Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217510
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217510.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 02. októbra
2013 č. k. 12C/353/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 315,32 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
12Er/857/2011. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16

ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ a i/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
"Exekučný poriadok") v znení účinnom v čase začatia exekúcie, ako aj v znení platnom do 01. 06. 2010
a od 01. 06. 2011. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 12Er/857/2011 podal súdny exekútor dňa 03.08.2011 žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnej T. M., následne súd prvého stupňa uznesením

z 24.08.2011 č. k. 12Er/857/2011-11 návrh exekútora zamietol a uznesenie nadobudlo právoplatnosť
23.09.2011. Konštatoval, že za situácie, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu
doručená v auguste 2011 a navrhovateľ si uplatnil u odporcu predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody v apríli 2012, tento nárok navrhovateľa nie je premlčaný a nebolo dôvodné ho ani
zamietnuť pre jeho predčasné podanie, keď vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa na náhradu škody. Poukázal na to,
že navrhovateľ sa domáha náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že k

zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia nedošlo v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, a preto
podstatou sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha a či na daný prípad sa vzťahuje
zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Následne poskytol teoreticko-právny výkladpodmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci z dôvodu nesprávneho
úradného postupu a zdôraznil, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve

týmto postupom a z hľadiska zmenšenia majetku by bol rozhodujúci. V tejto súvislosti uviedol, že
navrhovateľ sa náhrady škody nedomáha titulom zníženého výťažku exekúcie, ale titulom nákladov,
ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním súdu, pričom ním tvrdenú majetkovú škodu
nepreukázal, nedokladoval, hoci ho v tomto smere zaťažuje dôkazná povinnosť. Dospel k záveru, že
k vzniku škody nedošlo a nestotožnil sa s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu

za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
SR za prieťahy v konaní. Naviac navrhovateľ vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal a len formálne
uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských aktivít a plánov, čo bližšie nezdôvodnil. Ďalej zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na
vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. V tomto smere uviedol, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného

v čase podania návrhu na vydanie poverenia bolo možné vydať poverenie na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul bol do tohto ustanovenia daný až novelou účinnou od 01. 06. 2011. Nestotožnil sa s názorom
navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok bol v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie exekučným
titulom podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, pretože uvedená novela by v takomto prípade

bola nadbytočná a táto podľa komentára sa vzťahuje aj na konanie začaté pred jej účinnosťou. K
vydávaniu poverení na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, dochádzalo a
dochádzatakpodľa§41ods.2písm.d/Exekučnéhoporiadku.Podpornepoukázalinadôvodovúsprávu
k označenej novele, z ktorej vyplýva úmysel zákonodarcu, ktorý je podstatný pre výklad zákona. Dospel
preto k záveru, že v čase podania návrhu na vydanie poverenia tak lehota v prípade rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Naviac uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s
rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta
žiadosť exekútora o udelenie poverenia. Argumentoval, že v rámci exekučného konania má súd právo
preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka a tiež i materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
príp. nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania, ako to vyplýva i z ním

označených rozhodnutí NS SR a Ústavného súdu SR. Preto v prípade, že nie je zákonný dôvod na
vydanie poverenia, žiadosť exekútora musí byť zamietnutá, čo nie je jednoduché rozhodnutie, pre ktoré
by zákon stanovoval 15-dňovú lehotu. Pokiaľ teda v prejednávanej veci došlo k zamietnutiu žiadosti o
udelenie poverenia v lehote po 4 mesiacoch a 13 dňoch od podania návrhu a po 1 mesiaci a 4 dňoch
po doručení úverovej zmluvy a nie s omeškaním 264 dní, ako uvádzal navrhovateľ, považoval to za

primeranú lehotu, keďže vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisia automaticky len od zistenia
nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty. Rovnako tak konštatovanie prekročenia 15-dňovej lehoty
by nestačilo ani na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu, nakoľko podstatné sú i
ďalšie relevantné okolnosti, napr. súčinnosť oprávneného exekútora a v danej veci mohol súd rozhodnúť
až po zaslaní požadovaných dokladov. Okrem toho otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať Ústavný súd a nie súd v konaní
o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Opačný výklad by totiž znamenal, že by existovalo niekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..

Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnostilen usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor

zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie

navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125

eur z titulu náhrady škody a sumy 315,32 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp.
zn. 12Er/857/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenej15-dňovejlehote

avprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 171 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama

príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §

6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti

súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody

vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako

to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/857/2011, že exekučnému súdu bola
dňa 03. 08. 2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej T. M., o vymoženie sumy
594 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 28. 01. 2010 sp. zn. SR 21540/09.

Exekučný súd dňa 24. 08. 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol uznesením č. k. 12Er/857/2011-11. Následne exekučné konanie zastavil. Podľa navrhovateľa
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým
časovým oneskorením (viac ako 171 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu

spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp.
nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č. 144/2010 účinného od 01. 06. 2010 (ďalej len "Exekučný poriadok"),
ktorý na danú vec dopadá.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto

súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho
predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo

účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2
ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová
lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného

poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému
súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora,
aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom
konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo

svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na
exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na
cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné
interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný

názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou,
nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody,
súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na
skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným
súdom zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne

poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislýmanestrannýmsúdomzriadenýmzákonom,ktorýrozhodneojehoobčianskychprávachalebo
záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej

vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní,
či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.
Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti

vecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného
súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora
bola doručená exekučnému súdu dňa 03. 08. 2011 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok,zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Navrhovateľ podaniami v
rádovo tisíckach obdobných vecí, svojím správaním výrazne ovplyvnil ním namietanú dĺžku exekučného
konania, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po 3 mesiacoch od doručenia žiadosti (nie

171 dní, ako v návrhu zavádzajúco uviedol navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno
vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,

čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku
od povinnej vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným
aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody alebo nemajetkovej ujmy
oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej "na

nepráve nemožno stavať právo".

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1

písm. f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú buď bez
právneho významu alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.