Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/17/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217024
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217024.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 02. 10. 2013
č.k. 10C/63/2013-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125,-- eur ako náhrady škody a sumy 440,-- eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
14Er/333/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Z hľadiska skutkového stavu mal za
preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 14Er/333/2010
podal súdny exekútor dňa 28.04.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to
na základe návrhu oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému A. C., J R Construction pre

vymoženie sumy priznanej mu rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23.10.2009 č. k. SR
16242/09. Exekučný súd dňa 09.11.2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Konštatoval, že žiadosť o predbežné prerokovanie bola doručená 23.04.2012, žaloba bola podaná pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty dňa 28.09.2012, pričom odporca nárok navrhovateľa neuspokojil. V danom
prípade neskúmal, či došlo k prieťahom konania, ale zisťoval či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty,
a to z akého dôvodu a či existuje dôvod na náhradu škody. V tejto súvislosti uviedol, že súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia dňa 09.11.2010 po zákonom stanovej lehote viac ako 6 mesiacov od

obdržania žiadosti o udelenie poverenia, avšak nie viac ako po 8 mesiacoch ako uvádza navrhovateľ.
V tejto súvislosti uviedol, že predĺženiu lehoty na vydanie rozhodnutia prispel samotný oprávnený, ktorý
nepredložil súdu napriek opakovanej výzve zmluvu o úvere uzatvorenú s povinnou. Túto predložil až
27.10.2010, teda po 6 dňoch, čo podľa názoru súdu prvého stupňa bol povinný predložiť spolu sožiadosťou o udelenie poverenia alebo bezodkladne po výzve súdu. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku
nedostatočnej súčinnosti oprávneného, rozhodol súd o predložení listinných dôkazov v lehote 13 dní. Z
uvedeného mal za to, že súd prvého stupňa svojou nečinnosťou nespôsobil nesprávny úradný postup.

Okrem toho poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ktorú vyčíslil paušálnou sumou,
rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným rozhodnutím o poverení na vykonanie
exekúcie. Konštatoval, že škoda nemôže byť uplatnená v paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané,
že práve pre nesprávny úradný postup došlo ku škode a táto musí byť vyčíslená presne a musí
byť preukázaná príčinná súvislosť. V spise sa nachádza sťažnosť na prieťahy v konaní z 30.08.2010,

ktorú zaslal oprávnený v čase pred predložením zmluvy o úvere, teda neoprávnene podanú, lebo
pokiaľ by si bol splnil povinnosť zložiť zmluvu o úvere včas, nemusel podávať sťažnosť na prieťahy v
konaní. Ďalej uviedol, že exekučné konanie stále prebieha a preto v tomto štádiu konania je predčasné
uvádzať, či dôjde k uspokojeniu celej pohľadávky, resp. nie v exekučnom konaní. Poukázal na to, že
nevyhnutým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. Tieto všetky

náležitosti musia byť splnené, v opačnom prípade nie je daná zodpovednosť povinného subjektu. Pokiaľ
ide o otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy konštatoval, že túto môže priznať len zo zákonných dôvodov uvedených v § 17
ods. 3 zák. 514/2003 Z.z., pričom je potrebné prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za
ktorých k nej došlo, pretože nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania

zákonnej lehoty. V danej veci sa navrhovateľ pred podaním snaží eliminovať po finančnej stránke
nesprávne obchodnoprávne rozhodnutie vo svojej podnikateľskej sfére. O žiadosti o udelenie poverenia
bolo rozhodnuté a exekúcia v prospech oprávneného prebieha. Konštatovanie, že išlo vo veci o prieťah,
nie je oprávnený v tomto konaní vysloviť všeobecný súd. Ako už bolo uvedené, nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a pokiaľ ide o návrh na

znalecké dokazovanie, tento súd zamietol, ako nehospodárny. V závere poukázal, že práve navrhovateľ
je subjektom, ktorého základ podnikateľskej činnosti spočíva v poskytovaní spotrebiteľských úverov
na základe formulárových zmlúv všeobecných zmluvných podmienok, obsahujúcich rad neprijateľných
zmluvných podmienok. Z množstva exekučných konaní vedených v Slovenskej republike je známe,
že využíval svoje rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré

nerešpektovali ustanovenia právnej ochrany o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ ide o námietku premlčania
vznesenú odporcom konštatoval, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 28.04.2010. Poverenie
bolo vydané 09.11.2010, doručené exekútorovi 15.11.2010. Navrhovateľ sa o škode mohol dozvedieť
16.11.2010, preto vychádzal z toho, že 3-ročná premlčacia doba uplynula 16.11.2013 a návrh
nebol premlčaný, navrhovateľ si uplatnil nárok na predbežné prerokovanie náhrady škody u odporcu

