Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 16, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/186/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217826
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217826.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 25. 11. 2013 č.k. 10C/27/2013-42, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 608,52 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
6Er/632/2003. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, 6, § 238 ods. 1, 2 a § 240 ods.
1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov účinného v čase začatia exekúcie (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu
mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice sp.zn. 6Er/632/2003
bola súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom dňa 19. 11. 2003 podaná žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v prospech navrhovateľa ako oprávneného, pričom Okresný súd
Levice (ďalej len „exekučný súd“) dňa 23. 11. 2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod

registrovým číslom 5402 021046*. Dňa 23. 11. 2010 navrhovateľ ako oprávnený doručil exekučnému
súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý, z ktorého dôvodu exekučný súd dňa 01. 08. 2011 požiadal JUDr. Ľubomíra Pekára
o vyčíslenie trov exekúcie. Vyjadrenie exekútora bolo súdu doručené dňa 23. 08. 2011 a následne
exekučný súd uznesením zo dňa 20. 10. 2011 č.k. 6Er/632/2003-27 návrh na zmenu exekútora zamietol,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Poukazujúc na citované zákonné ustanovenia, ktoré je
potrebné aplikovať na danú vec dôvodil, že v Exekučnom poriadku nebola stanovená žiadna lehota

na rozhodnutie súdu o žiadosti o zmenu exekútora, a preto zo strany exekučného súdu nemohlo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu pre nedodržanie zákonnej lehoty. V tejto súvislosti uviedol,
že nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, avšak rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom,ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, správaním účastníkov súdneho konania, ako
ajčinnosťou,resp.súčinnosťouštátnychainýchorgánov,ktorésazúčastňujúnasúdnomkonaní.Taktiež
dospel k záveru, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote, pričom dal do pozornosti, že v záujme

hospodárnosti konania zároveň rozhodol o zastavení exekúcie po jej vyhlásení za neprípustnú, čo si
vyžadovalo dlhšie časové obdobie. Naviac navrhovateľ podaním vysokého počtu návrhov na vykonanie
exekúcií a neskôr návrhov na zmenu exekútora spôsobil nápor na pracovné výkony súdov. Pokiaľ ide o
otázku, či došlo k prieťahom v konaní, túto okolnosť nezisťoval, pretože ohľadne prípadného prieťahu sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný

súd SR ani Európsky súd pre ľudské práva. Poukázal tiež, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie s tým, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je zák. č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna,
kedy oprávnený subjekt nemusí preukázať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Naviac nesprávny úradný postup

môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa,
ktoré bolo priamo nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Dospel k záveru, že
navrhovateľ tieto skutočnosti nepreukázal a podľa jeho názoru v priebehu exekúcie v čase, keď je
podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode nemôže dôjsť, pretože pôvodný exekútor má
podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Mal za to, že pokiaľ ide o

náklady spojené so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačnéhosystémuanaudržiavanieasprávuinformačnéhosystémuvyčíslenénavrhovateľom,ktoré
považoval za zmenšenie svojho majetku, tieto nešpecifikoval a nie je ich ani možné považovať za škodu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Okrem toho tieto položky sú uvedené
paušalizovane a tieto náklady má navrhovateľ v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou a rovnako

tak nepreukázal ani ďalšie náklady spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému
súdu, pretože v exekučnom spise sa nenachádza ani jedna urgencia zo strany navrhovateľa. V
prípade nemajetkovej ujmy uplatňovanej navrhovateľom uviedol, že táto automaticky nezávisí len od
konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností danej veci, v ktorých nevzhliadol dôvod
pre priznanie finančnej satisfakcie navrhovateľovi. Podľa jeho názoru sa navrhovateľ snaží svojim

návrhom len eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutie vo svojej
podnikateľskej aktivite. O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté a navrhovateľ nepreukázal
spojitosť rozhodovania exekučného súdu o zmene exekútora so vznikom ujmy. Námietku premlčania
vznesenú odporcom v jeho písomnom vyjadrení nepovažoval za dôvodnú, keď od podania návrhu na
zmenu súdneho exekútora dňa 23. 11. 2010 a rozhodnutia o tomto návrhu, doručeného oprávnenému

dňa 24. 11. 2011, do uplatnenia si náhrady škody u odporcu dňa 30. 05. 2012 neuplynula trojročná
premlčacia lehota. Rozhodnutie o trovách konania oprel o ust. § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý
mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, keďže tieto odporca nešpecifikoval v zákonom
stanovenej lehote, z ktorého dôvodu postupoval podľa § 151 ods. 2 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však

nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a zasituácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,

ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktoryakonapr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnosti,atď..Rovnako

tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si

povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 608,52 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp.
zn. 6Er/632/2003. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu
ako oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní
pri rozhodovaní o tomto návrhu, keď exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 336 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy ana okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky

zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako to
vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 6Er/632/2003, že exekučnému súdu bola dňa
19. 11. 2003 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o. proti povinnej R., o vymoženie 5.040,-
Sk (167,29 eura) s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
vyhotovená notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom Partizánske, ul. gen. Svobodu 1069/4
dňa 12. 09. 2003 pod č. N 3144/2003, Nz 80075/2003. Exekučný súd dňa 20. 11. 2003 vydal pod
č. 5402 021046* poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie tejto exekúcie. Dňa 23. 11. 2010

bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora tak, aby
vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 01. 08. 2011 exekučný
súd v nadväznosti na tento návrh a v súvislosti s do úvahy prichádzajúcim zastavením exekúcie
vyzval dovtedajšieho súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára o oznámenie, či si uplatňuje trovy
exekúcie, na čo súdny exekútor reagoval písomným podaním, doručeným exekučnému súdu dňa 23.

08. 2011. Následne exekučný súd svojim uznesením zo dňa 20. 10. 2011 č.k. 6Er/632/2003-27 žiadosť
oprávneného na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na odvolanie
oprávneného exekučný súd uznesením zo dňa 14. 08. 2012 č.k. 6Er/632/2003-41 návrh oprávneného
na zmenu súdneho exekútora zamietol a Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením zo dňa
31. 01. 2013 č.k. 15CoE/1/2013-50 napadnuté uznesenie, okrem výroku o trovách exekúcie, potvrdil.

Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp.nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 zák. č.
233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, t.j. v čase začatia
exekučného konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora
žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený
a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01. 09. 2005
zmenený i Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ust. § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili
ako odseky 5 až 7 a § 44 ods. 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o

zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných a
záverečných ustanoveniach účinných od 01. 09. 2005 zákon v ust. § 238 ods. 1 zakotvoval, že konania
začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Podľa ods. 2 § 238 ust. § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134
ods. 2, § 136 ods. 3 a 4 a § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 01. 09. 2005. Znamenalo

to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora v exekučných konaniach začatých pred 01. 09. 2005,
o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala zákonná 30-dňová lehota tak, ako to správne ustálil
i súd prvého stupňa. Za situácie, že zákonodarca v danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie
exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného
súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02). Hodnotiac postup exekučného

súdu z hľadiska týchto kritérií, s ohľadom na okolnosti danej veci, ktoré v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol už súd prvého stupňa a s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje, preto nemožno
vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní

nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu
za navrhovateľom v tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale
tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci
exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinnej, vyplývajúcemu mu z notárskej zápisnice (viď uznesenie

exekučného súdu zo dňa 20. 10. 2011 č.k. 6Er/632/2003-27, ktorým bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a zastavená), a preto s takýmto exekučným konaním sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek
škody a nemajetkovej ujmy oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu
tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Naviac plne je opodstatnený i záver súdu
prvého stupňa, že na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku škody v súvislosti s rozhodovaním

exekučného súdu o jeho návrhu ako oprávneného na zmenu exekútora i za situácie, že exekúcia bola
vykonávaná skôr povereným exekútorom, ktorého povinnosťou bolo vykonávať úkony, smerujúce k
vymoženiu pohľadávky oprávneného.Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.

f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.