací súd pritom
poukazuje na zanedbateľnosť doby omeškania exekučného súdu s rozhodnutím o žiadosti o udelenie
poverenia, ktorý po doručení listiny relevantnej k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia udelil poverenie na vykonanie exekúcie s omeškaním 5 dní. Navrhovateľ v konaní pred
súdom prvého stupňa nepreukázal, že nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia zo strany
exekučného súdu je v priamej príčinnej súvislosti s ním tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia

zo strany navrhovateľa nebola reálne preukázaná. Odvolací súd zvýrazňuje, že podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti,
prektorésúdnemoholrozhodnúťvzákonnejlehoteazohľadniťtakvšetkyokolnostikonkrétnehoprípadu

(nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, vznik škody, ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V exekučnej veci, od ktorej
si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v primeranom čase.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu,
ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd
po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti
považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval
dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K zamietnutiu

návrhu navrhovateľa nedošlo nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale nesplnením podmienok
na náhradu škody, pričom vzhľadom k dĺžke konania súdu nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej
neistoty navrhovateľa. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu 1.

stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.