23.04.2012.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný

ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti

len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy

v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže

byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy

125,-- eur z titulu náhrady škody a sumy 440,-- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní, vedenom na označenom súde pod sp.
zn. 14Er/333/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol vo vydaní poverenia, po uplynutí 15-
dňovej lehoty na vydanie poverenia tvrdiac, že exekučný súd vydal poverenie viac ako so 8-mesačným

omeškaním.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom,
ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to,

aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu
je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým
zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou,

bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok
znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti
bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné
dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
(§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je

samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení
osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I
keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno
považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov

daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah
do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto

postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda
najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných
súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda
vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom,
ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/333/2010, že exekučnému

súdu bola dňa 28.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému A. C. JR
Construction, o vymoženie sumy 1.050,- eura s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23.10.2009, č. k. SR 16242/09. Súd prvého stupňa
exekútora poveril vykonaním exekúcie dňa 29.01.2009. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného

súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o vydaní
poverenia došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 8
mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi
konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia
exekučnéhosúduvzákonomustanovenejlehote,poskytujeust.§44ods.2zák.č.233/1995Z.z.vznení

účinnom do 01.06.2010 a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd v súlade s vyššie cit. ustanovením zákona zastáva názor, že na vydanie poverenia

sa vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti. V súvislosti s týmto výkladom preto má za
to, že exekučný súd pochybil v tom, že o vydaní poverenia nerozhodol v zákonom stanovenej 15-
dňovej lehote, ale po 5-tich mesiacoch od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie. V tomto smere je
zavádzajúce tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa rozhodol s viac ako 8-mesačným omeškaním,keďže návrh bol podaný 28.04.2010 a poverenie bolo vydané 09.11.2010. Avšak iba skutočnosť
nedodržania zákonom stanovenej lehoty z pohľadu žalobou uplatneného nároku, bez splnenia ďalších
zákonných predpokladov pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nie je

daná. Navyše, v danej veci súd prvého stupňa vyzval oprávneného prostredníctvom exekútora výzvou
z 10.05.2010 na doloženie zmluvy o úvere a podkladov pre rozhodnutie o veci, ktoré oprávnený
prostredníctvom exekútora doručil 24.05.2010 a na základe ďalšej urgencie zo 14.10.2010 tieto zaslal
27.10.2010.

V sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V postupe exekučného súdu, hoci rozhodol po
viac ako 5-tich mesiacoch od doručenia žiadosti (nie po 8 mesiacoch ako v návrhu uviedol navrhovateľ),

s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť
splnené podmienky zodpovednosti za škodu, t.j. aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej
moci orgánom vykonávajúcim verejnú moc, aby škoda, alebo nemajetková ujma vznikli a aby

bola príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodou. Dôkazné bremeno preukázania týchto
podmienok znáša poškodený, v tomto prípade navrhovateľ. Odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvého stupňa zastáva názor, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, teda splnenie
základných podmienok predpokladov pre vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu spočívajúcim vo vydaní rozhodnutia po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty. Majetková ujma nezávisí automaticky od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale
od okolností danej veci, na ktoré správne poukazoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.
Navrhovateľ škodu, ktorá pozostávala z položiek náhrady účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou, uskutočnenou vo veci správy a vymáhania pohľadávky medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia a rozhodnutím, so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca, prostredníctvom informačného systému, s udržiavaním a správou informačného systému
a administratívnym spracovaním textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu nepreukázal, tieto iba
všeobecne popísal v návrhu, pričom dôkazné bremeno preukázania škody zaťažovalo navrhovateľa. Aj
z toho dôvodu, pokiaľ navrhol znalecké dokazovanie na preukázanie výšky škody, odvolací súd rovnako
ako súd prvého stupňa považoval takýto dôkaz za nehospodárny. Pokiaľ navrhovateľ nemal v čase

podania návrhu predstavu o skutočnej výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, mohol sám požiadať znalca
o výpočet škody, pretože má povinnosť tvrdenia a preukázania svojich tvrdení. Súd prvého stupňa
vzhľadom aj na záver, že navrhovateľovi škoda z ním tvrdeného skutkového stavu nevznikla, dôvodne
znalecké dokazovanie nenariadil.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
(v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa
nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka, keďže je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Môže

byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie viedlo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko séria
A č. 213). Je potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania
a uplynutie času v trvaní 76 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti dĺžky celého
konania. Navrhovateľ však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročenímlehoty na vydanie poverenia o 59 dní (po uplynutí 15-dňovej lehoty), keďže v návrhu tvrdil nevydanie
poverenia po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov. Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu, uvedený v
žalobe a skutočným uplynutím je výrazný a podstatný. Vyvracia už samotný základ primárneho atribútu

zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Správne preto okresný
súd zdôraznil, že pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie
15-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.